Zhouzhuang – Čínske Benátky

Čínske Benátky

Je sedem hodín ráno. V hotelovej lobby v Šanghaji čakám na svoju egyptskú kolegyňu Salmu. Namiesto poznávania veľkomesta sme sa tentoraz rozhodli radšej privstať si a odísť za jeho brány za Benátkami Východu. Dedinka, ktorá stojí na kanáloch, podobne ako Benátky v Taliansku je pýchou Číny a obľúbeným miestom čínsky hovoriacich turistov, pre západný svet je však stále málo známou výletnou destináciou. Do pozornosti širšieho sveta sa dedina dostala až potom, čo v galérii v New Yorku vystavoval obrazy svojej domoviny čínsky umelec Chen Yifei. Ľudia sa začali pýtať, ako sa volá a kde sa nachádza to malebné miesto, ktoré maliar maľoval ako spomienku na svoj domov, a tak sa svet dozvedel o Zhouzhuang…

Čínske dobrodružstvo

Na recepcii v hoteli si necháme na hotelovú vizitku čínskymi znakmi napísať adresu pre taxikára. Hoci je Šanghaj moderné mesto, kde žije veľa zahraničných prisťahovalcov, angličtina medzi taxikármi nie je veľmi bežná. Je niekoľko spôsobov ako sa do Zhouzhuang zo Šanghaja dostať. Jedným spôsobom je mimomestká autobusová linka, ktorá vychádza zo stanice diaľkových spojov (Long Distance Bus Station), ďalším je 30-minútový rýchlik do Suzhou a taxík do Zhouzhuang, ale najpohodlnejší a najvýhodnejší je výlet turistickým autobusom zo stanice Tour Bus Center. Lístky si môžete objednať vopred online alebo zakúpiť priamo na mieste, výletné autobusy do Zhouzhuang odchádzajú približne každú hodinu. Cena lístka je 150 čínskych Yuanov (20 Eur) a zahŕňa spiatočnú cestu a vstupné do dedinky. Za vstup do chráneného starobylého centra sa totiž platí (100 Yuanov za voľný vstup, +40 Yuanov za výhliadkovú plavbu kanálmi). Na spoznávanie máte približne päť hodín (záleží od premávky na cestách), potom vás rovnaký autobus vyzdvihne naspäť do Šanghaja… Naša dobrodružná cesta do Benátiek Východu sa môže začať!

Stratení v preklade

Prečo dobrdružná? Pretože v Číne sa človek dokáže veľmi ľahko stratiť. Nikto tu nehovorí po anglicky, hlavne taxikári nie, väčšina nápisov je iba v čínštine, polovica bankomatov a čítacích prístrojov neprijíma zahraničné platobné karty, wifi je neprístupná, a keď sa vám náhodou i podarí niekde pripojiť, internet je pre väčšinu aplikácii, ktoré sme zvyknutí používať, blokovaný, a Uber tu ani neexistuje. Bez hotovosti, internetu a jazyka sa stratíte ako nič. Odporúčam preto podobné výlety dopredu plánovať, stiahnuť offline mapy, nechať si na papier napísať všetky dôležité adresy aj v čínskych znakoch a mať pri sebe hotovosť. Kreditky vám tu veľmi nepomôžu. V Číne je totiž populárna aplikácia, ktorá sa podobá „našej“ Whatsapp. Okrem komunikácie však slúži aj na skenovanie kódov a Číňania ju využívajú aj ako elektronickú peňaženku. Vysoko rozvinutý hi-tech systém – okrem telefónu už so sebou človek nemusí nosiť nič. To však neplatí pre nás ne-Číňanov. Takže, veľa šťastia na cestách…

Revolúcia v autobuse

Kupovanie lístka na stanici prebehne bez problémov. Slečna za okienkom hovorí anglicky a ich mašinka akceptuje naše platobné karty. Hotovosť si šetríme na prípady väčšej núdze. Autobus je plný čínskych turistov, okrem jednej postaršej blondínky vpredu sme my dve so Salmou jediní ľudia Západu. Zhouzhuang je medzi Číňanmi i Mongolcami veľmi obľúbená destinácia, letné a víkendové dni vraj bývajú uličky vodnej krásky úplne preplnené. Víkend síce je, ale spoliehame sa, že studený november mnohých turistov od návštevy odláka. Šofér a sprievodca v jednom hovorí iba čínsky. Keď sa nám cez mikrofón prihovorí, jeho prejav skôr znie ako revolučná reč vodcu na národnom povstaní než výklad turistického sprievodcu. Za to asi môže rázna melódia mandarínčiny. Keď sa Číňania medzi sebou rozprávajú, vždy to znie, akoby po sebe kričali. Po približne hodine a pol cesty (mali sme aj krátku cikpauzu), nás šofér vyhodí na hlavnom parkovisku v Zhouzhuang. Opäť ten revolučný prejav v čínštine a potom strohá veta k nám trom bielym: „THREE – HERE! THREE – HERE!“ Na jednej ruke ukazuje tri prsty, na druhej zastávku autobusu. Pochopíme to tak, že o tretej máme čakať na tom istom mieste. Či sme pochopili správne, to sa neskôr uvidí… 

Ochutnávka čínskej kultúry

Som prekvapená, že dedinka je oveľa väčšia, než som si predstavovala. Jej svetovým dedičstvom chránené centrum je však popretkávané množstvom úzkych uličiek, kanálov a mostíkov a je oveľa malebnejšie, než som videla na fotkách. Čarovnej skutočnosti sa snáď najviac podobajú iba obrazy Chena Yifeiho. Vstup do domu, kde tvoril a žil, je v cene vstupného do dedinky, rovnako ako aj vstup do ďalších domov najbohatších pánov dediny. Dnes ich veľkolepé príbytky, ktoré sa skrývajú za nenápadnými vstupmi z ulice, slúžia ako múzeá. Na kanáloch plávajú drevené loďky a na ich brehoch stoja starobylé čínske domy, dnes obchodíky s tradičnými čínskymi remeslami, výrobkami a suvenírmi. Vo veľkom sa tu predávajú riečne perly, ktoré vraj lovia v týchto lokalitách. No rozvoniava to tu i tradičnými čínskymi dobrotami – rôzne druhy čajov, nugátové curkovinky, knedlíky dim-sum, sušené riečne červíky a krevety… Zďaleka obchádzame iba stánky s vysmážaným tofu, ktoré široko ďaleko smrdí ako vyprážané spotené ponožky. Červíky však ochutnám a chutia celkom dobre. Všade nám nechávajú ochutnať a tak sa z tých drobných degustácií celkom aj nasýtime. Salma je v ochutnávaní o niečo odvážnejšia než ja. Najviac nám však na jazyk padnú lahodné čaje, sušienky posypané sezamom a domáci nugát. Pozastavujeme sa nad tým, že v niektorých reštauráciách podávajú korytnačky, ktoré čakajú na svoju smrť vo vystavených akváriách. Takmer si kupíme tradičné vyšívané papuče s motívmi drakov, ale nemáme dosť hotovosti, ani spomínanú čínsku aplikáciu. V mnohých múzeách sa dozvedáme, ako sa vyrábajú tehly, škridle, tradičné čínske víno a keramika. Ak som doteraz čínsku kultúru obchádzala, dnes si musím priznať, že je rovnako fascinujúca ako iné starobylé kultúry sveta… 

A predsa sme sa skoro stratili…

O približne pať hodín neskôr, presne o tretej popoludní už čakáme na náš autobus. Príde, vyzdvihne nás a bezpečne odvezie do Šanghaja. Kvôli zápcham pred vstupom do mesta, cesta naspäť trvá dvakrát toľko. Druhýkrát sa zamotáme s taxikárom, ktorý nás má odviesť zo stanice do hotela. Predložíme mu vizitku hotela, kde je adresa napísaná i v mandarínčine a zdá sa, že rozumie. Keď však približne po 30 minútach z okna vidím, ako sa niekoľko blokov naľavo od nás za ďalšími budovami stráca vysvietená strecha nášho hotela, začíname na taxikára kričať a zúrivo mu gestami naznačovať, kde je náš hotel, aby otočil auto. Našťastie pochopí a zabočí na správnu cestu, dokonca stopne taxameter a ten kúsok navyše nás nenechá zaplatiť… Čína je plná prekvapení…

P.S.: Ak vám ostane čas, určite v Šhanghaji zájdite do Natural history múzea v Jing’an parku – jedného z najväčších na svete svojho druhu, ktoré je plné dinosaurov (niektoré sa dokonca hýbu, ceria zuby a vydávajú zvuky), kostier, a vypchatých zvierat. Veľa sa naučíte o pôvode našej planéty a jej obyvateľov. Najfantastickejšie múzeum, aké som kedy videla! To národné vo Washingtone sa mu ani zďaleka nevyrovná!