V roku 2023 som strávila Vianoce a Silvester na nádhernom ostrove Réunion. Keď sa obzriem späť, stále to vnímam ako najšťastnejší mesiac môjho života.

Vianoce sú pre mňa zvyčajne časom stráveným s rodinou v mojom zasneženom rodnom meste. Ten rok som však s nimi byť nemohla. Namiesto toho som sviatky oslávila so svojou letovou posádkou na tropickom ostrove v Indickom oceáne – úplne nová a nezabudnuteľná skúsenosť.

Réunion je malý ostrov východne od Madagaskaru, blízko Maurícia a neďaleko Seychel. Rovnako ako mnohé ostrovy v regióne má francúzsku koloniálnu minulosť, no na rozdiel od svojich susedov je Réunion dodnes súčasťou Francúzska. Ide o zámorské územie, často nazývané „vzdialené Francúzsko“. Je zvláštne byť tak ďaleko v Indickom oceáne a pritom technicky stále vo Francúzsku – platiť eurom, využívať výhody Schengenu a dokonca používať miestnych mobilných operátorov za rovnaké ceny ako doma.

Európsky status prináša vyššiu životnú úroveň, no ostrovný spôsob života robí z Réunionu niečo skutočne výnimočné. Nikde inde som nevidela toľko usmiatych, uvoľnených a úprimne milých ľudí. Všetci pôsobili dobre naladení a neuveriteľne priateľskí k návštevníkom. Dokonca aj cestujúci na palube boli tí najzdvorilejší a najpohodovejší, akých som kedy zažila – a to už niečo znamená, pretože v uzavretých priestoroch sa zvyčajne prejaví skôr tá horšia stránka ľudí.

Na Réunione som strávila celý mesiac vďaka ACMI kontraktu našej spoločnosti s miestnou leteckou spoločnosťou Air Austral. Jedno lietadlo, tri posádky. Niekoľko dní v týždni som pracovala – lietala som krátke lety na okolité ostrovy ako Maurícius, Seychely, Madagaskar či Komory. Zvyšok času som si jednoducho užívala ostrovný život. Naozaj som si to užívala naplno.

Réunion nie je o nekonečných pieskových plážach. Je skôr o zelených kopcoch, dramatických sopečných scenériách a divokých vodopádoch. Možno práve preto nie je takou populárnou dovolenkovou destináciou ako susedný Maurícius. Energia ostrova je však výnimočná – oslobodzujúca, uzemňujúca a silná. V mnohom mi pripomínala Havaj.

Pobyt na Réunione sa veľmi ľahko zmení na stopovanie vodopádov, pretože ostrov ich má stovky. V oblasti Anse des Cascades máte pocit, že vodopády sú doslova všade, kam sa pozriete. Mojimi obľúbenými boli Bassin La Paix a Bassin Bœuf – oba sú ideálne na kúpanie a dokonca aj skákanie do vody. A kto by nechcel kúpeľ vo vodopáde?

Za zmienku stoja aj tieto prírodné krásy:

• Bassin La Roche
• Cascade du Chaudron
• Cascade Grand Galet
• Cirque de Mafate
• Piton de la Fournaise (jedna z najaktívnejších sopiek na svete)

Treba sa však pripraviť – ku každému vodopádu vedie aspoň krátka túra.

S dvomi kolegami sme chceli vidieť veľryby v ich prirodzenom prostredí. Réunion ponúka malé skupinové výlety, kde je možné šnorchlovať v ich blízkosti, no bohužiaľ sme neboli v správnej sezóne. Keporkaky migrujú do Indického oceánu počas zimy na južnej pologuli, keď je voda teplejšia a vhodná pre ich mláďatá. My sme tam boli v lete, počas monzúnového obdobia. Napriek tomu sme sa na výlet prihlásili. Veľryby sme síce nevideli, no plávali sme s húfom divokých, zvedavých delfínov. Vidieť ich slobodné v ich prirodzenom prostredí bolo na nezaplatenie. Väčšina stretnutí s morskými živočíchmi začína z prístavu Saint-Gilles.

Ako som už spomínala, Réunion nie je typicky plážovou destináciou – no niekoľko krásnych pláží tu predsa len nájdete. L’Hermitage-les-Bains je veľká verejná pláž, kde sa odporúča obuv do vody kvôli ostrým kúskom koralov. Výhodou je však skvelé šnorchlovanie. Osobne som viac obľubovala Boucan Canot s jemným pieskom a prírodným skalným bazénom chráneným pred vlnami.

Čo sa týka jedla, bola som prakticky na tuniakovej diéte – pretože tuniak robia na Réunione výborne. Najlepší obed na pláži sme mali v malej reštaurácii Sauvage, ktorá ponúka „barefoot fine dining“ – luxusné stolovanie naboso. Určite musíte ochutnať Tartare de Thon à la Tahitienne. Skvelým miestom na brunch pri pláži je aj Le Ti Boucan.

Ak chcete ochutnať niečo naozaj lokálne, nevynechajte La Case Volcan, známu jednými z najlepších kreolských kari na ostrove. Namiesto menu vám prinesú malé ochutnávky všetkých denných špecialít a vy si vyberiete, čo vám chutí najviac. Je to ideálna zastávka po návšteve vanilkových plantáží Bourbon Vanilla. Áno – Réunion je preslávený vanilkou. Plantation Vanilla Bourbon však nie je len o vanilke; skôr pripomína botanickú záhradu s pôvodnou vegetáciou ostrova.

Na romantickú večeru vrelo odporúčam La Manta pri pláži L’Hermitage. A opäť – ochutnajte tuniaka.

Réunion má aj svoje miestne pivo s názvom Bourbon, no nikto ho tak nenazýva. Miestni hovoria jednoducho „Dodo“podľa vtáka na etikete. My sme si dali aspoň jedno Dodo takmer každý večer.

Letná sezóna na Réunione znamená veľa dažďa – a keď prší, tak poriadne. Tropické lejaky bývajú intenzívne, no zvyčajne rýchlo pominú. Daždivé večery mi tam pripadali neuveriteľne romantické – pokiaľ ostrov nezasiahne cyklón. Začiatkom roka 2024 cyklón Belal spôsobil uzavretie letísk na dva dni a naše lietadlo muselo odletieť na Madagaskar. Ale to je už iný príbeh.

Na záver môžem úprimne povedať, že som sa necítila tak slobodná a zosúladená sama so sebou od roku 2019. Réunion má pre mňa veľmi ženskú, nestresujúcu energiu. Voda je tam všade – vodopády, dážď, vlhkosť – a voda je často spájaná so ženským princípom. Cítila som sa dobre vo vlastnom tele: jedla som veľa bielkovín (áno, to ten tuniak), načerpala som vitamín D, dobre som spala a mala dostatok kvalitného, pokojného času. Vlhkosť rožiarila moju pleť, prestala som mať potrebu všetko kontrolovať, hladina stresu klesla a ja som sa konečne nechala unášať prúdom…

Po prvý raz po rokoch som sa cítila opäť sama sebou.

Žiadne mesto na svete nemá lepší marketing než Paríž. Mesto svetiel, mesto lásky, mesto módy. Mesto croissantov, makroniek, palaciniek a francúzskych bagiet. Mesto zvonára Matky Božej. Mesto veľkých filozofických myšlienok. Mesto slobody, rovnosti a bratstva. Mesto z knižných románov a romantických filmov. Mesto z fotiek na Instagrame. Aký je však Paríž naozaj?

Niekto by mohol povedať, že Paríž už dávno nie je, čo býval, keď tu žili a tvorili veľkí umelci ako Victor Hugo, Claude Monet alebo Hemingway a tisícky ďalších. Dnes je toto mesto plné turistov a vábidiel, ako z turistov vylákať peniaze. Ulice sú plné prisťahovalcov zo severnej Afriky (z bývalých francúzskych kolónií) a reštaurácie predražené. Na druhej strane povesť najromantickejšieho mesta na svete nebude založená len na fantázii. Stále sem totiž za romantikou prichádzajú zamilované páry a muži si pod rozsvietenou Eiffelovkou kľakajú na koleno s prsteňom v ruke. Podľa mňa je Paríž mestom príbehov a múz. Vo vzduchu stále cítiť ducha La Belle Époque, ktorá sa tu šarmantne premiešava s vôňou kávy, čerstvého pečiva a cigariet ako dobre vyvážený francúzsky parfém. Nie je nič lepšie ako nasávať parížsku atmosféru. V poslednej dobe lietam do Paríža na vyžiadanie minimálne štyrikrát do mesiaca a s každou návštevou toto mesto ešte viac milujem. Už sa tu trochu začínam cítiť ako Parížanka a chcem vám toto mesto predstaviť tak, ako to žiaden bedeker nedokáže. Nasledujte moje kroky a Paríž si zamilujete…

La Tour Eiffel

Francúzska ikona Eiffelova veža získala meno po inžinierovi, ktorý ju nechal postaviť. Údajne ide o najnavštevovanejšiu pamiatku na celom svete! A hoci ju v jej začiatkoch v roku 1889 mnohí poprední umelci Paríža kritizovali pre jej dizajn, dnes si bez nej Paríž nevieme predstaviť. Veža má niečo do seba, obzvlášť keď sa rozsvieti. Každú celú hodinu po zotmení sa na pár minút začne celá trblietať a to je ten moment, keď chcete pod ňou stáť v iskrivých šatách a pripíjať si pohárikom šampanského. Rozhodne radím oželieť náročný výstup na vrchol veže a ešte náročnejšie čakanie v rade na lístky, radšej si sadnite to trávy v parku pod Eiffelovkou alebo na múrik na námestí Trocadero a pripite si na tento magický moment. Ak náhodou v kabelke žiadnu fľašu a poháre nenosíte, nič to. Určite sa pri vás čoskoro pristaví vynaliezavý predavač s chladiacim boxom, v ktorom nosí pivá, víno alebo šampanské aj s pohármi. Okolo Trocadera behá dosť takých, čo vycítili obchodný potenciál tohto miesta. Alebo sa na tento malý večierok dopredu pripravte, zbaľte si vlastný piknikový košík a usaďte sa na intímnejšom mieste ako je večne rušné Trocadero − na brehu rieky Seiny. 

Najlepšie miesta s výhľadom na Eiffelovku

Som si istá, že Trocadero s Eiffelovkou v pozadí ste už videli na tisíckach fotografií. Rozhodne ide o jednu z najpopulárnejších lokalít, kde máte Eiffelovku ako na dlani. Poznám však miesta so skvelým výhľadom na vežu, ktoré sú intímnejšie a viac parížske. Iba päť minút chôdze od Trocadera sa nachádza ulička s nemenej fotogenickým výhľadom a na rozdiel od preplneného námestia je ulica Avenue des Camoens v rezidenčnej časti mesta tichá a väčšinu dňa celkom prázdna. Určite si poznačte aj adresu − roh ulíc Rue de l’Université a Avenue de la Bourdonnais. Na konci ulice Rue de l’Université sa pred očami vynára Eiffelovka a to je tiež skvelý pohľad. Ďalšou takou adresou je Rue de Monttessuy. V Paríži sa aj tá najobyčajnejšia ulička môže stať perfektnou fotolokalitou. Ak sa cítite na prechádzku, môžete sa vydať až na ulicu Rue Saint-Dominique po roh ulice Boulevard de la Tour-Maubourg, kým nenarazíte na kaviareň Le Recrutement Cafe. Práve tu nájdete jedinečné miesto s pravou parížskou atmosférou ako zo starého filmu. Ulička je plná malých reštaurácií, bistier a kaviarní a pôsobí trochu ako malé mesto na vidieku. V pozadí však nechýba jasné poznávacie znamenie − Eiffelovka! 

Mosty ponad Seinu

Zaujímavý výhľad na Eiffelovku je aj z niektorého z mnohých mostov ponad Seinu. Podľa mňa najkrajší most zo všetkých je Pont de Alexandre III, ktorý stojí za prechádzku aj pre svoju vlastnú architektúru, nielen pre výhľad na Eiffelovku. Ďalším fotogenickým skvostom ponad rieku je most Pont de Bi-Hekeim, ktorý určite poznáte z mnohých filmov. Mne sa ako prvý vynára film Inception. Vo filme Now You See Me (Podfukári) sa tiež spomína most lásky a tajomstiev Pont des Arts. Kedysi tu na zábradlie zvykli zamilované páry vešať zámky, aby ich láska vydržala naveky, alebo aby tu uzamkli nejaké tajomstvo. Zámkov však už bolo na moste toľko, že sa museli natrvalo odstrániť. 

Notre Dame − Chrám Matky Božej

Jednou z najromantickejších lokalít v celom meste je podľa mňa okolie Notre Damu. A nielen pre silný príbeh Victora Huga. Keď okolie chrámu na jar celé rozkvitne naružovo, nechcete byť na inom mieste než sedieť v parku pod rozkvitnutou čerešňou a pozerať sa na Notre Dame. Toto miesto mám rada aj preto, že brehy rieky Seiny tu lemujú drobné stánky so starými plagátmi, platňami, knihami a časopismi a miestu pridávajú na nostalgickej atmosfére. A hneď na druhej strane brehu oproti chrámu sa nachádza moja najobľúbenejšia kaviareň a najpôvabnejšie kníhkupectvo v Paríži − Shakespeare and Co. Za rohom kníhkupectva sa nachádza veľmi fotogenická ulička, ktorej dominuje cukráreň Odette. Na tom istom ostrovčeku, na ktorom stojí aj Notre Dame, ale na jeho druhom konci, sa nachádza moje obľúbené miesto. Námestie Place Dauphine sa objavuje v mnohých filmoch. Je to presne to miesto z poslednej epizódy seriálu Sex v meste, keď umelec Aleksander Petrovsky zobral Carrie na malú prechádzku. Aj ja tu chodievam na rande so svojou láskou. Rada tu vysedávam na lavičke, pozorujem ľudí okolo a vychutnávam si môj obľúbený francúzsky zákusok − čokoládový éclair. 

Le Musée du Louvre

Druhou najnavštevovanejšou adresou v celom Paríži je rozhodne múzeum Louvre, ktoré ukrýva také poklady, ako záhadný úsmev Mony Lisy. Hovorí sa, že človek by potreboval aspoň tri mesiace, aby si dôkladne stihol pozrieť všetky vystavené diela. Na prvú návštevu toho najdôležitejšieho vám budú stačiť 3 – 4 hodiny. Rátajte však s dlhými radmi na lístky alebo si vstupenky kúpte online. Mňa dosť prekvapilo, aký maličký obraz Mony Lisy v skutočnosti je. Mnoho ľudí sa uskromní s potulovaním sa okolo sklenenej pyramídy, ktorá tvorí vchod do múzea, ale podľa mňa najslávnejšie múzeum na svete treba vidieť najmä zvnútra. Ak máte pod 26 rokov, môžete mnohé múzeá v Paríži vrátane Louvru navštevovať celkom zdarma. A každú prvú nedeľu v mesiaci je Deň múzeí, teda mnoho múzeí ponúka voľný vstup. Mám pre vás aj tip na super fotolokalitu: hneď oproti malej sklenenej pyramídy sa nachádza vchod do pasáže, ktorá ústi na ulicu Rue Rivoli. Postavte sa dovnútra pod oblúk a foťte.

Moment a lá Marilyn Monroe

Na ulici Rue Rivoli sa nachádzajú vetracie šachty, ktoré vám neposlušne nadvihnú sukničku, ak sa cez ne prejdete. Tu môžete napodobniť pôvabnú Marilyn Monroe vo filme z roku 1955 Seven Year Itch (Slamený vdovec). Podobná vetracia šachta sa nachádza aj pred slávnou budovou kabaretu Moulin Rouge a vytvára ešte nezbednejší efekt. 

Palais Royal

Z nejakých záhadných dôvodov sa v prekrásnych záhradách Jardin du Palais Royal, len kúsok cesty pešo od pyramídy, nefotí toľko ľudí ako okolo Louvru. Možno preto, že túto adresu nejde tak očividne vystopovať ako napríklad Notre Dame alebo Eiffelovku. Prekrásne záhrady sa skrývajú vo dvore kráľovského paláca Palais Royal, ktorý dnes slúži ako sídlo ústavnej rady. Vnútorné nádvorie zdobia čierno-biele pruhované stĺpy, čo je dielo modernej tvorby umelca Daniela Burena. Okrem toho na tejto adrese pod majestátnymi arkádami nájdete aj niekoľko vychýrených kaviarní a reštaurácií, ktorých otvorené terasy ústia do parku, kde Parížania hrávajú petang. Špeciálne odporúčam navštíviť toto miesto na jar, keď tu rozkvitnú čerešne, magnólie, ruže a narcisy. Zájdite do kaviarne Kitsune, ktorá sa nachádza presne pod arkádami, a potom si v parku na lavičke vychutnajte svoje matcha latte. 

Parížske parky

Paríž je plný krásnych zelených parkov a Parížania si ich vedia užívať. Keď sa počas krásneho slnečného dňa ocitnete napríklad v parku Jardin des Tuileries (neďaleko od Louvru), všetky zelené stoličky budú zhromaždené okolo fontány. Parížania sa tu budú chladiť, čítať si, kŕmiť holuby alebo len tak klábosiť so zmrzlinou v ruke. Mne sa ešte viac páči park Jardin du Luxembourg, kde sa nachádza aj pôvabná fontána Mediciovcov z roku 1620. 

Montmartre

Žiadne miesto v Paríži nemá taký bohémsky šarm ako táto štvrť okolo kopca Montmartre a Baziliky Sacré Coeur. Pôvodne šlo o samostatnú obec, ktorá bola k mestu pripojená v roku 1860 ako 18. obvod. Na vrchol vedie lanovka alebo 222 schodov. Pod bazilikou nájdete tradičný kolotoč a na ulici Rue des Trois Frères stojí stará fotobúdka, ktorá sa stala inšpiráciou mnohých influencerov na Instagrame. Veľmi fotogenický je aj topiaci sa dom. V skutočnosti však nejde o žiaden paradox v architektúre, ale len o optický klam. Keď si sadnete na schody pod bazilikou, aby ste sa pokochali výhľadom na Paríž, obzrite sa po svojej pravej ruke a za trávnatým kopcom zbadáte krémovo-červený dom. Nakloňte trochu foťák a zrazu dom na fotke začne stáť celkom nakrivo. 

Ružový dom

Osobne milujem túlať sa uličkami v okolí Montmartre, ktoré sú plné reštaurácií, kaviarní a obchodov s obrazmi. Od konca 18. storočia až po dnešok je táto štvrť miestom bohémov, básnikov a umelcov. Dodnes tu majú maliari rozložené svoje stojany a maľujú portréty okoloidúcich turistov, čo má slúžiť ako pripomienka toho, čím toto miesto kedysi bolo. Práve na tejto adrese začiatkom 20. storočia žili a tvorili umelci, ako Pablo Picasso alebo Amadeo Modigliani. Neďaleko námestia dokonca stojí múzeum venované Salvatorovi Dalímu. Hoci reštaurácie v okolí sú značne predražené, majú atmosféru, za akú sa oplatí priplatiť. Mnohé podniky v Paríži v okolí Monmartre i Notre Dame fungujú na princípe denného menu. Za cenu okolo 16 eur si môžete z dennej ponuky vyskladať menu s tromi chodmi a to sa celkom oplatí. Francúzi by nakoniec nikdy neopustili stôl bez toho, aby jedlo nezakončili vínom, dezertom alebo syrom! Jedným z najfotografovanejších domov v celom Montmartre je La Maison Rose (Ružový dom). Okrem toho, že je to fotogenická stavba a dobrá reštaurácia, je to dom s legendou. Hovorí sa, že pôvodnou majiteľkou domu bola jedna z Picassových modeliek a mileniek, ktorá údajne pózovala a zohrievala posteľ aj iným maliarom. A možno aj bola pravým dôvodom, prečo maliar Casagema spáchal samovraždu. 

Pink Mama

V blízkosti Montmartre, prakticky na zastávke metra, teda na adrese Le Refuge des Fondus, je ďalšie veľmi fotogenické miesto. Potom už však odporúčam vydať sa dole ulicou smerom k Moulin Rouge. Na kraji ulice oproti kabaretu totiž stojí reštaurácia, ktorú musíte navštíviť. Dôvodom je nielen výnimočná talianska kuchyňa, ale aj inšpiratívne priestory reštaurácie. Točité schodisko, vysoké okná a množstvo obrazov na stenách. Talianska kuchyňa a francúzsky dizajn je skvelá kombinácia. Reštauráciu spoznáte ľahko aj zvonku, nachádza sa vo vysokej ružovej budove. Pink Mama je natoľko populárna, že rezervácie neprijíma, aby dala šancu každému. Ak chcete získať miesto pri dobrom stole, musíte si vystáť dlhý rad. Približne 45 minút pred siedmou, kedy sa reštaurácia otvára, už na ulici vyčkáva množstvo ľudí. Našťastie reštaurácia má päť poschodí a rad sa po otvorení posúva celkom rýchlo. Jedlo nie je na parížske pomery vôbec drahé, ale zato veľmi lahodné. 

Múzeum Gustava Moreaua 

Nie som veľmi vymetač múzeí, ale jedno múzeum v Paríži ma nesmierne baví. Musée Gustave-Moreau, ktoré je zasvätené, tak ako prezrádza názov, symbolistickému maliarovi Gustavovi Moreauovi. V dome č. 14 na ulici Rue de La Rochefoucauld si raz zriadil svoj ateliér Moreauov učiteľ Francois-Édouard Picot, od ktorého dom kúpili Moreauovi rodičia pre svojho syna v roku 1852. Gustave Moreau tu žil a pracoval až do svojej smrti roku 1898. Rok predtým napísal závet, v ktorom dom aj so všetkými svojimi obrazmi odkázal štátu, aby uchoval svoju zbierku v celistvosti. A tak v roku 1903 bol Gustavov dom pretvorený na múzeum. Fascinujúce je predovšetkým najvyššie poschodie s vysokými stropmi, kde okolo točitého schodiska visia obrovské detailné maľby. 

Parížský Notting Hill

Aj Paríž má svoj Nothing Hill, teda veľmi fotogenickú ulicu s pestrofarebnými domami a mačacou dlažbou.Volá sa Rue Crémieux a nachádza sa v 12. obvode Paríža. Je to hotový raj blogerov, pretože domy majú farebné fasády podobne ako napríklad domy na talianskom ostrovčeku Burano. Autá sem navyše majú zakázaný vjazd. Nehrozí, že fotku naruší nejaký dopravný prostriedok. 

Monetove záhrady v Giverny

A keď sa už z centra Paríža pomaly vzďaľujeme, poďme po stopách umelcov ešte ďalej. Neďaleko od Paríža stojí malebná dedinka Giverny, v ktorej žil a tvoril veľký impresionista Claude Monet. Umelec najradšej maľoval vlastnú záhradu a tá záhrada z jeho slávnych obrazov dodnes existuje! Ak máte radi francúzsky vidiek, rozkvitnuté záhrady, denné snenie a umenie, potom Monetove záhrady nemôžete vynechať. Toto rozprávkové miesto sa navyše nachádza len necelú hodinu cesty vlakom od Paríža. Život je umenie a Claude Monet tomu dobre rozumel. Tak ako bol invenčný vo svojej maliarskej tvorbe, bol vynaliezavý aj v záhradkárčení. Vášnivý záhradkár tak pretvoril svoj pozemok na ďalšie umelecké dielo, ktoré je dnes druhým najnavštevovanejším miestom v celej Normandii, hneď po zámku Mont Saint-Michel. Nielenže vo svojich záhradách našiel nekonečnú studňu inšpirácie pre svoju tvorbu, záhrady samy sa stali obdivovaným druhom umenia. Svoju krásu ukazujú každý rok a svoju tvár dômyselne menia podľa aktuálnej sezóny. Aj tu vidno, aký mal maliar zmysel pre detail, perspektívu a estetiku. 

Lekná z obrazov

V roku 1983 Monet získal pozemok, ktorý sa tiahne pozdĺž cesty z Clos-Normand a premenil ho na japonskú záhradu s jazerom uprostred tak, že odklonil tok miestneho potoka. Monet bol priam fascinovaný japonskou kultúrou, čo sa odráža aj v jeho záhrade. Nechýbajú tu bambusové stromy a ďalšie orientálne rastliny, cez jazero vedie mostík v japonskom štýle a na vode plávajú lekná. Tie lekná, ktoré Moneta tak preslávili. Okrem záhrad môžete navštíviť aj dom, v ktorom Monet žil spolu so svojimi deťmi a milovanou ženou Alice. V pôvodnom ružovom dome visia niektoré Monetove obrazy a nájdete tu aj umelcovu zbierku japonského umenia. Na chvíľu sa ocitnete v celkom inej dobe.

Ako sa do Monetových záhrad dostať

Monetove záhrady sú zvyčajne otvorené každý deň od 9.30 do 18.00 hod. v období od 22. marca do 1. novembra. Každé ročné obdobie záhrady prekvapia niečím iným, podľa toho, ktoré kvety začnú kvitnúť. Najkrajší pohľad je na jar a na začiatku leta. Vstupné stojí 9,50 eura a múzeum sa rýchlo plní. Ak sa chcete vyhnúť tlačeniaciam, príďte skoro ráno a lístky si kúpte vopred online. A ako sa sem vlastne dostať? Je to len 45 minút cesty vlakom SNCF, ktorý pravidelne vyráža zo stanice Gare Saint-Lazare. Lístok na vlak stojí od 10 do 16 eur za cestu jedným smerom. Z vlaku vystúpite na stanici Vernon, kde vás rovno pred stanicou bude čakať výletný vláčik alebo autobus, ktorý vás za ďalších 8 eur (obojsmerný lístok) odvezie až do Giverny. Podľa môjho názoru vláčikom je to väčšia zábava, pretože vás prevezie malou okružnou jazdou po mestečku Giverny. Harmonogram kyvadlovej dopravy do Giverny je prispôsobený príchodom a odchodom vlakov z Paríža.

Zámok Versailles

Keď budete v Paríži a Eiffelovka sa vám zunuje, nasadnite na vlak a vyberte sa objavovať vzdialenejšie zákutia. Château de Versailles bol hlavným kráľovským sídlom od čias kráľa Ľudovíta XIV. od roku 1682 až po vypuknutie Francúzskej revolúcie. Zámok je nepochybne miestom mnohých príbehov, ale aj miestom masy ľudí. Úprimne, nikdy som nevidela preplnenejšie miesto než je zámok vo Versailles. Vraví sa, že ide o najnavštevovanejšiu pamiatku v Paríži – hneď po Eiffelovke a múzeu Louvre. A aj keď sa sem vyberiete skoro ráno a lístky si prezieravo kúpite vopred online, davom ľudí a nekonečným radom sa úplne nevyhnete. Jeden dlhý rad na lístky síce môžete preskočiť, ale ešte vás čaká rad pred bezpečnostnými kontrolami. Mne sa podarí zamotať sa medzi skupinku turistov v špeciálnom rade a dovnútra sa dostanem o čosi skôr a ešte sa mi ujde aj niečo z odborného výkladu. Môžete dlhé rady preskočiť úplne, a to tak, že si vystačíte len s návštevou versaillských záhrad. Ale potom by ste nevideli nádhernú zrkadlovú sálu (Hall of Mirrors) alebo galériu vojen (Gallery of Battles), ktoré odkazujú na veľkoleposť staviteľa Ľudovíta XIV. Obzvlášť zaujímavé je rekreačné sídlo Márie Antoinetty Queens Hamlet v strede parku. A ako sa do Versailles dostať? Úplne jednoducho, po žltej dráhe parížskych mestských vlakov RER.

Milujem Paríž, dni presedené v parku Jardin des Tuileries s knižkou v ruke, večere v niektorej z miestnych kaviarní strávené pozorovaním ľudí na ulici a popíjaním červeného vína. A potom sa presuniem do džezového baru. Jedným z najlepších džez barov v Paríži je pomerne nenápadný bar Le Baiser Salé. Vždy si tu vypočujem kvalitnú hudbu a pritom sa zoznámim so zaujímavými ľuďmi Paríža…

Paríž mám už síce prejdený v minulosti, ale to mesto sa mi nikdy nepreje, rovnako ako crème brulee či croissanty! Väčšinou ma ľudia odhadujú na Francúzku, asi preto, že sama sa cítim ako Parížanka. 🙂 

Milujem posedávanie pri kávičke či poháriku vína, umenie, staré uličky a jednoduchý parížsky štýl, s ktorým kedysi prišla Coco Channel. Aj tentoraz sa ma dievčatko na lete opýtalo, či som z Francúzska. Moje srdce asi plesalo na metre ďaleko, že sa vracia domov. 🙂 Medzi cabin crew sa povráva, že Paríž ako let nič moc, ale ten môj je v pohode. Navyše sa dozvedám, že priletíme akurát na noc múzeií, jediný deň v roku, kedy sú všetky múzeá otvorené aj v noci a sú zadarmo! To bude znamenie! Nadšenie so mnou zdieľa ešte jedna kolegyňa Rumunka, tak mám na „Polnoc v Paríži“ (*veľmi vydarený film od Woodyho Allena) parťáčku. Priletíme okolo obeda, rýchlo sa zbavíme uniforiem, a aby sme nestrácali čas, hneď vyrážame do mesta. Kým sa nadobro nestratíme medzi obrazmi v Louvre, stíhame ešte Eiffelovku a kopec fotiek. Najprv sme si chceli počkať na blikajúce svetielka, ale dozvedeli sme sa, že sa veža rozsvieti až o desiatej večer, keď sa úplne zotmie, a my musíme stihnúť ešte Mona Lisu, preto to nakoniec vzdávame. Paríž pod zemou je celkom slušné bludisko. Ja nehovorím po francúzsky (zatiaľ!) a moja parťáčka má zase mizerný orientačný zmysel. Nejako sa ale spolu vymotáme a postupne sa v parížskom metre začínam orientovať. Pred Louvrem vystúpime akurát, keď sa začne zotmievať. Brány sklenenej pyramídy sú doširoka otvorené. Zúfalo zisťujem, že v Louvri by som sa ozaj mohla zašiť aj na štyri dni a stále by bolo čo obdivovať, no noc múzeií je žiaľ len jedna. Aj tu Paríž testuje náš orientačný zmysel. Nájsť Mona Lisu však nie je ťažké, je vždy tam, kde je najviac ľudí. Keď sa po trpezlivom vyčkávaní v rade pred nami pár hláv niekam odsunie, vynorí sa konečne jediná, tá najočakávanejšia. Čudujem sa, že aj taký malý obrázok môže byť taký slávny. S úsmevom Mony Lisy sa vraciame do hotela, a hlavne do postele…

Na druhý deň ráno vstávame príliš skoro, aby som sa cítila oddychnutá, ale Paríž nepočká. Na programe je moje obľúbené Montmartre, ktoré je priam nasiaknuté starým Parížom a umením. Všade samí pouliční umelci, obrazy, kaviarničky, koláčiky, staré kolotoče. Tu chcem bývať! Za rohom naďabíme na múzeum Salvatora Dalího, môjho obľúbeného umelca. So suvenírom – vytočenými fúzikmi vo vrecku sa presúvame na Montparnasse, do slávnej klasickej kaviarne na 64. poschodí, odkiaľ máme výborný výhľad na Eifellovku. Z ceny (alebo z výšky) sa nám poriadne zatočí hlava, ale ten pocit za to stojí. Nasleduje cesta podzemným bludiskom k Notre Dame, Chrámu Matky Božej v Paríži. Keď sa z chrámu konečne vymotáme, spustí sa obrovský lejak. Žiadna romantická prechádzka Parížom v daždi, akú vo filme Polnoc v Paríži opisuje Woody Alllen, ale lejak, pri ktorom do nitky zmokneme za pár sekúnd. Znamenie, aby sme ďalej nepokúšali naše sily, ale vrátili sa na hotel oddýchnuť si pred letom naspäť do Abu Dhabi…