Neuveriteľných 6700 kilometrov dlhý múr kedysi chránil Čínu pred nájazdmi Mongolov. Dnes je obdivovaným národným symbolom krajiny a jedným zo siedmich novodobých divov sveta! Ľudia vravia, že múr treba zažiť v každom ročnom období. Svoj vzhľad a celkovú atmosféru mení podľa sezóny, čo určite ocenia fotofrafi. Nech sa páči, tu je váš kompletný sprievodca… 

Najlepšou východiskovou destináciou na výlety k Veľkému čínskemu múru je rozhodne hlavné mesto Peking. Všetky najnavštevovanejšie časti múru sa nachádzajú práve v okolí Pekingu, vrátane najzachovanejších častí Badaling a Mutianyu, renovovaných Juyonguan, Jinshanling a Simatai alebo pôvodných Jiankou a Gubeikou. Všetky sprístupnené časti nie sú od centra Pekingu vzidalené viac než 1-2 hodiny cesty. 

Ktorú časť si vybrať

Všetky tieto úseky sú sprístupnené turistom a vybavené tak, aby si ich mohli užiť aj deti či dôchodcovia. Ak však máte obmedzený čas tak ako my (v Pekingu máme len 23-hodinový layover), ťažko sa vám podarí navštíviť všetky. Tak ktorú časť si teda vybrať? Najviac zachovaný a populárny je Badaling so svojou bohatou históriou, nádhernými výhľadmi a komletne vybavenými obrannými vežami. Fotografie, ktoré ste videli na internete a v časopisoch, sú pravdepodobne z tohto úseku. Badaling však patrí aj medzi tie najpreplnenejšie. Mutianyu stojí v popularite hneď za ním, a vďaka prístupným aktivitám ako je toboganová dráha je viac zábavný. Juyongguan patrí do trojky najpopulárnejších úsekov. Práve tu sa po ceste dajú navštívíť aj chrámy a niektoré veže. Jinshanling a Simatai nie sú také preplnené, ale ak sa rozhodnete pre Simatai, budete potrebovať rezerváciu cez ich oficálnu webovú stránku. Fotografi a milovníci dlhých túr možno radšej uvítajú pôvodné (nerenovované) úseky s ich autentickým vzhľadom. S kolegyňou sa rozhodneme pre Mutianyu. 

Ako sa na múr dostať

Mestskou dopravou, súkromným autom alebo v rámci výletu cez agentúru. Mutianyu a Badaling sú relatívne blízko od centra a ľahko dostupné linkami hromadnej dopravy. Ak sa však rozhodnete pre Simatai alebo Jinshanling, rátajte s nocľahom v okolí. Najpohodlnejšie a najrýchlejšie je podľa mňa prenajať si auto aj so šoférom (takto to aspoň robia všetci stewardi na layovri). Takéto auto vás zvyčajne vyjde okolo 700-1000 Yenov na celodenný výlet do Badalingu alebo Mutianyu, a okolo 1200 – 1400 Yenow k odľahlejším úsekom. Kým vy sa budete prechádzať po múre, váš šofér vás zatiaľ bude čakať v aute na parkovisku. 

Zábavný tobogan na Mutianyu

Z parkoviska hore na múr je to stále ešte poriadny kus cesty, keďže Veľký čínsky múr stojí vysoko v horách. Okrem toho, že hore sa môžete dostať pešky, sú tu aj možnosti, ktoré šteria čas a energiu (zíde sa vámneskôr) ako je lanovka. A ako dole? Tu máte ešte o jednu možnosť navyše. V teplejších mesiacoch sa môžete spustiť na zábavnejšom tobogane. Prvýkrát som na Veľkom čínskom múre bola uprostred zimy, kedy bola toboganová dráha zatvorená, preto si tentokrát najviac užívam práve túto časť nášho výletu. Dráha je dlhá 1580 metrov a maximálna rýchlosť, ktorou sa môžete dole spustiť je 30 km/h. Tobogan logicky funguje jednosmerne – iba cestou dole. Osobne odporúčam vyviesť sa hore na múr lanovkou (najvyššia stanica sa nachádza vo výške 640 m.n.m.) a dole toboganom, aby ste mali rôznorodý zážitok. Tiež sme to tak naplánovali. Lanovka jedným smerom pre jednu osobu vyjde na 100 Yenov, kým tobogan okolo 60. Samotné vstupné na múr stojí 40 Yenov. 

Kedy sa vybrať

Určite sa vyhnite štátnym sviatkom ako je Národný deň (1. október) alebo čínsky Nový rok, kedy sa na múre skoro nedá dýchať. Hlavná sezóna začína v marci a končí začiatkom Novembra. Ja som múr navštívila v sezóne (slnečný teplý September) aj mimo nej (pokojný ale mrazivý December) a musím povedať, že pokojnejšia zimná scenéria na mňa zapôsobila oveľa viac (pozrite si môj príspevok Peking #1) Na druhej strane, v septembri som si mohla užiť aj jazdu toboganom. 

 

Šanghaj je celý o zaujímavých kontrastoch medzi starým a novým, špinavým a čistým, chaotickým a usporiadaným, tichým a rušným, chladným a priateľským… A rozhodne ide o jeden z mojich najobľúbenejších layovrov. Ak si toto veľkomesto chcete užiť poriadne, potrebujete poznať adresy týchto päť miest: fejkový trh, tradičná čajovňa, najlepšia masáž, najlepší bar a k tomu ešte jedno špeciálne miesto…

Medzi nami letuškami máme určité kritéria, ktoré robia layover dobrým: musí to byť ľahký let, pasažieri by mali byť nenároční, layover dlhý, k tomu dostupná dobrá a lacná masáž, dobré jedlo, rušný nočný život a mnoho zaujímavých tipov čo podniknúť. A keďže čínski pasažieri zvyčajne nebývajú nároční, na palube si pýtajú len horúcu vodu a nevedia dosť dobre po anglicky na to, aby mohli robiť problémy, Šanghaj, zdá sa, spĺňa všetky kritéria!

Trh s fejkami

Začnime s niečím, čo najviac zaujíma skoro každú letušku – nakupovanie! Čína je po celom svete dobre známa svojimi trhmi s fejkami, ktoré sú skoro na nerozoznanie od tých pravých značiek. Práve tu môžete ľahko prísť k ‘Chanelke’, šálu s logom LV alebo ‘Rolexkám’ len za pár smiešnych dolárov a rozdiel na prvý pohľad naozaj uvidíte iba v cene. Mnohé z týchto kúskov boli ukradnuté priamo od stola z tovární, kde sa vyrábajú, alebo boli na trhy poslané pre nejakú výrobnú chybičku na kráse. A hoci osobne nie som žiadna šopoholička a radšej podporujem malé značky a etický ‘fair trade’, musím priznať, že raz som ani ja neodolala kvalite, ktorú som videla na vlastné oči, a z trhu som si odniesla jednu takúto ‘Chanelku’ za 70 Eur (nikdy som ju však nenosila). V Šanghaji je niekoľko takýchto trhov, ale najväčší a najlepší je bez pochýb AP Plaza XinYang, iba dve minúty chôdze od Múzea vedy a technológií. Nachádza sa v podzemnej stanici metra linky 2 priamo na zastávke Science & Technology Museum. Severná časť tohto trhu je celá venovaná stánkom a chamtivým priekupníkom, ktorí sú vždy pripravení oškĺbať nič netušiacich turistov so svojim fejkovým a ultra fejkovým tovarom. Na prvý pohľad viditeľné fejky sú tie vyložené vo výkladoch, kúsky, ktoré by ste mali radi vo svojich šatníkoch, sú podpultovým tovarom pre serióznych záujemcov. Pýtajte sa na tie! Základným pravidlom vyjednávania je ponúknuť približne 10 % zo stanovenej ceny a dohodnúť sa na finálnej cene niekde v rozmedzí 10-30 %. Zjednávajte neoblomne, majte pri sebe hotovosť (hoci niektorí predavači sú dobre pripravení aj na kreditné karty) a predstierajte odchod kým sa konečne nedohodnete. Veľa šťastia a pevné nervy! 

Najlepšia masáž

Po náročnom zjednávaní to chce poriadnu masáž. Tradičná čínska medicína je tou najstaršou na svete a na rozdiel od našich západných metód sa sústredí na liečenie pôvodnej príčiny bolestí a chorôb než len na ich potláčanie. Číňania vyvinuli veľmi sofistikovanú akupunktúru (výskúšala som to na tvári a fungovalo to lepšie než botox), preto im verím aj v masážnych technikách. Zatiaľ som vyskúšala balinejskú masáž na Bali, malajskú masáž v Kuale Lumpur, thajskú v Bangkoku a na Phukete a vietnamskú v Hočiminovom meste, ale v Šanghaji som mala asi najlepšiu masáž na svete! Hotel, v ktorom sme ubytovaní – Ramada Plaza (Pudong Šanghaj) má pre tento cieľ dobrú východiskovú polohu. Na tej istej ulici Bi Yun stojí hneď niekoľko masážnych salónov, pričom väčšina z nich má otvorené do jednej – druhej rána. Mojim najobľúbenejším je salón JOY. Práve tam som mala asi dve najkvalitnejšie strávené hodiny v mojom živote za tak nízku cenu. Mimochodom, ak nie ste práve fanúšikom čínskej kuchyne, na rovnakej ulici nájdete aj niekoľko reštaurácií s medzinárodnými kuchýňami – talianskú s talianským šéfkuchárom, mexickú či írsku.

Vue Bar s výhľadom

Za kvalitným nočným životom musíte do oblasti zvanej Bund. To je tá s najikonickejšou panorámou mesta. Mnohí stewardi radi zakončujú deň v prestížnom nočnom klube pod názvom Bar Rouge, ale ja mám pre vás ešte niečo lepšie. Za nezvyčajným výhľadom na panorámu mesta pri západe slnka (a tými najkrajšími fotkami) je Vue Bar v hoteli Hyatt on the Bund tým miestom, kam treba ísť. Mimoriadny bar na 32. poschodí je na terase vybavený horúcou výrivkou, čo je super kúl. Len si nezabudnite zobrať so sebou plavky! A na počudovanie, luxusný bar vôbec nie je taký drahý, ako by sa dalo očakávať. Vstupné vás výjde 100 Yenov a zahŕňa jeden uvítací drink z menu podľa vlastného výberu, čo môže byť aj pohár kvalitného šampanského. Buďte tam o šiestej večer, kedy sa bar otvára, aby ste si zaistili to najlepšie miesto na sedenie (bar sa zvyčajne zapĺňa neskôr večer) a vychutnajte si západ slnka s pohárikom v ruke. Príjemná housová hudba vám k tomu bude dotvárať kulisy. Mimchodom, dámy, štvrtok je váš deň! V cene vstupného máte rovno dva drinky a dim sum k tomu!

Záhrada rozkoší a čínska čajovňa

Yu alebo Yuyuan Garden (znamená záhrada rozkoší) je tradičná čínska záhrada, ktorá sa rozprestiera vedľa Chrámu mestského boha v Starom meste Šanghaja. Ide o asi najznámejšiu turistickú pamiatku v meste. A taktiež malú oázu pokoja uprostred rušného Šanghaja. V blízkosti záhrady stojí turistický Yuyuan trh, Huxinting čajovňa a starý Yu Garden bazár. Všetko dokopy tvorí Staré mesto, ktoré sa svojim vzhľadom značne líši od zvyšku moderného veľkomesta. Môžete tu nájsť mnoho obchodíkov so suvenírmi, tradičným čínskym remeslom a lahôdkami. Keď som tu prejavila záujem nad predvádzanou selekciou lístkov zeleného čaja, nechala som sa odchytiť jednou čínskou pani, ktorá ma zatiahla do čajovne s krásnou strešnou terasou. Spolu s kolegom sme tam boli v tom čase jediní hostia sediaci pri šálke čaja. Bol to celkom osviežujúci únik pred rušnými uličkami pod nami. Mimochodom, čínske zelené čaje patria vďaka svojej dlhej tradícii k tým najkvalitnejším na svete.

Francúzska štvrť

Oblasť v Šanghaji, ktorá bola v čase 2. Svetovej vojny pod francúzskou ochranou, má dnes veľmi špecifickú atmosféru. Niečo, čo by ste v čínskom meste nečakali. Táto oblasť medzi zahraničnými turistami nie je veľmi známa, čo je pre mňa záhodou, lebo podľa mňa musí toto francúzske miesto dostať každého. Vlastne, nie je ani tak úplne francúzske, dnes skôr ide o netradičný mix francúzskej a čínskej kultúry. Koloniálna architektúra, pôvabné bary a kaviarne spolu s bláznivými čínskymi vychytávkami, dekoráciami a vôňou čínskych nudlí a hotdogov na paličke (obľúbené jedlo ulice) tu tvoria zaujímavú a neodolateľnú kombináciu. Ak sa niekedy ocitnete v Šanghaji a budete toto miesto chcieť navštíviť, nepýtajte sa na Francúzsku štvrť, pod týmto pomenovaním to nikto nepozná. Radšej sa opýtajte na Tian Zi Fang, ako štvrť volajú Číňania. To sú práve tie tri magické slová, ktoré musíte vysloviť, keď budete sedieť v taxíku, aby ste sa zaraz ocitli v inom svete. Štvrť sa rozprestiera priamo pred východom metra č. 1 stanice Dapuqiao (linka č. 9). 

Kommune Café

Keď sa vám zažiada pauza od všetkých tých nudlí a dumplingov, navštívte kaviareň Kommune a dajte si avokádo toast a detoxikačný džús. Toto populárne miesto na branč priamo v srdci farebného Tian Zi Fang vystupuje spomedzi iných kaviarní. Nadrozmerné šálky kávy a žiarivé psychadelické farebné steny prispejú k pocitu, že ste sa ocitli na bláznivej čajovej párty s Alicou v krajine zázrakov. 

Múzeum histórie našej planéty

Ak máte trochu času navyše, určite navštívte Natural History Museum v Jing’an Parku – jedno z najväčších múzeií na svete svojho druhu. Je plné pohyblivých dinosauurov, kostier a vypchatých zvierat. Veľa sa tu dozviete o pôvode našej planéty a jej obyvateľov. Najfantastickejšie múzeum, aké som kedy videla! 

Čínske Benátky

Ďalším skvelým dôvodom vybrať si Šanghaj ako vašu ďalšiu destináciu sú tieto tradičné čínske Benátky, vzidalené iba 2,5 hodiny cesty od Šanghaja. Rátajte s tým, že na tento výlet budete potrebovať celý deň, ale bude to stáť za to. Podrobne o tomto výlete píšem v poste pod názvom – ‘Zhouzhoung – Čínske Benátky’.

V Číne ako celebrita

Kedykoľvek sa ocitnem medzi Číňanmi, cítim sa ako celebrita. Miestni ľudia ma zastavujú na ulici a chcú sa so mnou odfotiť, akoby som bola slávna. Jeden chalan, ktorého som stretla v uličkách francúzskej štvrte, mi vysvetlil, že Číňania milujú cudzincov, keďže ich veľmi často vo svojej krajine nevidia. A hoci mnoho Číňanov nehovorí po anglicky, napriek tomu sa budú snažiť s vami nadviazať komunikáciu a vymeniť si kontakty. Často sa so mnou dorozumievajú len prostredníctvom prekladových apiek v telefóne. Nakoniec vždy narazíme na ten istý problém – apky, ktoré používame na komunikáciu v našom svete – ako Facebook Messanger alebo Whatsapp, v tom čínskom vôbec nefungujú, a my, naopak, nepoznáme tie ich hi-tech aplikácie. Chce to čas obľúbiť si Číňanov. Často nemajú žiaden vkus a štýl (hoci sú priam posadnutí európskymi značkami), dokonca ani spôsoby a na palube lietadla vydávajú otrasné zvuky (chrchlú, grgajú a pod.), ale na druhej strane sú to veľmi priateľskí a skromní ľudia. 

 

Čcheng-tu je 14-miliónové hlavné mesto čínskej provincie S’čchuan, kde milujú pandy, v horách ukrývajú najväčšieho sediaceho Buddhu na svete, zbožňujú Európanov, a vážne nejedia psov!

Kung Fu Panda

Prvýkrát som do Chengdu zavítala približne pred rokom, kedy som si tento let vyžiadala hlavne kvôli pandám. Medzi stewardami je táto destinácia populárna pre dve veci – divoký nočný život a hlavne pandy! Práve v okolí Chengdu sa totiž nachádza niekoľko prírodných rezervácií s pandami, za ktorými sa tu zbiehajú turisti z celého sveta. A ak sa vám zdá, že Číňania sa nesprávajú veľmi zhovievavo k zvieratkám, o pandách to neplatí. Najlenivejšie zvieratká na svete si v Číne užívajú veľmi pohodlný život, tak ako sa na ne patrí. Pred rokom som s dvomi kolegyňami navštívila asi najväčšiu rezerváciu v meste – Chengdu Research Base of Giant Panda Breeding, ktorá sa nachádza na okraji mesta v obrovskom lesnom parku. Vstupné nie je vysoké, stojí len 58 RMB a brány rezervácie sa otvárajú každý deň od pol ôsmej rána. Pandy si tu behajú voľne po lese a jediné, čo ich delí od ľudí prechádzajúcich sa po lesných cestičkách sú čisto prírodné prekážky. Všeobecne sa odporúča navštíviť pandy skoro ráno, krátko po krmení (čo býva medzi ôsmou a deviatou), kedy sú ešte čulé. Pandy totiž väčšinu dňa strávia zalezené spaním a nijak vláske nemajú ani prílišné teplo. Rátajte však s tým, že ani skoré ranné hodiny nezabránia húfom turistov navštíviť toto miesto. Hlavne neurobte takú chybu ako my, keď sme sa sem vybrali 29. Apríla 2017 (v sobotu), kedy nielenže bol víkend, ale navyše v Číne oslavovali nejaký štátny sviatok. Číňania radi chodia do parkov cez víkendy a voľné dni. Presne ako predpovedali blogy, ktoré som pred návštevou študovala, obdobie koncom apríla a začiatkom mája nie je najvhodnejšie. Pandy obrovský záujem návštevníkov ignorovali, väčšinou boli poskrývané, a ak nejaké boli vonku, museli sme sa k nim pretlačiť cez dav ľudí. Rezervácia je však krásna oáza uprostred prírody aj bez pánd, je tu nádherné jazero, množstvo lesných cestičiek a dokonca aj pár múzeií a galérií. Mnohí Číňania sem chodia piknikovať, nasávať čerstvý vzduch a uniknúť pred ruchom veľkomesta. Ak máte navyše 200 dolárov vo vrecku, môžete si zarezervovať niekoľko minút s mláďatkom pandy, ktoré môžete kŕmiť alebo držať v náručí… Pre vysokú cenu tam nebývajú dlhé rady.

Čínski turisti

Predo mnou je ďalší layover v Chengdu, tentoraz až 48-hodinový a môj plán je jasný: Navštíviť najväčšieho sediaceho Buddhu na svete, ktorý si sedí v Leshanských lesoch, v meste asi 1,5 hodiny cesty od Chengdu. Do Leshanu sa dá ľahko dostať rýchlovlakom z Chengdu, ale my (ja a moja ukrajinská kolegyňa Anna) radšej zvolíme Marcove sprievodcovské služby a rozhodneme sa pre jeho túru za 80 dolárov na osobu autom, v ktorej je okrem Buddhu zahrnutý aj tradičný čínsky obed a vstup do nočného klubu s neobmedzenými alkoholickými drinkami. Cenovo to vyjde skoro ako samostatná cesta vlakom, ale je to oveľa pohodlnejšie. Marco je Číňan, ktorého číslo na whatsapp má v telefóne uložený každý člen cabin crew, ktorý kedy bol v Chengdu. Marco kedysi pracoval ako steward, neskôr spolupracpval s viacerými klubmi v Chengdu a dnes má asi to najlepšie povolanie v celej Číne – robí turistického sprievodcu. Číňania totiž veľmi radi cestujú po svete a fotia, obľúbená je najmä Európa, Egypt, Maroko či Jordánsko, ale aj kvôli jazykovej bariére neradi cestujú sami. Väčšinou cestujú v menších či väčších organizovaných skupinkách a Marco je ten, ktorý hovorí po anglicky, vie, kam treba ísť, všetko vybaví a navyše svojim zákazníkom robí osobného fotografa. A ak práve nesprevádza štyri mladé dievčatá po gréckych ostrovoch, berie cabin crew z Etihadu či Qataru k buddhovi alebo do nočných klubov… ale o tom neskôr…

Leshan

Najprv si doprajeme výdatné raňajky, ktoré máme ako cabin crew v hoteli JinJiang zadarmo (len tak mimochodm, jeden z najkrajších a najlepšie vybavených hotelov, v akých trávime layovre – plazma je a v kúpelni rovno nad vaňou, v ktorej sa dá skoro plávať) a okolo desiatej dopoludnia už sadáme Marcovi do auta a vyrážame do Leshanu. Je pondelok, obyčajný pracovný deň, takže pred Buddhom by sa nemali tvoriť rady. Netreba vyrážať príliš zavčas rána. Cez víkendy sa však pripravte aj na trojhodinové rady! Pred vstupom do lesného parku sa s nami Marco na pár hodín rozlúči. A my už o malú chvíľku stúpame po schodoch hlbšie do lesíka, kde sa zrazu pred nami objaví obrovská hlava Buddhu. Práve tu sa väčšinou tvoria nekonečné rady. K Buddhovi sa totiž zostupuje po úzkych schodíkoch dole po jeho pravom pleci a kvôli bezpečnosti na schody nemôžu pustiť viacero ľudí naraz. Tentoraz však turnikety pri Buddhovej hlave zývajú prádznotou a dokonca i počasie nám krásne vychádza!  

Gigantický Buddha

Gigantický leshanský Buddha je skutočný obor. Ľudia, ktorí zostupujú po jeho pleci vyzerajú pri ňom ako mali Liliputáni. Vo svojej sediacej polohe má 71 metrov, je vytesaný priamo do skaly a sedí si tam už dobrých 1400 rokov! Postavený bol vraj za účelom chrániť rybárske loďky a člny plávajúce v rieke pod jeho nohami. Pod jeho nohami je aj oltár, kde budhisti zapaľujú sviečky a vonné tyčinky a z jeho ľavej strany pokračuje cestička naspäť hore do lesa. Vedie cez malú jaskyňu v jeho útrobách. Hoci Buddha je tou najdôležitejšou a nafantastickejšou atrakciou miesta, v parku sa nachádza aj veľa ďalších sôch veľkých buddhov, múzeií, pagod, budhistických chrámov a prírodných škôl pre budúcich mníchov. Keď sa cez hustý porast listnatých stromov predierajú lúče slnka a dopadajú na kamenné chodníky, cítim sa tak trochu ako v nejakej starej čínskej rozprávke. V parku je nazaj cítiť veľmi silné pozitívne vibrácie…

Nejeme psov

Po krásnej dva a pol hodinovej prechádzke v parku nasadáme naspäť k Marcovi do auta. Tak trochu nás poháňa aj hlad. Marco nás berie do jedenj veľmi príjemnej štvrte (neďaleko Art Senses Hotel and Place na Tiexiang Temple road) v Chengdu do reštaurácie, kde na nás čaká tradičný čínsky obed. Pred čínskou kuchyňou mám trochu rešpekt, ale Marco nás hneď schladí: „Dúfam, že neveríte, že tu jeme psov! Obzvlášť v provincii S’čchuan sa psy nikdy nejedli. V niektorých iných provinciách Číny sa možno psy jedia dodnes. Nie však v Chengdu! Nidky!“ Tak ako je v Číne zvykom, na stôl nám začnú nosiť všetky chody naraz – tradičnú vajíčkovo-paradajkovú polievku, morské plody na paličke ponorené v sójovej omáčke, šalát s pikantným dressingom, kurča s pomarančovou omáčkou (to je veľmi delikátne), veľmi pálivu zázvorovú polievku (rátam, že tá musí dobre slúžiť ako medicína pri nádche alebo opici) a aj sladké kukuričné kornútky. Ochutnám z každého a chutí mi naozaj všetko…

Ulica Jinli

Po výdatnom neskoršom obede sa necháme odviesť pred brány uličky Jinli, ktorá patrí k tomu najkrajšiemu v celom Chengdu. Ide o tradičnú starú čínsku uličku, kde sa každý večer rozsvietí množstvo červených lampiónikov, kde sa konajú rôzne koncerty, sedí sa vonku a nasáva atmosféra. V stánkoch sa predávajú rôzne tradičné remeselné výrobky ako čínsky hodváb, rôzne budhistické náramky, vyšívané kabelky a iné. Naozaj je ťažké odolať. Pri stánkoch s jedlom to rozvoniava najrozmanitejšími vôňami, avšak vyhýbajte sa tým, kde sa vypráža tofu – tam to smrdí akoby vyprážali spotené ponožky! Za trochu zvláštnu tradíciu považujem aj špeciálne čistenie uší. Ušiari chodia so svojim náradím od stola k stolu a mnohí si nechávajú dať vyčistiť uši priamo pri jedle! V každom prípade ulica Jinli má úžastnú atmosféru…

Nočný život

Tak trochu som tušila, že sú Číňania posadnutí západným svetom už počas mnohých letov do Číny, keď som sledovala ako naši cabin seniori predávajú na palube duty free. Vždy sa okolo ich vozíka vytvorí malý hurhaj ako na trhu a mnohí čínski pasažieri sa idú pobiť o zlacnené značkové produkty, obzvlášť tie vyrobené v Európe. „Made in China“ – zvráštia čelo a odsunú tovar bokom, „Made in Germany, France or Italy“ a nakupujú na kilá. Je to celkom zábavné. My dávame prednosť lacným čínskym okopírovaným verziám, Číňania nedajú dopustiť na originály. Nasledujúca skúsenosť má však v názore iba utvrdí. Čo je exotické, to je v Číne veľmi vrúcne vítané. A exotický je pre nich každý, kto nemá typické ázijské črty. Manažéri klubov sa bijú o zahraničných návštevníkov tak, že sa pretekajú v ponukách. Ak vám rovno nezaplatia za to, že ich klub navštívite, tak vám minimálne ponúknu po celý večer neobmedzené množstvo drinkov na účet podniku! Moja kolegyňa Anna je síce podobná introvertka ako ja, obidve nie sme moc na tento druh zábavy, ale v čínskom klube sme ešte nikdy neboli a dať si jeden – dva drinky zadarmo znie lákavo. Marco nás o jedenástej večer vyzdvihne z hotela a zavezie do klubu Mr. Nine, ktorý sa nachádza v niekdajšej starej továrni. To, čo nás však čaká vo vnútri, nám trochu vyrazí dych. Také kluby nemajú ani v Dubaji! (Na Ibize som nebola, tak si netrúfam povedať.) Najmodernejšia technika, svetelné šou, lejzrové šou, tanečné šou, všade samé plazmy a stupenieky medzi boxami, na ktorých sa tancuje ako na vyvýšenom pódiu. Najlepšie na tom všetkom je, že v čínskych kluboch neexistuje žiaden dress code. A keďže ma nikto nenúti navliecť sa do mini šiat a vysokých podpätkov, ale postačia tenisky, džínsy a tričko, hneď sa dokážem lepšie odviazať. (Áno, bezodná fľaša vodky v tom takisto zohrala svoju rolu.) Zakrátko sme s Anou najpopulárnejšie dievčatá v celom klube, a to nielen medzi chlapcami ale aj dievčatami. Dorozmievame  sa však len prostredníctvom google translatora na mobiloch! No večer si aj tak parádne užijeme…

Tip: Dobre vyzerajúce mladé dievčatá a chlapci, ktorí by chceli mať každodennú párty za svoju hlavnú náplň práce, v Chengdu je pre vás niekoľko atraktívnych ponúk. Za približne plat 2000 Eur môžete v Chengdu robiť modelov a modelky, a kežde Čína je lacnejšia krajina ako Slovensko, ide naozaj o skvelé peniaze. Vašou pracovnou náplňou je dobre vyzerať, obliecť sa do sexy kostýmu a roztancovávať a zábavať davy v kluboch, prípadne oprezentovávať výrobky na rôznych eventoch. Go-go tanečnice majú ešte o niečo lepší plat. Nejde o žiadne sexuálne služby, iba robíte niečo ako hostesku v klube a jedným z ďalších benefitov je, že všetky drinky sú na účet podniku… 

Čínske Benátky

Je sedem hodín ráno. V hotelovej lobby v Šanghaji čakám na svoju egyptskú kolegyňu Salmu. Namiesto poznávania veľkomesta sme sa tentoraz rozhodli radšej privstať si a odísť za jeho brány za Benátkami Východu. Dedinka, ktorá stojí na kanáloch, podobne ako Benátky v Taliansku je pýchou Číny a obľúbeným miestom čínsky hovoriacich turistov, pre západný svet je však stále málo známou výletnou destináciou. Do pozornosti širšieho sveta sa dedina dostala až potom, čo v galérii v New Yorku vystavoval obrazy svojej domoviny čínsky umelec Chen Yifei. Ľudia sa začali pýtať, ako sa volá a kde sa nachádza to malebné miesto, ktoré maliar maľoval ako spomienku na svoj domov, a tak sa svet dozvedel o Zhouzhuang…

Čínske dobrodružstvo

Na recepcii v hoteli si necháme na hotelovú vizitku čínskymi znakmi napísať adresu pre taxikára. Hoci je Šanghaj moderné mesto, kde žije veľa zahraničných prisťahovalcov, angličtina medzi taxikármi nie je veľmi bežná. Je niekoľko spôsobov ako sa do Zhouzhuang zo Šanghaja dostať. Jedným spôsobom je mimomestká autobusová linka, ktorá vychádza zo stanice diaľkových spojov (Long Distance Bus Station), ďalším je 30-minútový rýchlik do Suzhou a taxík do Zhouzhuang, ale najpohodlnejší a najvýhodnejší je výlet turistickým autobusom zo stanice Tour Bus Center. Lístky si môžete objednať vopred online alebo zakúpiť priamo na mieste, výletné autobusy do Zhouzhuang odchádzajú približne každú hodinu. Cena lístka je 150 čínskych Yuanov (20 Eur) a zahŕňa spiatočnú cestu a vstupné do dedinky. Za vstup do chráneného starobylého centra sa totiž platí (100 Yuanov za voľný vstup, +40 Yuanov za výhliadkovú plavbu kanálmi). Na spoznávanie máte približne päť hodín (záleží od premávky na cestách), potom vás rovnaký autobus vyzdvihne naspäť do Šanghaja… Naša dobrodružná cesta do Benátiek Východu sa môže začať!

Stratení v preklade

Prečo dobrdružná? Pretože v Číne sa človek dokáže veľmi ľahko stratiť. Nikto tu nehovorí po anglicky, hlavne taxikári nie, väčšina nápisov je iba v čínštine, polovica bankomatov a čítacích prístrojov neprijíma zahraničné platobné karty, wifi je neprístupná, a keď sa vám náhodou i podarí niekde pripojiť, internet je pre väčšinu aplikácii, ktoré sme zvyknutí používať, blokovaný, a Uber tu ani neexistuje. Bez hotovosti, internetu a jazyka sa stratíte ako nič. Odporúčam preto podobné výlety dopredu plánovať, stiahnuť offline mapy, nechať si na papier napísať všetky dôležité adresy aj v čínskych znakoch a mať pri sebe hotovosť. Kreditky vám tu veľmi nepomôžu. V Číne je totiž populárna aplikácia, ktorá sa podobá „našej“ Whatsapp. Okrem komunikácie však slúži aj na skenovanie kódov a Číňania ju využívajú aj ako elektronickú peňaženku. Vysoko rozvinutý hi-tech systém – okrem telefónu už so sebou človek nemusí nosiť nič. To však neplatí pre nás ne-Číňanov. Takže, veľa šťastia na cestách…

Revolúcia v autobuse

Kupovanie lístka na stanici prebehne bez problémov. Slečna za okienkom hovorí anglicky a ich mašinka akceptuje naše platobné karty. Hotovosť si šetríme na prípady väčšej núdze. Autobus je plný čínskych turistov, okrem jednej postaršej blondínky vpredu sme my dve so Salmou jediní ľudia Západu. Zhouzhuang je medzi Číňanmi i Mongolcami veľmi obľúbená destinácia, letné a víkendové dni vraj bývajú uličky vodnej krásky úplne preplnené. Víkend síce je, ale spoliehame sa, že studený november mnohých turistov od návštevy odláka. Šofér a sprievodca v jednom hovorí iba čínsky. Keď sa nám cez mikrofón prihovorí, jeho prejav skôr znie ako revolučná reč vodcu na národnom povstaní než výklad turistického sprievodcu. Za to asi môže rázna melódia mandarínčiny. Keď sa Číňania medzi sebou rozprávajú, vždy to znie, akoby po sebe kričali. Po približne hodine a pol cesty (mali sme aj krátku cikpauzu), nás šofér vyhodí na hlavnom parkovisku v Zhouzhuang. Opäť ten revolučný prejav v čínštine a potom strohá veta k nám trom bielym: „THREE – HERE! THREE – HERE!“ Na jednej ruke ukazuje tri prsty, na druhej zastávku autobusu. Pochopíme to tak, že o tretej máme čakať na tom istom mieste. Či sme pochopili správne, to sa neskôr uvidí… 

Ochutnávka čínskej kultúry

Som prekvapená, že dedinka je oveľa väčšia, než som si predstavovala. Jej svetovým dedičstvom chránené centrum je však popretkávané množstvom úzkych uličiek, kanálov a mostíkov a je oveľa malebnejšie, než som videla na fotkách. Čarovnej skutočnosti sa snáď najviac podobajú iba obrazy Chena Yifeiho. Vstup do domu, kde tvoril a žil, je v cene vstupného do dedinky, rovnako ako aj vstup do ďalších domov najbohatších pánov dediny. Dnes ich veľkolepé príbytky, ktoré sa skrývajú za nenápadnými vstupmi z ulice, slúžia ako múzeá. Na kanáloch plávajú drevené loďky a na ich brehoch stoja starobylé čínske domy, dnes obchodíky s tradičnými čínskymi remeslami, výrobkami a suvenírmi. Vo veľkom sa tu predávajú riečne perly, ktoré vraj lovia v týchto lokalitách. No rozvoniava to tu i tradičnými čínskymi dobrotami – rôzne druhy čajov, nugátové curkovinky, knedlíky dim-sum, sušené riečne červíky a krevety… Zďaleka obchádzame iba stánky s vysmážaným tofu, ktoré široko ďaleko smrdí ako vyprážané spotené ponožky. Červíky však ochutnám a chutia celkom dobre. Všade nám nechávajú ochutnať a tak sa z tých drobných degustácií celkom aj nasýtime. Salma je v ochutnávaní o niečo odvážnejšia než ja. Najviac nám však na jazyk padnú lahodné čaje, sušienky posypané sezamom a domáci nugát. Pozastavujeme sa nad tým, že v niektorých reštauráciách podávajú korytnačky, ktoré čakajú na svoju smrť vo vystavených akváriách. Takmer si kupíme tradičné vyšívané papuče s motívmi drakov, ale nemáme dosť hotovosti, ani spomínanú čínsku aplikáciu. V mnohých múzeách sa dozvedáme, ako sa vyrábajú tehly, škridle, tradičné čínske víno a keramika. Ak som doteraz čínsku kultúru obchádzala, dnes si musím priznať, že je rovnako fascinujúca ako iné starobylé kultúry sveta… 

A predsa sme sa skoro stratili…

O približne pať hodín neskôr, presne o tretej popoludní už čakáme na náš autobus. Príde, vyzdvihne nás a bezpečne odvezie do Šanghaja. Kvôli zápcham pred vstupom do mesta, cesta naspäť trvá dvakrát toľko. Druhýkrát sa zamotáme s taxikárom, ktorý nás má odviesť zo stanice do hotela. Predložíme mu vizitku hotela, kde je adresa napísaná i v mandarínčine a zdá sa, že rozumie. Keď však približne po 30 minútach z okna vidím, ako sa niekoľko blokov naľavo od nás za ďalšími budovami stráca vysvietená strecha nášho hotela, začíname na taxikára kričať a zúrivo mu gestami naznačovať, kde je náš hotel, aby otočil auto. Našťastie pochopí a zabočí na správnu cestu, dokonca stopne taxameter a ten kúsok navyše nás nenechá zaplatiť… Čína je plná prekvapení…

P.S.: Ak vám ostane čas, určite v Šhanghaji zájdite do Natural history múzea v Jing’an parku – jedného z najväčších na svete svojho druhu, ktoré je plné dinosaurov (niektoré sa dokonca hýbu, ceria zuby a vydávajú zvuky), kostier, a vypchatých zvierat. Veľa sa naučíte o pôvode našej planéty a jej obyvateľov. Najfantastickejšie múzeum, aké som kedy videla! To národné vo Washingtone sa mu ani zďaleka nevyrovná! 

Uprostred Pekingu, hlavného mesta Číny, stoja pozostatky samostatného mesta, ktorému pre svoju povesť nikto nepovie inak ako „Zakázané“. A keďže zakázané miesta sú lákavé, viem presne, kde stravím popoludnie v Pekingu. A to aj napriek letným horúčavám vonku…

Do zakázaného mesta sa vyberieme taxíkom spolu s mojimi dvoma kolegami. Vystúpime v blízkosti neskutočne rozľahlej vydlaždenej plochy s červenými zástavami – námestia Tiananmen, kde sa konajú všetky slávnostné a štátne ceremónie Čínskej ľudovej republiky pre veľké publikum. Trochu mi to tu svojou priestrannosťou, všade prítomnou vlajúcou červenou a veľkými podobizňami slávnych vodcov pripomína Moskvu. Napriek závratným horúčavám a nedostatku tieňa sa na námestí potuluje priveľa čínskych turistov. Varovali nás, že tieto mesta bývajú preplnené, a ani skoré ranné vstávanie nepomohlo.

V Zakázanom meste

Z námestia do Zakáza ného mesta vedie majestátna Brána božej moci (The Gate of Divine Might). Pred nami sa zrazu rozprestiera obrovský 72-hektárový komplex 980 starodávnych bohato vyzdobených palácov a domov. Zakázané mesto stovky rokov (1420 – 1912) slúžilo ako sídlo císarov, od vládnucej dynastie Ming až po dynastiu Qing. Mesto získalo svoje meno vďaka neúprosným pravidlám, ktoré tu panovali. Kto za hradby raz vošiel, už totiž nikdy nemohol výjsť von. Komplex bol predovšetkým obrovským domovom tisícok konkubín, ktoré si tu cisár zhromažďoval pre svoje potešenie. Niektoré dievčatá sem prišli za kariérou dobrovoľne, no mnohé z nich boli pre svoju krásu odobraté rodinám už ako malé dievčatká. S väčšinou z nich sa cisár za celý život nevidel, no niektoré sa tešili veľkej obľube a významnému vplyvu. Niet divu, že medzi nimi vládla obrovská súťaživosť a intrigy. V celom komplexe sa navyše nenachádzal (okrem cisára) jediný poriadny chlap, ktorý by to medzi ženami dal do poriadku. Muži mali totiž vstup zakázaní a tí, ktorí sa starali o chod domácnosti, vykonávali ťažké práce a slúžili konkubínam, museli byť výhradné eunuchovia… Nemôžem si pomôcť, ale cisár, ktorý sa potrebuje obklopovať tisíckami krásnych žien, bez toho, aby ich všetky potreboval, a zároveň nedovolí na pôdu vstúpiť žiadnemu inému mužovi, musel podla mňa trpieť komplexom z malého… ehm sebavedomia… 🙂

Ani dnu, ani von

Zakázané mesto podľa rekonštručných plánov muselo byť ozaj impozantné miesto, dnes z neho až tak veľa nezostalo, no stále vyvoláva v ľuďoch rešpekt. Domy kedysi obklopovali majestátne záhrady, dnes je tu len kopa prázdnych kamenných plôch plných čínskych návštevníkov. Nato, aby sme sa od severnej hlavnej brány dostali k južnej, potrebujeme minimálne hodinu. Keď celý kompelx prejdeme krížom a ocitneme sa na druhej strane, zbadáme v kopcoch pred sebou spoza stromov vykukávať bohato zdobené vežičky Buddhovho chrámu. Napriek únave a potu sa tam ešte rozhodneme vyliezť a pozrieť si Peking aj Zakázané mesto z výšky. Potom nás už čaká iba neľahká úloha nájsť taxík, ktorý nás odvezie naspäť do hotela. Väčšina taxikárov v okolí južnej brány Zakázaného mesta nehovorí anglicky, a tak nás – nečínskych turistov radšej okato ignoruje. Na druhej strane, obyčajní Číňania, ktorí parkujú v blízkosti súkromné autá, vidia v zúfalých belochoch prísľub bočného zárobku a ponúkajú sa, že nás do hotela za 200 yuanov odvezú. Vzdáme sa do rúk Číňaňovi, ktorý, sa zdá, rozumie našej reči najlepšie… A potom nám už len ostáva modliť sa, aby nás nepredal čínskej mafii na trh s bielym mäsom a naozaj nás odviezol do hotela… 🙂 

Happy New Year!

Rok 2016 sa pre nás končí krátko po pristáti v hlavnom meste Číny. Do Pekingu (po angl. Beijingu) sme prileteli transitným letom z japonskej Nagoye. Zbierame deky po pasažieroch, ktorí vystúpili, no na palube stále ostáva pár cestujúcich, ktorí pokračujú s druhou posádkou až do Abu Dhabi. Náš Cabin manager zoberie do rúk slúchadlo a začne do éteru odpočítavať: 5, 4, 3, 2… 1… S našimi pasažiermi to však ani nehne. Žiadne ovácie, výkriky, bozky, ani želania do nového roku. Iba rezignované ticho. Drvivú väčšinu cestujúcich tvoria Číňania a tí približne o mesiac budú oslavovať svoj vlastný, čínsky nový rok kohúta. Možno oznámeniu ani nerozumeli, máloktorí hovoria anglicky. Dokončíme si svoje povinnosti, odovzdáme let posádke, ktorá nás prišla vystriedať a za malú chvíľu už sedíme v autobuse na ceste do hotela. Ubytujeme sa, odhodíme uniformy a neskôr sa stretávame v hotelovom bare na novoročný prípitok. Rozprávame si zábavne historky z ciest a veľa sa nasmejeme, no i tak to je asi tá najtihšia silvestrovská noc, akú som kedy zažila…

Ako na Nový rok…

Po krátkych štyroch hodinách spánku sa prinútim vstať z postele. U nás doma sa väčšinou na Nový rok dlho dospáva bláznivá noc, no predo mnou sa týči Veľký čínsky múr, siedmy div sveta, na ktorý sa už dlho teším. Na výlet sa však nikto z posádky ku mne pridať nechce, navyše ma všetci odhovárajú. Celé mesto je ponorené do ťažkej hmly a smogu. Vraj si výlet vôbec neužijem a cez hustú hmlu ani nič neuvidím. Ja som však počula o teplotnej inverzii: keď dole na mesto padá hmla, hore v horách väčšinou býva krásne slnečno. Risknem to, novoročné predsavzatia si predsa treba plniť a jedným z mojich je vyškrtnúť si zo zoznamu Veľký čínsky múr. Prenajmem si taxikára na niekoľko hodín. Odvezie ma k Čínskemu múru a bude ma čakať na parkovisku, kým si múr dostatočne neužijem a nerozhodnem sa vrátiť naspäť. Vyšlo by to lacnejšie, keby sme sa o auto delili traja-štyria, ale nie je to taká strašná pálka ani pre osamelého cestovateľa, ako som ja. Za múr to rozhodne stojí…

Hore lanovkou

Približne o hodinu vychádzame z mesta smogu a na moje potešenie sa počasie začína rozjasňovať. Hmla mizne a na krajinu padajú slnečné lúče. Čím viac stúpame do kopcov, tým silnejšie slnko svieti, tým čerstvejší vzduch vládne vonku. Šofér ma vyhodí na parkovisku pred lanovkou. Máte dve možnosti, ako sa dostať na čínsky múr – buď sa rozhodnete pre náročnejšiu túru pešky hore kopcom po lesnej cestičke, alebo si zaplatíte jazdu lanovkou (podobnou, aké bývajú v lyžiarských centrách). Rozhodnem sa pre lanovku. Aspoň mi ostane viac času na prechádzku po Čínskom múre.

Majestátny Čínsky múr

Keď sa ocitnem hore a predo mnou sa týčia vysoké kamenné steny, zhadzujem z hlavy čiapku a rozopínam teplú bundu. Vonku je krásne. A mne sa pred očami naskytajú fantastické výhľady. Do žíl mi stúpa adrenalín. Toto miesto je skrátka úžasné! Milujem výšky a kopce! Veľký čínsky múr je starý systém opevnenia, ktorý sa ťahá naprieč severnou Čínou. Bol vybudovaný za dynastie Ming v období od konca 15. storočia do začiatku 17. storočia. Jeho účelom bolo chrániť Čínu pred mongolskými vpádmi, dnes je národným symbolom krajiny. Múr sa tiahne v neuveriteľnej dĺžke 6700 km od morského zálivu Bohaj a končí až na pokraji púšte Gobi, v miestach, kde cez roztrúsené oázy kedysi pokračovala západným smerom Hodvábna cesta. Pri päte má šírku okolo 7 metrov a dosahuje výšku 6 až 10 metrov. Vnútri múra sa nachádzajú spojovacie chodby a skladovacie priestory. Každých niekoľko sto metrov je múr zosilnený vežami, ktoré slúžili ako pozorovacie stanovištia. Hoci je múr zapísaný na zoznam svetového kultúrneho dedičstva, napriek všetkej ochrane sa na niektorých odľahlejších miestach rozpadáva a dochádza aj k rozoberaniu na stavebný materiál. Turisticky sprístupnené sú len niektoré menšie úseky. Ten môj úsek z Pekingu býva najpopulárnejší a najnavštevovanejší. Väčšinou je ťažké spraviť záber bez hláv iných turistov. V tomto ročnom období mám však šťastie. Na niektorých úsekoch som celkom sama a vychutnávam si pocit, akoby celá Čína patrila iba mne. Veľký čínsky múr je vraj krásny a zaujímavý v každom ročnom období. Pre mňa má kontrast jasnej oblohy, zahmleného údolia a pustých stromov snáď ešte väčšie čaro ako hustá zeleň v lete… Teším sa, že som sa nenechala odradiť kolegami a šla som si pevne za svojimi snami. Nádherný Nový rok, priatelia!

Som ešte stále unavená z nášho cestovania po Srí Lanke, takže hneď po prílete do pulzujúceho čínskeho mesta Shanghai padám do postele. Hoci možnosť pripojiť sa k posádke na nákupy a na miestnych trhoch s fejkmi si zaobstarať na nerozoznanie rovnakú kópiu pravej channelky znie lákavo, ostávam v posteli. Shanghajské trhy sú povestné dokonale prepracovanými kópiami veľkých značiek. Neskôr som svojej lenivosti vďačná. Nebudem predsa podporovať neférový čínsky trh. Kým niektorí Číňania sa topia v zlate, iní sa od útleho detstva hrbia celé dni nad kabelkami a zošívajú kožu za pár smiešnych drobných. Neskôr sa aspoň pripojím k štvorke pilotov a našej CM (Cabin Manager) na večeru. 

Stratení v preklade

Rozdelíme sa do dvoch taxíkov a necháme sa doviesť na metro stanicu, odkiaľ sa už do centra dopravíme metrom. Keďže stanica je napojená na trhy a má viacero vchodov, už sa tam nestretneme. Škoda, v druhej skupine je kapitán, ktorý nás chcel zobrať na nejaké pekné miesto. Ja, CM Andrea z Rumunska a jeden kopilot sa teda rozhodneme vybrať do centra na vlastnú päsť. Hneď ako vytsúpime z podzemného metra, objavíme sa na rušnej vysvietenej ulici plnej značkových obchodov a tisícky ľudí. Ani jeden z nás nemá tušenia, kam sme sa to mali ísť najesť. Bezcielne sa motáme v dave, keď zrazu Andrea zbadá vyholenú hlavu nášho vysokého kapitána: „Tam sú, vidím ich!“ Verili by ste tomu? Nájsť niekoho v tomto prepchatom meste je predsa ako hľadať ihlu v kope sena. Keď si však niečo veľmi silno želáte, osud vám asi pomôže. Na druhej strane, statné americké telo medzi drobnými ázijatmi nie je celkom nenápadné. 

The Bund

O chvíľu nás už kapitán vedie uličkami neďaleko od promenády zvanej The Bund do jednej vychýrenej čínskej reštaurácie. Meno, ani adresu si žiaľ nepamätám, ale nachádza sa hneď vedľa jedného známeho jazz baru. Osobne čínskej kuchyni nedôverujem a neholdujem ani sójovým omáčkam, ktoré, mám pocit, pridávajú všade, ale národnu špecialitu Dim Sum treba vyskúšať. Ide o plnené knedlíky, ktoré svojou chuťou pomerne pripomínajú domácu slovenskú kuchyňu. Po večeri sa vyberieme na prechádzku po promenáde popri rieke, kde sa nám naskytuje prekrásny výhľad na vysvietené pobrežie a shanghajskú vežu. Kým piloti pokračujú do baru na drink, ja a Andrea sa vraciame do hotela. Shanghai však žije celú noc a mne nakoniec nedá nevyskúšať jeden z mnohých masážných salónov v neďalekej uličke, ktoré sú otvorené neskoro do noci. Číňania sú povestní svojou akupunktúrou a ľudia hovoria, že robia aj vynikajúce masáže. A je to pravda! Jedna z najlepších masáží vôbec! Chlapík, ktorý ma masíroval dve hodiny za necelých 100 dirhamov (25 eur) ma celkom dobre napravil. To sa mi bude spať! 

Disneyland

Hoci na druhý deň máme do odletu pred sebou ešte skoro celý deň, cítim sa úplne dolámaná a na obhliadku mesta príliš unavená. Zopakujem si masáž, potúlam sa po okolí až k bránam Disneylandu a vrátim sa na hotel oddychovať. Tuším, že Shanghai má rozhodne čo ponúknuť, no hlbší prieskum budem musieť absolvovať nabudúce…