Vyberte stranu

Island

aug 20, 2017 | EURÓPA, ISLAND, VŠETKY DESTINÁCIE

DOVOLENKA

7 dní

NAJKRAJŠIE

prírodné úkazy

ROADTRIP

sprievodca

Zuzka Greizinger

LETUŠKA

Som letuška, no kedysi som bola redaktorka v časopise, hlavu v oblakoch mám však odjakživa. Okrem výšok ma vždy lákala aj chuť diaľok, a tak mi raz v hlave vzkriesla skvelá myšlienka – spoznám svet ako letuška Le Tužka. 🙂

FOLLOW ME

Destinácie

 

Najsevernejší ostrovný štát Európy dostal v angličtine názov „krajina ľadu“ (Iceland), kým ešte severnejšie Grónsko na zahraničných mapách poznáme ako „zelenú krajinu“ (Greenland), a pritom v skutočnosti je to presne naopak. Grónsko z 90 percent pokrýva ľadovec, kým Island hýri všetkými odtieňmi zelenej… Islanďania navyše veria, že v početných islandských stromoch, kríkoch, skalách a vodopádoch žijú elfovia, ktorí dohliadajú na prírodu. A ja mám pre vás na nasledujúcich stranách dôkaz, že na Islande je naozaj niečo magické…

Skrytí ľudia

Do tejto magickej krajiny, kde sa natáčali všetky scény z Game of Thrones za Múrom, sa už s kamarátkou Vierkou chystáme niekoľko mesiacov. Len málokde na svete ešte existuje tak málo osídlená krajina s takmer nedotknutou prírodou a obyvateľstvom, ktoré sa k svojmu životnému prostrediu správa s neobyvklou úctou. Podľa povestí žijú elfovia (víly a škriatkovia) na celom Islande a obyvatelia tohto ostrovného štátu ich poznajú pod pomenovaním Huldufolk, v preklade skrytí ľudia. Islanďania považujú elfov za dobrosrdečné a nápomocné bytosti, napriek tomu, že ich zväčša môžu vidieť len deti. Ak is ich však rozhneváte, skrytí ľudia dokážu na vás privolať nešťastie. Nielen obyvatelia Islandu, ale dokonca i islandské úrady sa preto snažia s elfmi vychádzať dobre. Veď napríklad len v roku 2013 bola vďaka skupine aktivistov z Friends of Lava pozastavená stavba diaľnice, aby skrytí ľudkovia dostali čas presťahovať sa zo svojích prírodných obydlí. Aktivistom sa na svoju stranu podarilo získať tisíce Islanďanov. Viera v elfov je tu tak rozšírená, že stavby ciest sú vždy naplánované tak, aby sa vyhýbali skalám a balvanom, v ktorých majú malí ľudkovia svoje skrýše a žiaden majiteľ si podobné obydlia na svojom pozemku nedovolí narušiť. V Reykjavíku dokonca existuje elfská škola, na ktorej sa študenti učia odbory týkajúce sa elfov a nedávno bolo vedľa kresťanstva za oficiálne náboženstvo krajiny uznané aj pohanské náboženstvo, teda viera v prírodné sily… 

Priprviť sa!… 

(Výber auta)

Ku mne a Vierke sa na poslednú chvíľu pridáva aj kamarátka Veronika, aby nás dve nešoférky zachránila pred istou katastrofou na cestách. Na islande sa bez auta nezaobídete. Organizované túry autobusmi nie sú vôbec lacná záležitosť a auto je hlavne sloboda! Aj prenájom vozidla výjde neporovnateľne drahšie, než v iných krajinách Európy, no čím skôr si auto zarezervujete, tým lacnejšie vás vyjde. My auto riešime skoro na poslednú chvíľu, a tak nás 4×4 Kia Sportage výjde okolo 140 Eur na deň, a to som naozaj dôsledne pátrala po najvýhodnejšej možnosti. Nakoniec vyhrala islandská spoločnosť Blue car rental. Terénne vozdilo s pohonom 4×4 je na Islande nevyhnutnosť, najmä ak plánujete výlet cez zimné mesiace alebo do vnútrozemia. Ak si vystačíte z Diamantovým okruhom okolo celého ostrova pozdĺž pobrežia (na Diamantovom okruhu sa nachádzajú takmer všetky dôležité „musíte vidieť“ miesta) a navštevujete krajinu v letných mesiacoch, vystačíte si aj s bežným autom. Cesty (okrem tých do vnútrozemia) sú na Islande výborne udržiavané a prehľadné. Maximálna povolenná rýchlosť neprevyšuje 90 km/hod. Aby nám na túrach bolo veselšie a aby sme aj trošku znížili náklady, priberieme nakoniec k sebe ešte našu ukrajinskú kolegyňu Oksanu, ktorá s nami ostane prvé tri dni…

Pozóóór!…

(Koľko to bude stáť)

Island je naozaj veľmi, veľmi, veľmi drahá krajina, no stojí za všetky peniaze. A úprimne, priala by som si, aby bola ešte drahšia. V poslednom čase získava Island na popularite a ja sa začínam báť, že čoskoro všetky tie krásy prírody prevalcujú húfy turistov. Vysoká cena aspoň zaručí, aby sa sem vybrali iba tí, ktorí si prírodu naozaj vážia a poznajú jej pravú hodnotu. Samozrejme, na island sa dá ísť aj bez miliónov vo vrecku. Dôležité je plánovať v poriadnom predstihu a auto s ubytovaním zarezervovať čím skôr. Určite sa vzdajte stravovania v reštauráciách a vyspávania v hoteloch. Lacnejšou alternatívou sú privátne apartmány, penzióniky a guesthousy, ktoré ponúka aplikácia Airbnb. Ďalšou možnosťou je stanovanie v kempoch (mimo oficiálneho kempu je stanovanie zakázané), hoci aj za kemp sa platí a pomerne dosť. Všetky štyri sme letušky, preto dosť ušetríme na letenkách, ale volíme pevnú posteľ pred spacákom a teplú stravu z reštaurácie pred konzervami, čiže zase viac minieme inde. Celý týždenný pobyt na osobu nás nakoniec vyjde do 1500 Eur. Viac tipov a rád, kedy a ako sa na Island vybrať nájdete na konci článku. Alebo kliknite na travelhacker.com, blogerka Janka je špecialistka, pokiaľ ide o cestovanie za lacno a má pre vás pripravený celý bedeker! 

 

P.S.1: Zakáznický servis na Islande odo mňa dostáva minimálne päť hviezdičiek. Kdekoľvek sa ocitneme, všade je mimoriadne čisto a útulne, všade sa cítime vítaní. Čokoľvek potrebujem v našich rezerváciach pozmeniť, dostanem odpoveď na e-mail do piatich minút a do desiatich je všetko vybavené! Island funguje lešpeie ako švajčiarske hodinky!

Štart!

(Kedy vycestovať)

Na Island letíme z Viedne cez Berlín so spoločnosťou Air Berlin. Na medzinárodnom letisku v Keflaviku vyzdvihneme Oksanu, prenajatú Kiu a už v neskorých nočných hodinách hľadáme Steinar guesthouse v neďalekom Grindavíku, kde sa nachádza aj famózne Blue lagoon spa. Keďže Oksana s nami môže ostať len prvé tri dni, nechceme sa priveľmi vzdiaľovať od letiska a Grindavík má výbornú polohu. Je odtiaľ blízko do hlavného mesta Reykjavík, k Modrej lagúne aj na Zlatý okruh (Golden Circle), ktorý je najnavštevovanejším okruhom na Islande. V zime sa vraj v mietsnom prístave dá krásne pozorovať polárna žiara, nie však v letných mesiacoch, kedy slnko za zore zachádza veľmi neskoro a vychádza priskoro. Dlhé letné dni však majú svoje výhody – máte oveľa ciac času na spoznávanie! V zime sú dni krátke a sivé, všetko je pod ľadom a snehom a vonku tuhne, ale nočná obloha hrá neskutočnými farbami. Letné mesiace sú bez polárnej žiary, cený sú podstatne vyššie, turistov je omnoho viac, ale dní sú dlhšie, farebnejšie, teplejšie. I keď, v lete zase vraj dosť často prší. Island je však nádherný za každého počasia, a aj hmla a divoké boje mrakov a slnka na oblohe majú na fotkách svoje čaro… O tom, že Island patrí aj medzi najbezpečnejšie krajiny na svete, sa presvedčíme hneď v prvý deň. Majiteľov nášho guesthousu upovedomím, že prídeme až neskoro v noci. Správca mi na to odpíše: „To je v poriadku, hlavné dvere budú otvorené a kľúč od vašej izby nájdete spolu s lístočkom s vaším menom.“ Keď zaparkujeme pred domček s ceduľkou Steinar, vchodové dvere sú naozaj odomknuté, v celom dome sa už dávno spí a v spoločnej kuchyni na chladničke stojí nápis: „Ponúknite sa! Čokoľvek nájdete v kuchyni, patrí všetkým!“ Moje meno nakoniec nájdeme na lístočku na dverách na samostatnom prístrešku a kľúč jednoducho leží v zámke! Tomu hovorím neskonalá dôvera v dobro ľudí… 

Deň 1.

Zlatý okruh

Skoro ráno nás zobudia jasné slnečné lúče. Dnes to vyzerá na krásny teplý deň. Nasledujú skromné raňajky z Veronikiných zásob, ktoré sa v jej kufri našli vďaka starostlivej Veronikinej mame – horalky, teplý čaj a káva. Sme pripravené na prvý výlet. Na cestovnom pláne, ktorý som sa podujala pripraviť pred dovolenkou, stojí Zlatý okruh. Organizácie výletu som sa chytila ja, pretože som novinár od kosti a rešerš, štúdium cestovných materiálov, rád z tripadvisoru a samotné plánovanie ma nesmierne baví, o to viac, keď sa na mňa kamarátky spoľahnú a nechajú to na mňa. Nemám rada, keď mi do toho nieko priveľmi kecá. Posadká v našej Kii vyzerá asi takto: na mieste šoféra Veronika – pirát ciest. Jej hlavnou úlohou je sústrediť sa na cestu a nezabiť nás. Na čestnom mieste vedľa šoféra sedím ja – hlavný navigátor, plánovač a nie veľmi nadšený dj, kým na dvoch zadných miestach sedí Vierka s Oksanou – naši hlavní distrbútori občerstvenia, ktorí nám nikdy nezabudnú pripomenúť, že občas treba zastaviť aj na cikpauzu. Úlohy pochrapkávača sa nezhostí nikto. Všetky štyri sedíme s nosom nalepeným na skle a každú chvíľu výskame: „Woooow! Nádhera! Jeeee!“ Scenéria za oknom na každom rohu berie dych. Babe I think I have found the place for our future farm…

Prvou zástavkou je Thingvellir national park, kde sa stretávajú dve tektonické dosky, čoho výsledkom je mohutná zlomová línia. Tie dve dosky sa vraj od seba každým rokom vzdialia približne o ďalšie dva centimetre! V parku je však prekrásne! 
Ďalšou zástavkou na Zlatom okruhu je Skálholt, asi 45 km od Thingvelliru. Kedysi to bývala najväčšia vikingská osada na Islande, ale dnes už tam nie je čo vidieť. Miesto obchádzame a pokračujeme rovno ku Geysiru. Prameň, ktorý kedysi chŕlil vodu až do výšky 60m je už dnes nečinný, dal však meno všetkým ostatným gejzírom na svete. Dnes je z neho len horúca bublavá mláčka, akých je v jeho okolí veľa. Nepokúšajte sa však do niektorých z jazierok namočiť ruku, mohli by ste sa škaredo popáliť! Zem, z ktorej sa na mnohých miestach parí, vyzerá naozaj magicky, akoby z inej planéty. A len kúsok od pôvodného Geysiru sa nachádza ešte gejzír Strokkur, ktorý stále strieka až do výšky 20m v pravidelných približne 20-minútových intervaloch.
Pri hlavnom parkovisku stojí hotel s kantínou, kde sa rozhodneme naobedovať. Islandská tradičná zeleninová polievka (niečo ako náš guláš) síce stojí približne 12 Eur, ale jej misa je bezodná. Vypýtať dupľu si môžete aj niekoľkokrát za sebou zadarmo spolu s pečivom a džbánom vody. Poslednou zástavkou dnešného dňa je vodopád Gullfos (v prekl. Zlatý vodopád). Pre túto príležitosť vytiahneme z auta pršíplášte, veď bedekre písali, že v okolí vodopádov človek vyfasuje riadnu spŕšku. Gullfos je síce mohutný a voda naozaj strieka na všetky strany, ale vietor nefúka a k cestičke pre chodcov sa až tak veľa vody nedostane. Slnečné lúče sa prekrásne lámu na kvapkách vody a vytvárajú nádhernú dúhu. Chvíľu tam len tak sedíme na skalách a vychutnávame si atmosféru. Baby, ktoré videli Nijagáre, tvrdia, že Gullfos je oveľa krajší… 
Deň 2.

Modrá lagúna

Dnes máme v pláne len taký príjemný oddychový deň. Na jednu hodinu poobede máme zarezervovaný vstup do najznámejšieho prírodného kúpaliska Modrá lagúna (Blue lagoon spa). Ide snáď o najpopulárnejšiu lokalitu na Islande. Lagúna je vlastne jazierkom s morskou vodou, ktorá je vyhrievaná v dôsledku podzemnej geotermálnej aktivity. Nachádza sa uprostred lávových polí a návštevníci tu môžu lenošiť, čvachtať sa v bielom bahne a kúpať sa vo vode s príjemnou teplotou 40 stupňov po celý rok. Voda má navyše v prípade exémov a iných problémov kože liečivé účinky. Jej vodné pary zase slúžia štátu na výrobu elektrickej energie a ohrev vody. Pozor, lístky sa nedajú kúpiť na mieste, vstupné si musíte zabezpečiť online – www.bluelagoon.com. Od danej hodiny však už môžete zotrvať v kúpeľoch až do zatváracích hodín. Súčasťou základného balíčka je aj tradičná biela bahenná maska. Do komplexu kúpeľov patrí aj v láve vybudovaná sauna pripomínajúca jaskyňu, reštaurácia, bar a obchod s kozmetickými produktmi z liečivej lávy. 

Reštaurácia pre Vikingov

Len čo sa do sýta vyčvachtáme, začne nám riadne škvŕkať v žalúdku. Zaradíme preto najvyššiu povolenú rýchlosť a vyberieme sa do neďalakej vikingskej dedinky Fjörukráin, ktorá sa pýši jedinou pravou vikingskou reštauráciou v krajine. Personál nosí dobové kostými, pri stole nám jeden viking vyhráva vikingské pesničky a v jedálnom lístku nájdeme aj také špeciality ako baraniu hlavu! Necháme sa zlákať na tradičné vikingské predjedlo, ktoré obsahuje skromnú ochutnávku z niekoľkých pôvodných vikingských špecialít: nakladané veľrybie a žraločie mäso alebo baranie zľazy… Fuj, nikdy som nejedla nič odpornejšie! Doteraz cítim na jazyku tú odpornú slizkú slanú chuť… Našťastie, nie celý jedálny lístok sa nesie vo vikingskom duchu a mnohé špeciality sú upravované dnešným moderným spôsobom. Čerstvo ulevené ryby a husté krémové polievky z tej dnešnej časti menu už chutia naozaj delikátne! 

Deň 3.

Vodopády a čierna pláž

Opäť vstávame skoro ráno pošteklené slnečnými lúčmi a opäť sadáme do našej Kie. Tentoraz však smerujeme viac na juh, prvou plánovanou zastávkou je vodopád Seljalandsfoss s jaskyňou, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej cesty. No i samotná jazda po krajine je zážitok. Všade narážame na prekrásne prírodne scenérie, krásne upravené osamelé farmičky a konské výbehy strieda vulkanická pustá, priam mesačná krajina. Len tak mimochodom, islandské koníky majú hrubú huňatú srsť ako oslíky a strapaté ofiny padajúce do čela, ovečky na Islande zase vždy a všade chodia v trojici a často si vykračujú po ceste tak sebavedomo, akoby im celá cesta patrila. Poza vodopád Seljalandsfoss sa dá prejsť, a práve teraz, keď sme si pršiplášte nechali v aute, nás za vodopádom aj poriadne osprchuje. Podľa mňa, najkrajšia sprcha v živote! 

Po približne ďalších 20 minútach v aute po malebnej ceste okolo drevených domčekov so strechami obrastenými trávou (sú toto tie elfské domčeky?) dorazíme k ďalšiemu vodopádu Skógafoss, ktorý patrí k tým najfotografovanejším miestam na Islande. Je naozaj mohutný a pri jeho nohách ležia rovno až dve čarovné dúhy! Hore na kopci ponad vodopád je zase prekrásny výhľad na islandské kopce. A v blízkostí vodopoádu stojí ďalšia turistická kantína, kde si objednáme ďalšiu bezodnú a výživnú islandskú polievku… Spoznávate tento vodopád z poslednej série Game of Thrones? 
Na trase za vodopádom Skógafoss smerom do dedinky Vík leží ešte jedna zaujímavá odbočka – vrak stroskotaného lietadla amerického námorníctva  Douglas Super DC3. V oblasti Sólheimasandur už leží 40 rokov a posledné roky je obľúbenou turistickou destináciou. Kedysi bola jeho lokácia neznámou hádankou, ale dnes, v dobe internetu, poloha lietadla už žiadnou tajnosťou nie je. Tam kde na úseku medzi vodápadom a dedinkou Vík (asi 15 km pred ňou) parkuje pri ceste najviac aút, zaparkujte aj vy. Odtiaľ už treba ísť pešo a poriadny kus! K vraku lietadla vás dovedie 4 kilometre dlhá prašná piesočnato kamenistá cestička smerom k pobrežiu. Lietadlo leží za veľkou čiernou dunou, preto ho zbadáme až na poslednú chvíľu. Je to drsný veterný terén, ale netreba sa vzdávať. Hovorí sa, že lietadlo stroskotalo kvôli zlému počasiu, vojaci pre zlé veternostné podienky netrafili na základňu, a potom zle prepli na inú palivovú nádrž. Všetci ale pád prežili a farmár, ktorému pozemok, kde lietadlo strokotalo, patril, na havárii celkom dobre zarobil. K nádrži lietadla chodieval vraj tankovať svoj traktor a zásoby paliva mu vydržali na celý rok! Dnes sa okolo lietadla obšmieta množstvo zvedavých turistov a fotografov, je ťažké si vybojovať dobrú pozíciu pre seba. Nato treba buď dobrú trpezlivosť, alebo sem zavítať skoro ráno, prípadne v noci, keď oblohu osvetľuje iba polárna žiara. Západy slnka sú však najobľúbenejšie… 
Poslednou zastávkou dnešného dňa je dedinka Vík, resp. čierna pláž s čiernymi skalami a čiernym vulkanickým pieskom Reynisfara. Nad morom sa týčia tri skalné veže Reynisdrangar (trollie skaly). Podľa legendy sú to traja trollovia, ktorí na mieste skameneli, keď sa nestihli ukryť pred vychádzajúcim slnkom… Slnko zapadá a vonku začína poriadne fúkať. A nás čaká dlhá cesta naspäť do Keflavíku. Musíme Oksanu hodiť na letisko. A pred nami je posledná noc v Grindavíku…
Deň 4.

Ľadovcová lagúna

Dnes šoférujeme až na samý juh ostrova, k národnému parku Vatnajökull. Ide nielen o zaujímavý národný park a obľúbené kempingové miesto dobroduhov, ale aj o najväčší ľadovec v Európe, ktorý sa tiahne do šírky 150km. Pri jazde po okružnej diaľnici často zbadáte, ako si razí cestu medzi horskými hrebeňmi. V roku 1996 sa vraj pod povrchom ľadovca objavila asi 4km dlhá trhlina a počas dvoch dní nad ľadovcom vytryskla para až do vyšký 10m. O pár dní neskôr sa ľadová priehrada úplne pretrhla, vyvalil sa obrovský príval vody, ktorý so sebou bral mosty, cesty a niesol sebou kus ľadu. Kemp Skaftafell, ktorý je súčasťou národného parku Vatnajökull, je medzi pešími turistmi najmä v lete obľúbenou oblasťou. Nachádza sa tu množstvo rozlične náročných trekkingových trás. K menej náročným a kratším trasám patrí túra k čiernemu vodopádu Svartifoss, kam sa vydáme aj my. Vodopád dostal svoje meno podľa okolitých čiernych čadičových skál. Za vstupné do kempu/parku sa samozrejme platí. Cena závisí od dĺžky pobytu…

Potom, čo opustíme národný park, pokračujeme v jazde smerom na východ. Keď brázdime mesačnú vyprahnutú krajinu a pusté skaliská, začíname si myslieť, že nás už nič neprekvapí, ale Island nás zase raz dostane. Spoza mesačných kopcov sa zrazu na pozadí svetlo fialovej oblohy vynorí tyrkysovo modrá ľadovcová lagúna s plávajúcimi tuleňmi! To sme práve dorazili k ľadovcovej lagúne Jökulsárlón. Tento mimoriadne fotogenický prírodný jav sa nachádza u hlavnej okružnej cesty č.1, v mieste, kde je odtok z jazera do mora preklenutý malým mostom. Po hladine lagúny plávajú ľadovcvé kryhy, ktoré sa odlomili z ľadovca, pričom niektoré z nich môžu dosahovať výšku porovnateľnú s výškovými budovami. A medzi nimi nebojácne tulene! Je to neskutočný zážitok pozorovať tento výjav z pobrežia. Akoby ste sa zrazu ocitli v inom svete. A kto na to má, môže si zaplatiť okrúžnu plavbu loďkou pomedzi tulene a ľadovcové kryhy… 
Plné zážitkov smerujeme úplne na východ do Djupivoguru, k malebnej dedinke nad fjordami. Cesta vedie ponad fojrdy prudkými serpentínami a navyše cez pustú krajinu. Keby sme vyrazili skôr, bol by to nádherný pohľad, ale na deň padá ťažká tma, nám dochádza benzín, nevieme, ako sme ďaleko, lebo serpentínky sa točia ako skrútená anakonda a všade naokolo ani živej duše. Kým konečne bezpečne dorazíme do penzióna Brunes Guesthouse, kde sme si zarezervovali chatku, užijeme si poriadny adrenalín. Benzín nám vyjde nadoraz, našťastie správca nás upokojí informáciou, že najbližšia benzínka sa nachádza len pár kilometrov od nás. Uff. Tankovanie však už necháme na ráno…
Deň 5.

Egilsstadir

Vo vyhriatej chatke sa nám tak dobre spí, že sa dlho nevieme vyhrabať z postele. Keď potom zadávame do navigačky dnešný cieľ – sopku Askju, navigačka ukazuje nezmyselných 16 hodín jazdy, hoci by sa sopka nemala nachádzať viac než 150 km od našej chaty. Kým tejto záhade prídeme na chĺp, radšej operatívne meníme plán. Na dobrodružnú cestu k sopke sa cítime príliš unavené a príliš naplnené dojmami, ktoré sme ešte nestihli poriadne spracovať. Rozhodneme sa len presunúť viac na východ, do mestečka Egilsstadir, kde si oddýchneme a načerpáme nové sily. Vonku stále vládne neuveriteľné slnečné počasie, už piaty deň vkuse. Vôbec to nesedí s tým, čo som o islandskom počasí počula. Väčšina footografíí z Islandu mojich známych je zachmúrených, pretože týždeň bez oblakov na Islande je skôr výnimočná vec. Nám však počasie neuveriteľne praje. Ubytujeme sa vo veľmi útulnom guesthouse Olga. Už sa nevieme dočkať poriadnej sprchy! Egilsstadir síce nepatrí medzi najkrajšie mestá na Islande, ale je dobrou základňou pre výlety do hôr a k skrytým celoročne prírodne vyhrievaným jazierkam v jeho okolí. Islandské pobrežie je zároveň domovom rozkošných vtákov – puffinov atlantických, ktoré mi trošku pripomínajú tučniaky. Avšak v tomto období už odlietajú pred blížiacou sa zimou do teplejších krajín. My sa však pre dnešný deň uspokojíme s dobrým obedom. Pre tento účel si necháme poradiť tripadvisorom a vyberieme si nakoniec reštauráciu, ktorá sa nachádza na krásnom zelenom mieste asi 39km od mesta. Namiesto menu a la karte vám tu ponúknu buffet, pričom ponuka jedál sa líši podľa časti dňa. V poludňajších hodinách sa servíruje obed, v podvečer Čaj o piatej a koláčiky, večer zase večera. A my tak máme za prijateľnú cenu možnosť vyskúšať viacero zdravých islandských chodov… Večer sa ešte vyberieme do mesta hľadať sexi Vikingov, ale mesto zýva prázdnotou… 

Deň 6.

Cesta do pekla

Peklo, alebo po islandsky Víti, tak sa volá kráter, ktorý je po poslednom výbuchu sopky Askja stále dosť teplý na to, aby sa v ňom dalo kúpať. Smrdí síce po síre ako peklo, ale má prekrásnu nebíčkovo modrú farbu. Cesta k nemu však peklo tak trochu je. Navigačka v aute ukazuje 16 hodín, Google maps v mobile 5 a pol, no naša pirátka ciest Veronika to nakoniec dá za 4 a pol hodiny! K peklu totiž vedie vedľajšia cesta F910 a to priamo cez mesačnú pod lávou pochovanú krajinu, kde nestretnete živej duše. Cesta skôr pripomína offroad pre dobrodruhov než oficiálnu trasu. Bez terénneho vozidla na ňu ani nevstupujte! Je to navyše zakázané. Na niektorých miestach totiž trasu križuje potok a nie všade sú postavené mostíky. Na mnohých miestach skrátka budete musieť prejsť priamo cez vodu a zradné kamene. Naším šťastím je, že už 6. deň na Islande vôbec neprší a tak potôčik nie je taký rozvodnený aký môže byť. Predsalen, naša Kia má síce pohon 4×4 ale k veľkým terénnym džípom má stále ďaleko. Kúsok pred cieľom nás zastaví správca národného parku: „Dievčatá, ako sa vám brázdili tie rieky? Kam máte namierené?“ Úprimne sa priznáme, že nám rieky celkom nahnali strach a že sa plánujeme vrátiť po F88 až do Akureyiri. „Nuž, dievčatá, ak sa vám nepáčili tie dve rieky na F910, tie na F88 sa vám budú páčiť ešte menej. Sú oveľa hlbšie, širšie a nebezpečnejšie. Odporúčam vám vrátiť sa tak, ako ste prišli…“ Uff, po tej istej ceste až do Akureyiri znamená cestu minimáne o 5 hodín dlhšiu. Dilemu púšťame zatiaľ z hlavy, rozhodneme sa neskôr, teraz sa chceme okúpať v sopke! Pod kráterom sídli aj jednoduchý osamelý kemp, kde naberieme jedného stopéra, ktorý sa chce odviesť bližšie ku kráteru. Za odvoz od neho drankáme rady, ktorou cestou sa vybrať naspäť. „Nuž, videl som aj také autá ako je vaše tadiaľ prechádzať, ale…“ Kúpanie sa v sopke nám nachvíľu odplaví všetky starosti z hlavy. Je to skvelý pocit! Voda v kráteri síce nie je úplne horúca, ale nie je ani studená, zo síry zase trošku naťahuje, ale po chvíli ju prestaneme vnímať… 

Nadíde čas vrátiť sa. Nechceme sa predsa mesačnou krajinou túlať za tmy. Keď sa priblížime k rázcestiu ciest F910 a F88, Veronika zvolí osmičky: „Veď je to moje šťastné číslo! A nemienim stráviť v aute päť hodín navyše…“ Na ceste nestretneme jedinú živú dušu. Úspešne prekročíme prvú vodnú priekopu, potom druhú (dokonca po nej plávali kačičky!), výskame od nadšenia. Varujem však baby, že správca spomínal tri prechody… Alebo len dva?? Jazdu nebezpečnou pustatinou by sme už najradšej mali za sebou. A hopsa! Tešili sme sa predčasne. Zrazu sa pred nami vypína obrovská vodná priekopa, najširšia a najhlbšia, akou sme doteraz prechádzali. Špagát s farebnými vlajočkami vyznačuje trasu, kde je vraj voda najplytšia. Bohužiaľ, razí si to práve cez ten najširší úsek. Pred priekopou parkuje biele auto podobné našej Kii. Ktovie, ako dlho tam už čakajú na pomoc? Váhajú či prejsť alebo vrátiť sa? Presne ako my… V tom sa však za nami objaví obrovský terénny džíp (mne skôr pripomína traktor) a smelo sa pustí do vody. Biele auto našich susedov ho začne okamžite nasledavať. Džíp brázdi vodu a biele auto poľahky prejde bezpečne v jeho pätách! „Veronika choď za nimi! Ukazuje nám cestu!“ Veronika však spanikári a už je neskoro. Džíp aj biele auto sa strácajú v diaľke. Trúbime na klaksón a mávame, aby sa pre nás džíp vrátil. Vráti sa. Snažíme sa šoféra – mladého chalana prehovoriť, aby cez vodu tak obratne odšoféroval aj naše auto. Netrúfa si, nechce na seba zobrať riziko. Voda by mohla zájsť do motora. „Ale to auto pred nami predsa prešlo, a bolo podobne vysoké…“ „Áno, to je pravda, ale stále je to riziko…“ Nakoniec sa Veronika odhodlá risknúť to, džíp nám bude ukazovať cestu a brázdiť vodu tak, ako autu pred tým. „Len pomaly a v mojich stopách,“ napomína ju šofér džípu. Keď sa pustíme do vody, začne v aute pípať alarm. „Baby, zapnite si pasy!“ kričí Veronika. „To nie sú pasy!“ kričíme naspäť zúfalo poctivo pripútané. Parkovacie senzory narazili na vodu a idú sa zblázniť. Píp.Píp.Píp.Píp… Ale rieku prejdeme bez ujmy!!! Sláva!!! 
Správca stopercentne nespomínal štyri prechody, a tak začíname v aute oslavovať. Náš záchranný džíp zmizne v diaľke ďaleko pred nami. Oslavujeme však len dovtedy, dokým nenarazíme na ďalší prechod. Podobne nebezpečný ako bol ten posledný! Tak to je podpásovka! Naokolo nikoho a bez pomoci sa už nemôžeme ani len vrátiť. Uväznené medzi dvoma riekami. „Musíme to prejsť, nemáme na výber, len sa na to najprv vycikám…“ hovorí Veronika a otvára dvere auta. „Počkaj, niečo za nami ide,“ zastavím ju, keď zbadám v spätnom zrkadle bielu čmuhu. Zrazu sa za nami zčista jasna objaví biely veľký džip, za volantom starší pán s dlhými bielymi fúzmi a bradou… „Ukážete mi cestu? Môžem vás cez tu rieku nasledovať?“ krčí k nemu Veronika. Deduško sa len chápavo usmeje a prikývne hlavou. Vďaka bielem džípu tak prejdeme aj posledný nebezpečný úsek na ceste… A teraz mi povedzte, je to neuveriteľná zhoda náhod alebo nám tie dva záchranné džípy a biele auto podobné nášmu, ktoré nám dodalo odvahu, poslali do cesty nejaké zázračné bytosti? Počas celej štvorhodinovej jazdy sme na ceste nestretli jediné vozidlo, jedinú živú dušu, iba pri tých dvoch nebezpečných prechodoch a iba vtom momemte, keď sme ich práve potrebovali… Ešte doteraz mi na rukách pri spomienke na náš výlet k Askji nabiehajú zimomriavky… 
Tesne pred západom slnka vojdeme na hlavný okruh a pred Akureyiri stihneme ešte zastaviť pri vodpádoch bohov – Godafoss. Znamenie, že sme z pekla zase bližšie k nebu… K vodopádom vedie krásna cesta okolo jazera Mývath, kam mnohí turisti chodia kempovať a na túry po okolí. Obchádzku cez mestečko na severnom pobreží – Husavík, odkiaľ sa dajú často aj z cesty pozorovať veľryby, už bohužiaľ nestihneme. Na úseku medzi Akureyri a severnejším Dalvíkom okolo pobrežia Eyjafjördur sa zase vraj nachádza aj najviac elfích obydlí… 
Deň 7.

Cesta domov

Prebudíme sa v krásnom a rozľahlom modernom apartmáne v mestečku Akureyri, ktorý sme našli na Airbnb. Zatiaľ najpohodlnejšie ubytovanie na Islande. Vonku však husto prší, prvý krát za celý náš pobyt. Čas ísť domov. Aj počasie nás už vyprevádza. Dáme si výborný obedík v Kaffi Ilmur – teplú hustú polievku aj s koláčikom. Zdá sa, že na islande sú obedové buffety populárne. Čaká nás jednoduchá jazda po hlavnej ceste cez západné pobrežie až do hlavného mesta Reykjavík. Prehliadku mesta pre hustý lejak vynecháme, aj keď na 73m vysokú vežu kostola Hallgrímskirkja, ktora je najfotografovanejším symbolom mesta, som sa celkom tešila. Musíme sa uspokjiť s večerou v reštaurácii Kaffi Vagnnin v prístavnej časti, kde sa servírujú lokálne jedlá a čerstvé úlovky z mora. A po večeri už len cesta na letisko a dlhý let cez Paríž naspäť do Abu Dhabi… 

Zopár rád na záver

  • Na islande sa platí islandskou korunou, ale hotovosť vôbec nebudete potrebovať. Všade sa dá platiť kartou, dokonca aj na platených parkoviskách a verejných toaletách majú mašinky na karty!
  • Pripravte sa na vlhké počasie v lete a teploty okolo 15-18 stupňov, kým zimy sú mrazíve a zasnežené.
  • Ak sem idete aj za polárnou žiarou, vyberte si termín v zimných mesiacoch
  • V lete sú ceny vyššie a všade je viac turistov, ale dni sú dlhšie a príroda hrá viacerými farbami. 
  • Prenajmite si terénne vozdilo – čím väčšie, tým lepšie, obzvlášť, ak plánujete cestu do vnútrozemia. 
  • Island je drahá krajina. Aj keď len málo Islanďanov je naozaj nápadne bohatých, nestretnete sa tu takmer so žiadnymi prejavmi chudoby. Životná úroveň v celej krajine je pomerne vysoká. Pre nás to však znamená vysoký zmysel pre poriadok, ale i vysoké ceny.
  • Island sa však dá zvládnuť aj za menej peňazí. Plánujte v značnom časovom predstihu, voľte guesthousy, chatky, kempy a súkromné obydlia pred hotelmi, vlastnú stravu pred stravovaním sa v reštauráciách. 
  • Viac tipov ako precestovať Island za čo najmenej peňazí nájdete na travelhacker.com

Zuzka Greizinger

LETUŠKA

Som letuška, no kedysi som bola redaktorka v časopise, hlavu v oblakoch mám však odjakživa. Okrem výšok ma vždy lákala aj chuť diaľok, a tak mi raz v hlave vzkriesla skvelá myšlienka – spoznám svet ako letuška Le Tužka. 🙂

FOLLOW ME

Destinácie