Paríž #1

Paríž mám už síce prejdený v minulosti, ale to mesto sa mi nikdy nepreje, rovnako ako crème brulee či croissanty! Väčšinou ma ľudia odhadujú na Francúzku, asi preto, že sama sa cítim ako Parížanka. 🙂 

Milujem posedávanie pri kávičke či poháriku vína, umenie, staré uličky a jednoduchý parížsky štýl, s ktorým kedysi prišla Coco Channel. Aj tentoraz sa ma dievčatko na lete opýtalo, či som z Francúzska. Moje srdce asi plesalo na metre ďaleko, že sa vracia domov. 🙂 Medzi cabin crew sa povráva, že Paríž ako let nič moc, ale ten môj je v pohode. Navyše sa dozvedám, že priletíme akurát na noc múzeií, jediný deň v roku, kedy sú všetky múzeá otvorené aj v noci a sú zadarmo! To bude znamenie! Nadšenie so mnou zdieľa ešte jedna kolegyňa Rumunka, tak mám na „Polnoc v Paríži“ (*veľmi vydarený film od Woodyho Allena) parťáčku. Priletíme okolo obeda, rýchlo sa zbavíme uniforiem, a aby sme nestrácali čas, hneď vyrážame do mesta. Kým sa nadobro nestratíme medzi obrazmi v Louvre, stíhame ešte Eiffelovku a kopec fotiek. Najprv sme si chceli počkať na blikajúce svetielka, ale dozvedeli sme sa, že sa veža rozsvieti až o desiatej večer, keď sa úplne zotmie, a my musíme stihnúť ešte Mona Lisu, preto to nakoniec vzdávame. Paríž pod zemou je celkom slušné bludisko. Ja nehovorím po francúzsky (zatiaľ!) a moja parťáčka má zase mizerný orientačný zmysel. Nejako sa ale spolu vymotáme a postupne sa v parížskom metre začínam orientovať. Pred Louvrem vystúpime akurát, keď sa začne zotmievať. Brány sklenenej pyramídy sú doširoka otvorené. Zúfalo zisťujem, že v Louvri by som sa ozaj mohla zašiť aj na štyri dni a stále by bolo čo obdivovať, no noc múzeií je žiaľ len jedna. Aj tu Paríž testuje náš orientačný zmysel. Nájsť Mona Lisu však nie je ťažké, je vždy tam, kde je najviac ľudí. Keď sa po trpezlivom vyčkávaní v rade pred nami pár hláv niekam odsunie, vynorí sa konečne jediná, tá najočakávanejšia. Čudujem sa, že aj taký malý obrázok môže byť taký slávny. S úsmevom Mony Lisy sa vraciame do hotela, a hlavne do postele…

Na druhý deň ráno vstávame príliš skoro, aby som sa cítila oddychnutá, ale Paríž nepočká. Na programe je moje obľúbené Montmartre, ktoré je priam nasiaknuté starým Parížom a umením. Všade samí pouliční umelci, obrazy, kaviarničky, koláčiky, staré kolotoče. Tu chcem bývať! Za rohom naďabíme na múzeum Salvatora Dalího, môjho obľúbeného umelca. So suvenírom – vytočenými fúzikmi vo vrecku sa presúvame na Montparnasse, do slávnej klasickej kaviarne na 64. poschodí, odkiaľ máme výborný výhľad na Eifellovku. Z ceny (alebo z výšky) sa nám poriadne zatočí hlava, ale ten pocit za to stojí. Nasleduje cesta podzemným bludiskom k Notre Dame, Chrámu Matky Božej v Paríži. Keď sa z chrámu konečne vymotáme, spustí sa obrovský lejak. Žiadna romantická prechádzka Parížom v daždi, akú vo filme Polnoc v Paríži opisuje Woody Alllen, ale lejak, pri ktorom do nitky zmokneme za pár sekúnd. Znamenie, aby sme ďalej nepokúšali naše sily, ale vrátili sa na hotel oddýchnuť si pred letom naspäť do Abu Dhabi…