Geiko a maiko (slová, ktoré sa v Kjote používajú na označenie gejše a jej učnice) sú oknom do starobylej japonskej kultúry. A ja presne viem, kde na nich môžete ešte naraziť…

Japonská tradícia gejší patrí medzi tie najstašie a najočarujúcejšie. Datuje sa do doby Edo a pomenuváva krásne ženy, ktoré vynikali v tradičnom japonskom umení, rituáloch, tanci a speve. Dnes už síce táto tradícia bohužiaľ pomaly vymiera, ale áno, zatiaľ gejše stále existujú i v dnešnom modernom svete. Najznámejšou štvrťou gejší je rozhodne Gion, ktorá sa nachádza v srdci Kjota. Gion nie je len populárnym centrom zábavy ale aj centrom tradičného japonského umenia. Štvrť plná barov, reštaurácií a tradičných čajovní je najkrajšia krátko pred súmrakom, keď sa všade rozsvietia lampióny a gejše rýchlo prebiehajú bočné uličky na svojich cestách na dohodnuté stretnutia. Táto malebná časť mesta má však toho ponuknúť ďaleko viac než len gejše. Poďme sa teda vybrať na malú prieskumnú prechádzku… 

Ako sa do Gionu dostať

Náš 29-hodinový layover sa síce odohráva v Nagoji ale vďaka super rýchlemu vlaku Shinkansen (dosahuje maximálnu rýchlosť až 240-320 km/h) nie je žiaden problém dopraviť sa do Kjota v priebehu 40 minút. Jedna cesta z Nagoje do Kjota vás vyjde 5170 Yenov bez miestenky a okolo 6000 s rezerváciou. Verte mi, miestenka nie je nutná. Rátajte teda, že celodenný výlet do Kjota vás týmto vlakom vyjde na cca 90 Eur. Len čo prifrčíte na stanicu v Kjote, budete potrebovať prestúpiť na autobus. Nájsť ten správny je celkom jednoduché. Autobusový terminál sa nachádza rovno pri severnom východe zo stanice a naskočiť môžete buď na linku číslo 100, ktorá odchádza z nástupišťa D1, alebo na linku číslo 206 z nástupišťa D2. Obidve linky premávajú pravidelne niekoľkokrát za hodinu. Cesta autobusom do Gionu trvá asi 20 minút a stojí len 230 Yenov. Do autobusu sa nastupuje zozadu a platí sa pri výstupe prednými dverami. Cieľová zástavka v Gione stojí rovno oproti chrámu Yasaka Jinja Shrine, ktorý patrí medzi najznámejšie pamiatky v štvrti. Ďalšou možnosťou je taxík, čo takisto nie je ťažké nájsť. Na stanici je všetko vynikajúco značené a hneď vedľa hlavného stanovišťa taxíkov je aj stanovište taxíkov pre cudzincov. Šoféri takto označených aút hovoria slušne po anglicky a v cene nie je žiaden rozdiel!

Najlepšie fotolokácie

Najikonickejšou a najfotografovanejšou ulicou v celom Kjote je rozhodne historická Yasaka, ktorá sa nachádza v srdci časti Higashiyama. Pravdepodobne ste fotky odtiaľto už niekde na internete videli. Je to práve tá ulica s krásnou pagodou v pozadí. Pagoda sa volá Yasaka-no-to, no poznajú ju aj pod menom chrám Hokanji. Ide o najstaršiu pagodu v Kjote, postavená bola v roku 592. Yasaka-no-to si môžete pozrieť aj zvnútra, sprístupnená je po druhé poschodie. Najlepšie fotky uličky s pagodou odfotíte, keď sa postavíte do stredu ulice a najlepšiu atmosféru celé miesto má pri západe slnka. Vtedy však rátajte aj s najväčším húfom turistov. Naopak, skoro ráno ulička zýva prázdnotou.

Stretnutie s gejšou

Väčšina geiko, ktoré žijú v hanamachi (susedstvo gejší) vychádzajú so svojich domov tak 15 minúť pred šiestou večer, kedy sa ponáhľajú na svoje večerné stretnutia a vystúpenia. To je ten najlepší čas, kedy ich môžete voľne zazrieť. Hanamachi Gion Higashi a Gion Kobu sú najväčšími z piatich známych obvodov gejší. Tie ďalšie sa volajú Kamishichiken, Pontocho a Miyagawacho. Avšak majte na vedomí, že nie každá gejša, ktorú v uliciach stretnete, je pravá gejša. Je celkom zaužívané, že turistky sa prezliekajú do kostýmov gejší a v Gione nájdete niekoľko takých štúdií a požičovní kompletných kostýmov. (Napríklad, Aya štúdio ponúka kompletnú výbavu aj s fotografiami od 12340 Yenov, čo je približne 110 Eur.) Mnoho turistických sprievodcov a hotelových pracovníkov rozpráva historky o natešených turistoch, ktorí si mysleli, ža sa im podarilo odfotiť s gejšou, dokým im nepovedali, že na fotke majú iba obyčajnú turistku z Hong Kongu, Tokija albo Tajwanu. Ak sa gejša správa príliš priateľsky a je ochotná pózovať na fotku, vedzte, že nejde o žiadnu gejšu. Skutočná gejša sa takto nespráva. Ak je vo svojom tradičnom oblečení, znamená to, že je na ceste do práce a času nemá nazvyš. 

Môžete si gejšu odfotiť?

Nemôžete. Od minulého leta je fotografovanie gejší v Kjote zakázané. Zákaz vošiel do platnosti, pretože turisti často vôbec nerešpektovali japonskú kultúru. Fotiť gejše dnes smú len profesionálni fotografi, ktorí získali oficiálne povolenie rady Gionu. Gejše sú v Japonsku veľmi rešpektované. Sú považované za profesionálne umelkyne a ľudia platia za ich čas. Zastavovať ich na ceste do práce a pýtať si fotku je neúctivé. Nepísané pravidlo však hovorí, že ak fotku, tak jedine paparazzi, čo nikoho neruší. Robte to nanajvýš diskrétne, tak aby ste tým nikoho neobťažovali a fotku vám nikto nevezme. Gejše sú si dobre vedomé, že sú stredobodom záujmu a zvedavé oči ľudí skrátka patria k ich životu. 

Rande s gejšou

Ak sa túžite stretnúť s ozajstnou gejšou a zároveň dozvedieť niečo viac o ich kultúre, je tu pár oveľa lepších možností ako paparazzovanie. Okrem toho, že si môžete kúpiť lístky na jedno z ich predstavení v Gion Corner, je tu ešte jeden tradičný spôsob. Jednoducho si zarezervujte spoločný večer v ochaya – čajovni. Nie je to zrovna najlacnejšie, ale ide o rozhodne najautentickejší zážitok. Cez agentúru Chris Rowthorn Tours si napríklad môžete objednať exkluzívnu večeru v kaiseki reštaurácii (japonské luxusné stolovanie) v spoločnosti geiko or maiko. Budete sa môcť spolu porozprávať, zahráte si tradičné hry, odfotíte niekoľko nezabudnuteľných momentov a popritom si užijete naozaj delikátnu japonskú kuchyňu v originálnom prostredí. Niektoré spoločnosti ponúkajú drink alebo snack za len o niečo nižšie ceny, iné zase večeru ale aj v spoločnosti ďalších zákazníkov. Ceny začínajú pri 70 tisíc Yenov za 90 minút času, preto vyberajte pozorne. 

Sú gejše prostitútky?

Kedže práve v Gione sa natáčali mnohé scény zo známeho filmu Gejša, nie je prekvapením, že sem každý rok prúdi množstvo turistov. Skutočný život gejší sa však od toho na plátne značne líši. V prvom rade, gejše sú najmä umelkyne. Všetky si musia prejsť niekoľkoročným špeciálnym tréningom, kde sa učia japonské tradície, umenie, rituály, vystupovanie, umenie konverzácie, aranžovanie kvetov či hrať na hudobných nástrojoch. Maiko musí študovať najmenej päť rokov, kým sa z nej stane plnohodnotná gejša. A ako od seba maiko a geiko odlíšiť? Maiko nosí vo vlasoch rôzne ozdoby a kvety a na nohách drevené vsuvky na vysokej platforme. A ešte jedna častá otázka – spávajú gejšie so svojimi zákazníkmi? Niektoré gejše áno, iné nie. V gejša svete existuje niekoľko pomenovaní, ktoré jednu gejšu od druhej odlišujú. Gejši, ktorá okrem zručností v tradičnom japonskom umení pozná aj umenie spální, sa hovorí kuruwa. 

Japonské záhrady

V Gione je však možné vidieť ďaleko viac zaujímavých vecí, než len gejše. Asi desať minút cesty od chrámu Kenninji (najstarší chrám v Kjoto), sa nachádza nádherná Shioseo-en záhrada. Táto oáza pokoja s tradičným japonským dizajnom sa skrýva za vysokými múrmi, ktoré ju oddeľujú od večného ruchu mesta. Drevený oblý mostík a záhradné jazierka tvoria perfektné objekty na fotenie, obzvlášť na jeseň. Na druhej strane cesty je zase spomínaný Kenninji chrám – jeden z mála tých, kde je dovolené fotiť aj vo vnútri chrámu. Najikonickejší most Kiota, kde sa radi fotia mnohí turisti, sa zase nazýva Gion Tatsumi.

Kimono Arashiyama park

O ďalších známych lokáciach, ktoré sa vyskytli vo filme Gejša – bambusovom lese Sagano a chráme Fushimi Inari Taisha Shrine (to je ten, kde stovky červených brán tvorí famózny tunel) som už písala v príspevku Kjoto #1. Obidve miesta sú ľahko dostupné, premávajú k nim vlaky JR. Názvy staníc sa zhodujú s názvami pamiatok. Obidve miesta je však potrebné navštíviť čo najskôr ráno (hoci aj o šiestej), inak zabudnite na fotky, ktoré si nosíte v hlave. Tieto miesta sú totiž počas dňa zúfalo preplnené. Ale ak už budete v bambusovom lese, určite nevynechajte ani starú vlakovú stanicu Randen Arashiyama, ktorú máte po ceste. Ja som o nej nevedela, keď som bola v Kjote prvýkrát, preto tentoraz si ju újsť nenechám. Malebná stanica ukrýva množstvo tajomstiev a jedným z nich je cestička lemovaná stovkami farebných pilierov. Ďalšia skvelá lokácia na fotky… 

 

Kjoto je jedno z najstarších a najkrajších miest v Japonsku, kde dodnes nad modernou architektúrou prevládajú staré japonské tradície. Západný svet sa o toto miesto začal viac zaujímať po premiére hollywoodskeho filmu Gejša (Memoirs of a Geisha), ktorý sa natáčal práve v týchto lokalitách. A práve z dôvodu, že v niektorých uličkách Kiota akoby naozaj zastal čas. Gejše tam žijú svojim tradičným (takmer nerušeným) životom doteraz…

Najrýchlejší vlak na svete

Priamo do Kjota síce nelietame, ale dnes tam tak trochu poletíme resp. pofičíme. Z modernej Nagoye, kde máme 29-hodinový layover, do Kjota totiž premáva japonský super rýchlik Shinkansen. A keďže Nagoju už máme trochu preskúmanú, nič nám nemôže zabrániť vydať sa do jedného z najzaujímavejších miest Japonska! Už o pol ôsmej ráno sa stretávm so svojimi dvoma brazílskymi kolegami Corinou a Eduardom na železničnej stanici v Nagoyi. Za približne 85 Eur si kúpime spiatočný lístok na najrýchlejší vlak na svete, ktorý najväčšie mestá Japonska spája rýchlosťou 300 km/h! Do Kjota, ktoré sa od Nagoje nachádza približne tri hodiny cesty autom, nás Schinkansen odvezie za neuveriteľných 40 minút! Vlak je presnejší než švajčiarske hodinky, ale zvnútra vyzerá ako ktorékoľvek ícečko u nás doma. Akurát krajinky za oknom sa rozmázavajú rýchlejšie a skôr pripomínajú šmuhy impresionistických maliarov. 

Bambusový les

Keď o 40 minút vystúpime na hlavnej stanici v Kjote, hneď sa pripojíme na voľnú wifinu. Potrebujeme zistiť, ako sa v motanici prepravných liniek zorientovať a ktorou z nich sa vybrať k našej prvej plánovanej zastávke – Arashiyama Bamboo forest. Google nás navedie na vlak JR lines. Na zastávku s názvom Sagano Bamboo Forest nás dovedie priamo, bez prestupov. V Japonsku je dnes mimoriadne horúco, teploty stúpajú nad 30 stupňov celzia, preto sa už neviem dočkať, kedy prejdeme pomedzi úzke uličky, rodinné domčeky, kaviarničky a obchodíky so suvenírmy do tieňa dlhokánskych úzkych bambusových stromov. Zastavíme sa akurát pri stánku s mojou obľúbenou matcha zmrzlinou zo zeleného čaja. Obídeme aj niekoľko štúdii, ktoré na prechádzku lesom turistom prepožičiavajú kompletné kostými gejší. Bambusový lest Arashiyama je jeden z tých, ktorý sa objavuje na záberoch v slávnom americkom filme. V Bambusovom parku vádne príjemný chládok, no i tak nezávidím Japoncom so silnými nohami, ktorí vlastnými silami ťahajú tradičné japonské rikše s turistmi. My si chládok bledozeleného lesa radšej vychutnávame po svojich.

Cesta splnených želaní

Ďalšou našou zastávkou je Fushimi Inari Taisha Shrine, jeden z najdôležitejších shrine chrámov v celom Kjote. Pamätáte si, ako vo filme malá Chiyo beží popod tisícku červených bráničiek v chráme, aby sa jej splnilo želanie a mohla ešte aspoň raz stretnúť svojho starostu, do ktorého sa na prvý pohľad zamilovala? Tak to bol Fushimi Inari Shrine – komplex chrámov so 4 kilometre dlhou cestičkou na kopec Inari, ktorú lemujú tisícky červených brán Senbon Torii. Mnoho veriacich i turistov postupuje púť na kopec Inari popod Torii s vierou, že na samom konci ich čakú úspech a splnené želania. Chrám je totiž zasvätený bohovi ryže Inari, ktorý je zároveň i patrónom sake, hojnosti, roľníkov, remeselníkov a celkového úspechu. Každú jednu bránu Torii chrámu sponzoroval nejaký japonský biznismen alebo obchodná spoločnosť, aby aj bežným návštevníkom priniesli šťastie a úspech. Okrem červených bráničiek môžete na každom kroku v komplexe naraziť aj na podobizeň líšky, ktorá je poslom bohov a dobrých správ. 

Štvrť Gejší

V okolí chrámu je množstvo starobylých uličiek s tradičnými drevenými japonskými domčekmi. V niektorých sú dnes obchody so suvenírmi, malé sushi reštaurácie a v niektorých možno stále bývajú gejše… I keď hlavným miestom dnešných gejší zostáva starobýla štvrť Gion. Vonku je však tak horúco, že z obchodíka do obchodíka prechádzame ani nie tak kvôli suvenírom a tradičným japonským výrobkom, ale skôr kvôli klímatizácii vo vnútri, aby sme sa vyhli horúčave vonku. Hladní a vyčerpaní nakoniec zakotvíme v jednej malej reštaurácii, kde podávajú sushi a tradičné japonské polievky s rezancami. Mňam!

Taxíky pre turistov

Po obede sa spotení vrátime na hlavnú stanicu Kjoto. Aj preto, že tam ľahko chytíme wifi. Zvažujeme, či sa vrátime na super rýchlik do Nagoye, alebo v tom teple zvládneme aspoň ešte jednu pamiatku. Najbližšie vyzerá byť chrám Kiyomizu-dera. Tentoraz sa rozhodneme pre prepravu taxíkom. Chrám síce nie je ďaleko, ale vedie k nemu cesta strmým kopcom hore, a to by sme pod týmto horúcim slnkom asi nezvládli. Na stanici pri stanovisku taxíkov existuje špeciálne stanovisko taxíkov pre turistov. Foreign Friendly taxi, kde šoféri hovoria aspoň základnou angličtinou nestojí žiadne extra poplatky. Japonsko je skrátka úžasne premyslené…

Bude tajfún?

Okolo štvrtej poobede sa vrátime do Nagoye a o necelé dve hodiny sa už chystáme na let cez Peking naspäť do Abu Dhabi. Predpovede počasia hrozili Tajfúnom, ale nakoniec nás počasie nezastaví. Škoda, dúfala som, že sa nám pobyť v Japonsku predĺži. Výlet do švrte Gion po stopách Gejše bude musieť počkať nabudúce… Sledujte môj blog 😉

Akihabara a kultúra Otaku

Akihabara má v Japonsku povesť najväčišho centra s japonskou elektronikou. Dnes sem však turisti dávno nechodia len pre najnovšie hi-tech novinky. To, čo uvidíte v Akihabare, totiž nenájdete nikde inde na svete – Otaku kultúru. Švrť je plná videoherní, playstation klubov a obchodov s komixami a manga literatúrou. Populárne sú aj hracie automaty. Avšak nie také, aké poznáte z kasína, ale hracie automaty, z ktorých vyťahujete plyšáky a figúrky obľúbených kreslených postavičiek do zbierky. Počas prechádzky uličkami často narazím na love hotely a kiná, v ktorých premietajú kreslené porno filmy. Len tak zo zábavy a na pamiataku si takmer v jednom stánku kúpim erotický manga plagát. Skoro na každom roho stojí mladá Japonka navlečená v erotickom kostýme slúžky a rozdáva pozvánky do populárnych maid café, kaviarní, kde vás ako kráľov obskakujú vyzývavé slúžky. 

Cat café, maid café, owl café

Kým v shinjuku nájdete kaviarne s mačkami, v Akihabare musíte naraziť na niečo ešte výnimočnejšie. Čo tak kaviareň so sovami? Osobne milujem sovičky, považujem ich za najroztomilejšie potvorky na svete. Samozrejme, že mi nedá, a do jednej zo sovích kaviarní v Akihabare zájdem. Za nie vysoké vstupné 700 yenov môžem so sovami nie len piť kávu, ale mnohé priateľské druhy sa veľmi radi nechajú aj pohladkať! Just in Japan! 

Cosplay

Celkom bežne sa Japonci prechádzajú po uliciach Akihabary navlečení vo farebných kostýmoch kreslených postavičiek. U dievčat je populárny najmä tínedžerský look a Sailorman. Mnohí svoju vizáž ako z kreslených filmov berú tak vážne, že sú medzi domácimi fotografovaní ako celebrity. Mánia prezliekať sa za kreslené figúrky sa nazýva cosplay a práve v Akihabare nájdete množstvo obchodov s cosplayovými kostýmami, mejkapom a parochňami, dokonca i rôzne foto štúdia, kde vám fotografie upravia tak, že sa ešte viac budete podobať na postavičku z kreslených filmov: vo Photoshope vám riadne zväčšia oči, vyretušujú tvár a predĺžia nohy. Mnohí cosplayoví umelci majú na sociálnych sieťach tisícky obdivovateľov. Okrem toho majú v Akihabare svoje miesta, kde sa stretávajú a kam sa chodia pochváliť so svojou novou módnou kreáciou. Cosplay je čisto japonská záležitosť, zahraniční turisti medzi cosplayovú komunitu nie sú veľmi vítaní. Ak však patríte medzi obdivovateľov animé a radi by ste sa obliekli do kostýmu sailormana alebo niekoho podobného, je jedno štúdio, ktoré robí výnimku a na hodinku vystrojí aj ľudí zo západu. Štúdio sa volá Crown studio a nachádza sa asi 6 minút chôdze od Akihabara stanice. Tu si môžete vypožičať kostým s kompletným profesionálnym mejkapom, k tomu dostanete osobného fotografa a približne hodinu na promenádu ulicami Akihabary. Kostýmový zážitok si však musíte objednať online minimálne týždeň vopred. Ak sa zaobídete aj bez fotografa a líčidiel, v Akihabare nájdete množstvo obchodov, kde si podobné kostýmy môžete zakúpiť. Možno sa vám budú hodiť na ďalšiu Halloweenskú párty. ☺ A ktovie, možno nabudúce už pocestujem do Tokia v kostýme Sailormana ☺

Shibuya a Hatchiko

Najprv dievčatá zoberiem na stanicu Shibuya, ktorá je vo svete známa pre dve veci: bronzovú sochu psíka Hatchiko a najväčší prechod pre chodcov. Pre svoju vynikajúcu polohu na križovatke dráh stojí stanica Shibuya v Guinessovej knihe rekordov, ako tá s najväčším počtom pasažierov na jednom mieste. Denne sa tu premelie vyše troch miliónov ľudí. Vždy, keď sa na semafóroch rozsvieti zelený panáčik, húf ľudí z každého smeru do tvaru kríža začne prechádzať cez širokú cestu. Najzaujímavejší pohľad na vytvorenú choreografiu chodcov sa naskytá z výhliadky v obchodnom centre nad stanicou alebo z niektorej terasy okolitých reštaurácií. Kto nevidel film s Richardom Gereom, vysvetlím, aký príbeh sa zase viaže k známej soche. Hatchiko bol mimoriadne verný psík. Každý deň svojho pána odprevádzal na stanicu do práce a po práci ho tam pravidelne očakával. Jedného dňa sa však pán z práce nevrátil. Hatchiko však svoje stanovisko neopustil ani po jeho smrti. Na stanici ho očakával každučký deň po celých desať rokov, kým sám neskonal. Mnohí sa snažili psíka prichýliť k sebe, ale Hatchiko si aj tak našiel cestu na svoje miesto na stanici, kde vytrvalo čakal. Neskôr sa ľudia prestali snažiť nachádzať pre psíka nový domov a začali mu radšej na stanicu nosiť jedlo. Dnes jeho socha na stanici Shibuya pripomína Japoncom ich najviac vážené hodnoty ako sú vernosť, lojalita a vytrvalosť.

Sushi od sushi majstra

Shibuya je mestká časť s najväčším počtom mladých ľudí v Tokiu. Je plná obchodov svetových módnych značiek, butikov, barov a reštaurácií. Nie je však ani zďaleka taká pestrá a rozblikaná ako bláznivé Shinjuku, a ja chcem svojim kolegyniam určite ukázať Godzillu. Nastúpime teda na vlak smer stanica Shinjuku a neskôr, hneď oproti príšerke nájdeme malú sushi rešturáciu, odkiaľ sa už tak skoro nepohneme. Tuniak sa tu priam rozplýva na jazyku. Kto nikdy nejedol sushi od pravého japonského sushi majstra, čo je v Japonsku veľmi vážené povolanie, ktorému sa učia desiatky rokov, ten nevie, ako naozaj má chutiť sushi. 

Mačacia kaviareň

Keď sa po fantastickej večeri vraciame do hotela (tentoraz sa mi podarilo nájsť hotel v sieti APA len za 40 eur za izbu), prechádzame okolo kaviarni s mačkami. Nedalo sa nezastaviť. Moje kolegyne totiž milujú mačičky. Ide o kaviareň, kde si za menší príplatok pochutnávame na kávičke, zatiaľ čo sa všade okolo nás obtierajú mačičky každého druhu. Môžeme sa s nimi maznať a hrať celé hodiny. Ideálne miesto pre tých, ktorí milujú zvieratká, ale nemôžu chovať vlastné. V Japonsku sú tieto kaviarne veľmi populárne. Keď sa zhodneme na tom, že o mačičky je dobre postarané a pre nás poriadne neskoro, rozlúčime sa s personálom aj so zvieratkami a už bez odbočiek smerujeme do hotela. Na druhý deň ráno navigujem kolegyne ako sa bezpečne dostať na stanicu Tokio, odkiaľ máme transport do Narity. A zatiaľ čo baby budú nakupovať zázračné japonské pleťové masky, šampóny a kozmetiku Shiseido, ja sa vyberiem do judo centra Kodokan splniť svoju misiu pre švagra. Úspešne!

Hracie automaty, svet komixov, animované porno, vyhrievané záchody, videoherne, mánia okolo prezliekania sa za kreslené postavičky, budhistické chrámy a veštiarne, reštaurácie s robotmi, mačacie kaviarne, sovie kaviarne či kaviarne, kde vás obsluhujú slúžky, prepchaté vlaky, ktoré fičia presnejšie než švajčiarske hodinky a nezávideniahodná profesia „napchávačov“ do vlakov, najmenšie reštaurácie na svete, ešte menšie hotelové izby, ale ten najväčší prechod prechodcov, aký ste kdey videli… Vitajte v neskutočne skutočnom Tokiu!

Asi si viete predstaviť to nadšenie, ktoré má sprevádza na lete do Tokia. Ani ten najprotivnejší pasažier mi dnes nemôže pokaziť náladu. Pochybujem však, že na takého narazím. Japonci sú moji najobľúbenejší. V živote som nevidela toľko zdvorilých, skromných, úslužných a poriadkumilovných ľudí pokope ako na jednom lete z Abu Dhabu do Narity. Tak sa volá letisko, kde v Tokiu parkujeme. Narita je vlastne menšie mesto kúsok od Tokia, kde mám pocit, prespáva viac pilotov a stewardov než miestnych Japoncov. Tentokrát však neplánujem v Narite nocovať, dnes sa ide do Tokia! Na palube v ekonomickej triede sme sa sretli veľmi príjemná zostava, všetci sme za to opustiť brány nášho hotela v Narite a prenocovať radšej na vlastnú päsť v centre hlavného mesta Japonska. Už len nech pristaneme a výlet môže začať…

Japonské metro

Nakoniec do autobusu smer stanica Tokio nasadneme štyria – ja, Justin z USA, Gian z Talianska a náš palubný šéfkuchár z Nemecka. O necelú hodinu a pol už stojíme uprostred najrušnejšej stanice môjho života. Ľudia s pracovnými kufríkmi, v uniformách alebo len s kávou v ruke vás obchádzajú z každej strany v priemere 6,2 človeka za sekundu! ☺ Nikto však do nikoho nevráža, na nikoho nezazerá ani negáni, všetci sa pohybujú tak zorganizovane, skoro ako mravčeky v mravenisku! Justin, ktorý pred tým lietal pre americkú Deltu a s Tokiom má už svoje skúsenosti, nás vedie k veľkej nástennej mape podzemnej dráhy. Vyzerá asi takto:

Začínam chápať, prečo sa toľko ľudí z posádky bojí chodiť do Tokia osamote. Možností, ako sa stratiť je naozaj veľa. V skutočnosti sa však nie je čoho báť. Ak prekonáte prvý strach, zistíte, že japonský systém je veľmi dobre (ako inak) premyslený, prehľadný a vynikajúco zorganizovaný. Vo vlakoch a na staniciach chytíte voľnú wifinu (vďaka bohu za google maps!), všetky nápisy sú dvojjazyčné (japončina, angličtina) a aj personál vám veľmi ochotne pomôže (anglicky alebo rukami-nohami). V zložitom systéme liniek, podliniek, vlakov, supervlakov a metra sa nakoniec dá zorientovať celkom hravo. Ani kúpiť si lístok v správnej sume či nájsť nástupište v správnom smere nie je nakoniec žiadne umenie (ešteže existuje toľko farieb!). Japonskou špecialitou je, že ak vlak odchádza 15:03, tak 15:03 sa naozaj zavrú dvere a kolesá pohnú. A ak má byť vozeň číslo 4 pristavený na nástupišti 7 v zóne A3 o 14:58, tak verte, že tam bude na milisekundu a milimeter presne. Ľudia budú poslušne stáť v radoch vo vyznačených líniách a keď sa otvoria dvere, rýchlo a šikovne jeden po druhom nastúpia dovnútra pekne zkraja, zatiaľ čo iní z vlaku vystúpia stredom. Jednosmerný lístok do želanej stanice vás vyjde od 200 -700 yenov (do 5 eur), záleží od diaľky. My smerujeme do mestskej časti Shinjuku, tej najblikajúcejšej v Tokiu…

Vo vlaku do Shinjuku

Shinjuku je oblasť pre zábavu. Práve tu nájdete najviac mrakodrapov, rozsvietených pohyblivých reklamných pútačov, billboardov, hotelov, diviadiel, zábavných podnikov, barov (hlavne karaoke barov) a reštaurácií. V rušných hodinách sú jednotlivé vlaky do Shinjuku tak napchaté, že stanice zamestnávajú personál, ktorý pomáha ľudí rýchlejšie natláčať do vozňov, aby vlak stihol odísť presne v stanovený čas. My sme sa našťastie rušným hodinám vyhli. Vlak je dostatočne plný, ale nie prepchatý. Napriek množstvu pasažierov, v ňom však vládne pokoj. Mnohí čítajú knihy, ťukajú do telefónov alebo odpočívajú. Nerozpráva nikto, iba moji dvaja kolegovia sa spolu nahlas bavia po taliansky. Jeden postarší Japonec v kúte na nich nepekne zazerá. Neskôr mu to nedá, vyskočí zo sedačky a rázne im naznačí, aby zavreli ústa. Stiahnem svojich hlučných kolegov k sebe a šepky im pripomeniem, čo nás učili na japonskom tréningu o cestovaní vo vlaku. Z úcty k pasažierom, ktorí musia cestovať do práce vlakmi celé hodiny každý deň, a preto tieto chvíle využívajú na odpočinok, sa vo vlakoch nerozpráva a netelefonuje. A Japonci naozaj dodržujú všetky pravidlá do bodky. 

Najmenší hotel na svete

Väčšina mladých v Tokiu prespáva v takzvaných „capsule“ hoteloch, kde vás noc vyjde okolo 20-30 eur. Ide o mimoriadne čisté ubytovne, ktoré šetria priestor aj peniaze. Namiesto izby vyfasujete niečo ako mini bunku na spanie, kde sa skrátka zakuklíte. K tomu dostanete pyžamo, vrecúško so základnými toaletnými potrebami a kľúče od skrinky, kde si zamknete osobné veci. Spoločné sprchy a toalety sa nachádzajú na chodbách. Chcela som si zážitok noci v „capsule“ hoteli odžiť na vlastnej koži, ale Justin trvá na pohodlí, súkromí a vlastnej kúpelni. Presvedčí nás na hotelovú sieť APA. V tomto prípade ide o lacnejšiu mini verziu 4-hviezdičkových hotelov. Za 40-70 eur (podľa lokality a veľkosti izby) môžete očakávať vlastnú izbu s vlastnou manželskou posteľou a samostatnou kúpelňou s vaňou, avšak vo svojej mini verzii. Izba nie je väčšia od postele a v kúpelni sa ledva otočíte, ale je tu všetko ako v ktoromkoľvek 5-hviezdičkovom hoteli: plazma, wifina, pyžamo, župan, papučky, uteráky, sušič na vlasy, chladnička, kávovar, zubná kefka s pastou, hrebeň, žiletka, sprchový gel, šampón… skrátka naozaj všetko vo svojej menšej stlačnej verzii. Aj na samoobslužnej recepcii sa šetrí časom a priestorom. V mašinke podobnej našim kopírkam si oskenujete pas, priložíte kreditnú kartu a ochvíľu vám to vypľuje čípový kľúč a lístok s číslom izby. Turistov zo západu však najviac zo všetkého udivujú japonské toalety…

Japonské záchody

Nielen v našom hoteli APA, ale v každom dobrom hoteli, reštaurácii, a dokonca aj na mnohých verejných (!) miestach majú Japonci na toaletách vyhrievané záchodové dosky s automatickou fontánkou na ovládanie! Poznám letušku, ktorá raz kvôli záchodom ani nechcela ísť na večeru. Radšej ostala na hotelovej izbe a užívala si vymoženosti toalety. Japonské záchodové misy sú nielen príjemne vyhrievané, ale zospodu vodným prúdom sprchujú (a masírujú) vaše pozadie, pričom prietok vody si môžete regulovať. Každá záchodová fontánka má niekoľko príjemných nastaviteľných programov. ☺

ROBOT restaurant

Ubytujeme sa, zložíme veci, osprchujeme, otestujeme automatické záchody a ide sa na prechádzaku po rušných uliciach Shinjuku. Jediným cieľom dnešného večera je túlať sa po meste, nájsť dobrú reštauráciu na večeru a potom dobrý podnik na drink. V uliciach je množstvo ľudí a všade to svieti a bliká. Reklamné pútače sa pretekajú v tom, ktorý vám najviac vpáli svoje posolstvo do očí. Nechápem, ako môže vôbec niekto ešte na tie nápisy reagovať. Obrovská Godzilla, ktorej hlava trčí nad mrakodrapmi, vám však určite neunikne. Hlavne vtedy, keď sa rozsvieti a začne otvárať ústa. Našej pozornosti neunikne ani najviac vysvietená reštaurácia v okolí s menom Robot retaurant. Pred jej bránami dva gigantické roboty tancujú na jednoduchú pesničku: „ROBOTO, ROBOTO, ROBOTO reee-stoooo-rant!“ Bohužiaľ, nezistíme, čo sa v takej retšuarácii vlastne deje, lebo vstupné, ktoré žiadajú, je privysoké, ale zato melódie „ROBOTO, ROBOTO, ROBOTO, reee-stooo-rant!“ sa už po celý večer nezbavíme. 

Najmenšia reštaurácia na svete

Po niekoľkých hodinách túlania sa dokolečka po Shinjuku a hádania sa o tom, v ktorej z množstva reštaurácií zakotvíme, nakoniec vojdeme do tej najmenšej na svete. Ide o malú miestnosť s kuchynským pultom pre 7 ľudí, za ktorým dve Ázijatky rovno pred vašimi očami pripravujú jedlo. Keď sa na lavici usadíme štyria, hneď je v reštaurácii plno. Objednáme si každý džbánok teplého saké ako aperitív, všetci pripravení na japonský kulinársky zážitok, keď zrazu zistíme, že jedlá z denného menu sú vlastne z kórejskej kuchyne. ☺ Dve kamarátky za pultom však varia znamenite a svoj výber nakoniec neľutujeme. Neskôr si k nám na lavicu prisadnú dve ďalšie zákazničky, a tentoraz je v reštaurácii naozaj plno. Všetci sa spolu začneme baviť jeden cez druhého, ochutnávame si navzájom z jedla a popíjame saké. Keď sa neskôr večer zvalím do útulnej postele vo svojej miniatúrnej hotelovej izbe, musím priznať, že sa mi celkom točí hlava… 

Matcha zmrzlina

Perfektná posteľ, ale málo spánku. O pár hodín, na druhý deň ráno sa už všetci stretávame v lobby. V blízkom supermarkete zhrabneme niečo na raňajky a už mierime do podzemného sveta. Opäť musím povedať: „vďakabože za google maps!“ Vygooglime, do ktorého z množstva vchodov metra máme vstúpiť, na ktorú linku nastúpiť a kde prestúpiť. Cieľom je stará časť Asakusa a najznámejší chrám v Tokiu – Senso-ji. Asakusa je známa svojimi čerešňovými kvetmi a starými uličkami s tradičnými japonskými výrobkami a suvenírmi. Nájdete tu najmä stánky s japonskými sladkosťami z ryžového cesta ako sú mochi, kaminari-okoshi, ningyo-yaki alebo daifuku s tradičnými príchuťami ako je zelený čaj a sezam. Musíte ochutnať! Chutia skvele najmä so šálkou zeleného čaju matcha. Ja osobne však nedám dopustiť na matcha zmrzlinu. Deň iba začal, no v jednom stánku v Asakuse si už pochutnávam na svojej tretej. ☺ 

Budhistická veštiareň

Ulička lemovaná obchodíkmi vedie k chrámom Senso-ji a k veži Skytree, odkiaľ je krásny výhľad na tradičnú Asakusu. Komu sa nechce chodiť, môže si zaplatiť rikšu, ktorú ťahajú zdatní Japonci s riadne svalnatými nohami. Nestojí to málo, ale máte k tomu aj výklad vo výbornej angličtine. My sa však dáme po vlastných. V chráme je množstvo ľudí, prevažne čínskych a japonských budhisticky veriacich turistov. Niektorí sú navlečení v tradičných japonských kostýmoch, ktoré si v prítomných obchodoch môžete za približne 5000 yenov zapožičať (40 eur). V požičanom kostýme sa potom hodinu môžete fotiť a prechádzať po okolí chrámu. Nás na chráme najviac upúta veštiareň a rituál okolo toho. Najprv poriadne zatrasiete plechovou nádobou, pokým vám z nej nevypadne jedna bambusová palička. Podľa nakresleného symbolu na paličke vyhľadáte príslušnú zásuvku s rovnakým symbolom. V nej nájdete papierik s vašim osudom. Ja si vytiahnem šťastný osud, ktorý ma postupne očisťuje od všetkého zlého. Čaká ma veľa cestovania, príliv peňazí aj láska. Moji kolegovci však majú menej šťastnú ruku. Aby sa váš osud naozaj naplnil, musíte papierik namotať na bránku. Ak sa vám váš osud nepáči, musíte ho spáliť. Aspoň tak to robia ostatní, ako ich tak sledujem. Cestovanie, peniaze aj láska… Čo viac si môžem priať? Zavesím papierik na stojan, nadýcham sa kadidlových výparov a môžeme sa spokojne vrátiť do Narity…

Priamo do Tokia síce nelietame, ale pristávame na letisku v menšom meste Narita asi hodinu cesty autobusom od Tokia. A v Narite, neďaleko od letiska, sme ako posádka aj ubytovaní. Mnoho ľudí z posádky však zvykne oželieť 5-hviezdičkové pohostinstvo hotela Radisson, a hneď po prílete sa presunie do hlavného mesta Japonska, za pár dolárov si zarezervuje takzvaný „capsule“ hotel a ostáva na noc v Tokiu. Každý si chce slávne mesto užiť čo najviac, vidieť ako sa v noci rozsvietia tisícky reklamných putáčov a oživia už aj tak rušné ulice. 

Nákupy v Japonsku

“Capsule” hotely sú niečo, čo nájdete len v Japonsku, kde sa šetrí priestorom, ktorého je tu nedostatok. Ide o malé bunky určené na prespatie. Ja si predstavujem lôžka z vesmírnych lodí vo filmoch. K lôžku vraj dostanete kľúče od skrinky, balíček základných hygienických potrieb a pyžamko. Osobné veci si zamknete v skrinke na chodbách, osprchujete sa v spoločných sprchách, zavriete sa vo svojej spiacej bunke a dobrú noc… Myslela som si, že podobný zážitok si odžijem na vlastnej koži, ale nikto z mojej posádky sa k tomu nemá. A musím sa priznať, že sama na vlastnú päsť sa trochu do Tokya bojím. Ešte neviem, ako to v Japonsku chodí a straší ma predstava s názvom „Stratená v preklade.“ Prvý deň preto nasledujem svoju posádku do obchodného centra AEON v Narite, kde sa vo veľkom nakupuje: sushi, matcha čaje a iné japonské zelené čaje, miso pasty, produkty obľúbenej kozmetickej značky Shiseido, potravinové doplnky značky Fancl, najmä kolagénové nápoje a podobné vychytávky, ktoré nájdete len v Japonsku…

Jetleg

Na druhý deň si privstanem a shuttle busom sa odveziem na železničnú stanicu, odkiaľ je to kúsok do chrámu Narita. Počula som, že rozhodne stojí za návštevu. Zisťujem, že Narita je centrum, kde sa doslava zlietavajú stewardi a turisti z celého sveta. Aj preto im mesto vychádza dosť v ústrety a každý hotel v meste, dokonca aj samotné letisko má výborne zorganizovanú kyvadlovú dopravu nie len po meste, k obchodným centrám, hotelom a k chrámu, ale dokonca i do Tokya. Neďaleko od železničnej stanice nájdete bar Jetleg, ktorý je otvorený celú noc a kde sa zväčša stretávajú pocestní, ktorí pre časový posun nemôžu spať. Vonku však vládne krásna slnečná jeseň, preto pred barom uprednostňujem prechádzku k známemu chrámu Shinshoji... 

Shinshoji chrám

K chrámu Shinshoji vedie od stanice príjemná cestička mierne dolu kopcom, ktorú lemujú podobizne z čínskeho zvieratníka a tisícky stánkov s tradičnými japonskými výrobkami, remeslami a dobrotami. Živá ulička končí pred bránou do chrámového komplexu, kde sa zbiehajú ľudia z celého sveta, no najmä vyznávači buddhismu. Na kamennom námestí stoja krásne vyrezávané drevené pagody a za nimi už vedú cestičky cez obrovský zelený park a prekrásne japonské záhrady. Nečakala som taký veľký priestor. Kríky sú tu upravené do všelijakých zaujímavých tvarov a jesenné sfarbenie im dáva zaujímavý kolorit. Človek by sa tu dokázal túlať celé hodiny až do zotmenia! Niektoré cestičky vedú k skrytým veštiarniam, kde si môžete dať vyložiť budúcnosť, iné k múzeám, kde vám predstavia umenie japonskej kaligrafie, ku kultúrnym domom, kde sa konajú rôzne predstavenia, alebo k vodopádu či jazeru, ktoré je plné farebných rýb. Záhrady sú starostlivo udržiavané a ja opäť v duchu obdivujem tak zorganizovaný a čistotný národ, akým sú Japonci. Svojou pracovitosťou, uniformitou a úctou k poriadku mi trochu pripomínajú usilovné mravčeky.:) Keď niekedy budete v Narite, predtým než sa vydáte do Tokia, určite sa choďte najprv pozrieť k chrámu Shinshoji, nebudete ľutovať! Tokio predsa chvíľu počká… 

Pred mojim prvým letom do Japonska som sa musela na Japoncov dobre pripraviť. Donedávna u nás v Etihade nemohol lietať do Japonska nikto, kto neabsolvoval špeciálny tréning o ich kultúre. Záujemcov však vyberali náhodne. Len nedávno však tento postup zrušili. Dnes sa už tréning nevyžaduje, do Japonska môže lietať každý. Osobne som však rada, že sa konečne moja žiadosť dostala do správnych rúk a ja som mohla nastúpiť na jeden z posledných japonských tréningov v našej leteckej akadémii. Japonci sú totiž naozaj špeciálni…

Lojálnosť nado všetko

Okrem toho, že mnohí mladí Japonci majú naozaj špecifický módny vkus, inak len veľmi neradi vytŕčajú z davu. Pedantne a s prehnanou úctou dodržujú všetky stanovené pravidlá. V lietadle si zapnú bezpečnostné pásy, lenčo kapitán zapne signál a pred pristátím povytiahnú okenné rolety a vyrovnajú opierky sedadiel skôr, než ich na to upozornia letušky. Sú prísni na druhých, no hlavne na samých seba. Poriadok, poslušnosť a lojálnosť patria medzi ich najvyššie hodnoty. Deti v školách trávia celé dni až do neskorého večera a tvrdo na sebe pracujú. Dospelí nadčasy považujú za prejav lojálnosti k svojmu zamestnávateľovi a nikdy by si za to nevypýtali peniaze navyše. Nemenia prácu tak často ako my, ale v rovnakej firme zotrvávajú aj desiatky rokov. Len ten, čo preukáže lojálnosť voči svojmu zamestnávateľovi, má po rokoch nárok na povýšenie alebo zvýšenie platu. Na vyšších pozíciách preto zvyčajne pracujú iba vytrvalí seniori. V Japonsku si dokonca od vás nevezmú ani tringelt! Veď prečo by im zákazník mal platiť za prácu, za ktorú ho platí zamestnávateľ? 

Prísny svet Japoncov

Hovorí sa, že v Japonsku sa pácha najviac samovrážd na svete. Hoci životná úroveň je v krajine vychádzajúceho slnka dosť vysoká, nie všetci Japonci tak dobre zvládajú vysoké pracovné nasadenie a silný tlak zo strany úradov aj rodiny. Na osobné záujmy veľa času neostáva. Ak si ukradnú trošku pre seba, utiekajú k stratenému detstvu. Vyžívajú sa v komixoch a animovaných postavičkách. Mnohé dievčatá svojim líčením a oblečením nevyzerajú na viac než na 13 rokov. Inak však majú naozaj vycibrený vkus a cit pre moderné umenie. Najmä staršie generácie prechovávajú posvätnú úctu k tradíciám a rituálom. Ako hovorí Sayuri vo filme Pamäti gejše: „Rituál povyšuje každodennú činnosť na príjemne potešenie,“ a preto aj obyčajné pitie čaju sa v Japonsku stáva zážitkom. Japonci sú veľmi milí, úslužní, zdvorilí a vždy ochotní pomôcť, no vedia byť aj poriadne agresívni, ak sa nazlostia.

Automaty na všetko

Japonci neradi vytŕčajú z davu a ešte menej radi obťažujú druhých, preto je dosť možné, že ak sedia v lietadle v strednom rade, radšej budú zadržiavať svoju potrebu na toaletu, než by mali budiť cestujúceho na vedľajšom sedadle, aby okolo neho mohli prejsť. Keďže mnohí dennodenne cestujú celé hodiny svojimi rýchlovlakmi za prácou do veľkých miest, zásadne sa vo vlakoch a metrách nesmie telefonovať a nahlas rozprávať. Vo vozni totiž môže niekto spať. A možno práve preto, že tak neradi obťažujú druhých, majú na každom rohu automaty snáď na všetko, nielen na kávu a čaj… Asi toľko moja predletová príprava, ale ako bude vyzerať skutočnosť?

Čas na sushi

Do mesta Nagoya dorazíme vo večerných hodinách po transitnom lete cez Peking. Ubytovaní sme priamo v centre všetkého diania. Z izby mám úžasný výhľad na horizont mrakodrapov v svetle zapadajúceho slnka. S posádkou sa dohodneme na večeru a o hodinu neskôr, lenčo všetci odhodíme uniformy, stretávame sa v hotelovom lobby. Kapitán nás berie na overené miesto. Mnohí si z japonského menu odvážne vyberajú rôzne ryby a morské plody v zaujímavých úpravách, no ja radšej ostávam pri sushi. Predsalen celý deň bojujem s bolesťou hlavy a nerada by som k tomu pridala ešte aj svoj žalúdok…

Červená znamená stáť!

Na druhý deň ráno vstávam pomerne skoro, aby som počas dňa stihla vidieť z Nagoye čo najviac. Počasie je nádherné slnečné, nič nepripomína neskorú jeseň, iba ak holé konáre niektorých stromov. Na recepcii ma vyzbroja mapkou a ochotne mi ukážu cestu k najznámejšej budove v meste – k palácu Nagoya. Mohla som sa tam vybrať metrom, ale ešte sa necítim na orientáciu v podzemnom bludisku. A vonku je tak krásne! Niektoré uličky sú pomerne prázdne, mnohí Japonci asi zarezávajú v práci. Diaľnice vedú cez nadjazdy ponad naše hlavy. Dole pri „koreňoch“ mrakodprapov je pomerne ticho. Prvý stret s kultúrou zažívam hneď na jednom pokojnom prechode pre chodcov. Naokolo ani živej duše, cesty úplne prázdne, ale na semafóre svieti červená. Za normálnych okolností by som to ignorovala, veď autá nevidno ani v diaľke, ale jeden mladý japonský pár vedľa mňa poslušne zastaví a vyčkáva. Zaradím teda spiatočku a čakám na zelenú aj ja. Nebudem sa predsa chovať ako turista! 🙂

Nagoya palác a matcha diéta

Približne po trištvrte hodinke prechádzky dorazím k palácu, ktorý obklopuje veľký park. Vo vnútri niekdajšieho paláca sa dnes nachádza múzeum japonskej histórie – zbrane, farmárske náradie, rybárske siete, kimoná aj tradičné japonské domy „minka“ postavené z dreva a papiera(!) s posúvnymi dverami. Neskôr v parku konečne na vlastnom jazyku spoznám chuť preslávenej japonskej „matcha“ zmrzliny. Matcha je odroda zeleného čaju, ktorý sa pestuje v tieni, preto obsahuje ďaleko viac chlorofylu a je vraj priam zázračne zdravý. Japonci však pijú zelený čaj inak ako my. Zelené lístky sú pomleté do prášku, ktoré sa vo vode úplne rozpustia a človek tak do seba absorbuje oveľa viac vitamínov, ako keby pil len odvar z vyluhovaných lístkov. Matcha čaj má síce veľmi výraznú a špecifickú chuť, no ja som sa do nej hneď na prvý dúšok zamilovala. Japonci dnes matcha prášok pridávajú skoro do všetkého, najmä do sladkostí – vyrábajú zelené koláčiky, čokoládky, milkshejky, frappucina, latte aj zrmzliny. Stačí prvý dotyk na jazyku a ja už hneď viem, že dnešný deň ostávam na matcha diéte: na raňajky zrmzlina, na obed zmrzlina, na večeru zmrzlina! 

Japonské vychytávky

Cestou späť do hotela sa dám okľukou okolo hlavného námestia, kde stojí televízna veža a zaujímavá budova Oasis 21 Sakae plná obchodov a reštaurácií v tvare lietajúceho taniera. V Starbuckse sa ešte stavím na matcha frappucino a matcha cheesecake. Keď platím, zabudnem na pravidlo o tringeltoch, a presviedčam obsluhu, že mi drobné vydávať naozaj nemusí. Tvrdohlavo však krúti hlavou na znak nesúhlasu, nanúti mi hŕstku drobných a zdvorilo sa ukloní. Z kaviarne zabočím do ulice, ktorá ma dovedie k planetárium a Nagoya City Science Museum (k vedeckému múzeu). Má veľavravný tvar plenéty zaseknutej medzi dvoma budovami. Robotománia krajiny sa prejavuje aj v okolitom parku, kde si do klobúkov vyberajú peniaze tancujúce roboty. Pred tým, než zakotvím v hoteli a začnem sa pripravovať na let naspäť do Pekingu, zastavím sa ešte v jednom z mnohých bezdaňových obchodíkov TAXfree, kde sa skvele dajú nakúpiť zázračné japonské krémy, pleťové masky, šampóny, bieliacie zubné pasty, kolagénové nápoje a podobné vychytávky, ktoré letušky v Japonsku nakupujú na kilá. Jediným problémom je, že mnohé výrobky majú na svojich obaloch len nápisy v japončine, a tak musíte dať na intuíciu alebo na obrázky. A možno budete mať šťastie na predavača, ktorý trochu hovorí po anglicky! 🙂