Peru
VÝLET
10 dní
MNOŽSTVO
7 DIVOV
Zuzka Greizinger
LETUŠKA
FOLLOW ME
Deň na letisku
Čakáme na letisku v Madride. Ja a moje slovenské kolegyne a kamošky Ivka a Veronika. Do odletu do peruánskej Limy máme ešte štyri hodiny, teda ak sa vôbec na let dostaneme. Iberia je zúfalo vybookovaná a my, ako inak, cestujeme na zlacnené staff standby lístky. To znamená, že platíme výrazne menej, ale letíme len vtedy, ak sa v lietadle nájdu voľné miesta. Plne platiaci cestujúci majú vždy prednosť. Pôvodne sme tu vlastne vôbec nemali byť. Túto dovolenku sme si spoločne zarezervovali hlavne preto, že sme sa pôvodne chystali do Južnej Afriky a Capetownu, kde práve vrcholí leto. Peru bol spontánny nápad. Na rozdiel od Južnej Afriky, totiž Slováci nepotrebujú do Peru žiadne víza, iba spiatočnú letenku, ktorá dokazuje, že sa nehodláme zrdžať v krajine viac ako 90 dní. Pre nás letušky, ktoré potrebujú mať pas vždy pripravený, boli obštrukcie okolo vybavovania víz do Južnej Afriky dosť závažnou prekážkou. V Peru síce momentálne vládne dažďová sezóna, ale s Veronikou spoliehame na naše šťastie s počasím. Ani na Islande nám nepršalo, za celý týždeň ani raz! Výlet mimo hlavnej sezóny navyše sľubuje menej ľudí a nižšie ceny… Populárna 4-dňová turistická trasa Inca Trail k Machu Picchu je síce vo februári uzatvorená ako každý rok pre servisné práce, ale my už sme sa dávno rozhodli, že pôjdeme vlakom. Nie sme zrovna cestovateľky – „backpackerky“, ale tak trochu cestovateľky – princezničky, ktoré sa do hôr kľudne vyberú so šiestimi kuframi! 🙂 Ale nevyužite možnosť, keď „baggage alowance“ hovorí 23 kíl! Počas čakania na letisku ešte riešime, či sa z Peru vyberieme aj do Bolívie, ale zdá sa, že nám to nevyjde. Na presun potrebujeme viac času, predsalen musíme rátať s rezervou, keďže cestujeme nízkonákladovo na standby lístky… Aspoňže Iberia nás nakoniec na let vezme a náš výlet do Peru sa môže začať!
Noc v Lime
Keď po 12 hodinách letu pristaneme v Lime, je už noc. Tesne pred letom sme si rezervovali hotel, aby sme si po lete mohli trochu natiahnúť telo v riadnej posteli. Vyhrala čo najmenšia vzdialenosť od letiska. Na letisku v Lime funguje taká služba, ktorá vám zarezervuje odvoz do hotela a dá sa platiť v dolároch. Je to oveľa bezepčnejšie a spoľahlivejšie ako hľadať taxík na ulici. Cesta do hotela nás stojí asi 10 dolárov a k tomu hneď získame aj nového kamaráta a osobného šoféra. Náš šofér Miguel je totiž mimoriadne priateľský, vtipný a má skvelú angličtinu. Využijeme ho aj na druhý deň ráno, kedy sa vraciame naspäť na letisko, odkiaľ nás čaká asi hodinový let do Cusca. A tam to už celé naozaj začína…
Kým v Lime bolo horúco a sparno, v Cuscu je už úplne iné ovzdušie. Chladné a vysokohorské. Mesto Cusco totiž leží v nadmorskej výške 4300 m. n. m., čo je skoro dvakrát tak vysoko ako náš najvyšší vrch na Slovensku. Už len samotné dýchanie v Cuscu býva problém. Vzduch je síce čerstvý, ale riedky. Mnoho ľudí nás vopred upozorňovalo na nevoľnosti v dôsledku vysokej nadmorskej výšky – dýchacie problémy, migrény, zvracanie. Peruánci však majú na to osvedčený liek – cukríky z koky! Rastlinka, ktorú neslávne preslávila výroba kokaínu, sa v Peru považuje za univerzálny liek a cení sa nad všetky medikamenty. Z koky sa robia čaje, sladkosti aj žuvačky. Aj my sme teda dobre vybavené cukríkmi, ktoré sme si zakúpili ešte na letisku. Prvé hodiny nadmorskú výšku zvládame dosť dobre…
Ešte pred našim 10-dňovým výletom (skoro 4 dni ale padnú na cestu) sme si zarezervovali služby lokálneho turistického sprievodcu, ktorého nám odporúčil náš kolega. Pokiaľ nie ste až takí scestovaní dobrodruhovia, súkromného sprievodcu po Peru určite odporúčam. Je to oveľa lepšie ako chodiť na masové organizované výlety, stále však budete mať pocit, že cestujete na vlastnú päsť, ale s niekým, kto sa v krajine naozaj vyzná. A je to navyše veľmi pohodlné, máme auto, osobného šoféra a sprievodcu v jednom. Vďaka Francovi (Peru Best Holidays) sa neskôr dostaneme na miesta, kde by sme sa bez neho asi ťažko dostali. Navyše nás dokáže pripraviť na jednotlivé situácie v Peru lepšie, než by sme mali hodiny a hodiny študovať rady na tripadvisore. Šetrí to čas a šetrí to nervy. Nie je to drahé (za 4 dni jeho služieb vrátane vstupných lístkov k pamiatkam a nejakého jedla sme zaplatili každá, ak si dobre pamätám, okolo 400 $) a v jednom balíku to máte aj s parádnymi informáciami o krajine z pravej ruky. Že sme si vybrali dobre, vieme hneď od prvého momentu, ako sa s Francom srdečne zvítame na letisku. Veľmi rýchlo sa stane skôr našim priateľom, než len sprievodcom. V jeho aute nás čaká košík so snackom a koka cukríkmi… Ako postupne Franco pochopí, letušky sú najväčie požieračky snacku, aké kedy videl. 🙂
Nestrácame ani minútu drahocenného času a hneď po prílete smerujeme k nášmu prvému naplánovanému cieľu. Po ceste v aute opäť ďakujeme za Franca. Určite je dobré mať so sebou skúseného šoféra, ktorý sa vyzná v miestnych pomeroch. Ako sa totiž od mierne sarkastického Franca dozvieme, pravidlá cestnej premávky tu skôr fungujú ako vágne odporúčanie než striktné pravidlá. („Traffic lights and signs are just for suggestions!“:) Keď dorazíme k divu Salineras de Maras (asi 40 km od Cusca) uprostred hôr, pocítime trošku sklamanie. Z instagramu toto miesto poznáme ako množstvo pastelovo farebných soľných útvarov, pod nohami nám však leží len tisícky zablatených kaluží. Nuž, dažďová sezóna. Stavím sa, že v období sucha to tu vyzerá ako na populárnych fotkách. Pršať našťastie neprší, no slnko spoza mrakov vykuklo len nachvíľu. Aj ze ten krátky čas mi však stihlo spáliť jediné odhalené miesto – zátylok! Dajte si preto pozor na zradné vysokohorské slniečko. Údiv prichádza až s novými informáciami. Salineras de Maras sú vlastne dômyselné soľné vaničky už od čias Inkov, do ktorých steká neuveriteľne slaná a horúca minerálna voda z okolitých prírodných prameňov a z ktorých sa po odparení vody ťaží mimoriadne jemná a kvalitná soľ. Tá sa potom využíva v tých najluxusnejších reštauráciách po celom svete. Ako ešte niekoľkokrát tieto dni zisťujem, tí Inkovia naozaj vedeli, čo robia…
Po Salineras de Maras prichádzame do dedinky v Sacred Valley, kde žijú poslední čistí (nemiešaní) Quechuanci – priami potomkovia Inkov. Sme pozvaný na obed, lokálnu pochúťku. A toto je presne ten zážitok, ktorý by sme bez Franca ťažko absolvovali. Všetci Quechuánci, tak ako mnohí prostí Peruánci, majú ostrým vysokohorským slnkom spálené líčka, šikmé oči skoro ako Číňania, tmavo hnedú, jemne do červena sfarebná pokožku, hlboké drsné vrásky a tie orlie nosy – úplne pripomínajú zobáky národných vtákov Kondorov! Neskutočne ma baví pozorovať tieto drsné tváre, v ktorých sa zračí toľko rokov jednoduchého života vysoko v horách a pri tvrdej práci. Quechuánci nás vitajú svojimi piesňami všetci oblečení v rovnako farebných krojoch. Nechýbajú im pestrofarebné pončá prevesené cez plecia a vysoké klobúky, ktoré sa stali súčasťou ich miestneho odevu potom, čo zem navštívili Briti. Najprv nám ukazujú, ako tkajú priadze zo surovej vlny z lamy, pričom používajú nástroj podobný kolovrátku, aké kedysi na dedinách používali naše prastaré mamy. Potom sa dozvieme ako iba za použitia prírodných surovín získavajú všetky možné odtienie farieb. Stačia k tomu bylinky, citrónová šťava, kamienky indiga alebo dokonca krv kaktusových chrobákov pre žiarivo červenú. Aj večeru si musíme najprv uvariť, a to pekne na rozžeravených a osolených kameňoch a pod kopou zeminy. Podáva sa miestna špecialitka – morčacie prasiatko a k tomu niekoľko druhov zemiakov. Kým u nás poznáme tak dva druhy, v Peru ich majú asi 3000. Zemiaky spolu s quinouou, ktorá tu takisto rastie na každom kroku, jednoducho patria k najzákladnejším a najdôležitejším potravinám Peruáncov. A to morské prasiatko? U náš domáci maznáčik, v Peru pochúťka pre slávnostné príležitosti. Pohoršovať sa nestihneme, veď u nás zase jeme zajacov. Mäso mi však veľmi nechutilo, samá koža a tuk, presne, čo na mäse nemám rada.
Po špeciálnom obede ešte stihneme skočiť k Moray, pozostatkom po Inkoch. Ide o zvláštne terasovité kruhy v neuveriteľnej výške nad morom 3500 metrov! Zásah mimozemšťanov? Podľa Franca len opäť dômyselná práca inteligentných Inkov. Až dve tretiny pôdy v Peru totiž pokrýva neskrotná džungla, zvyšok sú hory. Ornej pôdy je málo a tak rozsiahlu ríšu akou bola ríša Inkov bolo treba nejako nasýtiť. Terasy vysoko v kopcoch teda nie sú ničím iným než poľnohospodárskym experimentom, ktorý naozaj fungoval! Dnes sa síce podobné terasy, ktorých je v okolí Sacred Valley niekoľko, na poľnohospodárske účely nevyužívajú, pretože sú klasifikované ako pamiatka po Inkoch, ale najnovšie vláda povolila, aby sa aspoň časť terás začala opäť využívať na pestovanie plodín… Deň je dlhý a v okolí Moray začínam konečne pociťovať, čo je to „altitude sickness“, pred ktorou ma každý varoval. Našťastie náš Franco je pripravený na všetko. Nosí so sebou fľašku špeciánej andskej medicíny – lístkami koky infúzovanej floridskej vody (druh liehu). Infúziu votriete do dlaní a poriadne sa jej nadýchnete, až to v pľúcach nachvíľu zabolí. Po chvíľke sa mi však naozaj začne uľavovať, dokonca zázračne ustupuje aj bolesť hlavy! Po výlete nás Franco odvezie do malého penziónu v koloniálnom štýle Casa del Fierro. Izby sú krásne, prikrývky na posteliach teplé a mäkkučké, čo sa parádne hodí. Nikdy by som totiž nečakala, že uprostred leta môže byť taká zima. Pred spaním ešte šálka čaju s lístkami koky, horúca sprcha a zaspíme ako bábätká. Ani sa nestihneme rozčuľovať, že wifina na ubytku pre hrubé koloniálne múry nefunguje práve najlepšie…
Al paca je bacuľatá lama
Vstávame už pred šiestou ráno, rýchly check-out, batožiny odkladáme do skladu a opäť sadáme Francovi do auta, ktoré je zase čerstvo vybavené novým snackom pre pažravé letušky. Ale keď v tých vysokohorských polohách tak dobre trávi! Najprv stihneme krásne výhľady ponad Sacred Valley, potom lamiu farmu a ďalšie pozostatky Inkov v Pizaqu. Na farme krmíme lamy a al pacy a učíme sa rozoznávať ich od seba. Obidve môžú mať dlhšiu alebo kratšiu srsť, niektoré dokonca srsť, ktorá nápadne pripomína dredy Boba Marleyho, ale zásadny rozdiel medzi nimi je, že lama ma dlhší krk aj nohy. Al paca je vlastne len bacuľatejšou verziou lamy! Zvieratá sú to však v každom prípade veľmi užitočné – nosia náklad ako u nás oslíky, dávajú vlnu na pončá, mlieko a po dožití poslúžia aj ako večera.
V Pizaqu narazíme na ďalšie poľnohospodárske terasy a tiež hrobky, kde kedysi pochovávali ľudí v polohe embrya, čo malo symbolizovať návrat k Matke Zemi (Pacha Mama). V akej polohe si prišiel na svet, v takej ideš naspäť k bohom. Mŕtvoly peruánski predkovia mumifikovali tak šikovne, že niektorí archeológovia pri náleze nechceli veriť, že majú dočinenia s niekoľko 100-ročnou múmiou a nie so živým spiacim človekom! Pochovávali ich navyše spolu s pokladmi podobne ako v Egypte! Neuveriteľná podobnosť! Najväčšou záhadou však ostávajú obrovské kusy kameňa (vážiace tony), ktoré do seba zapadajú s neuveriteľnou presnosťou ako puzzle. Dodnes nechápeme, ako ich dokázali prenášať z lomu na určené miesto (ani s dnešnými modernými technológiami toho nie sme schopní), nie to ich ešte spracovávať s presnosťou na milimeter. Skôr to vyzerá na prácu s lejzrom, než na ručnú robotu!
Po obede už vyrážame do jedného z najslávnejších miest na svete. Keďže do Machu Picchu nevedú absolútne žiadne cesty, existujú len dva spôsoby, ako sa tam dopraviť: buď pešky 4-dňovou turistickou cestičkou Inca Trail alebo vlakom. U nás rozhodne vyhráva vlak. Tu opäť existujú dva možnosti – buď klasickým vláčikom, ktorý do Machu Picchu premáva takmer každých 15 minút (a je večne plný) alebo luxusným vlakom s presklennými strechami za luxusné ceny (vraj 1000$?!). Budget nám dovoľuje iba prvú možnosť. Frčíme cez prekrásne údolie na hraniciach s bujnou džungľou, takže už samotná cesta je zážitok. Rozhodne si zarezervujte miesta pri okne. K výhľadu sa podáva čaj z koky. Franco nám vysvetľuje, že niektoré komunity na trase Inca Trail sú tak nedostupne vysoko a odrezané od sveta, že jedinými zásobovačmi sú ľudské sily. Niektorí Peruánci sú tak silní, že v týchto nadmorských výškach dokážu celé hodiny hore kopcom vláčiť aj 50-kilový náklad! Niečo, čo nedokáže žiadne zviera. A ako hovorí Franco, ani americkí vrcholoví kulturisti. Vraj si zásobovanie vyskúšali a nevydržali náklad niesť ani 10 minút. Nadmorská výška naozaj vyžaduje viac než len svaly a silné pľúca. Len nedávno vláda nariadila, že náklad nemôže prevyšovať 30 kíl, aby aspoň ako-tak ochránila týchto ťažko pracujúcich zásobovačov pred zneužívaním. Tajomstvo Peruáncov? Žuvanie lístkov koky. Všimnete si to podľa hrčy na líci. Keď na povzbudivé účinky koky prišli Američania, hneď vymysleli nápoj, ktorý dodnes patrí k najpopulárnejším na svete. Presne tak, hovorím o Coca Cole. Dávno sa už však nevyrába z koky, ale koku nahradil hlavne cukor. Peruánci však majú aj svoju vlastnú Inca Colu žltej farby, ktorá však chutí ešte viac umelo! 🙂 Keď dorazíme do mestečka Machu Picchu, musíme sa ešte s námahou a batožinou vyškriabať do hotela hore na kopci. Skromné podmienky, málo priestoru, upchatý záchod, ale lepšia wifina! 🙂 Oddych a potom už len príjemná večera. Najprv ochutnáme lahodné tmavé peruánske pivo, potom tradičnú polievku z quinoy. Mňam! A na záver Pisco sour drink z národného likéru Pisco…
MACHU PICCHU
Vstávame skoro ráno, pred nami je ďalší dlhý deň plný zážitkov! Už pred šiestou ráno vyrážame k zástavke autobusu, aby sme sa vyhli nekonečným radom. Keďže mesto Machu Picchu zatiaľ ešte nepostavilo lanovku, sú dva spôsoby ako sa dostať hore do kopcov, kde je pred dohľadom ľudí ukrytý jeden z divov sveta: buď pešky po nekonečne dlhých strmých schodoch alebo pohodlne autobusom. Samozrejme za cenu 24 $ volíme tú druhú možnosť. Chceme predsa šetriť sily na samotnú pamiatku. A dobre sme urobili! Keď z okna autobusu vidím tie hrôzostrašné schody a polomŕtvych ľudí stúpajucich hore, viem, že sme sa rozhodli správne. Autobus po pol hodinke dorazí na miesto, rovno pred brány citadely. Na Machu Picchu padá hustá ranná hmla, ale našťastie stále neprší a hmla tiež postupne opadáva a ustupuje slnečným lúčom. Franco nás zatiaľ obohacuje výkladom. Prečo si dal niekto toľko námahy, aby vybudoval celé mesto tak vysoko v horách, kde je ukryté pred dohľadom ľudí? Podľa viacerich dohadov to mohla byť rozsiahla univerzita tajných umení a náuk pre vyvolených, preto musela byť dobre ukrytá. Všetko sú to však len dohady a skutočný dôvod naďalej ostáva záhadou. Citadela Machu Picchu bola po vymretí Inkov (podľahli nenásytným Špenielom) svetu znova odhalená v roku 1911 vďaka americkému profesorovi Hiramovi Binghamovi, ktorý sa do Peru vybral pátrať po posledných žijúcich Inkoch. Šiel hľadať Inkov, no našiel ich poklad… V citatedele sa znova stretávame s precíznym opracovaním kameňov a premyslenou architektúrou. Inkovia podľa všetkého v architektúre a staviteľstve vyznávali múdrosti „V jednoduchosti je krása“ a „Menej je viac.“ Hoci mali zlata nadbytok, radšej kládli dôraz na čisté línie, než na bohaté dekorácie. Zlato považovali za ozdobnú hračku a prefíkaným Španielom zlaté tehly rozdávali ľahšie ako chleba. Práve špenielska nenásytnosť po zlate a množstvo nepriateľov v rade poddaných (Inkovia boli rod kráľov a šľachticov) ich však pripravili o život…
Po Francovom výklade nasleduje ľahký obed. Náš sprievodca nám prinesie ochutnať dva druhy ovocia, s akým som sa doteraz nestretla: Grenadilla – druh passion fruit a asi najlepšie ovocie, aké som kedy jedla (doteraz mi po ňom zbiehajú slinky!) a Chiri moya (niečo ako mango), čo je zase zázračné ovocie, ktoré s vysokou úspešnosťou liečí rakovinu! Po obede nám Franco dopraje voľný pohyb po citadele. Máme priestor na množstvo fotiek a tiež si necháme poradiť a vyškriabeme sa po cestičke hore kopcom k Slnečnej bráne. Táto „ľahšia“ turistika hore kopcom nám zaberie asi 40 minút, ale odmenou nám je prekrásny výhľad na ruiny Machu Picchu pod nami. Práve Slnečná brána je to, čo z citadely vidia ako prvé všetci tí, čo odmietli cestu vlakom a k Machu Picchu sa odhodlane vydali po 4-dňovej trati pešky. Keď popoludní zlezieme do mesta, Franco nás už čaká s poriadnym obedom v jednej z miestnych reštaurácií. Opäť sa servíruje quinoa polievka a ďalšie miestne dobroty, a k tomu čierne pivo. A o tretej poobede už nasadáme na vlak do Cusca, kde opäť prespíme v penzióne s teplými prikrývkami Casa del Fierro.
Rainbow mountains
Pred nami je najnáročnejší deň vôbec! Vstávať musíme už o štvrtej ráno, lebo dnes sa ide k Dúhovým horám (Apa Vinicunca), a teda k zatiaľ najvyššie položenému miestu v mojom živote – 5200 m.n.m.! Tam vraj začína aj snehová hranica, tak sa modlím, aby sme namiesto 7 dúhových farieb nevideli len jednu bielu. Dúhové hory sú totiž veľmi zradné. Na propagačných fotkách žiaria neuveriteľnými farbami, v skutočnosti však len máloktorý smrteľník má šťastie spraviť si vlastnú podobnú fotku. Tam hore je totiž veľmi veterno, veľmi zima, veľmi hmlisto a najviac nepredvídateľne. Počasie sa mení každých päť minút a pokojne sa môže stať, že po niekoľkohodinovom náročnom výstupe dorazíte na bájne miesto a dúhové hory nikde! Respektíve ukryté pod hustou hmlou, čo sa tak trochu stane aj nám. Nepredbiehajme však… Najprv nás čaká približne 3-hodinová cesta autom prekrásnym údolím. Po východe slnka počasie zatiaľ vyzerá rozprávkovo. Po ceste sa nám tak naskytajú neuveriteľne scenérie. Na niketorých miestach je spád taký strmý, že som opäť vďačná za nášho skúseného šoféra Franca. Zastavíme sa v jednej dedinke na raňajky, kde sa zásobime teplými štrikovanými svetrami, čiapkami a rukavicami. Tam hore vraj bude riadna zima a naše štyri veľké plné kufre (čudujsasvete) neobsahujú nič poriadne teplé (keď sa balia na túru princezné). Neskôr zastavíme kvôli dvom rozkošným miestnym chlapcom. Ich červené slnkom spálené líčka a farebné čiapky nám nedajú neodfotiť si ich. Vďačne im za to porozdávame všetky sladkosti a snack, čo nájdeme v aute.
Po troch hodinách zaparkujeme na mieste, ďalej sa už musí pešo. Slnko zatiaľ svieti a svetre zhadzujeme. Franco nás vyzbrojí turistickými palicami, lístkami koky na žúvanie (obsahujú veľa minerálov) a andskou medicínou. Cestička sa iba veľmi mierne zvažuje a ja si hovorím: „Toto je ten náročný výstup?!“ Po pár metroch však ledva lapem po dychu, nadmorská výška robí svoje a kopec pomaly stúpa a vlní sa. Polhodinovú trasu nakoniec zdolávame niekoľko hodín, pretože po každých pár krokoch ptrebujeme prestávku, aby sme nabrali nový dych, vymenili v puse lístky koky a nadýchali sa andskej medicíny. Závistlivo pozerám na Peruáncov, ktorí okolo nás chodia hore-dole s koňmi, na ktorých nesú menej vládnych turistov. Kone a Peruánci, ktorí svižne ťahajú kone za opraty a vedú tak hore kopcom turistov tu vlastne slúžia namiesto lanovky. Nestojí to veľa, ale rozhodneme sa vyšľapať to po vlastných. Miestami mi však nie je všetko jedno a len hlboká dávka sebazapretia mi pomôže odolať zapískať na jedného z Peruáncov prechádzajúcich okolo. Aj počasie sa s každým krokom zhoršuje. Sily ubúdajú, vrstvy oblečenia pribúdajú. A keď sa konečne K O N E Č N E priam už po štyroch doplazíme hore, Dúhove hory zasiahne hustá hmla, silný vietor a malá snehová búrka. Fučí tak odporne a ľadovo, že len s námahou pózujeme na fotky. Chvíľu vyčkávame v závetrí, kým asponň trošku odstúpi hmla, ale vietor utíchnuť nechce. Turistov je tam okrem nás dosť, a nikto sa nechce po tak náročnom výstupe vzdať. Kde berú tí Peruánci sily, že rovnakú trasu prejdú denne hore-dole niekoľkokrát? Dole to už ide podstatne ľahšie, a ako na potvoru aj počasie sa vylepšuje. Upokojujem sa však s tým, že tam hore za chrbtom, kde by mali byť Dúhové hory, stále visia ťažké mraky. Neskorší obed máme opäť v tej istej osade, odkiaľ sme brali svetre a čiapky, ktoré tak dobre poslúžili. No a večer? Po náročnom dni sme zaspali tak rýchlo (v podstate ešte v aute cestou späť), že si večer ani nepamätám…
Cusco
Som rada, že sme sa rozhodli nesíliť to a neponáhľame sa hneď k jazeru Titicaca, ale doprajeme si jeden odpočinkový deň v Cuscu. Po včerajšku ho budeme potrebovať. Celé dopoludnie vylihujeme na izbách, doháňame zameškané na sociálnych sieťach. 🙂 Po obede nás Franco berie na malú priateľskú túru po meste, ktorú k nášmu 4-dňovému balíčku dostaneme od neho grátis. Pri prechádzke malebnými kamennými uličkami, kedy neustále narážame na nejaké pozostatky architektonickej práce Inkov, stretneme aj nejjednu bezzubú babičku v lokálnom kroji s al pacou na povrázku. Za pár drobných sa pokojne nechajú odfotiť. Pre mňa všetky tieto babičky s bezzubým úsmevom, vráskavou tvárou a širokým orlím nosom vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky. Na obed nás Franco zoberie do reštaurácie Limbus, ktorá má úžasný výhľad na mesto. Na ten obed ho samozrejme z vďačnosti pozveme. Práve tu aj prvýkrát ochutnám miestnu limonádu Chicha morada, ktorá sa vyrába zo šťavy z čiernej kukurice, ananásu a škorice. Musíte vyskúšať! Po obede nás Franco zoberie ku soche Krista. Nie je ani zďaleka taký veľký ako ten v Riu, ale výhľad na mesto má úžasný. Pod nami sa v tvare pumy rozprestiera celé mesto Cusco. A prečo puma? Lebo puma patrí do trojice svätých zvierat a pre potomkov Inkov reprezentuje silu. Ďalej do trojice patrí kondor symbolizujúci slobodu a had reprezentujúci múdrosť. Skutočným symbolov Inkov je však dúha (Acro Iris) so všetkými svojimi siedmimi farbami. A práve keď stúpame k soche Krista, na oblohe v diaľke sa objaví prekrásna dúha a za ňou hneď ďalšie dva. Žeby sa s nami Inkovia lúčili z neba?
Gringos – tak Peruánci volajú nás zahraničných turistov a návštevníkov, resp. cudzincov s bielou pleťou. Na večeru sa jednym vyvolávačom necháme zlákať do jednej z reštaurácii s výhľadom na hlavné námestie. Opäť si objednáme tradičnú quinoa polievku, ktorú súkromne začínam nazývať prdiaca polievka. Chutí skvele, ale mám podozrenie, že tie zastavené vetry v našich žalúdkoch a prdiacie problémy má na svedomí polievka, a nie riedky kyslík. V noci nás Franco odvezie na autobusovú stanicu, kde nasadneme do luxusného autobusu spoločnosti Cruz del Sur. Ide o nočnú linku s komfortnými sedadlami, ktoré sa podobajú tým v biznis triede v lietadlách. Čaká nás totiž približne sedem hodinová štreka nocou do mestečka Puna…
Plávajúce ostrovy na Titicace
O šiestej ráno nás na autobusovej stanici v Pune čaká Dulio, Francov kamarát. Najprv nás odvezie do mesta, kde nám necháva čas na raňajky. Mesto však ešte spí a všetko vyzerá zatvorené. Až v jednom hosteli nájdeme skromné raňajky pre tri osoby za 30 Soles. Po raňajkách nás Dulio už vezie do prístavu, kde na náš čaká čln, ktorý nás ma previesť po jazere Titicaca. Akonáhle nastúpime do motorového člna, vonku sa ukrutne rozprší, ale kapitán sľubuje, že počasie sa čoskoro vyčasí. V hustom daždí nás čln vysadí na plávajúcom ostrove Uros, čo je pre mňa ďalší div sveta. Na tomto plávajúcom kuse korku uprostred obrovského jazera Titicaca totiž žijú celé komunity ľudí vo veľmi skromných podmienkach. Dokonca tu majú vybudovanú školu a malú nemocnicu. Umelo vytvorené korkové ostrovy plávajú na vode už niekoľko storočí. Pôvodne ich vytvorili obyvatelia nazývaní Uročania, ktorí sa tu dômyselne ukryli pred nepriateľmi. Kedysi sa živili hlavne rybolovom, dnes na ostrovoch zotrvávajú pre tradície a tiež turizmus. Kto sa odváži, môže si zaplatiť noc s ľudmi Uros na ich ostrove a v ich príbytkoch. Môže to byť skvelý zážitok, ale keď takto leje, na stohu slamy by som spať nechcela. Na ostrove nám miestni v spolupráci s tlmočníkmi vysvetľujú, ako je takýto ostrov z korku, slamy a rákosia vôbec postavený a aké zvyky tu panujú. Potom si môžeme zakúpiť ručne vyrobené suveníry, ktorí tu títo ľudia pre turistov vyrábajú.
Po malej prehliadke nastupujeme opäť do člna a konečne sa začne vyčasovať, ako kapitán sľúbil. Keď zakotvíme na ďalšom ostrove Taquille, je už krásne slnečno. Taquille je už ostrov, ktorý vytvorila príroda, ale takisto tu v skromných podmienkach žije malá komunita. Ľudia tu stále žijú po starom, ale živí ich turizmus. Na ostrove vládne neuveriteľný pokoj a jazero sa v slnečných lúčoch blýska ako striebro. Tak toto je ten poklad na striebornom jazere? Miestni ľudia nám ukazujú svoje tradície, remeslá aj ľudové tance. Ženy tkajú pončá a muži štrikujú! Presne tak, na Taquille štrikujú s ihlicami zásadne muži. Na obed sa pre celú skupinku podáva výborná (opäť) prdiacia quinoa polievka a pečený pstruh. A poobede nás už čln vezie naspať na pevninu. Keďže do odletu lietadla z neďalekej Juliacy naspäť do Limy máme ešte dosť času, vysedávame pri lahodnom jablkovom koláči a káve v reštaurácii v centre mesta, ktorú náhodou vlastní Francova rodina.
Strasti na letisku
Po večeri nás opäť vyzdvihne Dulio, aby nás odviezol do neďalekej Juliacy. Som rada, že nám to takto uňho Franco vybavil, lebo Juliaca je vraj veľmi chudobné a pre cudzincov nebezpečné mesto. Poriadne stresy začínajú, keď nám na letisku oznámia, že náš let s Aviancou do Limy je zúfalo plný a miesta sa pre nás nenájdu. Nechce sa mi veriť, že v tomto hroznom meste máme nocovať. Ground staff asi dobre chápe naše zúfalé výrazy v tvári a tak skúša ešte jeden telefonát vysielačkou. Ánooooo! Kapitán letu je taký zlatý, že nám všetkým trom dovolí obsadiť tri voľné miesta na jumpseat (to sú sklápacie sedadlá v okolí dverí lietadla, ktoré sa nepredávajú pasažierom, lebo slúžia posádke)! Gesto, ktoré sa normálne nerobí, ak nevlastníte licenciu pre stewardov a nelietate pre danú spoločnosť. Nám našťastie licencia z Etihadu postačila! V Lime sa opäť na jednu noc ubytujeme v tom istom hoteli ako minule a opäť nás odvezie z letiska, aj naspäť na letisko náš zlatý Miguel. Na druhý deň nás však na letisku v Lime čaká ďalšie nepríjmené prekvapenie. Náš let s Air Europa je zúfalo plný a veľmi nádejne nevyzerá ani ten ďalší s Air France do Paríža. Upozorňovali nás, že odlety z Limy vždy bývajú problém, kedže letisková doprava v týchto končinách zohráva najdôležitejšiu úlohu. Čaká nás niekoľko hodín vysedávania na letisku a modlenia sa. Air France má nakoniec našťastie niekoľko hodinové meškanie, čo nás vlastne zachráni. Mnohí pasažieri si kvôli meškaniu a ďalším spojom radšej prebookujú let a pre nás sa nakoniec najdú tri voľné miesta… Hurá Európa!… Odtiaľ sa dostať do Abu Dhabi už bude jednoduchšie… 🙂
Zuzka Greizinger
LETUŠKA
FOLLOW ME