Predstavte si trojdňový výlet v aute z Čile do Salar de Uyuni. Tri dni iba v spoločnosti sprievodcu = šoféra a troch cudzincov s batohmi na chrbte zo Španielska a Francúzska, ktorí sa čoskoro stanú vašimi priateľmi. Tri dni bez sprchy a tri dni prespávania v jednoduchých hosteloch, všetci v jednej izbe dokopy. Tri dni stolovania pod holým nebom. Tri dni bez akéhokoľvek spojenia s civilizáciou. Tri dni špinaví, spotení, uzimení, smradľaví, ale tak šťastní ako nikdy! Tri dni naprieč krajinou, ktorá vám vezme dych, a nielen pre vysokú nadmorskú výšku 4000 metrov nad morom! O tom je v skratke náš výlet do Bolívie. 

Soľné pláne v Uyuni sú nezabudnuteľným zážitkom v ktoromkoľvek mesiaci v roku, ale ak sa sem chystáte iba kvôli zrkadlovým fotkám na Instagram, správne načasovanie je nevyhnutné. Google vám povie, že dažďová sezóna v Bolívii trvá od Decembra do konca Marca. Ale ak prevedieme túto informácu do praxe, znamená to, že December na soľných plániach môže byť stále suchý, a bez vody nie je zrkadlo, zatiaľ čo Január môže byť príliš daždivý a nebezpečný na šoférovanie. Ak chcete mať istotu, že soľné pláne bude pokrývať tenká vrstva vody pred tým, než sa úplne vyparí, príďte vo februári alebo začiatkom marca. Rátajte však s vysokým dopytom a množstvom turistov. My si vyberáme november, pretože vo všeobecnosti nerada cestujem cez príliš rušnú hlavnú sezónu, navyše z osobných skúseností mi zatiaľ vychádza, že mesiace blízko k hlavnej sezóne sú na cestovanie najlepšie. Žiaľ, moja teória, zdá sa, nefunguje rovnako dobre v Bolívii. Je koniec novembra, a my sme neuvideli ani jedinú mláčku. Ale počula som, že jedna naša kolegyňa si užila zrkadlo aj koncom septembra. Nuž, tá mala skrátka štastie. Všetko totiž záleží od počasia a stopárskych skúseností vášho sprievodcu = šoféra. 

Náš výlet na soľné pláne vlastne začína v Čile, konkrétne v mestečku San Pedro de Atacama. Ide o malé mestečko v púšti v severnej časti Čile, ktoré sa vďaka svojej skvelej polohe v blízkosti národných parkov a hraníc s Bolíviou stalo akousi štartovaciou čiarou všetkých výletov na soľné pláne. Povedala by som, že skoro 50 % výletov do Bolívie začína práve tu, kým zvyšná polovica síce začína v Uyuni, ale naopak končí opäť v San Pedro de Atacama. Samozrejme, stále tu sú v ponuke aj kratšie výlety priamo na soľné pláne, ktoré začínajú aj končia v Uyuni, ale to by ste sa ukrátili o všetky tie čarovné krajinky, lagúny, plameniaky, gejzíry a termálne pramene, ktoré čakajú po ceste…

Poviem vám o tom najjednoduchšiom a najpohodlnejšom spôsobe. Spôsobe, ktorý sme si vybrali aj my. V Čile pristávame lietadlom z Veľkonočného ostrova. Náš let končí na rušnom medzinárodnom letisku v hlavnom meste – Santiago de Chile. Pôvodný plán je navštíviť Mano del Desierto (Hand of the Desert), čo je obrovská kamenná socha ruky v púšti Atacama, asi 60 kilometrov na juh od mesta Antofagasta. Je to v podstate umelecké dielo, ale stále len obyčajná socha v púšti, čo vyzerá božsky na fotkách. Bohužiaľ, stále unavení z vyčerpávajúceho výletu na Veľkonočný ostrov zisťujeme, že Atacama je rozsiahla púšť a Antofagasta nie je až tak blízko k mestu San Pedro de Atacama, ako sme si pôvodne mysleli. Náš čas je opäť obmedzený, s kamarátom Billom sme obaja neskutočne unavení a ponúkané letecké spojenia nie sú zrovna najlepšie. Kým ja doslova padnem do ríše snov priamo na podlahe letiska, Bill zatiaľ prehodnocuje naše možnosti. Nakoniec sa rozhodneme vynechať fotku s rukou a zabookujeme si ďalší vnútroštátny let s Latam Airlines do mesta Calama, a teda na najbližšie letisko k San Pedro de Atacama. Na letisku v Calame je niekoľko spoločností, ktoré prevádzkujú kyvadlovú dopravu do San Pedra. Nie je potrebné zarezervovať si lístok dopredu, všetky spoločnosti majú svoje vysunuté kancelárie priamo na letisku, hneď vedľa požičovní aút, zbádate ich v príletovej hale, len čo si vyzdvihnete batožinu. Spiatočná cesta stojí 24000 pesos (40 dolárov) na osobu a osobne si myslím, že je to férová cena. Do San Pedra je to stále 90 km, teda 1,5 hodiny cesty a minibus vás vyhodí priamo pred vašim hotelom či hostelom. Je to oveľa jednoduchšie než sa trepať taxíkom z letiska na autobusovú stanicu, prestúpiť na autobus a na stanici v San Pedro zase hľadať ďalší taxík do centra mesta. Kyvadlová doprava premáva každé štyri hodiny. My si zaplatíme cestu len jedným smerom, keďže plánujeme ostať v Bolívii, a rozhodneme sa pre spoločnosť Transvip, ktorá má na internete dobré hodnotenia. 

Je stále skoro ráno, keď nás autobus vyhodí pred bránami hostela, ktorý sme si zarezervovali na poslednú chvíľu. Je stále ďaleko do oficiálnych hodín na prihlásenie sa, ale náš hostel má našťastie voľnú izbu aj so samostatnou kúpelňou, tak nám dovolia ubytovať sa skôr, než býva zvykom. Aspoň si konečne môžeme poriadne oddýchnuť. Okolo obeda už oddýchnutí vyrážame do mesta popozerať sa po nejakej dobrej cestovnej agentúre, ktorá nás dopraví na soľné pláne v Bolívii. Nuž, San Pedro de Atacama je mesto v púšti a okolo obeda je vonku neznesiteľne horúco. Nemáme však inú možnosť, ak chceme vyraziť už na ďalší deň. Obiehame jednu agentúru za druhou a všade nám ponúkajú takmer na vlas rovnaký výlet za približne rovnakú cenu (okolo 200 dolárov na osobu). Iba jedna spoločnosť nám sľubuje ubytovanie v lepších podmienkach než ostatné agentúry. (Všetci nás však varujú, že prvú noc sa prespáva v jednoduchej ubytovni bez vody, kde sa všetci turisti delia o jednu izbu.) Nemôžem si, bohužiaľ, spomenúť na meno cestovnej agentúry, pre ktorú sa rozhodneme, a všetky poznámky som stratila spolu s denníkom, ale myslím, že má v názve niečo s plameniakmi. Nemám však pre vás lepšiu radu, než si osobne obehnúť čo najviac agentúr v meste a rozhodnúť sa pre to, čo vám najviac vyhovuje. Cena či pohodlie? Pre mňa najdôležitejšia otázka, ktorú kladiem zamestnancom v každej agentúre, znie: “Uvidíme zrkadlo?” Bohužiaľ, odpoveď dostávam všade rovnako priamu: “Určite nie, je príliš sucho…” ): Mnoho spoločností príjme poplatok v dolároch, ale upozornia vás, že neskôr budete určite potrebovať aj nejaké bolívijské pesos v hotovosti. San Pedro de Atacama je vaša posledná možnosť, kde si zmeniť peniaze. Na ceste k zmenárni nás zastaví zvolávač do reštaurácie. Sľubuje nám štvorchodové obedové menu aj s pohárom čilského vína iba za pár drobných, tak sa hneď necháme zlákať. Neskôr nám v príjemnej reštaurácii servírujú skvelé čilské ceviche, zeleninovú polievku, rybu a zemiaky a ovocný koláč. Bill is objedná pohár červeného, ja bieleho, a obaja máme možnosť skúsiť dva druhy vína. Obidva chutia skvele. Je pravda, čo sa hovorí o čilskom víne. V reštaurácii nám sľubujú dva koktejly Pisco sour zdarma, ak sa sem vrátime aj na večeru. Najprv si však dáme popoludňajšiu siestu v klimatizovanom hosteli. Čoskoro sme však naspäť v meste. San Pedro de Atacama má pre mňa atmosféru divokého západu, ale je plné batôžkárov, ktorí sem prichádzajú za dobrodružnými výletmi do Bolívie. Aj obchodíky v meste orientujú svoj tovar na túto skupinu mladých dobrodruhov. Po západe slnka je v meste oveľa príjemnejšie a celkovo zaprášené uličky ožívajú nočným životom. Zdvíhame poháre s Pisco Sour… Tak teda na zdravie a na ďalšie dobrodružstvá! 

O šiestej ráno už sedíme v minibuse spolu s ostatnými cestujúcimi na ceste do Bolívie, a keďže svet je malý, za nami sedia hneď traja batôžkári z Česka. Za malú chvíľu stojíme na hraniciach. Pred nami sa nachádza drobná búdka, ktorá slúži ako pasová kontrola a všade okolo len suchá púšť. Parkovisko je plne minibusov a 4×4 aút, kým pred pasovou kontrolou sa vlní dlhý rad turistov. Hoci sme stále v púšti, je skoro ráno, nadmorská výška sa zvyšuje a vonku je poriadne chladno. Prestupujeme z nohy na nohu a českí chalani okamžite menia svoje kraťasy a tričká za teplejšie mikiny a džínsy. Keď sa vraciame k autu aj s označenými pasmi, raňajkový bufet je už pripravený. Na malom rozkladaciom stole náš čaká šunka, saláma, syr, med, maslo, Nutella, vajcia, avokádová pomazánka, chlieb, ovocie, čaj s lístkami koky, kakao aj káva. Celkom bohaté raňajky v tak skromných podmienkach! Teplé kakao považujem za skvelý nápad ako sa zahriať po vystátom rade v mraze. Hneď po raňajkách nás rozdelia do menších skupín a odovzdajú do rúk bolívijských sprievodcov. Ja a Bill končíme v 4×4 aute aj s dvoma študentkami zo Španielska a jedným odvážnym sólo batôžkárom z Francúzska, ktorí hovorí len francúzsky. Vyfasujeme sympatického sprievodcu a šoféra v jednom menom Roger, ktorý síce hovorí anglicky, ale veľmi slabo. Našťastie naše dve Španielky si vedia poradiť s viacerými jazykmi, tak si z nich čoskoro spravíme užitočné prekladateľky… Nech sa páči, táto skupinka sa na pár dní stáva mojou novou rodinou… Najbližšie dni totiž iné ľudské tváre ani neuvidím… 

Prvou zastávkou po dlhej ceste naprieč opustenou krajinou je dychberúca biela a zelená lagúna (La Laguna Blanca a La Laguna Verde). Tá prvá je naozaj biela, kým tá druhá naberá akvamarínové sfarbenie. Zatiaľ nevidíme žiadne plameniaky, ale krajina okolo nás je sama o sebe dostatočne očarujúca. Pripomína mi akvarelové maľby. Pred tým, než sa vrátime k autu, dostaneme dosť času, aby sme sa tu mohli poriadne poobzerať a pofotiť fotky. V aute však trávime najviac času. Krajina je rosiahla, civilizácia ďaleko, na telefónoch nechytáme žiaden signál…

Termas de Polques. Águas termales. Ďalšia zastávka a ďalší zážitok. Liečivé horúce pramene s neuveriteľným výhľadom na lagúnu plameniakov, ktoré v diaľke lovia ryby. Práve tu budete potrebovať bolívijske drobné, ktoré ste si mali zameniť v San Pedro de Atacama. Termálne pramene síce patria pod správu národného parku, ale za toalety a prezliekacie kabínky sa platí zvlášť. Nenechajte si tento kúpeľ újsť, najbližšie tri dni už teplú vodu neuvidíte! 

Treťou zastávkou dňa je sýrovo zapáchajúci gejzír. Krajina navôkol vyzerá ešte neskutočnejšie než tie, čo sme videli pred tým. Gejzír, to je vlastné hustý smradľavý a horúci plyn vychádzajúci zo zeme. A okolo neho sa nachádza množstvo malých jazierok neuveriteľných farieb, najmä červenej. Niekto by mohol povedať, že takto by mohlo vyzerať peklo, ale ja si myslím, že toto miesto je na peklo príliš krásne.

Poslednou zastávkou dňa je fantastická červená lagúna. Plameniaky sú oveľa bližšie než tie pri horúcich prameňoch. Škoda, že nemám so sebou gumáky, aby som sa mohla cez plytkú vodu prebrodiť k nim ešte bližšie. Nos mám rovnakej červenej farby ako je lagúna predo mnou, to od silného slnka a studeného vetra. Nachádzame sa v nadmorskej výške 4300 metrov and morom. Výjsť na malý kopček pred nami je v tomto riedko okyslyčenom prostredí náročné. Navyše mám pocit, že ma každú chvíľu odfúkne. Nechápem, ako sa plameniaky v takom počasí vôbec dokážu na tých svojich tenkých nohách udržať!

Ešte pred západom slnka parkujeme pred skromným hostelom. Chlapi spia v jednej izbe, dievčatá v druhej. Môžeme si dokonca dať krátku desaťminútovú sprchu. Ak nepresiahneme časový limit, malo by byť dosť vody pre každého. Na horúcu sprchu však môžeme zabudnúť, tu sa umýva zásadne v studenej vode. Do toho sa už nikomu veľmi nechce. Vonku je dosť chladno a my padáme od únavy. Naše postele nevyzreajú tak, že by im trochu prachu navyše vadilo. Pre nedostatok kyslíka viacerých z nás pobolieva hlava. Niet divu, že krátko po večeri, všetci zaspíme ako bábätká… Počas výletov, ako je tento, ďaleko, ďaleko od civilizácie, často spomínam na svoje detstvo. So sestrou sme každé letné prázdniny trávili u starých rodičov a dedko nás zvykol brávať na výlety do lesa, kde nás učil, ako prežiť v divokej prírode. Zohrievali sme sa pri ohníku, umývali sme sa v studenom potoku, spali sme pod hviezdami a hľadali sme zakopaný pirátsky poklad. Aj vďaka tejto výchove je dnes zo mňa praktická žena, ktorá so sebou nepotrebuje ťahať obrovské kufre plné oblečenia a kozmetiky a nevadí mi občas prespať v skromných podmienkach spolu s chrobákmi. 

Na druhý deň nás čakajú zase iné dobrodružstvá. Nadmorská výška je stále vyššia, než sme zvyknutí, ale sme oveľa nižšie než včera. Počasie je teplejšie a okolitá krajina je suchšia. Teplé svetre a bundy môžeme nechať v aute a poďme teda obdivovať rôzne skalné útvary a rokliny. Tam medzi skalami sa takmer stratíme, lebo sme celkom nerozumeli nášmu Rogerovi, kde sa máme opäť stretnúť, a on aj s autom zmizol z dohľadu. Chválabohu, neskôr v diaľke zazrieme nejaké odparkované autá a jedno z nich je aj to naše! Včera sme videli množstvo plameniakov, dnes po ceste stretávame samé divé (nedomestikované) lamy, alpacy a vincune. (No, stále ich nedokážem od seba rozoznať.) Predposlednou zastávkou dňa je nádherne pokojná čierna lagúna La Laguna Negra. Jej názov v preklade znamená čierna, pretože čierna naozaj je!

Zabudla som vám povedať. Dnes je 25. novembra a ja takto ďaleko od civilizácie a priateľov slavím svoje 34. narodeniny. Som unavená, špinavá a spotená, no napriek tomu som si nemohla želať lepší darček, ako je tento výlet. A stál ma iba 200 dolárov! Poobede, po troch dňoch v nedotknutej prírode, konečne narazíme na civilizáciu. Sme kúsok od mesta Uyuni, presnejšie v múzeu vlakov z doby, keď ešte železnice a baníctvo v regióne plne prosperovali. Koncom 19. storočia sa k Železníčnej spoločnosti Antofagasta a Bolívia pridali mnohí britskí inžinieri, aby tu vybudovali trate vlakov, ktoré prepravovali drahé minerály. V 40. rokoch však tento obchod začal upadať, železničná spoločnosť zmenila pôsobisko a svoje vlaky nechala v púšti vo vysokej nadmorskej výške na pospas osudu. Dnes staré vagóny a lokomotívy slúžia ako múzeum pre turistov. Vďaka tomu tu dnes stojí aj niekoľko obchodíkov s občerstvením a my tu môžeme ochutnať domáce kaktusové pivo a pivo z lístkov koky. V jednom obchode dokonca ponúkajú kupóny na wifinu. Hneď si jeden zakúpim, aby som si mohla narýchlo skontrolovať poštu plnú narodeninových blahoželaní.  

Našu druhú noc strávime v hosteli, ktorý má steny postavené zo soli. A hádajte čo?! Je tu síce len jedna kúpelňa pre celý hostel, má však dostatok teplej vody pre každého! Samozrejme, za malý extra poplaok. Konečne sa môžem dať do poriadku a znova sa cítiť ako človek. Nosím so sebou dokonca malý cestovný fén na vlasy, nie je mi však dovolené použiť ho. Fén vraj žerie veľa energie a my už nemáme dosť pesos v hotovosti na ďalší príplatok. Po jednoduchej ale chutnej večeri ma čaká malé narodeninové prekvapenie. Moji parťáci mi pripravili kúsok koláča aj so sviečkou a náš šofér dokonca priniesol fľašu bolívijského vína (Kohlberg, Tinto Clasico, 2017). Úprimne, takáto malá narodeninová párty sa mi ráta oveľa viac! 

Spánok v čistom padne dobre, žiaľ netrvá dlho. Dnes musíme vstať uprostred noci, aby sme východ slnka mohli pozorovať už zo soľných plání. Pre tento účel ideme na jedno špeciálne miesto – Isla Incahuasi, teda kaktusový ostrovček. Svojmu kamarátovi vravím: máme tu kaktus, kopec soli, prines nejaké citróny, ja zoženiem tequilu a dáme si Tequila Sunrise párty! 🙂 A hoci pod kaktusovým kopcom parkuje množstvo aút, nikto so sebou nemá fľašu tequily. Nevadí, i tak je to tu super. Keď slnko vyjde na oblohu vo svojej plnej kráse a my zlezieme dole naspäť k autu, Roger má už pre nás pripravený raňajkový piknik. Nikomu nevadí, že je vonku chladno, čerstvý vzduch dodáva jedlu ešte lepšiu chuť.

Už dávno som sa zmierila s faktom, že zrkadlo dnes neuvidím. Počasie je nádherne slnečné a všade okolo nás je samá soľ. Nie je to biela púšť, ani pláž, ale čistá jedlá soľ! Tak to dúfam, máte radi trochu prisolené. 🙂 Okolo nás je neuveriteľných 12 TISÍC kilometrov štvorcových soli! To je rozloha Libanonu! A to všetko v nadmorskej výške 3600 m.n.m. Soľná vrstva, ktorá pokrýva zem, má na niektorých miestach vraj hĺbku až dva metre a k tomu navyše skoro neuveriteľnú plochosť po celom svojom území s priemernou výškou vyvýšenia do jedného metra. Soľná vrstva slúži ako najväčší zdroj soli a minerálov v Bolívii, bohatá je najmä na soľanku, ktorá obsahuje líthium. Údajne ide o 50 – 70 % svetových zásob líthia. Aký zázrak prírody, však? Obrovská plocha, jasná obloha a výnimočná plochovitosť tohto miesta robí zo Salar de Uyuni ideálne miesto na kalibrovanie výškomerov satelitov, ktoré pozorujú našu zem. A ak tu naprší, tenka vrstva vody, ktorá ostáva na povrchu, mení pláne na to najväčie prírodné zrkadlo na svete. Žiaľ, na to zrkadlo šťastie v toto ročné obdobie nemáme. Hoci som ešte pred chvíľou videla na kaktusovom ostrove množstvo turistov, po niekoľkých minútach v aute naprieč pláňami, sa ľuďom celkom stratíme z dohľadu. Široko ďaleko okolo nás nevidím ani kus živej duše. Pláne Salar de Uyuni minulé roky poslúžili aj ako filmová lokácia na stvárnenie planéty Crait, keď sa tu natáčali Hviezdne vojny – Poslední Jediovia. A my sa toto miesto chystáme využiť na nízko rozpočtové filmové zábery. 🙂

Keď sme konečne hotoví s fotením a natáčaním, zastavíme sa ešte pri hoteli, ktorý je kompletne celý postavený zo soli. Dnes však kvôli ochrane životného prostredia slúži len ako múzeum. Kúsok od hotela stojí pamätník pretekov Dakar. Bolívia privítala pretekárov na motocykloch prvýkrát v roku 2014, kedy zároveň súťažiaci dostali jedinečnú príležitosť poobjavovať krásy soľných plání v Uyuni. 

A náš, už teraz viem, že nezabudnuteľný výlet sa blíži ku koncu. Roger nás vysadí pred kanceláriou bolívijskej pobočky agentúry v Uyuni, kde nám dovolia pripojiť sa na wifinu, a skontrolovať tak správy, naplánovať čo s ďalšími dňami a spraviť nevyhnutné rezervácie ako napríklad objednať si lístok komfortným nočným autobusom z Uyuni do La Paz. Cesta zaberie 10 hodín, ale stále mi to príde jednoduchšie ako lietadlom, ktoré býva večne plné. Navyše táto komfortná linka poskytuje cestujúcim podobný komfort ako na palube lietadla v biznis triede. K vašim službám je tu prítomný steward a široké pohodlné sedadlá sa dajú úplne sklopiť. Nehovoriac o tom, že cenovo to vyjde oveľa lacnejšie! Máme tiež šťastie, že autobusová stanice je len pár blokov od cestovnej kancelárie, kde môžeme ostať surfovať na internete až do zatváracích hodín, a potom to už je len chvíľka do odchodu nášho autobusu. Neostaneme bezdomovcami nadlho…

Prečo sa potrebujeme dostať do La Paz? La Paz je hlavným mestom Bolívie (a najvyššie položeným hlavným mestom na svete) s medzinárodným letiskom a leteckými spojeniami do sveta. Dovolenka sa nám síce kráti, no stále máme trochu času na zvyš. Mama, ktorá je veľká fanúšička kníh o mimozemšťanoch, záhadách a konšpiračných teóriách, by mi navyše nikdy neodpustila, ak by som odišla z Bolívie bez toho, aby som navštívila záhadné Tiwanaku… Na autobusovú stanicu v La Paz prídeme skoro ráno. Aby sme sa mohli ubytovať hneď po príchode, zarezervovali sme si hotel aj na tú noc, ktorú sme v podstate prespali v autobuse. Náš odstrašujúco starý, škaredý ale lacný hotel stojí rovno oproti stanici. Autobus do Tiwanaku nám odchádza o deviatej ráno. Máme približne tri hodiny, aby sme si ponaťahovali kosti a pokračujeme ďalej…

V mestečku Tiwanaku, neďaleko od jazera Titicaca v nadmorskej výške 3850 m.n.m. stojí prastaré mesto Tiahuanacu, z ktorého dnes ostali len staré ruiny. Tie ruiny však patria na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. Nad všetkymi ruinami, ktoré kedysi boli hlavným sídlom prastarej pre-kolumbíjskej kultúry, stojí pôdorys pyramídy Akapana a podzemný chrám s ľudskými tvárami vyrezanými do kameňa, ktoré nápadne pripomínajú črty rôznych rás z celého sveta. Kúsok od Kalasasaya je otvorený chrám s kamennými monolitmi a obrovská Slnečná brána. Miestne múzeum vystavuje rôzne historické artefakty, ktoré boli v Tiwanaku nájdené a ktoré vyvolávajú viac otázok než odpovedí… Dodnes vedci nedokážu vysvetliť mnohé záhady okolo tohto miesta, a tak sa jedna z najpopulárnejších teórií točí okolo mimozemšťanov… Neveríte? Ostaňte so mnou, poviem vám o tom viac…

Tiwanaku sa nachádza asi dve hodiny cesty z La Paz. Tickets Bolivia je prvá spoločnosť v Bolívii, ktorá predáva lístky z La Paz do Tiwanaku aj online, a to s komfortnými autobusmi. Takýto lístok zahŕňa v cene profesionálneho anglicky hovoriaceho turistického sprievodcu, obed a cestu späť do La Paz v poobedňajších hodinách. Autobusy vyrážajú z hlavnej stanice v La Paz vždy o deviatej a do Tiwanaku prichádzajú okolo jedenástej hodiny. Je tu však aj iná, o trochu komplikovanejšia a len o niečo málo lacnejšia možnosť: Zoberte si taxík a nechajte sa odviesť na cementario. Odtiaľ je to asi dva bloky na zastávku Calle Eyzaguire, odkiaľ odchádzajú lokálne mikrobusy do Tiwanaku. Keď už budete v Tiwanaku, začnite v múzeu (sitio #1), kde si môžete zakúpiť vstupné lístky, ktoré cudzincov stoja okolo 80 pesos. Osobne som však rada, že sme sa dali na prvú možnosť a máme so sebou sprievodcu, ktorý nás vždy upozorní na to najzaujímavejšie. Hoci je pripravený zodpovedať na všetky naše otázky, najčastejšie dostávame odpoveď: “Na to zatiaľ neexistuje uspokojujúce vedecké vysvetlenie…to nikto nevie…”

V múzeu sú napríklad vystavené lebky divných tvarov. Zadná predĺžená a podstatne väčšia časť mozgu nevyzerá úplne ľudsky. Niektoré teórie tvrdia, že ľudia Tiahuanaca si pomocou nádstavcov deformovali lebky zámerne už od ranného veku bábätiek. Som si istá, že takou metódou sa dá podobná deformácia docieliť, ale zväčšiť mozog vám to nezväčší. Možno si pradávno naozaj ľudia deformovali lebky, ale otázne je prečo… Alebo sa len chceli podobať svojim vyspelejším návštevníkom z hviezd? To nikto nevie s istotou… Na mieste je aj veľký pôdorys pyramídy, aké sa kedysi stavali v Egypte a v jednom podzemí nájdete aj pozostatky chrámu, kde sú popri stenách vystavené kamenné tváre ľudí. Dnes su značne zničené, ale po digitálnej rekonštrukcii sa zistilo, že tváre majú črty rôznych rás sveta – Ázijatov, čiernych Afričanov, Arabov alebo Európanov. Na mieste sa našli aj podobné, hlinené busty, ich precízne črty si môžete dôkladne obzrieť v múzeu. Ako je však možné, že ľudia predkolumbijskej civilizácie vôbec mali poňatia, ako vyzerajú ľudia na opačných koncoch sveta? Po obede ideme na ešte jedno zaujímavé miesto – Pumapunku, miesto obrovských monolitov. Jednoliate kusy kameňa tu údajne vážia cez stovku ton. S dnešnými modernými technológiami nedokážeme takými obrovskými kusmi kameňa hýbať, tak ako to dokázali toľko rokov pred nami? A čo poviete na dokonale symetrické tvary vyrezané do kameňa? Kamene, ktoré sa na tento účel použili, patria k tým najtvrdším materiálom. S dnešnými modernými technológiami nedokážeme podobne precízne tvary do rovnakého typu kameňa vyrezať, tak ako to dokázali ľudia v dobách, kedy sa používali len primitívne nástroje? Nuž, vedci na toto dodnes nemajú vysvetlenie…

V popoludňajších hodinách sme už naspäť v La Paz. Autobus nás vysadí pred Katedrálou sv. Francisca. Hlavné mesto Bolívie mi príde dosť špinavé a nebezpečné, takže sa veľmi necítime na ďalšie spoznávanie. A ak mám byť úprimná, netúžime už po ničom inom, než po poriadnom oddychu, keďže pred nami je dlhá cesta naspäť do Európy s krátkou prestávkou v kolumbijksom Medellíne. Po ceste do hotela sa však ešte na chvíľu staneme svedkami vtipného predstavenia. Dvadsať robotníkov a jeden žeriav sa snažia presunúť obyčajný stánok s hot doglmi na druhú stranu cesty a skoro ho pri tom celkom zničia. Povedzte mi, ako mohla táto istá rasa postaviť niečo také ako Tiahuanacu…