Severné Maroko

Maroko je skutočne krásna krajina a už dlhé roky ma nesmierne priťahuje, podobne ako Rozprávky 1000 a 1 noci, keď som ešte bola malá. Okrem silného orientálneho vplyvu je tu cítiť aj trochu francúzskeho šmrncu, veď táto krajina bola dlho francúzskou kolóniou. Maročania, rovnako dobre ako Francúzi, vedia si užívať dobré jedlo a ostatné pôžitky života. Je to taktiež krajina veľmi farebná, v jeden deň tu snáď dokážete prežiť všetky štyri ročné obdobia naraz. Nájdete tu prekrásne orientálne paláce a záhrady, pomarančové sady, neľútostnú saharskú púšť, neskutočné hradby vyrastajúce z pustatiny a dokonca i kozy, ktoré akoby tu rástli na stromoch spolu s argánovými orechmi… Ak sem idete prvýkrát, asi by ste mali vedieť, že obzvlášť na severe Maroka angličtina nestačí, ľudia tu hovoria len francúzsky a arabsky. A ja by som si takisto priala, aby som si informáciu, že Maročania sú zvyknutí byť tipovaní turistami za každú drobnú službičku, prečítala pred cestou do Maroka a nie až po výlete. Stálo by nás to oveľa menej nervov…

Hneď nič nefunguje

Do Maroka tak veľmi túžim ísť, že sa spolčím s podobne túžiacimi dievčatami, hoci až do výletu ich osobne nepoznám. Sú letušky ako ja, našli sme sa na facebookovej stránke EY travel buddy. Všetky chceme vidieť Maroko a máme rovnako voľné dni, tak prečo neísť spolu? Okrem mňa je tu veľmi energická Talianka Elena, ktorá šoféruje ako drak, vie sa dobre hádať a dokonca i v arabčine! (Priateľa má z Jordánska.) Ďalej Rumunka Emília, ktorá nevie odolať nákupom, marockej pochúťke „tajine“ a pre zmenu sa zase dokáže slušne dohovoriť po francúzsky. Jej kamarátka Costina je podobne ako ja dôležitým mierotvorcom vo veľmi rozmanitej skupine. V skorých ranných hodinách pristaneme v Casablance a hneď nič nefunguje. Najprv veľmi dlho čakáme v zmenárni, kým sa nám konečne začnú venovať. Potom nevieme nájsť agenta, ktorý nám mal priviesť auto z požičovne. Elena, naša šoférka mi poradila zarezervovať najlacnejšiu spoločnosť na trhu (Economy cars) a mne sa to hneď nepozdáva. Som radšej za overené značky, ktoré majú nonstop otvorené kancelárie na letiskách. Agenta i auto nakoniec nájdeme, ale naša fiat pandička je dosť v žalostnom stave. Hlavne, že jazdí, tvrdí Elena. Šoférovať bude ona, takže to nechávam na jej úsudok. Prvou zastávkou je mestečko Meknes. Po ceste však zisťujem, že Elena vôbec nemá plán, ako tvrdila, a ideme viac-menej na slepo… 

Meknes je starobylé mesto na severe Maroka, ktoré kedysi patrilo k štyrom hlavným mestam niekdajšej ríše. Jeho historické centrum otvára veľká brána Bab Mansour. Najstaršie centrum mesta tvoria staré hradby a bludisko úzkych orientálnych uličiek, ktoré dnes zaberá klasický marocký trh s korením, olejmi, abájami či výrobkami z kože. V spleti uličiek sa ukrýva jedna veľmi stará mešita a tiež Bou Inania Madrasa – veľmi stará škola, krásne vyzdobená špecifickou marockou mozajkou. Najzaujímavejšie na meste je vraj Mauzoleum Sultána Moulaya Ismaila so svojimi orientálnymi záhradami, ale to sa žiaľ v čase našej návštevy reštauruje. Namierimie si to radšej k antickým ruinám do Volubilisu, aby sme to stihli ešte pred zotmením…

Volubilis je staroveké mesto ešte z čias obrovskej Rímskej ríše, ktorá zjavne siahala až na územie severnej Afriky. Volubilis bolo kedysi hlavným mestom Rímsko-Barberského kráľovstva Mauretánia a ešte pred tým sídlom Féničanov a Kartagéncov. Ako pamiatka na veľké časy tú dodnes stoja ohromné ruiny… So zapadajúcim slnkom toto miesto naberá na ešte dojímavejšej veľkoleposti. 

Keď slnko zapadne za obzor, rozhodneme sa zmeniť trasu, aby sme na Chefchaouen – hlavný cieľ nášho výletu, mali celý deň. Namiesto Fezu preto zamierime rovno na samý sever bližšie k Modrej perle a Fez si necháme nakoniec. Podľa nového plánu sa chceme navečerať a prespať v neďalekom mestečku v Auzanne, ale cesta po tme trvá oveľa dlhšie než ukazuje navigačka, v Auzanne navyše okrem jedného predraženého hotela absolútne nič nie je. V jednej lokálnej reštaurácii, kde sleduje futbal zopár mužov (žiadne ženy) a kde to vyzerá dosť spustošene, nakoniec presvedčíme domácich, aby nám dovolili nachvíľu pripojiť sa na wifinu. Nie sú však veľmi ochotní, v Maroku totiž ani pomoc v núdzi neočakávajte zadarmo. Po troch minútach nás skrátka odpoja. Vytiahnem teda radšej svoje medzinárodné dáta a po krátkom rešerši presvedčím baby potiahnúť to až do Chefchaouenu. V celom šírom okolí naozaj nič iné nie je, ak nechceme prepsať v pofidérnych ubytovniach podobných reštaurácii, v ktorej na nás nepríjemne zazerali. Unavená – neunavená, Elena dupne na plyn a pustou krajinou smerujeme do mesta, ktoré dúfam, bude prívetivejšie k strateným turistom. 

Noc v modrej záhrade

Keď dorazíme do Chefchaouenu je už po pol noci. Zaparkujeme na malom parkovisku a úzkymi schodíkmi sa aj s batožinou vyškriabeme k penzióniku Hotel Molino Garden, ktorý som stihla zarezervovať cestou. Zdá sa, že som vybrala dobre. Krásne tradične zariadený penzión je útulny a celý modrý ako sa na Chefchaouen patrí, navyše priamo v strede Modrej perly. Aj privítanie je oveľa vrúcnejšie. Jediný, ktorý robí problém, je strážca parkoviska, ktorý nás prenasleduje až k hotelu a pýta parkovné. Recepčný nás však uisťuje, že parkovné je v cene ubytovania a ukazuje položku v počítači. Po rýchlej sprche a šálke marockého metového čaju s medom doslova padneme do postele…

Ráno nás zobudí vôňa jedinečných marockých raňajok – čerstvý pomarančový džús (pomarančom sa vraj v Maroku dobre darí), syr, med, domáci džem, olivy, vajcia, čerstvý chlieb, marocké dierkované palacinky beghir, moje najobľúbenejšie lokše pripomínajúce Mesamen a samozrejme marocký mätový čaj. Slnko príjemne svieti, raňajkujeme na terase v záhrade a nechce sa nám od stola. Modré uličky Chefchaouenu však volajú… 

Dobre začatý deň opäť nachvíľu pokazí strážca parkoviska, ktorý nás pýta peniaze. Nedokážeme mu vyvsetliť, že parkovné sme zaplatili v hoteli. Vtedy ešte neviem, že strážnik pýta tip navyše, ako je v Maroku zvykom. Tipuje sa do vrecka každému a za všetko. Začne sa nám vyhrážať. Vraj ak nezaplatíme, poškriabe nám auto. Elena sa však nenechá zastrašiť. Šikovne si strážnika rýchlo odfotí na mobil a rázne mu vysvetlí, že ak sa niečo stane nášmu autu, skončí na polícii. To strážnika vyľaká. Turisti sú v Maroku chránení. Počula som takú historku, že marocký kráľ sa raz Francúzom sťažoval, prečo do Maroka nechodí viac turistov. Francúzi odpovedali, že im vadí, že ich na každom kroku niekto žobre o peniaze. Kráľ sa rozhodol prezliecť za francúzskeho turistu a vydal sa na prieskum do ulíc. A zistil, že to Turisti naozaj nemajú v jeho krajine jednoduché. Maročania na nich striehnú ako supy na korisť. Žobranie sa zakázalo, turisti získali rôzne ochranné privilégia a situácia sa poriadne zlepšila. Zdá sa však, že na menej turistickom severe sa nové pravidlá ustaľujú ťažšie a pomalšie… 

Vypustíme strážnika z hlavy a zamotáme sa do prekásnych orientálnych a úplne modrých uličiek mestečka. Na mnohých miestach sa tiché uličky premenili na bazár s orientálnym tovarom a suvenírmi. Hneď v prvom obchodíku starý pán v tradičnom odeve s dlhou bielou bradou predáva prekrásne ručne šité kožené kabelky a tašky. Je veľmi milý, ochotný a dokonca vie výborne po anglicky. Hneď mu urobíme tržbu. Ako sa nám potvrdzuje aj pri ďalších obchodíkoch, odolať tomuto orientálnemu tovaru je naozaj ťažké. Rôzne výrobky z kože, no najmä originálne tašky a kabelky, koberce, náramky, náušnice, náhrdelníky, hodvábne šatky, lampióniky, škatuľky, šperkovničky, misky či zrkadlá vo vyrezávaných rámoch s dvierkami… Hlavne Emíliu s Costinou je ťažké od pestrofarebného tovaru odtiahnúť. Ja si hlavne splním misiu – kúpim fľaštičku 100-percentného argánového oleja pre seba a pre mamu, pretože na tom obidve fičíme. Je  to geniálna vec nielen namiesto krému na vrásky, ale poslúži i ako telové mlieko či ako olej na vlasy, ktorý podporuje ich rast… 

Neskôr nás od bazáru odtrhne vôňa tajine. Tajine je marocká špecialita, na ktorú nedám dopustiť. Ide vlastne o niečo ako guláš, ktorý sa varí dlho celé hodiny pri nízkych teplotách v špeciálne upravovaných keramických nádobách. Kuracie, jaňacie či hovädzie mäso sa v miskách varí spolu so zeleninou, aromatickým korením a často i ovocím ako sú sušené slivky alebo hrozno. Naozaj to raz musíte ochutnať! Stavím sa, že si marockú kuchyňu zamilujete. Vyvolávač pred reštauráciou nám za 25 dirhamov sľubuje tajine aj so šalátom a vodou, tak sa necháme zlákať. Jedlo, ktoré nám servírujú chutí znamenite. Účet sa však po jedle záhadne navýši skoro o polovicu. Lebo ten a ten šalát a predjedlo, ktoré sme zjedli, neboli v cene. My sme však v dobej viere, že všetko je „included“ jedli všetko, čo nám na stôl priniesli. Nuž, vitajme v Maroku! Jedinou poľahčujúcou okolnosťou je, že ide naozaj o minimálne sumy. V prepočte na eurá si od nás nevypýtali viac než dve eurá na osobu. Ale ako sa háda Elena, ide o princíp!

Po obede sa ešte na pár hodín vrátime do modrých ulíc a so zapadajúcim slnkom sadneme do auta a vyvezieme sa na výhliadku na celé mestečko. Chceli sme sa vyhnúť šoférovaniu potme a kľukatým cestičkám v pustatinách, ale zo Chefchaouenu sa skôr odísť ani nedá. A prečo je vlastné mesto celé modré? Existuje niekoľko teórií. Najrozšírenejšia je tá, podľa mňa najmenej pravdepodobnejšia, že obyvatelia mesta Chefchaouen natierajú svoje domy namodro, aby odplašili komárov. Oveľa pravdivejšie sa mi pozdávajú tie ďalšie teórie. Tradícia natierania domov namodro sa totiž vyskytuje u židovských komunít, ktoré sa týmto spôsobom chceli odlíšiť od ostaných nežidovských obyvateľov a zároveň tak vyjadriť svoju lásku k Bohu a k nebu, ktoré reprezentuje modrá farba. Jedna z teórií teda hovorí, že modrú do Chefchaouenu priniesli židovskí imigranti okolo roku 1930. Avšak naozaj by Židia v týchto neľahkých časoch, keď nikde neboli práve vítaní, dávali na seba takto upozorniť? Modrá v islame reprezenzuje šťastie, nádej a optimizmus. Je to zároveň farba vody a v suchých islamských krajinách si zdroje pitnej vody veľmi vážili. V blízkosti Chefchaouenu sa nachádza vodopád s pozdemnou pitnou vodou. Modrá navyše v horúcich dňoch pôsobí ochladzujúco a v nepsolednom rade púta pozornosť – kupcov alebo v dnešnej dobe turistov…

Okolo desiatej večer sa pred nami po dlhej tmavej ceste v krajinách nikoho začnú konečne vynárať svetlá mesta. Pred nami je Fez, najstaršie a po Casablance aj druhé najväčšie mesto v Maroku. Historické centrum Fezu opäť tvoria úzke kamenné uličky, typický orientálny bazár a hradby, preto zase máme problém nájsť vhodné miesto na parkovanie. Elenu necháme zaseknutú s autom čakať v jednej z úzkych uličiek, zoberieme batožiny a vyberieme sa hľadať Dar Tahri, kde máme stráviť noc. Dary sú vlastne typické marocké meštiacke domy s bohatou mozaikovou výzdobou, pavlačou a nádvorím vo vnútri domu. Dnes sa využívajú hlavne ako dovolenkové sídla a ubytovne pre turistov. Najprv zaklopeme na dvete Dar Tahrij, kde sa na nás nechápavo pozerajú. Následne zistíme, že sme v nesprávnom Dahre. Jeden chalan sa ponúkne, že nám ukáže cestu k tomu pravému, potom mi v spleti uličiek pomôže nájsť Elenu, oprevadí nás na parkovisko a opäť do nášho penziónu. Samozrejme, že to nerobí z čírej láskavosti, ale vypýta si za to peniaze. Už ma to prestáva prekvapovať. Pomocná ruka sa tu nepodáva len tak. Náš Dar je obrovský veľkolepý starý tradične zariadený dom a v nočných hodinách vyzerá až trochu strašidelne a zanedbane. Všimnem si však, že na mnohých miestach sa rekonštruuje… Zaspíme však ako bábätká a žiadne strašidlá nemaúj šancu.

Fez a holubí trus

Posledný deň začíname fantastickými marockými raňajkami – opäť čerstvý pomarančový džús, syr, med, domáci džem, olivy, vajcia, čerstvý chlieb, beghir, mesamen a samozrejme mätový čaj. Takto by som si veru dokázala predstaviť raňajkovať každý deň! Po raňajkách naložíme tašky do auta a vyberieme sa objavovať krásy a zaujímavosti Fezu. Z miestneho bazáru sa však dlho nevieme vymotať, opäť hlavne z dôvodu, že nevieme odolať ponúkanému tovaru. Kožené tašky, opasky, peňaženky a ďalšie výrobky sú tu ešte krajšie, prepracovanejšie a lacnejšie. Fez je totiž hlavné mesto, kde sa koža spracováva. Navštívime aj jednu z mnohých tradičných rodinných podnikov, takzvaných „tanneries.“ „Tannery“ je továrnička, kde sa spracováva a farbí koža zvierat. Často patrí po nekonečné rady generácií jednej rodine a rozprestiera sa na dvoroch za domom. Ide odtiaľ dosť hrozný zápach, pretože vo Feze sa pri spracovaní kože používa holubí trus. Áno, tá veľká kaďa v strede továrne je plná holubích hovienok! Holubí trus vraj robí kožu mäkkšou, jemnejšou a spracovateľnejšou. Možno ide naozaj o veľmi ekologickú a funkčnú formu spracovania kože, no kabelka, ktorú som vo Feze kúpila mame, dlhé dni visela na balkóne, kým ju mama začala nosiť. Nevedeli sme sa totiž zbaviť podivného  smradu… Tá moja asi dlhšie visela v obchode na vzduchu, preto pach stihol vyprchať… 

Poobede si to namierime do mesta Rabat, kde sa rozhodneme vziať večerný let naspäť do Abu Dhabi, aby sme sa vyhli zbytočnej noci v Casablance. Do Rabatu to máme navyše bližšie. Voláme na číslo požičovne automobilov, ktoré by malo fungovať 24 hodín denne, že potrebujeme auto vrátiť o pol dňa skôr a pokiaľ možno v pobočke v Rabate. Telefónne číslo dlho nikto nedvíha, neskôr sa ozve ospalý hlas a neochotne nám oznámi, že zavolá neskôr. Na telefonát čakáme niekokľko hodín, nikto však nevolá, keď voláme my, nikto nedvíha a my potrebujeme vrátiť auto, aby sme stihli let. Je však piatok, čo je v Maroku sviatočný deň (ako u nás nedeľa) a Maročania sa nehodlajú obťažovať zákaznickým servisom. Začínam si uvedomovať, prečo je Maroko napriek svojim krásam tak pozadu za Európou. Ľudia sú leniví pracovať. Keď sme boli s kamarátkami na Islande a potrebovali sme niečo zariadiť, požičať alebo vrátiť auto v inom termíne, dostala som odpoveď na maily do desiatich minúť, a to i vo večerných hodinách cez víkend! Maročania by si želali viac peňazí z turizmu, ale pre turistov vo svojej krajine sa potrhať nejdú… Na poslednú chvíľu, po skúšaní všetkých možných telefónnych čísel, ktoré sme našli na internetovej stránke spoločnosti, sa nakoniec konečne spojíme so samotným šéfom, ktorý (hoci neochotne) vybaví, čo potrebujeme. Len tak-tak stihneme vrátiť auto a postaviť sa do radu na check-in na letisku…