Iba v Maroku sa za každými dverami otvára rozprávka, kde mätový čaj chutí ako magický elixír a každá olejová lampa môže skrývať džina, ktorý ti splní tri želania…

Cestovala som na mnohé miesta a navštívila som viac ako 70 krajín, no stále hovorím, že Maroko je moja najobľúbenejšia destinácia. Je na ňom niečo tak výnimočné a neuveriteľné, že tam neustále cítim tok inšpirácií. Nikdy som nebola ani plážový, ani horský typ, ale spoznávanie kultúr bolo vždy môj spôsob cestovania. A Maroko má všetko – pláže, hory, púšť a predovšetkým nádhernú, bohatú kultúru. Tradície nikde nevyzerali tak krásne ako tu. Neviem, ako to Maročania robia, ale dokážu skombinovať arabské, berberské, andalúzske, stredomorské, židovské, francúzske a africké vplyvy do jedného neuveriteľne vkusného celku.

Musím sa však priznať – nebola to láska na prvý pohľad. Keď som v roku 2017 prvýkrát prišla do Maroka, bola som v šoku. Videla som len chaos a neporiadok. Ale dala som Maroku druhú šancu a postupne som sa zamilovala. Po uši. Navždy. Ten moment, keď som sa uvedomila, že som zamilovaná, nastal, keď som sa raz ponorila do rušných súkov Marrákeša a nasávala tú jedinečnú atmosféru:

Áno, Maroko je chaotické a divoké, ale zároveň farebné, autentické a plné chutí. Vždy som túžila podeliť sa o moju lásku k tejto krajine s ostatnými. Ukázať im, aké čarovné to tam je. Ľudia na Slovensku zvyknú tráviť dovolenku pri mori. A hoci má pohár Aperolu v stredomorí svoje čaro, nie je to Maroko. Takže keď sa objavila možnosť spolupracovať s TourHero a viesť malú skupinu na cestu do Maroka, neváhala som! TourHero mi doslova pomohol rozbehnúť môj vysnívaný výlet. Tu je moja úplne úprimná recenzia na TourHero a náš spoločný skupinový výlet do Maroka v roku 2025…

Objavovanie Maroka: Jedno sústo za druhým

Som skúsená cestovateľka, plánovací maniak a bývalá cestovná dizajnérka s praxou v cestovnej agentúre, a aj tak priznávam – plánovanie skupinového výletu do zahraničia môže byť stresujúce. Ale nie s TourHero.

Pred naším prvým online stretnutím s tímom TourHero som si spravila domácu úlohu. Bežné skupinové zájazdy po Maroku, ktoré sú na trhu, majú podľa mňa šialené itineráre. Ťahajú ľudí z jedného konca krajiny na druhý, aby videli všetky dôležité miesta, ale zabúdajú na tú najdôležitejšiu vec: kde je priestor na užívanie si momentu? Nechcela som, aby moja skupina strávila väčšinu času presunmi v minibuse. Chcela som sa zamerať na pomalé cestovanie, kultúrne zážitky a zmyslové poznávanie. A TourHero mi v tom pomohol.

Ich tím mi pomohol doladiť itinerár, ktorý zahŕňal všetky moje nápady, ale zároveň vyvážil presuny, dobrodružstvo a oddych. Bola som spokojná už s prvým návrhom. Možno pre mňa plánovanie nie je problém, ale aj tak by som nedokázala vytvoriť takýto výlet úplne sama. Bez silných partnerov je takmer nemožné zostaviť personalizovaný zájazd za konkurencieschopnú cenu. Ale keďže TourHero spolupracuje s desiatkami miestnych operátorov, cena mojej cesty bola výborne nastavená. A ich práca tým nekončila. Zabezpečili všetky logistické detaily ako rezervácie, dopravu a platby. Ja som sa tak mohla viac venovať skupine a tiež si výlet užívať. Nemusíte byť žiadni skúsení plánovači ani influenceri, aby ste si mohli vytvoriť zájazd s TourHero. Ich vedenie a dobre cielené otázky vám pomôžu zostaviť dokonalý itinerár. Organizáciu nechajte na nich – potrebujete len malú komunitu ľudí, ktorí sa pridajú na vaše dobrodružstvo. Začnite tu.

Stále nie ste presvedčení? Prečítajte si viac podobných príbehov ako je ten môj na stránke recenzií TourHero…

Od Agadiru do Marrákeša

Náš výlet začal v pobrežnom meste Agadir, kvôli výhodnejším a cenovo dostupnejším leteckým spojeniam zo Slovenska. (Všetci členovia mojej skupiny boli zo Slovenska ako ja.) Ale pôvodný plán to nebol. Páčilo sa mi, že tím TourHero bol taký pohotový a flexibilný, že vedeli upraviť itinerár. Bolo fajn vedieť, že podpora je len jednu WhatsApp správu ďaleko. 

Ten večer, keď sme dorazili na hlavnú pláž v Agadire, bolo extrémne veterno. Nuž, je to obľúbená destinácia surferov z nejakého dôvodu. Niektorí, ktorí sa veľmi tešili na oceán, boli sklamaní, že bolo príliš chladno na kúpanie, ale skvelá večera z morských plodov v náhodnej reštaurácii pri pláži im to vynahradila.

Nasledujúce ráno moja skupina zažila po prvýkrát kúzlo marockých raňajok. A boli nadšení. Čo môže byť lepšie ako začať deň na slnečnej streche s rannou hostinou? Predstavte si ľahký vánok, slnečné lúče, štebot vtákov, vôňu kávy, čerstvého chleba a stôl plný dobrôt. Marocké raňajky tradične obsahujú čerstvý pomarančový džús, olivy, maslo, jogurt, med, čerstvý smotanový syr, domácu marmeládu, marockú „Nutellu“ (s arganovým olejom) a rôzne chleby a palacinky ako msemmen alebo baghrir. Sladký marocký mätový čaj nesmie chýbať!

Po raňajkách sme sa stretli s naším sprievodcom Ibrahimom a šoférom Hassanom, ktorí nás sprevádzali počas celého výletu. Keď som videla Ibrahima vítať nás so širokým úsmevom, úžasnou energiou a široko roztvorenou náručou, vedela som, že sme v dobrých rukách. Nastúpili sme do minibusu a vyrazili smerom na Marrákeš.

Kozy na stromoch? To nevidíte každý deň

Iba v Maroku rastú kozy na stromoch, konkrétne na arganových stromoch. No dobre, nie že by na nich rástli – ale pasú sa na listoch arganových stromov. A keďže tieto stromy rastú len v oblasti medzi Agadirom a Marrákešom, nikde inde na svete takýto výjav neuvidíte. Samozrejme, museli sme zastaviť a odfotiť sa. Za malý bakšiš nám pastier dovolil podržať v náručí rozkošné kozliatka.

Vitajte v riade… Počkať, čo je to riad?

Po trojhodinovej ceste sme dorazili do Marrákeša a zastavili sme sa pri starobylých mestských hradbách. Autá nemajú povolený vstup do starej časti mesta, nazývanej medina. Starček s károu nás už čakal, aby nám (za malý poplatok) pomohol odniesť batožinu do ubytovania. Bez neho by sme sa stratili. Keď kráčate bludiskom úzkych uličiek mediny, nikdy by ste netipli, aké krásne a priestranné domy so záhradami sa skrývajú za dverami. Niekedy je zložité nájsť tie správne dvere do správneho riadu. Každé dvere v Marrákeši sa otvárajú do rozprávky.

 Ale čo je to vlastne riad? Riad je tradičný marocký dom s vnútorným nádvorím alebo záhradou. Často ide o rodinné ubytovanie s obmedzeným počtom izieb a individuálnym prístupom ku každému hosťovi. V súčasnosti sú tieto staré domy veľmi populárne ako butikové hotely a penzióny, ktoré ponúkajú jedinečný zážitok pre tých, ktorí sa chcú ponoriť do marockej kultúry. Nerozumiem, prečo cestovné kancelárie stále ubytovávajú klientov v nudných reťazcových hoteloch, keď v Maroku je toľko čarovných riadov. Ubytovanie v riade je zážitok sám o sebe! A bola to aj moja podmienka pri plánovaní cesty s TourHero. A oni vybrali tie najlepšie ubytovania!

 Prvé dve noci v Marrákeši sme bývali v útulnom riade Milouda s bazénom uprostred nádvoria a čarovným strešným posedením. Tradične nás privítali marockým rituálom mätového čaju – ten sa nalieva z výšky, aby sa vytvorila pena. Personál nášho riadu bol úžasný! Mladý chalan sa nám zo srandy predstavil ako „Hamšík“a zapamätal si mená všetkých desiatich členov našej skupiny. 

Marrákeš nie je len mesto

Čo je na tom Marrákeši? Veď je to len mesto… Alebo nie? Medina v Marrákeši je vlastne jeden obrovský súk (trh). A súky Marrákeša sú čarovné. Predstavte si bludisko úzkych uličiek, kde sa nachádza viac ako 2000 stánkov a obchodov s remeselnými výrobkami a tradičným tovarom. Môžete tu vidieť remeselníkov priamo pri práci, ako pred vašimi očami vyrábajú originálne kúsky. Marocká remeselná tradícia je veľmi bohatá: mozaiky, tkanie kobercov, výšivky, tradičné odevy, keramika, kožené výrobky, šperky, striebrotepectvo, drevorezba, stolárstvo, aromatické koreniny… Marockí remeselníci sú nositeľmi kultúrneho dedičstva, odovzdávaného z generácie na generáciu.

Hneď ako sme si trochu oddýchli, vzala som skupinu na krátku zoznamovaciu prechádzku. Ale veľmi rýchlo sa niekde medzi bylinkami a koreninami naša skupina rozpadla. Niektorých zlákali kožené kabelky, iných šperky alebo umelecké diela. Našťastie všetci našli cestu späť do riadu včas na večeru.

Dôležitým orientačným bodom a dominantou mediny je najväčšia mešita v Marrákeši – Kutubíja, ktorá sa nachádza na konci hlavného námestia Jemaa el-Fna. Toto živé námestie je plné hudby, pouličných umelcov, zaklínačov hadov či maliarok s hennou a po západe slnka sa ešte viac zapĺňa. Ak chcete zažiť večernú atmosféru Marrákeša – tu je to pravé miesto. Alebo si dajte vychladené pivo Casablanca na streche niektorého z barov. Mimochodom, strechy v Marrákeši majú aj kultúrny význam – slúžili ako miesta spoločenských stretnutí najmä počas horúcich letných nocí, keď boli spodné poschodia domov bez klimatizácie neznesiteľne teplé…

Očarujúca Majorelleova záhrada

Nasledujúci deň sme si po ďalších bohatých marockých raňajkách užili prehliadku mediny so sprievodcom Ibrahimom. Od neho sme sa dozvedeli veľa zaujímavých a hodnotných informácií o meste aj o marockej kultúre. Navštívili sme tradičnú marockú lekáreň plnú byliniek, korenín, prírodnej kozmetiky a liečiv, a prehliadku sme zakončili v slávnom paláci Bahia. Tento palác je nádherným príkladom marockej architektúry s detailnými ornamentmi, živými farbami a rozsiahlymi záhradami, nádvoriami a miestnosťami. Názov Bahia dostal na počesť obľúbenej manželky veľkovezíra Bou Ahmeda. Na popoludnie som mala zarezervované lístky do známych záhrad Majorelle a múzea Yves Saint Laurenta.

Tušila som, že záhrady Majorelle budú krásne – veď kedysi patrili francúzskemu módnemu návrhárovi Yvesovi Saint Laurentovi. Ale úprimne – nečakala som, že budú také rozsiahle a dychberúce. Každý kút záhrady je nádherný, až neviete, kam sa pozrieť skôr.

Záhrady Majorelle (po francúzsky Jardin Majorelle) vytváral francúzsky orientalistický maliar Jacques Majorelle takmer štyridsať rokov. V roku 1923 kúpil pozemok pri palmovom háji a postupne na ňom vybudoval dom v maurskom štýle, v ktorom žil so svojou ženou, a berberskú budovu zvanú Borj. Tú neskôr natrel svojou vlastnou sýto modrou farbou, ktorú si dal patentovať ako „modrá Majorelle“. Do záhrady zasadil 135 rastlinných druhov z piatich kontinentov, čím vytvoril skutočne magické miesto.

Záhrada bola však pre Majorella veľmi nákladná vášeň a po rozvode v roku 1956 už nedokázal jej prevádzku financovať. Šťastím bolo, že štyri roky po jeho smrti (1962) navštívil záhradu slávny návrhár Yves Saint Laurent so svojím dlhoročným partnerom Pierrom Bergém a okamžite sa do nej zamilovali…

Kde Yves Saint Laurent nachádzal inšpiráciu

Yves Saint Laurent a Pierre Bergé navštívili Maroko prvýkrát v roku 1966. Trávili v Marrákeši veľa šťastných chvíľ a pravidelne sa tam vracali. Maroko sa stalo nekonečným zdrojom inšpirácie pre YSL – najmä jeho farby, svetlo a miestni obyvatelia. Keď sa neskôr dopočul, že záhradu Majorelle plánujú zbúrať a postaviť na jej mieste hotelový komplex, rozhodol sa ju odkúpiť a zrekonštruovať. Slávna záhrada a múzeum Yves Saint Laurenta v Marrákeši sú dôkazom jeho lásky k tejto krajine.

Obaja – Yves aj Pierre – sa zaujímali aj o berberské (amazighské) umenie. V modrom dome sa dnes nachádza múzeum Pierre Bergého, venované jeho zbierke berberského umenia. Úprimne, nikdy som nevidela ľudové umenie také krásne. Nechápala som, čo motivuje tento polokočovný národ, žijúci v roztrúsených dedinách v okolí púšte, takto sa zdobiť. Všetko, čoho sa dotkli, premieňali na umelecké dielo. Podľa mňa to bolo najkrajšie múzeum, aké som kedy videla. Bohužiaľ, fotenie vo vnútri je zakázané, ale odporúčam zažiť to na vlastné oči a načerpať inšpiráciu!

Tip: Vila Oasis uprostred záhrad, kde YSL a Pierre bývali, je tiež veľký skvost – ale nie je prístupná verejnosti, len pre súkromné VIP prehliadky, kde sa cena pohybuje od 5000 dolárov za prehliadku.

Pastva pre oči

Tretí deň sme zakončili marockou večerou v štýlovom riade Wow, ktorého dizajn sa nedá opísať inak, než wow. Moja skupina tu prvýkrát ochutnala tradičný marocký tajin alebo pastillu. Tajin je dusené jedlo pripravované v hlinenom hrnci (tiež nazývanom tajin), zatiaľ čo pastilla je mäsový koláč, ktorý kombinuje mäso s koreninami ako škorica či zázvor.

Na ďalší deň, po raňajkách, sme opustili Červené mesto – tak sa Marrákeš prezýva kvôli oranžovo-červeným budovám z miestnej hliny (mimochodom, ich červená farba je daná zákonom) – a zamierili sme na juh cez nádherné pohorie Atlas. Hlavný program dňa? Pastva pre oči. Počas epickej jazdy sme prešli kľukatými cestami cez priesmyk Tichka a pokračovali Údolím 1000 pevností.

Miestna továreň na arganový olej

Prvou zastávkou bola miestna manufaktúra na výrobu arganového oleja, kde sme mohli sledovať celý proces výroby tohto vzácneho marockého pokladu. Samozrejme, neodišli sme s prázdnymi rukami – naše tašky boli plné arganových produktov.

Arganový olej sa získava zo semien stromu arganovníka, ktorý je veľmi vzácny – rastie len v úzkom páse medzi atlantickým pobrežím Maroka a pohorím Atlas. Na výrobu jedného litra oleja je potrebných približne 40 kg sušeného arganového ovocia! Pražené semená sa používajú na výrobu potravinového oleja (s pozitívnymi účinkami na cholesterol či imunitu), zatiaľ čo nepražené sa používajú v kozmetike – proti starnutiu, na hojenie rán, či proti vypadávaniu vlasov. Zatiaľ čo známe značky ako La Mer používajú v produktoch len malé množstvá arganového oleja, v Maroku nájdeš čistý 100 % olej. Nie je to skvelé?

Jednou z najväčších výhod arganového oleja je to, že jeho výroba sa nedá jednoducho zmechanizovať – aj väčší výrobcovia musia zamestnávať miestnych pracovníkov. Tí najlepší zároveň poskytujú pracovníkom zdravé podmienky, stravu a dokonca aj starostlivosť o deti.

Na obed sme sa zastavili v nenápadnej, trochu ošumelej reštaurácii plnej miestnych obyvateľov. Podávali sa jednoduché jedlá z strukovín, ale boli tak chutné, že predčili aj niektoré luxusné podniky. Osobne milujem, že marocké jedlo je vždy autentické a čerstvé.

Boumalne Dades

Po sedemhodinovej ceste s niekoľkými zaujímavými zastávkami sme konečne dorazili do Boumalne Dades a ubytovali sa v hoteli Kasbah Tizzarouine s úchvatným výhľadom na údolie. Dádéske údolie patrí medzi najscénickejšie oblasti Maroka. Lemujú ho historické pevnosti, trhy s miestnymi produktmi a polia ruží. Práve tu sa po stáročia pestujú ruže na výrobu ružového oleja a vody pre parfumérie po celom svete.

Je to ideálne miesto na turistiku, objavovanie alebo stretnutie s nomádskymi rodinami, ktoré sa presúvajú naprieč regiónom. Alebo len tak na relax pri bazéne v jenej z kasieb. (Kasba = pevnosť alebo citadela.) Tá, v ktorej sme bývali, naozaj vyzerala ako pevnosť. A ako v každej správnej rozprávke, ani tu nechýbali tradiční hudobníci, ktorí vytvorili úžasnú večernú atmosféru. Ďalšia skvelá voľba od TourHero. Noc v historickej kasbe je povinnou jazdou pre ten najautentickejší zážitok!

Obed s miestnou rodinou

Naše oči videli dychberúce krajiny, nosy vstrebávali zmes vôní, ochutnali sme unikátnu marockú kuchyňu a počúvali afro-marocké bubny. A na piaty deň sme sa dotkli aj srdečnosti berberskej pohostinnosti – v ich vlastnom dome. Ako milé prekvapenie nás sprievodca Ibrahim zobral na obed k svojej rodine neďaleko Merzougy. Podával sa marocký „pizza“ chlieb plnený zemiakmi a zeleninou a, samozrejme, mätový čaj.

Navštívili sme aj miestneho výrobcu tradičného odevu a mohli sme sa aspoň na fotku obliecť ako praví Berberi. Vždy som sa chcela naučiť viazať šatku na berberský spôsob – a veruže to padlo na úžitok pri prechode Saharou…

Oddych pri bazéne

Keď sme dorazili do Merzougy – malého marockého mestečka na okraji Sahary – ešte nám zostávalo pár hodín pred plánovanou ťavou karavánou pri západe slnka. Tu prišiel Ibrahim s fantastickým nápadom – zobrať nás k bazénu do hotela Madu, ktorý patrí rovnakému majiteľovi ako púštny kemp, kde sme mali stráviť noc. Lenivé popoludnie pri bazéne v nádhernom hoteli po dlhej ceste bolo presne to, čo naša skupina potrebovala! Z diaľky sme už videli pieskové duny Sahary, ktoré nás volali…

Ťavia karavána

Aj keď som bola v Maroku už mnohokrát, nikdy som nezažila glamping – teda luxusné stanovanie v Sahare. Bolo to dlho na mojom zozname želaní. Všimla som si tiež, že mnoho cestovných kancelárií túto skúsenosť do itinerárov vôbec nezaraďuje. Pre mňa bolo však dôležité, aby glamping bol súčasťou našej cesty. A do luxusného kempu Madu vedie len jedna cesta – naprieč pieskovými dunami. Na chrbte ťavy!

Keď slnko začalo zapadať a teplota klesla, uviazali sme si šatky okolo hlavy – ako sme sa práve naučili od Berberov – aby nás chránili pred slnkom a pieskom, a boli sme pripravení na ťaví trek cez duny. Epická cesta trvala približne hodinu a pol a 8 z 8 účastníkov potvrdilo, že to bol najlepší zážitok z celého výletu. Dvaja z nás síce uprednostnili jazdu SUV spolu s batožinou, ale neskôr, keď videli, akí šťastní sme dorazili do kempu, oľutovali svoje rozhodnutie. Strach by nikdy nemal byť dôvodom vynechať takýto nezabudnuteľný zážitok! Ťavy sú veľmi pokojné zvieratá a hoci majú hrby, sedenie na nich je prekvapivo pohodlné.

Glamping v magickej Sahare

Skutočné čaro sa začalo, keď slnko zapadlo za duny. Vo vzduchu sa dalo cítiť niečo magické – trblietajúce sa svetlo, farby, ticho, nekonečný priestor… to bola čistá, neopísateľná mágia.

A potom sme prvýkrát uvideli naše stany. Zvonku to vyzeralo ako obyčajný stan v púšti, ale vnútri mal doslova všetko ako poriadna hotelová izba – vrátane sprchy! V skutočnosti bol stan priestrannejší, útulnejší a krajšie zariadený než mnohé hotelové izby, v ktorých som kedy bývala. Chýbala len televízia – ale kto by ju potreboval na takom rozprávkovom mieste?

Po ďalšej fantastickej večeri, ktorá by sa dala porovnať s jedlom v luxusných reštauráciách, sme sa všetci stretli pri táboráku pod hviezdami, s živou hudbou. Bolo to ako z Tisíc a jednej noci. Nemohla som si predstaviť lepšiu atmosféru…

Opäť na ceste

Na ďalší deň nikto nezmeškal východ slnka nad dunami – aj keď to znamenalo skoro vstávať. Ale stálo to za to! Po raňajkách sme sa, bohužiaľ, museli rozlúčiť s púšťou, pretože nás čakali ďalšie zážitky. Tentoraz sme však vymenili chrbty tiav za korbu auta. A náš vodič? Ten bol blázon! Boli momenty, keď brázdil po dunách a ani nedržal volant – ale bola to neskutočná zábava!

Na parkovisku nás už čakal Ibrahim, aby nás vzal na ďalšiu dlhú cestu – z Merzougy do Ait Ben Haddou. Cestou sme sa zastavili aj pri Todra Gorge – kaňone z vápenca, ktorý kedysi vytvorila mohutná rieka.

Ait Ben Haddou

Po päťhodinovej ceste sme konečne dorazili do Ait Ben Haddou – historického ksaru (t. j. opevnenej dediny alebo hradu), skvelého príkladu marockej hlinenej architektúry, zaradeného do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a zároveň jedného z najobľúbenejších filmových miest v Maroku. Môžete ho spoznať z filmov ako Hra o tróny (Yunkai), Gladiátor, Kráľovstvo nebeské a mnohých ďalších.

Väčšina cestovných kancelárií sem privedie turistov len na pár hodín, aby si pozreli známu pamiatku – a to je veľká chyba. Ait Ben Haddou si zaslúži aspoň jednu noc. Najmä ak máte to šťastie a bývate na tak krásnom mieste ako my – v riade Caravane.

Riad Caravane

Tento butikový riad, kde je každá izba iná a každá výnimočná svojím spôsobom, bol pre mňa najkrajší riad v celom Ait Ben Haddou. Riad Caravane je skutočne jedinečný. Cítili sme sa, akoby sme bývali v umeleckej galérii – ale so srdečným personálom, vďaka ktorému sme sa cítili ako doma. Interiéry boli úchvatné – celý dizajn bol nádhernou zmesou moderného, tradičného, marockého a afrického štýlu. Každý detail odzrkadľoval skvelý vkus a ladil s okolitou krajinou. Nemohli sme prestať obdivovať koberce, lampy, obrazy, ručne vyrábané dekorácie…

Nemôžem nespomenúť aj úžasný personál a vynikajúce jedlo, ktoré sme mali na večeru. A bonus? Riad sa nachádza len 15 minút chôdze od známeho miesta UNESCO.

Ksar Ait Ben Haddou

Na ďalší deň sme mali voľno až do 11:00. Kto chcel, mohol si ísť prezrieť ksar sám. Niektorí zostali oddychovať v našom krásnom riade, ale traja z nás, vrátane mňa, sme vstali skoro ráno a vydali sa na prechádzku ku ksaru ešte pred raňajkami. Chcela som si miesto vychutnať skôr, než tam dorazia davy turistov. A bolo to skvelé rozhodnutie! Počasie bolo dokonalé, svetlo krásne, a malé stánky s miestnymi výrobkami sa len práve začínali rozkladať. Z návštevníkov sme tam boli len my tri. Ideálna príležitosť na fotenie!

Náš ranný výlet sa trochu natiahol, takže sme sa vrátili neskoro na raňajky, ale personál na nás milo počkal. Inak by sme prišli o najlepšiu domácu marmeládu z jabĺk a kávy, akú som kedy ochutnala.

Späť do Marrákeša

Do večera sme boli späť v rušnom Marrákeši. Za normálnych okolností nemám rada preplnené miesta, ale Marrákeš je iný. Tu vám ľudia a davy neprekážajú – sú súčasťou atmosféry mesta.

Tentoraz sme sa ubytovali v inom riade – The Little Hara. Nová izba, nová strecha, iný dizajn – ale opäť úžasný personál. Nikdy by som nevymenila pobyt v riade za hotel. Je to omnoho súkromnejšie a autentickejšie.

Street Food Tour

Predposledný večer v Maroku sme večeru poňali inak. Prišiel po nás ďalší expert – sprievodca Amin, aby nás vzal na nezabudnuteľnú pouličnú gastronomickú prehliadku. Vždy som vedela, že najlepšie jedlo nemusí byť drahé – ale ani ja som nečakala, že marocké jedlo ulice bude až tak dobré! Naozaj sme sa nachodili (dobré na trávenie), ale ešte viac sme sa najedli.

Začali sme rôznymi druhmi olív – čiernymi, zelenými, ružovými – a potom sme pokračovali k stánku s marockými sendvičmi. Išlo o chutný miestny chlieb plnený mletým mäsom alebo klobáskou, vajíčkom, syrom a zeleninou. Nemohla som uveriť, že taká veľká porcia chutného jedla stála len 1,5 eura!

Ďalšia zastávka: msemmen (moje obľúbená) – lokálna vrstven placka zo semoliny, plnená syrom alebo zeleninou. Jednoduché, ale výborné! Pomaly sme sa začali cítiť sýti… a pritom sme ešte ani poriadne nezačali!

Nasledujúca zastávka: marocká harira – polievka z paradajok a cíceru, podávaná s datľami. Chutila lepšie ako tá, ktorú sme jedli v luxusnom riade Wow. Kto bol dosť odvážny, mohol vyskúšať aj slimáky vo vývare z byliniek – a úprimne, na slimáky to nebolo zlé!

Potom sme ochutnali marocké šišky a neskôr smoothie z miešaného ovocia. A keď konečne prišiel čas na dezert, boli sme už takí plní, že sme nič viac nezvládli. Marocké pečivo vyzeralo neskutočne dobre, ale celú krabicu sme si zobrali so sebou na neskôr.

Super silný korenistý čaj na ďalšej zastávke nás zachránil! Pripravený z desiatok byliniek a korenín, výborný na zdravie a trávenie. A posledná zastávka? Rôzne korenené mandle – obalené v maku, škorici či aníze… Po tejto gastronomickej túre sme už do riadu nekráčali, ale doslova sme sa gúľali!

Kurz varenia

Náš výlet sa, bohužiaľ, pomaly chýlil ku koncu. Už sme cez jedlo precestovali celé Maroko a spoznali, že marocká kuchyňa je výnimočná kombinácia chutí, farieb a textúr. A posledný deň sme mali možnosť naučiť sa remeslu marockého varenia – pod vedením profesionálov, samozrejme.

Kurz varenia bol prekvapivo zábavný! Okrem kuracieho tajinu au citron sme sa naučili pripravovať aj marocký šalát, miestny chlieb a baklažánový šalát. Každý z nás „zložil skúšku“, dostal hodnotné recepty, certifikát a špeciálny darček – hlinený hrniec tajine. Teraz môžeme pokračovať v marockom varení aj doma. Na obed sme zjedli to, čo sme si sami uvarili – a nikto sa nesťažoval!

Bacha Coffee

Popoludní sme mali voľno na posledné nákupy, darčeky a suveníry pred návratom domov, ale ja som mala v pláne ešte jedno miesto – jednu z najkrajších kaviarní na svete: Bacha Coffee.

Príbeh Bacha Coffee sa začína v medine Marrákeša. Palác Dar el Bacha bol postavený v roku 1910 a kedysi v ňom diskutovali najvýznamnejší kultúrni a politickí myslitelia storočia pri „káve Arábie“, dnes známej ako arabica. Dnes ponúka menu s viac než 200 druhmi čerstvo praženej kávy zo 35 krajín sveta, s množstvom aromatických príchutí. Ja som si objednala 100 % arabicu s príchuťou sevillského pomaranča – a bola jednoducho dokonalá.

Problém je, že toto miesto je extrémne populárne. Rezervácie neberú, takže ak chcete stôl, musíte si vystáť radu – a čakacia listina býva aj na dve hodiny! Prvýkrát som to vzdala, ale tentoraz som bola pripravená čakať – a vyplatilo sa. Mala som šťastie a dostala som stôl za menej ako 40 minút.

Dobrá vec je, že kaviareň je priamo v paláci – takže môžeš čakať a obdivovať marockú architektúru. Palác je architektúrou podobný ako Bahia Palace, len je oveľa menší a menej preplnený.

Rozlúčková večera

Naša rozlúčková večera s hudobníkmi a brušnými tanečnicami sa konala v krásnej historickej budove zo 16. storočia. Jedlo bolo skvelé, porcie bezodné a miesto nádherné – ale hudobníkov nebolo a brušná tanečnica bola len jedna… a nevyzerala, že sa jej chce tancovať. Tento malý detail nám však nepokazil celkový dojem z jedinečného výletu s TourHero. Domov sme si priniesli nielen kopec spomienok, príbehov a suvenírov, ale aj cenné recepty.

Podpora TourHero

Keď sa obzriem späť na celé toto dobrodružstvo, moja recenzia na TourHero je iba pozitívna. Neviem si predstaviť lepšieho partnera na vytvorenie zájazdu ako bol tento.

Ak tiež snívate o tom, že raz povediete svoj vlastný zájazd, verím, že TourHero vám s tým pomôže. Prečítajte si ďalšie príbehy ako ten môj na stránke recenzií TourHero – a uvidíte sami…

Po dvoch mesiacoch od nášho výletu do severného Maroka sa polovica našej pôvodnej zostavy, teda ja a Rumunka Emília, rozhodne preskúmať aj južnú časť tejto pestrej krajiny. Emília je super parťák na cesty. Má vodičský preukaz, hovorí po francúzsky (čo sa v Maroku vážne hodí), a tak ako ja, aj ona miluje Game of Thrones, rada (sa) fotí, zbožňuje marocké tajine, a vôbec obidve sme si Maroko skrátka zamilovali… Pretože Maroko je ako výlet do rozprávok Tisíc a jednej noci!

Pohorie Atlas

Skoro ráno priletíme do hlavného mesta Casablancy našim Etihadom a na letisku si v autopožičovni SIXT vyzdvihneme štýlové autíčko – červeného Fiatika 500. Ideálne vozidlo pre dve baby ako sme my. Už menej je ideálne na strastiplnú cestu cez pohorie Atlas, ale nato prídeme až neskôr. Namierené máme celkom na juh, k okrajom púšte Sahara až do mestečka Ouarzazate, ktoré sa vo svete preslávilo vďaka svojim hollywoodským filmovým štúdiám. Cez Marrakesh len tak rýchlo prefrčíme, za bránami červeného mesta (ako Marrakesh zvyknú nazývať pre červenkasté sfarbenie jeho domov) sa však cesta výrazne zhoršuje. Cesta totiž vedie cez pohorie Atlas, ktoré je prekrásne, avšak nebezpečné. Vozovka je úzka a kľukatá, čo naše malé autíčko ešte dokáže zvládnuť. Nerovný terén, kamene, skaly a miestami dokonca primrznutý sneh a veľké nakladiaky v protismere, to už zvládame horšie. Často mám pocit, že nás z toho útesu skrátka odfúkne! Emília nie je zrovna najskúsenejšia šoférka, ale neostáva mi nič iné, len jej dôverovať. Aspoňže jazdí pomaly! Aj keď namiesto plánovaných 3,5 hodín, nám cesta z Casablancy do Ourzazate nakoniec zaberie osem! Na oblohe však krásne svieti slnko, a tak si s tým veľmi nelámeme hlavu. Užívame si prekrásne výhľady. Atlas je tak trochu pohorie paradoxov. Na slnenčnej strane kopcov rastú tropické kaktusy, kým na druhej strane cesty hory pokrýva hustá pokrývka snehu. Na niektorých úsekoch dokonca vidíme deti stavať snehuliaky! Na mnohých miestach pri okraji cesti sa ponúkajú prekrásne prírodné suveníry – skameneliny, fosílie, kryštály a geódy v neuveriteľných farbách. 

Ourzazate a Zátoka otrokov

Na druhý deň vstávame skoro ráno. Chceme tento deň veľa stihnúť a navyše nás čaká ďalšia cesta cez Atlaské pohorie naspäť do Marrakeshu. Rady by sme jej najväčšiu časť prešli ešte za svetla. Na dlhý deň plný zážitkov sa posilníme hotelovými raňajkami v tradičnom marockom štýle. Na stole nechýbajú ani moje obľúbené placky z krupice (mesamen), ani dierkované palacinky (beghir), silný marocký čaj s lístkami mäty, med, syr, olivy, džem, vajcia a čerstvá pomarančová šťava. Necháme sa poštekliť rannými lúčami, ktoré si vychutnáme pri idylickom bazéne, a potom sa už vydávame za brány filmového štúdia… 

Berberi alebo Barbari sú nomádsky kmeň, ktorý sa objavuje v okolí púšte Sahara, najmä však v Alžírsku a Maroku. Berberi majú svoj vlastný berberský jazyk a písmo (trochu pripomína grécku abecedu), zvyky, tradície i históriu a na svoj pôvod sú veľmi hrdí. Mnohí Maročania vám budú pyšne tvrdiť, že nie sú žiadni Arabi (hoci všetci hovoria aj po arabsky), ale Berberi. 

Cestou po hradbách pevnosti Ait Ben Haddou našu pozornosť upúta terasa, kde miestni ponúkajú posednie pri šálke tradičného marockého čaju. Domáci nám na streche jeho domu dovolí spraviť si fotky aj bez toho, aby sme museli zaplatiť za čaj. Prekvapuje ma, akí odlišní sú ľudia z juhu oproti Maročanom zo severu. Po krátkom rozhovore nám domáci prezradí, že pri natáčaní často štábu asistuje a zakrátko nás zásobuje pikoškami z Hollywoodu. Ako tvrdí, väčšina hviezd chodí po Ait Ben Haddou s nosom hore, ale Khaleese tá bola úplne iná, priateľská a zvedavá. Herečku Emily Clarke staré hradby uchvátili natoľko, že údajne odmietla luxusný hotel v Ourzazate, ale celé dva týždne po dobu natáčania bývala v skromnom guest house medzi hradbami a domácimi Berbermi! Na rozlúčku nám domáci ponúka podobný zážitok ako mala Khaleese. Vraj môžeme ostať v jeho dome a s jeho rodinou, nielen na večeru, ale i nocľah a tradičné raňajky, a to úplne zadarmo, alebo dobrovoľný príplatok. Škoda, že nemáme čas nazvyš a najbližšiu noc už máme zarezervovanú v jednom riade v Marrakeshi (ktorý sa nezháňa ľahko, lebo väčšinu roka je plne obsadený), inak by sme určite ostali. Berieme si však kontakt a s Emíliou sa zaprisahávame, že sa sem ešte vrátime pre dobrodružstvo ako ozajstní Berberi!

Riad Yasmine a Marrakesh

Ak mám pravdu povedať, práve fotografie Riadu Yasmine na Instagrame bolo to, čo ma tak lákalo vybrať sa do Marrakeshu. Ten idylický bazeník uprostred nádvoria pavlačového domu a všade kvety a mramorové mozaiky, no proste penziónik ako pre princezné. Aby ste rozumeli, v Marrakeshi je takýchto riadov veľa, ale Yasmine spolu s riadom Be patrí (aj vďaka masívnej reklame na Instagrame) k tým najpopulárnejším. A najobsadenejším. Na voľnú izbu skrátka musíte striehnuť celý rok. A keď ju nájdete, hneď zarezervujte a zvyšok dovolenky už prispôsobíte tomuto termínu. V mojom prípade boli tiež najprv zabookované dve noci v tomto riade, až potom hľadnie parťáka na cestu, prosíkanie o dovolenku a dni off, dlhé premodlené noci, aby to v práci vyšlo a až na úplný koniec prišla letenka (čo v prípade nás letušiek vďaka výrazným zľavám zase nie je až taký problém). 

Tak sa volajú tradičné domy v starom meste Maroka. Kedysi to boli domovy miestnych rodín po celé generácie, dnes sa skôr prenajímajú turistom na nocľah a slúžia skôr ako také penzióny. V takom dahre alebo riade nikdy nie je viac ako šesť, sedem izieb. Obidva typy domov majú v strede pavlač, patio alebo nádvorie a jediným rozdielom medzi dahrom a riadom je, že riad má otvorenú strechu, čiže v jeho strede sa často nachádza bazén alebo krásna orientálna záhrada, kým dahr má strechu zatvorenú a vo svojom strede niečo ako veľkú spoločenskú miestnosť. Musím povedať, že ja milujem obidva typy marockých domov! Ách tie mozaiky…

Ráno sa teda zobudíme v prekrásnom vysnívanom riade Yasmine a ja hneď mením presvedčenie, že nie som ranný typ. Kedysi som zvykla rána nenávidieť, ale práve v Marrakeshi som zistila, že záleží, kde sa práve zobúdzate. Ak je to v Marrakeshi, aj keď ste normálne nočné sovy, začnete rána milovať. Na nádvorí pri bazéne nesmú chybať pravé marocké raňajky, na ktoré si tak rada zvykám. Na dne bazéne pritom spoznávam symbol z berberskej vlajky. Emílii je dnes akosi nevoľno, asi ju dostihol stres z včerajšej cesty, a tak ju nechávam odpočívať v posteli, ja si zase vychutnávam dopoludnie s knižkou pri bazéne. Poobede sa zase ako správna Maročanka presuniem na strechu. Život Maročanov sa totiž z veľkej časti odohráva na strechách ich domov. Práve na strechách sa konajú rôzne pikniky a grilovačky s rodinkou. A v noci je zase strecha útočiskom manželov, ktorý sa sem po radovánkach strávených s manželkou chodia schladiť, vyvetrať sa a zafajčiť si. 

V podvečer nabrala Emílie zase farbu do tváre, a tak sa spolu môžeme vydať na potulky medinou. Vyberieme sa naprieč kľukatými uličkami tradičným bazárom a trhom s korením (po arabsky souk). Je tu neskutočné množstvo ľudí a na každom rohu nejaké iné lákadlá a vône. Čarovné lampičky svietia, ozdôbky cinkajú, jedlo rozvoniava… Uchvácujú má najmä tie lampy, ktoré vyzerajú ako z rozprávky o Aladinovi a kúzelnej lampe. Rozmýšľam, v ktorej by sa mohol ukrývať džin, čo by mi splnil tri želania. Arabský svet verí na džinov od nepamäti a existenciu džinov dokonca oficiálne uznáva aj Korán, čo bolo pre mňa najväčším prekvapením. Džinovia sú vlastné takí škriatkovia orientálneho sveta, ktorí môžu byť dobrí aj zlí, žijú medzi nami ľuďmi, ale pre naše oči sú neviditeľní. Zastavíme sa v jednom z mnohých stánkov, ktorý vo farebných vreciach a nádobách predáva pre nás veľmi zvláštny tovar. Ako nám ochotný predavač vysvetlí, výrazný červený prášok je z vlčích makov a berberské ženy si ním maľujú pery ako s rúžom. Hustý čierny kalajový olej je na linky pre zvodné a tajomné arabské oči, biele kryštáliky, ktoré na prvý pohľad pripomínajú kokaín, sú z eukalyptu a liečia migrény a dýchacie cesty, kým drevený prútik slúži na žúvanie namiesto zubnej kefky, pretože jeho šťavy dôkladne čistia zuby. Svoje miesto tu má aj čistý argánový olej, ktorý nesmie chýbať v domácnosti žiadnej berberskej ženy. Je to zázrak nie len pre vlasy ale i pre pleť! Ja si z trhu okrem fľaštičky tohto žltkastého zázraku odnesiem aj krásnu bohémsku ručne pletenú ratanovú tašku…

Keď sa konečne ocitneme na námestí Jemma el Fna, vonku sa už stmieva. A vládne tu neskutočná atmosféra. V živote som nevidela toľko ľudí pokope. Pretlačieme sa cez masu ľudí zoskupených do klbka, aby sme uvideli, na čo sú všetci takí zvedaví a odhalíme malý berberský koncert. V ďalšom klbku sa krotia kobry, hrá poker a iné pre nás nepochopiteľné spoločenské a ľahko športové hry, tanečnice tancujú brušné tance, chlapi v ženských kostýmoch hrajú zábavné diviadielko a staré babizne maľujú mladuchám ruky henou, prípadne im z dlaní veštia budúcnosť… Uprostred všetkého toho bláznovstva trónia stánky s čerstvými ovocnými šťavmi, kuskusom, a tajine! Najprv si zakúpime džús z granátového jablka a potom si vyberieme reštauráciu s výhladkou na ruch ná námestí pod nami a pochutnáme si na mojom obľúbenom tajine so sušenými slivkami…

Ďalšie prebudenie do krásneho jazmínového rána, raňajky pri bazéne, marocký čaj… A balíme kufre. Batožinu odložíme na recepcii a vyberáme sa na ďalšiu malú túru do mediny, tentoraz po marockých pamiatkách. Ako som spomínala, Marrakeshu sa hovorí aj červené mesto, pre vonkajšie sfarbenie jeho domov, ja ho však súkromne nazývam aj mestom mandarínok. Mandarínkovníky a pomarančovníky tu totiž rastú v každej záhrade a parku! Stačí sa načiahnuť… Najprv navštívime tajomnú záhradu Jardin Secret, kde sa dozvieme, koľko detailnej práce stojí aj za tou najmenšou mozaikou a ako dômyselne sa zavlažovali takéto ukryté záhrady. Potom nasleduje palác Al Bahia, kde najviac vynikajú mohutné a pestro vyzdobené dvere a okná. Z palácu Al Badi dnes už ostali len ruiny, ale podľa projekcií to muselo byť neskutočné architektonické dielo. Lenže potom na trón nastúpil iný sultán, ktorý žiarlil na prepych svojho predchodcu a keďže starý sultán nemoho mať väčší poklad ako jeho nástupca, nechal ten palác zničiť. A veru, škoda, mohli sme mať ďalší div sveta! Tombeux Saadians je vlastne impozantný vymramorovaný cintorín a nakukli sme aj do prepychového hotela La Mamonia, ktorý možno poznáte z Instagramu. Na noc v hoteli žiaľ nemáme, ale aspoň nám dovolili nahliadnuť do záhrad a spoločenských priestorov. Ak sa však raz dožijem medových týždňov, asi budem tvrať, aby sa raz moja svadobná cesta odohrávala práve tu. Univerzita Ben Youssef Madrasa, na ktorú som sa z pamiatok tešila asi najviac, je žiaľ zatvorená pre rekonštrukčné práce. Nestihli sme ani záhdrady a dom (múzeum) módneho dizajnéra Yvesa Sainta Laurenta, ktorý si marocký štýl očividne takisto zamiloval. O dôvod viac raz sa do Marrakeshu zase vrátiť… 

(a nie na Bali alebo Srí Lanku):

1. Bývanie ako pre princezné z rozprávok 1000 a 1 noci. Kliknite na stránky riad.com alebo luxury-riads.com pre predstavu. A ak budete mat stále málo, zájdite aj na webové stránky hotelov: Es Saadi Marrakech Resort, Dar Karma, Royal Mansour Marrakech, Amanjena, La Sultana Signature Hotels alebo Hotel La Mamounia… Tak svadobná cesta už iba do Maroka?
2. Nízke ceny. Možno sa to pri prezeraní skvostov uvedených v bode 1. nezdá, ale Maroko je skutočne pomerne lacná krajina. Ubytovanie je jediná vyššia investícia do vašej dovolenky…
3. Marocká kuchyňa je najlepšia kuchyňa na svete. Garantujem vám, že raz ochutnáte tajine a hneď zabudnete na taliansku pastu, pizzu, naše bryndzáky či nemecké schnitzle. Cit a lásku k jedlu prevzali Maročania po svojich bývalých kolonizátorov Francúzoch, akurát trošku prikorenili. Alebo to mali v sebe odjakživa?
4. Žiadne víza. Ak sa neplánujete zdržať dlhšie než 90 dní (zdá sa to dosť, ale nebude sa vám chcieť ísť), víza občania Slovenskej republiky a Európskej únie nepotrebujú.
5. Nakupovanie na trhoch (soukoch). Je to fascinujúce, je to zábava. Ako jedna z mála dievčat nakupovanie v skutočnosti vôbec nemusím, ale po marockých soukoch by som sa túlala celé dni. Každý, kto uznáva štýl „som bohém s dušou umelca, rád cestujem a uznávam originalitu“, sa v Maroku stratí ako dieťa v detskom parku medzi farebnými loptičkami. 
6. Home Decco. Jedna dovolenka v Marrakeshi a stavím sa, že si úplne preorganizujete zariadenie v byte.
7. Ouarzazate a Hollywoodske štúdia. Necelé tri hodiny cesty autom od Marrakeshu sa môžete ocitnúť na rovnakých miestach ako Khaleese v Game of Thrones alebo Gladiátor Russel Crowe. 
8. Argánový olej. Ten síce pochádza najmä z okolia Agadiru, ale i v Marrakeshi ho nájdete dosť. Hotový zázrak pre vaše vlasy i pleť. 
9. Ručné robené výrobky z kože. Kabelky, peňaženky, cestovné tašky, opasky… Tie do Marrakeshu prichádzajú najmä zo sverného Fezu, ale nedá sa im odolať.
10. Pomarančové a mandarínkové sady, granátové jablká a orientálne záhrady. Pochopíte, prečo Adam a Eva zhrešili pre jedno jablko. Granátové jablko.

Maroko je skutočne krásna krajina a už dlhé roky ma nesmierne priťahuje, podobne ako Rozprávky 1000 a 1 noci, keď som ešte bola malá. Okrem silného orientálneho vplyvu je tu cítiť aj trochu francúzskeho šmrncu, veď táto krajina bola dlho francúzskou kolóniou. Maročania, rovnako dobre ako Francúzi, vedia si užívať dobré jedlo a ostatné pôžitky života. Je to taktiež krajina veľmi farebná, v jeden deň tu snáď dokážete prežiť všetky štyri ročné obdobia naraz. Nájdete tu prekrásne orientálne paláce a záhrady, pomarančové sady, neľútostnú saharskú púšť, neskutočné hradby vyrastajúce z pustatiny a dokonca i kozy, ktoré akoby tu rástli na stromoch spolu s argánovými orechmi… Ak sem idete prvýkrát, asi by ste mali vedieť, že obzvlášť na severe Maroka angličtina nestačí, ľudia tu hovoria len francúzsky a arabsky. A ja by som si takisto priala, aby som si informáciu, že Maročania sú zvyknutí byť tipovaní turistami za každú drobnú službičku, prečítala pred cestou do Maroka a nie až po výlete. Stálo by nás to oveľa menej nervov…

Hneď nič nefunguje

Do Maroka tak veľmi túžim ísť, že sa spolčím s podobne túžiacimi dievčatami, hoci až do výletu ich osobne nepoznám. Sú letušky ako ja, našli sme sa na facebookovej stránke EY travel buddy. Všetky chceme vidieť Maroko a máme rovnako voľné dni, tak prečo neísť spolu? Okrem mňa je tu veľmi energická Talianka Elena, ktorá šoféruje ako drak, vie sa dobre hádať a dokonca i v arabčine! (Priateľa má z Jordánska.) Ďalej Rumunka Emília, ktorá nevie odolať nákupom, marockej pochúťke „tajine“ a pre zmenu sa zase dokáže slušne dohovoriť po francúzsky. Jej kamarátka Costina je podobne ako ja dôležitým mierotvorcom vo veľmi rozmanitej skupine. V skorých ranných hodinách pristaneme v Casablance a hneď nič nefunguje. Najprv veľmi dlho čakáme v zmenárni, kým sa nám konečne začnú venovať. Potom nevieme nájsť agenta, ktorý nám mal priviesť auto z požičovne. Elena, naša šoférka mi poradila zarezervovať najlacnejšiu spoločnosť na trhu (Economy cars) a mne sa to hneď nepozdáva. Som radšej za overené značky, ktoré majú nonstop otvorené kancelárie na letiskách. Agenta i auto nakoniec nájdeme, ale naša fiat pandička je dosť v žalostnom stave. Hlavne, že jazdí, tvrdí Elena. Šoférovať bude ona, takže to nechávam na jej úsudok. Prvou zastávkou je mestečko Meknes. Po ceste však zisťujem, že Elena vôbec nemá plán, ako tvrdila, a ideme viac-menej na slepo… 

Meknes je starobylé mesto na severe Maroka, ktoré kedysi patrilo k štyrom hlavným mestam niekdajšej ríše. Jeho historické centrum otvára veľká brána Bab Mansour. Najstaršie centrum mesta tvoria staré hradby a bludisko úzkych orientálnych uličiek, ktoré dnes zaberá klasický marocký trh s korením, olejmi, abájami či výrobkami z kože. V spleti uličiek sa ukrýva jedna veľmi stará mešita a tiež Bou Inania Madrasa – veľmi stará škola, krásne vyzdobená špecifickou marockou mozajkou. Najzaujímavejšie na meste je vraj Mauzoleum Sultána Moulaya Ismaila so svojimi orientálnymi záhradami, ale to sa žiaľ v čase našej návštevy reštauruje. Namierimie si to radšej k antickým ruinám do Volubilisu, aby sme to stihli ešte pred zotmením…

Volubilis je staroveké mesto ešte z čias obrovskej Rímskej ríše, ktorá zjavne siahala až na územie severnej Afriky. Volubilis bolo kedysi hlavným mestom Rímsko-Barberského kráľovstva Mauretánia a ešte pred tým sídlom Féničanov a Kartagéncov. Ako pamiatka na veľké časy tú dodnes stoja ohromné ruiny… So zapadajúcim slnkom toto miesto naberá na ešte dojímavejšej veľkoleposti. 

Keď slnko zapadne za obzor, rozhodneme sa zmeniť trasu, aby sme na Chefchaouen – hlavný cieľ nášho výletu, mali celý deň. Namiesto Fezu preto zamierime rovno na samý sever bližšie k Modrej perle a Fez si necháme nakoniec. Podľa nového plánu sa chceme navečerať a prespať v neďalekom mestečku v Auzanne, ale cesta po tme trvá oveľa dlhšie než ukazuje navigačka, v Auzanne navyše okrem jedného predraženého hotela absolútne nič nie je. V jednej lokálnej reštaurácii, kde sleduje futbal zopár mužov (žiadne ženy) a kde to vyzerá dosť spustošene, nakoniec presvedčíme domácich, aby nám dovolili nachvíľu pripojiť sa na wifinu. Nie sú však veľmi ochotní, v Maroku totiž ani pomoc v núdzi neočakávajte zadarmo. Po troch minútach nás skrátka odpoja. Vytiahnem teda radšej svoje medzinárodné dáta a po krátkom rešerši presvedčím baby potiahnúť to až do Chefchaouenu. V celom šírom okolí naozaj nič iné nie je, ak nechceme prepsať v pofidérnych ubytovniach podobných reštaurácii, v ktorej na nás nepríjemne zazerali. Unavená – neunavená, Elena dupne na plyn a pustou krajinou smerujeme do mesta, ktoré dúfam, bude prívetivejšie k strateným turistom. 

Noc v modrej záhrade

Keď dorazíme do Chefchaouenu je už po pol noci. Zaparkujeme na malom parkovisku a úzkymi schodíkmi sa aj s batožinou vyškriabeme k penzióniku Hotel Molino Garden, ktorý som stihla zarezervovať cestou. Zdá sa, že som vybrala dobre. Krásne tradične zariadený penzión je útulny a celý modrý ako sa na Chefchaouen patrí, navyše priamo v strede Modrej perly. Aj privítanie je oveľa vrúcnejšie. Jediný, ktorý robí problém, je strážca parkoviska, ktorý nás prenasleduje až k hotelu a pýta parkovné. Recepčný nás však uisťuje, že parkovné je v cene ubytovania a ukazuje položku v počítači. Po rýchlej sprche a šálke marockého metového čaju s medom doslova padneme do postele…

Ráno nás zobudí vôňa jedinečných marockých raňajok – čerstvý pomarančový džús (pomarančom sa vraj v Maroku dobre darí), syr, med, domáci džem, olivy, vajcia, čerstvý chlieb, marocké dierkované palacinky beghir, moje najobľúbenejšie lokše pripomínajúce Mesamen a samozrejme marocký mätový čaj. Slnko príjemne svieti, raňajkujeme na terase v záhrade a nechce sa nám od stola. Modré uličky Chefchaouenu však volajú… 

Dobre začatý deň opäť nachvíľu pokazí strážca parkoviska, ktorý nás pýta peniaze. Nedokážeme mu vyvsetliť, že parkovné sme zaplatili v hoteli. Vtedy ešte neviem, že strážnik pýta tip navyše, ako je v Maroku zvykom. Tipuje sa do vrecka každému a za všetko. Začne sa nám vyhrážať. Vraj ak nezaplatíme, poškriabe nám auto. Elena sa však nenechá zastrašiť. Šikovne si strážnika rýchlo odfotí na mobil a rázne mu vysvetlí, že ak sa niečo stane nášmu autu, skončí na polícii. To strážnika vyľaká. Turisti sú v Maroku chránení. Počula som takú historku, že marocký kráľ sa raz Francúzom sťažoval, prečo do Maroka nechodí viac turistov. Francúzi odpovedali, že im vadí, že ich na každom kroku niekto žobre o peniaze. Kráľ sa rozhodol prezliecť za francúzskeho turistu a vydal sa na prieskum do ulíc. A zistil, že to Turisti naozaj nemajú v jeho krajine jednoduché. Maročania na nich striehnú ako supy na korisť. Žobranie sa zakázalo, turisti získali rôzne ochranné privilégia a situácia sa poriadne zlepšila. Zdá sa však, že na menej turistickom severe sa nové pravidlá ustaľujú ťažšie a pomalšie… 

Vypustíme strážnika z hlavy a zamotáme sa do prekásnych orientálnych a úplne modrých uličiek mestečka. Na mnohých miestach sa tiché uličky premenili na bazár s orientálnym tovarom a suvenírmi. Hneď v prvom obchodíku starý pán v tradičnom odeve s dlhou bielou bradou predáva prekrásne ručne šité kožené kabelky a tašky. Je veľmi milý, ochotný a dokonca vie výborne po anglicky. Hneď mu urobíme tržbu. Ako sa nám potvrdzuje aj pri ďalších obchodíkoch, odolať tomuto orientálnemu tovaru je naozaj ťažké. Rôzne výrobky z kože, no najmä originálne tašky a kabelky, koberce, náramky, náušnice, náhrdelníky, hodvábne šatky, lampióniky, škatuľky, šperkovničky, misky či zrkadlá vo vyrezávaných rámoch s dvierkami… Hlavne Emíliu s Costinou je ťažké od pestrofarebného tovaru odtiahnúť. Ja si hlavne splním misiu – kúpim fľaštičku 100-percentného argánového oleja pre seba a pre mamu, pretože na tom obidve fičíme. Je  to geniálna vec nielen namiesto krému na vrásky, ale poslúži i ako telové mlieko či ako olej na vlasy, ktorý podporuje ich rast… 

Neskôr nás od bazáru odtrhne vôňa tajine. Tajine je marocká špecialita, na ktorú nedám dopustiť. Ide vlastne o niečo ako guláš, ktorý sa varí dlho celé hodiny pri nízkych teplotách v špeciálne upravovaných keramických nádobách. Kuracie, jaňacie či hovädzie mäso sa v miskách varí spolu so zeleninou, aromatickým korením a často i ovocím ako sú sušené slivky alebo hrozno. Naozaj to raz musíte ochutnať! Stavím sa, že si marockú kuchyňu zamilujete. Vyvolávač pred reštauráciou nám za 25 dirhamov sľubuje tajine aj so šalátom a vodou, tak sa necháme zlákať. Jedlo, ktoré nám servírujú chutí znamenite. Účet sa však po jedle záhadne navýši skoro o polovicu. Lebo ten a ten šalát a predjedlo, ktoré sme zjedli, neboli v cene. My sme však v dobej viere, že všetko je „included“ jedli všetko, čo nám na stôl priniesli. Nuž, vitajme v Maroku! Jedinou poľahčujúcou okolnosťou je, že ide naozaj o minimálne sumy. V prepočte na eurá si od nás nevypýtali viac než dve eurá na osobu. Ale ako sa háda Elena, ide o princíp!

Po obede sa ešte na pár hodín vrátime do modrých ulíc a so zapadajúcim slnkom sadneme do auta a vyvezieme sa na výhliadku na celé mestečko. Chceli sme sa vyhnúť šoférovaniu potme a kľukatým cestičkám v pustatinách, ale zo Chefchaouenu sa skôr odísť ani nedá. A prečo je vlastné mesto celé modré? Existuje niekoľko teórií. Najrozšírenejšia je tá, podľa mňa najmenej pravdepodobnejšia, že obyvatelia mesta Chefchaouen natierajú svoje domy namodro, aby odplašili komárov. Oveľa pravdivejšie sa mi pozdávajú tie ďalšie teórie. Tradícia natierania domov namodro sa totiž vyskytuje u židovských komunít, ktoré sa týmto spôsobom chceli odlíšiť od ostaných nežidovských obyvateľov a zároveň tak vyjadriť svoju lásku k Bohu a k nebu, ktoré reprezentuje modrá farba. Jedna z teórií teda hovorí, že modrú do Chefchaouenu priniesli židovskí imigranti okolo roku 1930. Avšak naozaj by Židia v týchto neľahkých časoch, keď nikde neboli práve vítaní, dávali na seba takto upozorniť? Modrá v islame reprezenzuje šťastie, nádej a optimizmus. Je to zároveň farba vody a v suchých islamských krajinách si zdroje pitnej vody veľmi vážili. V blízkosti Chefchaouenu sa nachádza vodopád s pozdemnou pitnou vodou. Modrá navyše v horúcich dňoch pôsobí ochladzujúco a v nepsolednom rade púta pozornosť – kupcov alebo v dnešnej dobe turistov…

Okolo desiatej večer sa pred nami po dlhej tmavej ceste v krajinách nikoho začnú konečne vynárať svetlá mesta. Pred nami je Fez, najstaršie a po Casablance aj druhé najväčšie mesto v Maroku. Historické centrum Fezu opäť tvoria úzke kamenné uličky, typický orientálny bazár a hradby, preto zase máme problém nájsť vhodné miesto na parkovanie. Elenu necháme zaseknutú s autom čakať v jednej z úzkych uličiek, zoberieme batožiny a vyberieme sa hľadať Dar Tahri, kde máme stráviť noc. Dary sú vlastne typické marocké meštiacke domy s bohatou mozaikovou výzdobou, pavlačou a nádvorím vo vnútri domu. Dnes sa využívajú hlavne ako dovolenkové sídla a ubytovne pre turistov. Najprv zaklopeme na dvete Dar Tahrij, kde sa na nás nechápavo pozerajú. Následne zistíme, že sme v nesprávnom Dahre. Jeden chalan sa ponúkne, že nám ukáže cestu k tomu pravému, potom mi v spleti uličiek pomôže nájsť Elenu, oprevadí nás na parkovisko a opäť do nášho penziónu. Samozrejme, že to nerobí z čírej láskavosti, ale vypýta si za to peniaze. Už ma to prestáva prekvapovať. Pomocná ruka sa tu nepodáva len tak. Náš Dar je obrovský veľkolepý starý tradične zariadený dom a v nočných hodinách vyzerá až trochu strašidelne a zanedbane. Všimnem si však, že na mnohých miestach sa rekonštruuje… Zaspíme však ako bábätká a žiadne strašidlá nemaúj šancu.

Fez a holubí trus

Posledný deň začíname fantastickými marockými raňajkami – opäť čerstvý pomarančový džús, syr, med, domáci džem, olivy, vajcia, čerstvý chlieb, beghir, mesamen a samozrejme mätový čaj. Takto by som si veru dokázala predstaviť raňajkovať každý deň! Po raňajkách naložíme tašky do auta a vyberieme sa objavovať krásy a zaujímavosti Fezu. Z miestneho bazáru sa však dlho nevieme vymotať, opäť hlavne z dôvodu, že nevieme odolať ponúkanému tovaru. Kožené tašky, opasky, peňaženky a ďalšie výrobky sú tu ešte krajšie, prepracovanejšie a lacnejšie. Fez je totiž hlavné mesto, kde sa koža spracováva. Navštívime aj jednu z mnohých tradičných rodinných podnikov, takzvaných „tanneries.“ „Tannery“ je továrnička, kde sa spracováva a farbí koža zvierat. Často patrí po nekonečné rady generácií jednej rodine a rozprestiera sa na dvoroch za domom. Ide odtiaľ dosť hrozný zápach, pretože vo Feze sa pri spracovaní kože používa holubí trus. Áno, tá veľká kaďa v strede továrne je plná holubích hovienok! Holubí trus vraj robí kožu mäkkšou, jemnejšou a spracovateľnejšou. Možno ide naozaj o veľmi ekologickú a funkčnú formu spracovania kože, no kabelka, ktorú som vo Feze kúpila mame, dlhé dni visela na balkóne, kým ju mama začala nosiť. Nevedeli sme sa totiž zbaviť podivného  smradu… Tá moja asi dlhšie visela v obchode na vzduchu, preto pach stihol vyprchať… 

Poobede si to namierime do mesta Rabat, kde sa rozhodneme vziať večerný let naspäť do Abu Dhabi, aby sme sa vyhli zbytočnej noci v Casablance. Do Rabatu to máme navyše bližšie. Voláme na číslo požičovne automobilov, ktoré by malo fungovať 24 hodín denne, že potrebujeme auto vrátiť o pol dňa skôr a pokiaľ možno v pobočke v Rabate. Telefónne číslo dlho nikto nedvíha, neskôr sa ozve ospalý hlas a neochotne nám oznámi, že zavolá neskôr. Na telefonát čakáme niekokľko hodín, nikto však nevolá, keď voláme my, nikto nedvíha a my potrebujeme vrátiť auto, aby sme stihli let. Je však piatok, čo je v Maroku sviatočný deň (ako u nás nedeľa) a Maročania sa nehodlajú obťažovať zákaznickým servisom. Začínam si uvedomovať, prečo je Maroko napriek svojim krásam tak pozadu za Európou. Ľudia sú leniví pracovať. Keď sme boli s kamarátkami na Islande a potrebovali sme niečo zariadiť, požičať alebo vrátiť auto v inom termíne, dostala som odpoveď na maily do desiatich minúť, a to i vo večerných hodinách cez víkend! Maročania by si želali viac peňazí z turizmu, ale pre turistov vo svojej krajine sa potrhať nejdú… Na poslednú chvíľu, po skúšaní všetkých možných telefónnych čísel, ktoré sme našli na internetovej stránke spoločnosti, sa nakoniec konečne spojíme so samotným šéfom, ktorý (hoci neochotne) vybaví, čo potrebujeme. Len tak-tak stihneme vrátiť auto a postaviť sa do radu na check-in na letisku…