POSTREHY Z BELEHRADU

Keby som na opis hlavného mesta Srbska mala použiť len jedno slovo, bolo by to slovo autenticita.

Nebola to láska na prvý pohľad. Do Belehradu som prišla ako letuška kvôli práci. Našu charterovú spoločnosť si prenajali na výpomoc aerolínie Air Serbia. Nakoniec som v meste, hoci s prestávkami (lietala som aj pre iných klientov), strávila vyše pol roka. Keď som z Belehradu odchádzala, bolo mi smutno, akoby som opúšťala domov.

Bývala som v hoteli Radisson Collection Blue Mill. Skvelá lokalita, netradičný dizajn, ktorý prepája pôvodnú historickú budovu s modernou architektúrou, útulné izby a tak srdečný a priateľský personál, že to nijako nepripomínalo bývanie v neosobnom reťazcovom hoteli. Chýbajú mi skvelé raňajky každé ráno a poraňajkové stretnutia s posádkou (teda s každým, kto práve nemal let) v reštaurácii pri lahodnom cappuccine a cigaretke. (Áno, v Belehrade, na rozdiel od štátov EÚ, sa stále fajčí veľa a všade – aj v uzavretých priestoroch.)

Belehrad je veľké mesto. Sivé. Ošumelé. Trochu chaotické. Po uliciach s vŕzgotom premávajú staré električky, aké v Bratislave dávno vyradili z obehu. Cítiť tu niekdajší komunizmus, pozostatky balkánskej vojny aj zaprášenú slávu bývalej Juhoslávie. Krásne historické budovy zdobia nepekné graffiti nápisy. Pochmúrna architektúra komunizmu ostro kontrastuje s pôvabným čarom historického centra. Neupravené chaotické ulice, zanedbané fasády a opustené, polorozpadnuté budovy. Čo sa na tomto meste dá milovať?

A predsa si ma Belehrad nakoniec získal. Začala som vnímať jeho neopakovateľnú atmosféru. Autenticitu. Aj Srbi sú takí – navonok neprístupní, zamračení, ale vysokí, krásni (otec Milly Jovovich bol Srb) a hrdí. A pod tvrdým obalom veľmi srdeční. Len ich treba „rozlúsknuť“. Je mi to sympatické – sympatickejšie než falošnosť, strojenosť a podlízavosť niektorých ázijských národov. Blízke. Aj Slováci sú takí. Nakoniec, sme z toho istého základu – Slovania. Hoci Srbi sú zároveň aj Balkánci, s divokejšou a horkejšou krvou.

A vôbec – čo dávajú Srbom do jedla, že sú všetci takí vysokí? Vybavujem si tri basketbalové víťazné tímy z poslednej olympiády: Američania, Francúzi, Srbi. V prvých dvoch tímoch sú prevažne hráči afrického pôvodu, Srbi sú všetci rýdzo slovanskí. Podľa môjho názoru sa na tomto kúsku sveta rodia tí najmužnejší a najpohľadnejší muži.

Okrem jedinečnej atmosféry a pohľadných mužov sa môže Belehrad pochváliť skvelou kuchyňou, v ktorej cítim nielen slovanské (ako od babičky), ale aj balkánske a turecké vplyvy. Odporúčam navštíviť napríklad tradičnú reštauráciu Zavičaj na pôvabnej ulici Skadarlija.

Skadarlija je asi najkrajšia a najmalebnejšia ulica celého Belehradu. Srdce mesta. Ale krásne dizajnové podniky a skryté poklady nájdete roztrúsené po celom meste. Skvelú grécku kuchyňu som si užila v tradičnej reštaurácii s krásnou záhradnou terasou – Mezestoran Dvorište. Stovarište Materijala je zase stará, rozpadnutá fabrika premenená na štýlovú pizzeriu s fakt dobrou pizzou. A mojím úplne najobľúbenejším podnikom so skvelým jedlom a dizajnom je Smokvica. Je to jedno z tých trendových miest v rušných bočných uličkách mesta, kam chodia mladí. Najlepšiu zmrzlinu majú zase v Sapore a v obľúbených prevádzkach s názvom Crna Ovca. Tam nájdete aj fakt nezvyčajné príchute a kombinácie. Koláčiky, ktoré sú umeleckým dielom, zas v cukrárni Mandarina Cake Shop.

Náš hotel sa nachádzal len kúsok od obchodného centra Galleria. Nablýskané miesto plné luxusných butikov a tip-top reštaurácií a kaviarní. Nachádza sa uprostred lokality, kde vo veľkom prebiehajú výstavby nových, moderných a zjavne drahých bytov. Aj Galleria Mall je drahý. Na Srbsko a ich priemernú mzdu – fakt drahý. Ale asi každá krajina má aj svoje zastúpenie v bohatých vrstvách. Inak, kto by tu nakupoval? Oplatí sa sem však prísť aj na obyčajnú prechádzku – je tu krásna pešia zóna popri rieke Dunaj so skvelou atmosférou a plnými terasami miestnych podnikov. Veľmi mi to pripomína našu bratislavskú Euroveu. Ešte aj ten Dunaj sedí.

Dobre sa prechádza aj okolo Belehradského hradu. V okolí je krásny park s panoramatickým výhľadom na mesto. V niektorých častiach sú porozkladané stoly so šachovými figúrkami – to mi zase pripomína New York. A v podhradí sa nachádzajú aj malebné tenisové kurty obklopené hustou zeleňou. Vyzerá to „posh“. Ktovie, kde trénuje Novak Djoković?

Najslávnejší Srb všetkých čias? Šarmantný tenista alebo za svojho času podceňovaný vizionár Nikola Tesla? Ten druhý má v Belehrade svoje múzeum. Okrem vystavených exponátov vám tu tím múzea naživo predvedie zopár interaktívnych experimentov z Teslovej dielne. A to robí toto múzeum zaujímavejším než iné.

Niekedy mi chýbaš, Belehrad.