Džajpur a Tádž Mahal

Karí. Karma. Joga. Ajurvéda. Slová, ktoré pochádzajú z Indie a ktoré veľmi rada používam. Milujem karí. Verím v karmu. Nepoznám lepšie cvičenie pre telo než je joga. A uznávam medicínu, ktorá stavia na bylinkách a harmónii duše a tela. Avšak potom, čo som počula ako jeden ajurvédský lekár radil svojej indickej tehotnej pacientke jesť bielu čokoládu, ak chce mať biele dieťa, viem, že nie každá ajurvéda je zdravá, a nie každý Ind je jogín…

Neplánovaná sedemdňová diera v rozvrhu. Bol by hriech nevyužiť to a niekam nevycestovať. Lenže kam a s kým? Ešteže ktosi z mojich 6000 lietajúcich kolegov raz založil na Facebooku stránku s názvom Travel mate. Píšem do skupiny: „16-21 February. Anybody for Beyrut, Petra, Marrakesh or Zanzibar?“ Ozve sa mi grécky kolega Bill, zhodou okolností sused. Na Blízky východ nie je práve najlepšie ročné obdobie, a tak sa nakoniec rozhodneme pre jeden z novodobých 7 divov sveta – Tádž Mahal. India je krajina, kde sa žena bezpečnejšie cíti v pánskej spoločnosti, a tak treba využiť, že mám jedného práve po ruke. Pravdu povediac, keby nebolo toho divu sveta (a ja raz chcem vidieť všetky), asi by nám India ani nenapadla. Kým som žila na Slovensku, považovala som túto krajinu za veľmi spirituálnu. Slováci predsa chodia do Indie meditovať, cvičiť jogu, duchovne rásť. Avšak, keď začnete pracovať na Blízkom východe, v meste, kde žije trojnásobne viac Indov než domácich Arabov, značne si poopravíte názor. Rozhodneme sa však, že nikde inde nebudeme mať možnosť prísť na to, prečo tí Indovia sú takí, akí sú, ak nie priamo v ich rodisku. Je teda India duchovná a inšpiratívna, alebo špinavá a choatická? Je oboje! Možno niekde hore v Himalájských ašrámoch, alebo medzi potulnými mníchmi či prostými ľuďmi z chudobných dediniek, možno niekde tam naozaj existuje spiritualita a nekonečná studňa životných múdrostí, ale to, čo vidím ja, je špina, bordel a chaos. Bohaté kultúrne dedičstvo, ktoré sa stráca medzi odpadkami, na ktorých sa pasú divoké prasiatka… Nuž, naše malé cigánske dobrodružstvo môže začať! 

 

Deň 1.

Typický let plný Indov

Po polnoci máme naplánovaný odlet do hlavného mesta New Delhi, ale zisťujeme, že náš let je overbooked (ako ináč) a s najväčšou pravdepodobnosťou by sme sa naň nedostali (staff je vždy na poslednom mieste), a tak na poslednú chvíľu meníme aerolinku. S obrovským šťastím sa v Jetairways nakoniec pre nás nájdu dve posledné miesta! Lietadlo sa takmer celé tri hodiny otriasa v turbulenciách, no letušky i tak neúnavne servírujú jedlo a nápoje. Na palube vládne chaos, pasažieri sa prekrikujú jeden cez druhého: „Give me water! Give me whisky! I need sprite!“ Typický let do Indie. Žiadna civilzácia. Presne, ako keď sa u nás cigánom rozdáva niečo zadarmo. Celkom ma teší, že to na palube nezažívame iba my, ale aj iné spoločnosti. 

Bláznivá cesta do Džajpuru

Do Naí Dillí priletíme nad ránom a na letisku nás už s ceduľkou čaká šofér, ktorého Bill objednal. Všetci radia, že auto so šoférom je v Indii nevyhnutnosť. Nestojí to veľa, naopak šetrí to vaše mentálne i fyzické zdravie. Neskôr pochopím prečo. Náš šofér je sympatický starý pán bez predných zubov, ktorý fajčí jednu od druhej ako Turek a potom kašle ako tuberák. Na druhej strane, je zdatný šofér, má výbornú angličtinu a čistú vyžehlenú košeľu. Naším prvým cieľom je spoznať historické mesto Džajpur. Do Džajpuru sú to však ďalšie tri hodiny cesty autom, a tak sa obidvaja s Billom odovzdávame do šoférových rúk a dospávame hrozný let. Preberieme sa pred bránami mesta, keď auto z diaľnice citeľne prejde na horšie cesty. Každú chvíľu na nás trúbi nejaký klaxón a natriasa s nami, ako keby sme prechádzali po poľnej ceste. Zhodím z tváre masku na oči a pozriem z okna a… Kultúrny šok! Sme v Indii alebo na Luniku 9? Všade špina, odpatky, rozpadnuté chatrče, mopedy zaparkované rovno v otvorených predsieňach, bosé deti na ulici, túlavé psy a uprostred premávky sa na kúsku trávy vytŕčajúcej z popraskanej cesty pasie krava! Obzvlášť zaujímavý pohľad sa nám naskytá, keď zastaneme v zápche na semafóroch. Pred nami obrovský nákladiak, za nami rikša, vozík s oslíkom, vľavo húf mopedov (na jednom často sedí celá štvorčlenná rodinka aj s bábätkom v náručí) a vpravo… slon! Na cestách v Indii vás skrátka môže zraziť čokoľvek, aj slon, ktorý je tu celkom bežným dopravným prostriedkom. Hlavne si však dajte pozor, aby ste vy nezrazili kravu. Je to posvätné zviera, za ktoré by ste draho zaplatili. 

Farebný Džajpur

Ubytujeme sa v hoteli, ktore na nete klamal hviezdičkami aj obrázkami. V skutočnosti naša izba nevyzerá lepšie od tej, čo som mala na svojom prvom internáte. A nič tu nefunguje, ani klíma, ani wifina, ani mašina na platenie kartou. „Čo tu funguje!?“ Pýta sa rozhorčene Bill recepčného. „Bankomat za rohom!“ odpovedá recepčný, ktorý potrebuje peniaze za prenajatú izbu. Vyhádame si o čosi čistejší apartmán, ale hluk z ulice je aj tu príšerný. Chceme si ešte trochu oddychnúť po vyčerpávajúcej ceste, ale každú chvíľu nám do uší zahučí trúbenie na klaxón. Poobede sa spolu so šoférom vyberieme spoznávať veľmi staré, rušné a zaprášené mesto. Obdivujeme Maharádžov meststký palác, ktorý kedysi mohol byť naozaj majestátny, prechádzame okolo impozantnej budovy z ružového pieskovca Hawa Mahal známeho ako Palác vetra a zastavíme sa aj pri letnom sídle Džal Mahal, ktoré stojí na vode a na fotkách vyzerá fantasticky, pokiaľ šikovne odstrihnete okolie. Vlastne celá India je prekvapivo veľmi fotogenická. Všetky tie farby, ruch a do toho neskutočná paleta na oblohe. Len akosi na fotografiách vyzerá všetko lepšie než v skutočnosti. V skutočnosti kultúrne drahokamy obklopujú smeti, špina, nedokončené konštrukcie, zanedbané stavby a neporiadok. Tie však na populárnych fotografiách travelblogerov nevidno. 

Perfektná večera

Cestpu naspäť do hotela sa ešte zastavíme vo fabrike s ručne vyrábanými látkami z hodvábu a kašmíru. Hrajú neskutočnými farbami a vzormi a ja neodolám kúpiť dve tradičné kašmírové pašminy pre mamu a sestru. Niečo vedia robiť aj dobre tí Indovia! Večer sa rozlúčime so šoférom, prezlečieme sa do čistých šiat a vyberieme sa hľadať nejaké dobré miesto na večeru. Bláznivá premávka a ruch v uliciach neutícha ani po zotmení. Bill načahuje ruku s mobilom k oblohe, chodí sem a tam a v okolí ďalších zchátralých hotelov, bistier a penziónov sa snaží chytiť nejakú voľnú wifinu. Po úspešnom pripojení vyhľadá na tripadvisori tip na reštauráciu s lokálnym jedlom a dobrým hodnotením. Postupne sa pešky presúvame zo starého a rušného mesta do jeho novšej, pokojnejšej, čistejšej a zjavne prepychovejšej časti. Už žiadne rikše, mopedy a kravy, ale pred budovami stoja zaparkované autá lepších značiek. Domy majú nové fasády a v uliciach vládne pokoj. Hore na streche jedného nenápadného hotela stojí naša reštaurácia. Všade horia sviečky a svietia farebné lampióniky. Sedí tu viacero turistov zo západu a celkovo tu vládne príjemná atmosféra. V bohatom menu však nenájdete nič z mäsa, ide o čisto vegetariánsku kuchyňu. Bill sa na dnes bude musieť stať vegetariánom. Varia tu však znamenite! Najviac si pochutávame na sladkom masala čaji s korením a mliekom. Neskôr sa k nám prihovorí postaršia žena v sári s prívetivou tvárou. Výbornou angličtinou sa nás vypytuje, odkiaľ pochádzame a ako sa nám páči v Indii. Potom sa predstaví ako majiteľka hotela. Zavolá na syna, aby nám priviezol ďalšiu šálku čaju a porozpráva nám čosi o živote v Indii. Celkom príjemný zážitok na konci dňa. 😉

Deň 2.

Rozlúčka s Džajpurom

Ďalší deň v Indii začíname nie práve najchutnejšími raňajkami a ďalšou hádkou s recepčným. Vonku pred hotelom nás už čaká nachystaný šofér. Netušíme, kde strávil noc, či spal v aute, alebo v jednom z tých ešte lacnejších a odpudivejších hotelov v okolí, ale na tvári má opäť široký úsmev na na sebe čistú vyžehlenú košeľu. Čaká nás cesta do Agry, ale predtým sa ešte zastavíme pri pevnosti Amer Fort, ktorý stojí nad Džajpurom. Lemuje k nemu zaprášená vlnitá cestička hore kopcom okolo rozpadnutých chatrčí, z ktorých dverí sa na nás šklebia tmavšie bezzubé tváričky. Na rozsypaných odpadkoch sa pasú tmavé chlpaté prasiatka a túlavé psy. Z času na čas nám do cesty vojde nejaká krava. Keď zaparkujeme na parkovisku, ani poriadne nestihneme vystúpiť z auta, už sa na nás zavesí mladý Ind. Vytiahne píšťalku a z prúteného košíka na zemi vystrčí hlavu malá kobra. Vraj ju môžeme aj pohladkať. Samozrejme, nie zadarmo. Nie, ďakujem pekne, nepohladkala by som ju ani zadarmo, a dokonca ani keby ste chceli zaplatiť vy mne. Z ruín hradu je krásny výhľad, ale celá stavba by vyzerala oveľa majestátnejšie, keby bolo o ňu lepšie postarané. Napriek tomu, je tu všade kopec turistov. Oveľa zaujímavejšia a fotogenickejšia sa mi osobne zdá ta druhá pevnosť nad Džajpurom – Nahargarh Fort (možno poznáte z fotiek z Instagramu), ale možno len preto, že som ju videla len na fotkách, a nie na živo. Náš šofér nás tam nezobral a ja som vtedy ešte nevedela, že aj tento skvost sa nachádza v Džajpure. To je tak, keď nechám plánovanie pamiatok na chlapov! 

Smer Agra

Z Amer fortu už vyrážame rovno do Agry, do mestečka, kde stojí slávny Tádž Mahal. Očakávam reprezentatívnejšie a čistejšie okolie, veď príliv peňazí od turistov, ktorí sem dennodenne cestujú v tisíckách museli spraviť svoje. Nuž, ak som sa niečo v Indii naučila, tak radšej neočakávať, alebo očakávať najhoršie. Za oknami auta nás čaká ešte ošumelejší pohľad než v Džajpure. Ak som ten prirovnala k Luniku 9, tu mi už dochádzajú slová. Tuším nás aj šofér varoval, ale asi sme ho mali viac počúvať. Okrem Tádž Mahal a asi dvoch 6-hviezdičkových luxusných rezortov, ktoré svojim zjavom ako z rozprávok 1000 a 1 noci i svojimi cenami značne vytŕčaju z okolia, tu asi naozaj nie je čo obdivovať. Tentoraz nie sme prekvapení, že o polovicu menej hviezdičkový hotel, ktorý sme si cez booking.com vybrali celkom nezodpovedá našim očakávaniam, ale aspoň tu funguje wifina. Vyberieme sa na pešiu prechádzku nájsť nejakú príjemnú reštauráciu na večeru. Na hlavnej pešej zóne pred bránami Tádž Mahalu nič sympatické nenachádzame, tak odvážne zabočíme do jednej z bočných uličiek. Veľká chyba. Hneď sa na nás vrhne húf malých špinavých deciek. Najprv po nás len niečo pokrikujú, potom začnú po nás naťahovať ruky a ťahať nás za veci. Začínam mať strach. Zrýchlime krok, zaradíme spiatočku a len čo vyjdeme na hlavnú ulicu, decká sa rozprchnú. Asi sa uspokojíme s jednoduchšou reštauráciou. Viem, že si v Indii netreba pýtať príliš štipľavé jedlo, lebo štipľavé bude i tak, ale tentoraz staviame na istotu. Nevyzerá to tu príliš čisto a všetky baktérie treba vypáliť, ak nechceme posledný deň stráviť na záchode. 

Deň 3.

Tádž Mahal

Ráno vstávame veľmi skoro, aby sme stihli Tádž Mahal hneď po otvorení brán, ešte za východu slnka a zároveň sa vyhli návalom turistov. Zdá sa však, že všetci turisti dostali podobné inštrukcie ako my, lebo ľudia pred bránami sa vlnia v nekonečných radoch. Najprv musíme prejsť bezpečnostnými kontrolami, ženy a muži zvlášť. Musíme si teda s Billom stúpnuť do rozdielnych radov a už teraz viem, aké náročné ho bude nájsť v dave za kontrolami. Ešteže je taký vysoký! 

Legenda o láske

Keď v roku 1629 indický mogul stratil pri pôrode jedenásteho dieťaťa svoju milovanú manželku a múdru politickú radkyňu, od smútku mu vraj zošediveli vlasy. Trúchlil za ňou celé dva roky a zložil sľub, že jej postaví výnimočný pomník, ktorý jej bude hoden. A zdá sa, že sa mu to podarilo. Tádž Mahal je v podstate na hrobku mimoriadna stavba. Vraví sa, že na nej pracovalo vyše 20 000 remeselníkov, použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov bolo zasadených do bieleho mramoru. Vďaka prepracovaným detailom sa stavba stala jedným z novodobých divov sveta a jednou z najnavštevovanejších pamiatok vôbec. Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi, mešitou na západe otočenej k mekke a domu hostí na východe. Na stenách mauzolea stále môžete obdivovať detailnú prácu, ale vo fontánach už dávno netečie voda a záhrady okolo pôsobia skôr schátralým dojmom. Ak túžite po krásnej fotke, kúpte si radšej pohľadnicu alebo sa spoľahnite na Photoshop, lebo zachytiť stavbu bez hláv ostatných turistov v pozadí je takmer nemožné… 

Veľa šťastia, priatelia!

Po farebných zážitkoch v Indii sa už neviem dočkať teplej sprchy a čistej posteli doma. Poobdivujeme Tádž Mahal, na throch pred bránami si ešte na pamiatku kúpim vyšívané črievičky ako pre Šeherezádu a už sadáme do auta na ceste do Naí Dillí na letisko. Keď na diaľnici zbadáme auto jazdiť v protismere (!), Billovi sa nedá neopýtať. „Platia tu vôbec nejaké pravidlá na cestách?“ „Ale samozrejme, “ odpovedá so smiechom náš šofér: „Good brake, good horn and good luck!“ (Dobré brzdy, dobrý klaxón a veľa šťastia!) 😀

Takže, ak sa niekto chystáte do Indie, veľa šťastia, priatelia! 🙂

P.S.: V každom prípade neľutujem, že som mala možnosť túto krajinu aspoň trošku spoznať. Určite má ponúknuť oveľa viac, než len to, čo som videla, veď India je obrovská a veľmi pestrá krajina… ale možno nabudúce, keď zase naberiem odvahu. 🙂

P.S.2.: Aj z najhorších zážitkov sa časom stávajú najlepšie hitsorky.

P.S.3.: Naí Dillí je napríklad pomerne čisté civilizované mesto, podobné tým naším. Narozdiel od tých našich, je však veľmi nebezpečné, s vysokou kriminalitou. Nejde len o vaše peňaženky, ale často o holý život! Ľudia majú strach a v núdzi vám proti gangu nikto nepomôže. Nedôverujte preto kadejakým individuám a tmavým uličkám. Radšej si priplaťte za osobného šoféra alebo 1. turistickú triedu!