Mostar

Tanec vlkov

Byť v Dubrovníku na dovolenke a nenavštíviť ďalší balkánsky skvost, ktorý sa vďaka Instagramu stáva stále viac populárny, by bol hriech. Kým moja rodina dáva prednosť ďalšiemu dňu na pláži, z časti aj preto, že do Bosny a Hercegoviny, ktorá sa už nenachádza v európskom Schengenskom priestore, treba pas, a ten nemajú pri sebe všetci členovia, ja vstávam už skoro ráno na malý výlet s miestnou cestovnou agentúrou. Ďalšou možnosťou je vydať sa za Bosnianske hranice na vlastnú päsť lokálnou dopravou alebo autom, takto sa mi to však zdá jednoduchšie. V minibuse je nás turistov deväť (dva indické páry, dve Filipínky a jeden miešaný pár Švajčiar a Mexičanka) a cestou k hraniciam nám sprievodkyňa rozpráva o niekdajšiej Juhoslávii, vojne na Balkáne a prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi, o tom ako Srbi vyhnali moslimov z krajiny. Juhoslávia bola kedysi veľká a veľmi silná krajina s bohatým hosodárstvom, priemyslom i cestovným ruchom, no v 90. rokoch po vojne na Balkáne sa rozdelila na niekoľko drobných štátov. Majiteľ cestovnej agentúry mi pred výletom prezradil, že Balkán v latinčine znamená “Tanec vlkov” a Balkánci sú skutočne ako vlci – silní, temperamentní, divokí a silne viazaní k svojim svorkám, teda rodinám a tradíciám. Udržať toľko odlišných vlčích svoriek pohromade asi nebolo jednoduché…

Našou prvou zastávkou za hranicami sú prenádherné Kravické vodopády so smaragdovo zelenou priezračnou vodou. A v tomto rajskom národnom parku sa človek môže aj kúpať! Nie každý tam však ochotne skočí, voda je neskutočné ľadová, aj napriek tomu, že slnko riadne páli. Naša sprievodkyňa nám na vychutnanie tejto krásy dá rovných 40 minút, z čoho iba 25 minút zaberie zostup a výstup po schodoch. Radšej by som oželela našu ďalšiu zastávku v (pre mňa nudnej) dedinke Medjugorje, kde roku 1981 údajne došlo k svätému zjaveniu Panny Márie, a o to dlhšie by som sa kúpala vo vodopádoch… 

Po 25 kilometroch od svätej dedinky konečne dorazíme do Mostaru, kde sa nás ujme iná, krásna a neskutočne vysoká bosnianska sprievodkyňa. Práve od nej sa po pešej ceste k mostu dozvieme kopec ďalších zaujímavých informácií. V dnešnej dobe v Bosne a Hercegovine žijú pokope úplne bez problémov, v harmónii a mieri tri veľké náboženské skupiny – katolíci, moslimovia a právoslávni vyznávači viery. Krajina je stabilná a má silnú peňažnú menu (v porovnaní s Eurom 2:1), možno aj vďaka tomu, že štátu vládnu hneď traja prezidenti, zástupcovia svojich skupín, volení na osem mesiacov. Bosňania sú na svoj neobvyklý volebný systém veľmi hrdí. Podnebie je tu typické vnútrozemské s veľkými teplotnými rozdielmi v lete a v zime. Kým v lete 40-stupňové horúčavy vôbec nie sú neobvyklé, v zime teploty klesajú hlboko pod nulu.

Most v bosnianskom jazyku znamená to isté, čo v našom slovenskom. Je teda jasné, že mesto dostalo svoj názov podľa svojho slávneho mostu. Starý kamenný most ponad rieku Neretva je centrom mestského života už od svojej výstavby v 16. storočí (pôvodne bol však drevený). Rozdeľuje mesto na moslimskú a kresťanskú časť a právom sa považuje za jeden z najkrajších a najobdivovanejších mostov na svete. Skoro tak slávni ako most sám sú bosnianskí skokani, ktorí z 27 metrov vysokého mostu skáču do ľadovej rieky pod ním. Ide o akúsi skúšku dospelosti a preukázanie mužnosti a odvahy. Tradícia skákania v meste je stará neuveriteľných 450 rokov! Skoku predchádza tvrdý tréning a prísne otužovanie. Rozdiel medzi teplotou vzduchu a vody je priveľký. Niektorí skokani skáču do vody nohami napred, iní volia turecký sed alebo lietajú vzduchom ako vtáci. A potom na brehoch zbierajú peniaze od divákov pre svojich šampiónov. Respektíve, v dnešnej dobe sa to robí naopak: najprv sa medzi turistami zhromaždenými pod mostom vyzbierajú peniaze do klobúka, a ak ich je v klobúku konečne dosť, skokan na vrchole mosta dostane signál, že môže skočiť svoju šou. 

Keď skokania bezpečne výplávajú na breh rieky, turisti sa rozprchnú a voľný rozchod dostáva aj naša výletná skupinka. Osobne sa ešte chvíľu túlam pod mostom, preskakujem kamene a hľadám najlepšie miesto na fotku. Na jednom mieste to inak nejde, musím ponoriť nohy do vody a prebrodiť sa na druhú stranu. Vtedy zisťujem, že voda je naozaj neskutočne ľadová. Pri tomtom sparnom počasí sa tomu až nechce veriť. Slnko pomaly zachádza za ťažké mraky a vyzerá to na poriadnu búrku. O Mostare sa často hovorí ako o Istanbule Balkánu a skutočne! Rieka Neretva rozdeľuje mesto na kresťanskú a moslimskú časť, národné jedlo vychádza z tureckých špecialít a okolo mostu sa tiahne starý bazár s ručne tkanými kobercami, farebnými lampičkami a svetielkami, kamienkami vykladanými šperkovničkami a bižutériou. 

Najviac ma však prekvapuje lokálne jedlo. Na odporúčanie našej sprievodkyne zájdem do miestnej reštaurácie, kde ma tradične privítajú štamprlíkom silnej rakije. Potom si z časti tradičných špecialít vyberám tanier, ktorý ponúka z každého trošku – ČEVABI (ako naše čevabčiči), JAPRAK (hovädzím mäsom, korením a ryžou plnené vinné listy) a DOLMA (hovädzím mäsom, korením a ryžou plnená paprika). Všetko sa samozrejme podáva so zemiakou kašou a kyslou smotanou! A v nápojovom lístku majú aj vodu so syrupom. Čo vám to pripomína? Mne kuchyňu ako od babičky. Mňam!