Do nemeckého Dusseldorfu dorazíme skoro ráno, takže po pristáti spolu so slovenskou kolegyňou Katkou hneď zakotvíme pri raňajkách. Konečne mám s kým poohovárať celú spoločnosť! Ako v každej práci, aj v tej našej sa nájdu veci, ktoré nás rozčuľujú a ktoré by mohli fungovať lepšie. Žalúdok sa naplní, srdiečku sa uľaví, nadišiel čas, aby aj telo dostalo svoj zaslúžený spánok. Krátko poobede sa preberiem a hneď ako dobijem baterky, vyberiem sa spoznávať kúty ďalšieho nemeckého mesta. Ubytovaní sme síce pri letisku, ale dostať sa do centra vďaka pozemným linkám vôbec nie je náročné. Neskôr sa už prechádzam hore-dole dusseldorfskými uličkami a nadobúdam silný pocit, že som doma. Dusseldorf mi v mnohých ohľadoch pripomína Bratislavu. Reštaurácie majú pootvárané terasy do ulíc, ľudia sedia pri prive, prechádzajú sa okolo rieky, jazdia na bicykloch či venčia svojich psíkov. Neodolám pokušeniu sadnúť si na terasu v jednej z mnohých reštaurácii na promenáde pri rieke a pridám sa k vychutnávačom studeného piva. V Nemecku musí byť aj dobrý „schnitzel“, no so sklamaním zisťujem, že len máloktoré podniky ponúkajú pravý teľací so zemiakovým šalátom. Bravčovému mesu totiž neholdujem. Hoci Dusseldorf sa mi svojou atmosférou ráta viac než Frankfurt, musím uznať, že vo Frankfurte smažia schnitzle oveľa lepšie. A najlepšie sú v Mníchove! Liter piva spraví svoje a tak sa strácam na dámskych toaletách. Keď sa naspäť pracne obliekam do džínsového overalu s hrôzou zisťujem, že sa mi zasekol zips! Celkom na spodku! Približne hodinu sedím na záchode a mordujem sa s pokazeným zipsom, ale ten nie a nie poľaviť. Neostáva mi nič iné, len sa vzdať. Celá červená v tvári vychádzam z reštaurácie takmer polonahá. Obnaženú hruď si nemotorne zakrývam malou listovou kabelkou. S hlavou dole, aby som sa vyhla šokovaným pohľadom, vletím do prvého obchodu s oblečením a na prekvapeného predavača ihneď vychŕlim po anglicky: „Potrebujem nohavice a tričko, mala som malú nehodu.“ Neplánovala som síce nakupovať, ale nakoniec som bola nútená zmeniť plány. Ešteže v Nemecku sa tak dobre nakupuje, ako radia mnohé kolegyne. Hovorím si, že Pánbožko ma musel vyzliecť, aby ma po roku míňania výhradne na cesty donútil kúpiť si aj niečo na seba! 🙂

Do Frankfurtu letíme ešte za brieždenia, po krátkej noci a zdĺhavom vybaľovaní škatúľ a vriec, takže svoj deň na ceste za novou destináciou začínam Redbullom. Predošlý deň som celý strávila sťahovaním do lepšieho apartmánu, ktorý budem zdieľať s kamarátkami. Zdá sa, že mi v Abu Dhabi začína nová etapa a ešte svetlejšie zajtrajšky. Let nebol náročný, ale som taká unavená, že sa po prílete nezmôžem na viac než posteľ. Neskôr som aspoň využila hotelové možnosti a dopriala si saunu a bazén. Večer som zavŕšila obľúbeným viedeňským „schnitzlom“. Vždy, keď som trochu bližšie k rakúskej kultúre, neviem mu odolať. 

Na druhý deň mám podstatne viac energie a pomerne dosť hodín do odletu, preto neváham vyraziť do mesta. Ubytovaní sme síce ďaleko od centra, v hoteli pri letisku, ale vďaka dobrému vlakovému spojeniu sa viem dostať do mesta jednoducho a rýchlo. Len sa najprv vymotať v podzemnom bludisku pod obrovským letiskom! Keď zase vystrčím nos na vzduch, vonku riadne mrzne. Podľa inštrukcií jednej recepčnej som vystúpila na hlavnej pešej zóne plnej butikov a obchodných centier. Obchody však zrovna nie sú to, čo ma na meste zaujíma. Žial, na novú destináciu som sa vopred nepripravila a vôbec netuším, čo zaujímavé a typické sa vo Frankfurte dá vidieť. Počula som akurát o frankfurtských párkoch. Bezcieľne sa potulujem mestom a okrem stánkov s klobáskami a párkami, som na nič zaujímavé, čo by Frankfurt odlišovalo od iných miest, nenatrafila. Viac-menej z núdze vojdem do kníhkupectva s prevažne umeleckou literatúrou. Chytím do ruky knihu o Frankfurte a prezerám si obrázky. Hneď ma zaujali meštiacke domčeky s dreveným obložením. Pod fotografiou stojí „Romer platz“. Na ďalšej stránke ma zase zaujme múzeum spisovateľa Johanna Wolfganga von Goetheho. A smer trasy je hneď jasný! 

 

Z hotela si nesiem vo vrecku mapku, takže najznámejšie námestie vo Frankfurte s veľkou radnicou nie je ťažké nájsť. Cestou sa poprechádzam popri rieke a fotím si meštiacke domy s typickou frankfurtskou architektúrou. Neskôr nasledujem šípky, ktoré by ma mali doviesť ku Goetheho domu. Cestou však zisťujem, že sa mi vybil mobil, čo ma nepoteší, lebo v múzeu som si chcela spraviť fotky na pamiatku. Zastavím sa preto v jednej zaujímavej „hipsterksej“ polievkárni s nádejou, že mi personál s vybitým mobilom pomôže. Nabíjačku pre mňa nemali, no aspoň som si zahriala žalúdok výbornou polievkou. Teplo v podniku nakoniec pomohlo aj oslabenej baterke a mobil sa sám od seba spamätal. Hurá, môžem ísť do múzea!

„Goethe hause“ je v skutočnosti dom, v ktorom autor diela Utrpenie mladého Werthera (a ďalšej povinnej literatúry), žil a pracoval. S nábitkom, jeho knižnicou a dokonca pracovným stolom, za ktorým veľké diela tvoril. Postupne si vybavujem niektoré z jeho veľkých myšlienok: „Každý by mal denne počúvať trochu hudby, prečítať si nejakú báseň, pozrieť sa na pekný obraz a pokiaľ možno povedať pár rozumných slov,“ alebo „Učíme sa najmä od toho, koho milujeme.“ Som rada, že som sem zavítala. Z Frankfurtu odchádzam spokojná… 

P.S.: O niekoľko mesiacov neskôr som sem zavítala znova, opäť bol na obed „schnitzel“, no po druhýkrát mi bolo o niečo veselšie, lebo spoločnosť pri pive mi robil dobrý kamarát, ktorý sa sem prišiel so mnou stretnúť z Francúzska. 🙂