Edinburgh

Na letisku v Edinburghu pristaneme skoro ráno za hustého dažďa. Našťastie, medzitým, ako si doprajem nutné štyri hodinky spánku, počasie sa zázračne vyčasí. Síce vonku príšerne fúka, obloha vyzerá prevažne na slnečno. Necháme sa prekvapiť, na ako dlho.:) Predsalen, sme v studenom Škótsku, ktoré je na slnečné lúče pomerne skúpe. Na výlet do mesta sa vychystáme v neuveriteľnom počte. Vyrážeme v osmičke! Zdá sa, že Edinburgh patrí medzi populárne miesta, lebo skúsenejšia posádka málokedy opúšťa pohodlie hotelovej izby. Iba nováčikovia, stále plní energie chodia von. Z veľkej zostavy mám pomerne strach, radšej sa vyberám na prieskumy sama alebo v malej skupine ľudí, s ktorými si rozumiem. Predstavujem si hádky a neochotu robiť kompromisy. Zdá sa však, že dnes fungujeme ako tím nielen na palube, ale i bez našich uniforiem. 

Harry Potter a verný psík

Najprv sa necháme veľkým taxíkom pre osem ľudí vyviesť k edinburghskému hradu. Dovnútra nejdeme, iba si vychutnávame výhľad z hradieb. Každá budova hlavného mesta Škótska vyzerá ako strašidelný zámok. Už chápem, prečo spisovateľka J. K. Rowling prišla k inšpirácii napísať Harryho Pottera práve tu. Neskôr sa stratíme vo veľkom obchode so suvenírmi, ktorý sa nachádza hneď pod hradom. Tašky plníme kašmírovými šálmi, sušienkami alebo čajmi s príchuťou whisky. A nastal čas zapĺniť žalúdky. Náš Food and Beverage manager nás cez hlavnú ulicu Royal Mile vedie na overené miesto. Prechádzame okolo nádhernej katedrály St. Giles, pod ktorou na gajdy vyhrávajú Škóti v typických kiltoch. Zastavujeme sa v obchode so škótskou whisky a ďalej pokračujeme smerom k námestiu Lauriston. Tam na rohu Grassmarket a ulice Georga IV. stojí malá soška psíka. Greyfriars Bobby bol miláčikom celého mesta. Známym sa stal po smrti svojho pána, keď ostával vytrvalo strážiť jeho hrob po dobu neuveriteľných 14 rokov, až kým sám nezomrel. Len vďaka ľuďom, ktorí mu na hrob nosili jedlo, dokázal vydržať pri živote tak dlho… Jedinečný príklad vytrvalosti, vernosti a bezpodmienečnej lásky, ktorú ani smrť nerozdelí…

Škótske jaterničky

Na ulici Grossmarket sa nachádza aj typický škótsky pub Maggie Dickson so živou muzikou a tradičným jedlom. Práve tam zakotvíme. Ako aperitív volím „slanú a rašelinovú“ Isle whisky Laphroig. Za nimi nasleduje hustá krémová zeleninová polievka a jahňacie kotlety so zemiakovou kašou. Opatrne z taniera kolegu ochutnávam tradičné škótske Haggis, čo sú vlastne niečo ako naše jaterničky, teda ochutené ovčie vnútornosti zmiešané s ovsenou kašou. Na počudovanie musím uznať, že sú vynikajúce! Nabudúce už nebudem toľko váhať. 

Výhľad z veže

S plným žalúdkom a zohriati vďaka whisky sa opäť vyberáme do studeného počasia. Slniečko sa stále drží na oblohe, hoci občas bojuje s ťažkými mrakmi. Na Royal mile sa zastavíme v starom kostole, ktorý dnes funguje ako bazár s nádherným umeleckými predmetmi. A tam sa naša početná skupinka aj rozpadá. Kapitán s kopilotom ostávajú v bare na druhej strane ulice pri whisky, my ostatní kráčame dole ulicou smerom k veži Scott Monument. Za päť libier môžeme vystúpiť hore na vyhliadku. Vedie tam 287 stŕmych, točitých a nebezpečne úzkych schodov. Kým sa vyšplháme hore, ledva lapáme dych a bojujeme so závratom. Hore navyše príšerne fúka, ale ten výhľad na celé mesto rozhodne stojí za to! Podarí sa mi pár parádnych fotiek…

See you soon Edinburgh

Keď zídeme z veže domov, vonku sa už začne pomaly stmievať. Traja z nás sa opäť oddelia a pokračujú na kopec Calton hill, kde sa nachádzajú nejaké zujímavé zrúcaniny. My ostatní vyzdvihneme kapitánov z baru a vraciame sa spolu na hotel. Edinburgh je úžasný! Teším sa, že už čoskor sa sem zase vrátim. 😉