Priamo z Južného Oceána popri Veľkej oceánskej ceste sa z vody vynára 12 ohromných Apoštolov – asi najznámejšia (hlavne na Instagrame) prírodná atrakcia v Austrálii a zároveň najnavštevovanejšia časť Národného Parku Port Campbell. Hovorím o vápencových skalách, ktoré boli kedysi súčasťoou útesu, ale vietor a morské vlny ich vytvarovali do jaskýň, oblúkov a stĺpov, ktoré na niektorých miestach dosahujú výšku až 45 metrov. V skutočnosti ich však nie je 12, ale len 8, no ktovie, možno sa ešte nejaké v budúcnosti od útesu odtrhnú.

Odkedy som videla prvý obrázok na Instagrame, toto miesto ma úplne uchvátilo a keď mi jeden chalan, ktorého som spoznala na Tindri počas môjho posledného layovru v Melbourne, navrhol, že ma tam vezme, skákala som od nadšenia. Už som iba čakala na ďalší dlhší layover a 32 hodín nakoniec úplne postačilo. Takže ako sa k 12 Apoštolom dostať? Najlepšie urobíte, ak si požičiate auto. Scénická štyri a pol hodinová cesta z Melbourne cez Geelong po Veľkej oceánskej ceste nie je len taká obyčajná cesta, ale cieľ samotný. Ponúka nádherné výhľady ale aj kľukaté zákruty, ktoré môžu potrápiť niektoré citlivejšie žalúdky. Môžete to spraviť ako my, vstaňte skoro ráno (ja som sa na cestu vydávam hneď po prílete) a užite si cestu. Prespať môžete v malom mestečku Aireys Inlet, ktoré je vďaka pláži Fairheaven vyhľadávanou dovolenkou destináciou pre rodinky, milovníkov pláží a surferov. Na druhý deň sa môžete vrátiť do Melbournu kratšou tri a pol hodinou cestou po Princes Highway. A ak sa vám šoferovať veľmi nechce, v Melbourne nájdete niekoľko celodenných túr aj kratších či dlhších výletov s ubytovaním. 

Okolo 12 Apoštolov sa chodiť nesmie. Nielenže je to nebezpečné, ale toto miesto patrí medzi chránené oblasti. Jediný dovolený výhľad na skaly je ten z oficiálnej výhliadky, ku ktorej od turistického centra vedie vyhradená turistická promenáda. Najlepší ale aj najpopulárnejší čas na výhľad je okolo západu slnka, kedy sa často dajú zahliadnúť aj malé austrálske tučniaky. Ďalšou možnosťou je 7-kilometrová túra po promenáde z Princetown. Rátajte s cestou vyhradenou drevenými doskami a schodmi, no možno zahliadnete aj klokany. Ak radi chodíte, ďalšou možnosťou je 4-dňová túra (12 Apostles Lodge Walk) so super ekologickým rekračným ubytovaním. Plne panoramtický výhľad ponúkajú výlety helikoptérou. Helikoptéry vzlietajú denne z heliportu za turistickým centrom. Zhora môžete vidieť nie len 12 Apoštolov ale aj Loch Ard Gorge, London Bridge, Grotto, Bay of Islands a celé Pobrežie stroskotancov až po Cape Otway, kde stojí najstarší maják v celej Austrálii (od r. 1848).

Pretože mám obmedzený čas aj rozpočet a medzi 12 Apoštolmi sa nemôžem prechádzať tak, ako som si to predstavovala, oveľa viac na mňa zapôsobí naša ďalšia zástavka – Loch Ard Gorge. Toto miesto je ľahko dostupné autom a sú tam hneď tri parkoviská, ale našťastie nie je ani zďaleka také známe a preplnené ako 12 Apoštolov. Navyše sa môžete poprechádzať priamo po pláži a dokonca sa aj okúpať v oceáne. Bolo to práve tu, kde Loch Ard, asi najznámejší vrek lode kráľovnej Viktórie stroskotal na skalách pri ostrove Muttonbird v roku 1878, pričom prežili iba dvaja členovia posádky. Ja sa do tohto miesta absolútne zamilujem. V porovnaní s 12 Apoštolmi tu navyše nie sú skoro žiadni ľudia, možno preto, že voda je riadne studená. 

Pred tým, než opustíme malebné mestečko Aireys Inlet, zastavíme ešte pri rozprávkovom majáku, ktorý stojí na Pobreží stroskotancov už od roku 1891. Ak budete v Aireys Inlet, toto miesto nemôžete obísť. Výhľad na divoké pobrežie, na ktorom stroskotali stovky lodí, stojí za to! 

Kufor nachystaný do Tokia, keď mi zrazu pípne správa na mobil: z operačných dôvodov ma presúvajú na let do Sydney. Hoci som v najväčšom meste Austrálie, narozdiel od Tokia, ešte nebola, nadávam. Čaká ma oveľa dlhší a náročnejší let, na ktorý som nebola mentálne pripravená. A hlavne musím prebaľovať kufor! Na opačnej strane pologule práve predsa vrcholí zima… 

 Hoci viem, že zimy v Austrálii nie sú také tuhé, ako tie u nás, aj tak ma prekvapí, do akej príjemnej slnečnej jari pristaneme. Tak toto obdobie volajú v Austrálii zimou? Vonku príjemných 16 stupňov, keď sa na oblohu vyškriabe slniečko, teploty stúpajú na 23. Nakoniec si vystačím s tými istými letnými šatami, ktoré som mala pripravené do Japonska a nechcelo sa mi ich už vyberať z kufra. Akurát si cez ne prehodím koženú bundičku a môžeme vyraziť do mesta…

Bondi beach

Hneď večer vybehnem s kolegami na večeru a pivo. Zakotvíme v thajskom bistre pri thajskej kuchyni a lacnom pive zo supermarketu, ktoré popíjame len tak na obrubníku pred hotelom. Dúfam, že ma pivo pripraví na spánok, ale to by nebola Austrália, ak by som netrpela tradičným jetlegom. Veľmi skoro ráno som už hore a spolu s dvomi kolegyňami Srbkami berieme taxík na Bondi beach, surferský raj. Okolo pobrežia sa vlní ulička s farebnými obchodíkmi so surferskými potrebami a originálnou módou (ak hľadáte štýlové bikiny, toto je to najlepšie miesto!), tiež niekoľko bistier a kaviarní, ktoré podávajú zdravé raňajky pre ranných športovcov. Nemáme síce za sebou zdolané vlny ani prebehnuté kilometre, ale vajcia s klobáskou nám chutia rovnako dobre. Po raňajkách sa vyberieme na malú prechádzku po pobreží až k športovému klubu Iceberg. Klub je známy svojim bazénom, ktorý vybieha do mora a na ktorého okraje narážajú vlny z mora. Vonku je síce príjemne, ale voda vyzerá studená. Napriek tomu, zopár otužilcov v bazéne predsalen vytrvalo pláve. Sľubujem si, že ak budem v Sydney aj v lete, prídem si sem zaplávať. 

Sydney Opera

Okolo obeda sa so Srbkami lúčim. Kým oni idú dospávať prebdenú noc, ja cez nádherný park a kráľovskú botanickú záhradu (The Royal Botanic Garden) pokračujem k jednej z najikonickejších budov na svete. Veď, ako by som mohla povedať, že som bola v Sydney bez fotky pred budovou Opery?! Musím povedať, že hoci ma Austrália nikdy obzvlášť nenadchýnala, Sydney je naozaj krásne mesto. Veľmi čisté, upravené a hlavne zelené. Vymením posteľ v hoteli za mäkký zelený trávnik a poobedňajšiu siestu si doprajem pekne na slniečku v parku, kde sa uložím do trávy ako mnoho iných Austrálčanov… 

Po 14 hodinách letu a s ohľadom na to, že sme práve preskočili niekoľko časových pásiem (o štyri hodiny viac oproti Abu Dhabi a osem od Európy), nemôžem sa čudovať, že väčšine mojich kolegov sa von do ulíc veľmi nechce. Perth je navyše pomerne malé mesto, veľmi tiché a usporiadané, ale nemá nič výstredné, čím by mohlo zaujať. Pre mňa je to však celkom prvý krok na austrálskom kontinente, takže si nenechám újsť príležitosť vytiahnuť päty z hotelovej izby a po krátkom spánku sa pridávam k pilotom na večeru. Nakoniec som z celej posádky jediná, len ja a traja chlapi z cockpitu.:) Na presun do centra diania sa vyberieme mestskou autobusovou linkou, ktorá je zadarmo! Pri večeri prehodnocujem tvrdenie, že mesto nemá čo ponúknuť. Austrálske steaky Angus sú svetovo známe a biele víno z takzvaného nového sveta kvalitou dobíja tie francúzske a talianske zo sveta starého. V pánskej spoločnosti sa navyše cítim ako princezná. Po večeri sa vyberieme naspäť do hotela pešo. Pofotím si sochy klokanov, malebné vysvietené kostolíky, ktoré mi pripomínajú tie z amerických filmov a vianočnú dekoráciu, ktorá mi vôbec nepasuje k zeleným stromom a rozkvitnutým parkom. (V Austrálii práve začína leto!) Na druhý deň ráno pred letom ešte stíham ďalšiu prechádzku po rozľahlom Langley parku popri rieke, kde sem tam prejdem okolo nejakého bežca, ale inak je tu úplne ticho, cesty prázdne, všetci Austrálčania sa zrejme zašívajú vo svojich kanceláriách. Skvelá konštelácia na fotky, aspoň vám môžem ukázať, ako vyzerá Perth mojimi očami…