Peking #2

Do zakázaného mesta sa vyberieme taxíkom spolu s mojimi dvoma kolegami. Vystúpime v blízkosti neskutočne rozľahlej vydlaždenej plochy s červenými zástavami – námestia Tiananmen, kde sa konajú všetky slávnostné a štátne ceremónie Čínskej ľudovej republiky pre veľké publikum. Trochu mi to tu svojou priestrannosťou, všade prítomnou vlajúcou červenou a veľkými podobizňami slávnych vodcov pripomína Moskvu. Napriek závratným horúčavám a nedostatku tieňa sa na námestí potuluje priveľa čínskych turistov. Varovali nás, že tieto mesta bývajú preplnené, a ani skoré ranné vstávanie nepomohlo.

Z námestia do Zakáza ného mesta vedie majestátna Brána božej moci (The Gate of Divine Might). Pred nami sa zrazu rozprestiera obrovský 72-hektárový komplex 980 starodávnych bohato vyzdobených palácov a domov. Zakázané mesto stovky rokov (1420 – 1912) slúžilo ako sídlo císarov, od vládnucej dynastie Ming až po dynastiu Qing. Mesto získalo svoje meno vďaka neúprosným pravidlám, ktoré tu panovali. Kto za hradby raz vošiel, už totiž nikdy nemohol výjsť von. Komplex bol predovšetkým obrovským domovom tisícok konkubín, ktoré si tu cisár zhromažďoval pre svoje potešenie. Niektoré dievčatá sem prišli za kariérou dobrovoľne, no mnohé z nich boli pre svoju krásu odobraté rodinám už ako malé dievčatká. S väčšinou z nich sa cisár za celý život nevidel, no niektoré sa tešili veľkej obľube a významnému vplyvu. Niet divu, že medzi nimi vládla obrovská súťaživosť a intrigy. V celom komplexe sa navyše nenachádzal (okrem cisára) jediný poriadny chlap, ktorý by to medzi ženami dal do poriadku. Muži mali totiž vstup zakázaní a tí, ktorí sa starali o chod domácnosti, vykonávali ťažké práce a slúžili konkubínam, museli byť výhradné eunuchovia… Nemôžem si pomôcť, ale cisár, ktorý sa potrebuje obklopovať tisíckami krásnych žien, bez toho, aby ich všetky potreboval, a zároveň nedovolí na pôdu vstúpiť žiadnemu inému mužovi, musel podla mňa trpieť komplexom z malého… ehm sebavedomia… 🙂

Zakázané mesto podľa rekonštručných plánov muselo byť ozaj impozantné miesto, dnes z neho až tak veľa nezostalo, no stále vyvoláva v ľuďoch rešpekt. Domy kedysi obklopovali majestátne záhrady, dnes je tu len kopa prázdnych kamenných plôch plných čínskych návštevníkov. Nato, aby sme sa od severnej hlavnej brány dostali k južnej, potrebujeme minimálne hodinu. Keď celý kompelx prejdeme krížom a ocitneme sa na druhej strane, zbadáme v kopcoch pred sebou spoza stromov vykukávať bohato zdobené vežičky Buddhovho chrámu. Napriek únave a potu sa tam ešte rozhodneme vyliezť a pozrieť si Peking aj Zakázané mesto z výšky. Potom nás už čaká iba neľahká úloha nájsť taxík, ktorý nás odvezie naspäť do hotela. Väčšina taxikárov v okolí južnej brány Zakázaného mesta nehovorí anglicky, a tak nás – nečínskych turistov radšej okato ignoruje. Na druhej strane, obyčajní Číňania, ktorí parkujú v blízkosti súkromné autá, vidia v zúfalých belochoch prísľub bočného zárobku a ponúkajú sa, že nás do hotela za 200 yuanov odvezú. Vzdáme sa do rúk Číňaňovi, ktorý, sa zdá, rozumie našej reči najlepšie… A potom nám už len ostáva modliť sa, aby nás nepredal čínskej mafii na trh s bielym mäsom a naozaj nás odviezol do hotela… 🙂