Veľkonočný ostrov
LAYOVER
ĎALŠÍ
NEVYRIEŠENÉ
Zuzka Greizinger
LETUŠKA
FOLLOW ME
Ak ste kedy počuli o Veľkonočnom ostrove, tak sa stavím, že v súvislosti so záhadami okolo masívnych sôch z časti zakopaných v zemi. Aby som bola presná, na maličkom ostrove, kde populácia pravdepodobne nikdy nepresiahla pár tisícok, sa nachádza vyše osemsto gigantických sôch. Tak kto ich teda postavil? A za akým účelom? Prečo všetky sochy upierajú svoj pohľad k oblohe? Ako mohli ľudia tisíc rokov dozadu iba pomocou jednoduchých nástrojov premiestniť a zdvihnúť na podstavec tak obrovské kusy kameňa? Odkiaľ prišli prví osadníci ostrova? Ako vôbec našli tak odľahlý ostrov ležiaci niekde uprostred divokého Pacifiku? Okolo Veľkonočného ostrova vystáva množstvo otázok, argumentov a teórií, ale zatiaľ sa nenašli žiadne uspokojujúce odpovede. A keďže ma odjakživa lákajú všetky záhady a všetko nepoznané, už dlho snívam navštíviť tento ostrov. Ak si však myslíte, že jedna osobná návšteva vyrieši aspoň zopár otázok, tak sa poriadne mýlite. Práve naopak! Vraciam sa s ešte s jednou otázkou navyše: Veríte v mimozemšťanov?
Môj článok by pokojne mohol začať ako všetky ostatné rozprávky… Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, skrátka niekde poriadne ďaleko, asi najďalej, kde som doteraz bola… A zdá sa, že nie som jediný cestovateľ toho názoru. Poďme sa pozrieť na staré zápisky slávnych dobrodruhov:
V pôvodnom jazyku ostrovanov sa Veľkonočný ostrov, podobne ako jeho obyvatelia a jazyk, nazýva Rapa Nui. Podstavec, na ktorých stoja sochy, sú Ahu a sochám samotným hovoria Moai (vyslovujeme ako Mo- aaj). Pomocou čadičových kameňov boli sochy Veľkonočného ostrova vytesané zo skameneného sopečného popola sopky Rano Raraku. Všetky sochy sú monolitické, vytesané do jedného kusu kameňa o priemernej váhe 20 tón. Po dokončení boli všetky sochy premiestnené na zamýšľané miesto a vyzdvihnuté na Ahu podstavec. Mnoho Moai stále stojí na svahoch sopky Rano Raraku. To sú tie, na ktorých konštrukčné práce stále prebiehali, a dodnes čakajú na dokončenie. Možno z toho dôvodu sú do pása zakopané v zemi. Ale čo presne z ničoho nič zastavilo proces celej výstavby?
Ako som už naznačila, máme tu dva typy sôch Veľkonočného ostrova: jednotlivé Moai záhadne zakopané v zemi po hlavu a ramená, a tie, ktoré v skupinkách stoja na podstavcoch. No niečo majú všetky sochy spoločné. Všetky stoja čelom k dedine, teda chrbtom k moru, a svoj pohľad zameriavajú ponad horizon. So svojimi očami upretými na hviezdy pôsobia, ako by z vesmíru očakávali návrat svojich predkov či učiteľov. To je totiž jeden z dôvodov, ktorý podporuje teóriu o ich mimozemskom pôvode. Tým ďalším dôvodom je na ostrove objavená stará Rongorongo doska so záhadným systémom znakov, ktoré sa javia ako písmo. Mnoho pokusov rozlúštiť znaky na doske stroskotalo pri neúspechu a dodnes nikto nedokáže záhadné znaky prečítať. Pôvodné obyvateľstvo ostrova známe ako Rapa Nui je takmer stratené. Pár pôvodných obyvateľov, ktorí na ostrove zostali, priznávajú, že dávno zabudli na svoju kultúru, a rovanko sa stratili všetky ich tajomstvá… Je tu však predsalen jedna zachovaná legenda…
Pôvodná legenda podávaná celé tie ruky iba ústne hovorí o prvých osadníkoch ostrova. Podľa legendy prví obyvatelia Veľkonočného ostrova prišli z ostrova Hiva. Avšak lokácia takého ostrova vôbec nie je známa, predpokladá sa, že to mohlo byť niekde v okolí Markézskych ostrovov vo vzdialenosti 3200 kilometrov. Podľa niektorých verzií legendy ostrov Hiva zmizol pod vodov po prírodnej katastrofe, čo pokojne mohla byť erupcia sopky. Možno práve táto pohroma prinútila vodcu miestneho kmeňa nazývaného Hotu Matu’a spraviť zásadne rozhodnutie a s celým kmeňom vyplávať na šíre more s cieľom nájsť nový domov. Bol to však duchovný vodca kmeňa nazývaný Hau-Maka, ktorý povedal o svojom sne svojmu náčelníkovi. V tom sne sa Hau-Maka plavil po mori, kým neobjavil ostrov zvaný Te Pito, čo v preklade znamená “pupok sveta”. Ústna legenda hovorí, že Hotu Matu’a a jeho ľudia prvýkrát pristáli so svojimi dvojitými kanoe, aké sú typické pre Polynéžanov, na pobreží Anakena. Prastará legenda takisto spomína, že kedysi na ostrove žili dohromady dva rôzne typy etnických skupín. Jeden kmeň volali “dlho-ušatí” (a to boli tí s výšším statusom v spoločnosti), kým ľudí druhej skupiny nazývali “krátko-ušatí” (čo boli poddaní a robotníci). Boli to práve “dlho-ušatí”, ktorí na ostrov priniesli tradíciu vytesávania do kameňov. V iných verziách legendy sa však hovorí, že “dlho-ušatí” už boli na ostrove, keď na jeho brehoch pristáli lode Hotu Matu’a…. Kto však tí “dlho-ušatí” vlastne boli a odkiaľ sa vzali?
Prečo ostrov dostal meno po Veľkonočných sviatkoch? Archeológovia sa dokonca ani nevedia zhodnúť na tom, odkiaľ pôvodní obyvatelia prišli. Sú pôvodom Polynéžania alebo latino-američania? Alebo prišli z hviezd? Za posledné desaťročia sa podarilo archeológom pozbierať dostatok dôkazov, že prví osadníci prišli z niektorého z Polynézskych ostrovov, ale už sa nevedia zhodnúť na tom, z ktorého. Nevedia ani vysvetliť, ako títo jednoduchí ľudia vôbec našli tak odľahlý ostrov, či to bola len číra náhoda, alebo presný plán, to je ďalšia nezodpovedaná otázka. Niektorí odborníci oponujú, že navigačné systémy tej doby neboli schopné zamerať kurz na také veľké vzdialenosti. Iní argumentujú, že Polynéžania boli veľmi zdatní moreplavci, patrili medzi najlepších na svete. A Supernova vtedajšej oblohy im pravdepodobne dobre svietila na cestu. Ale ako vôbec vedeli, že tam niekde v nedošírnej diaľke leží nejaký ostrov? Na to už veda nemá odpoveď. Okrem ústne podávaných legiend neexistuje žiaden záznam o dejinách ostrova, až do čias, kedy sa na ostrove vylodili prvé lode z Európy. Najbližších 150 rokov po prvom odhalení Veľkonočného ostrova nasledovala jeho pustošenie európskymi a americkými námorníkmi, fancúzskymi obchodníkmi, peruviánskymi chytačmi otrokov či čilskými kolonizátormi. Pôvodní Rapa Nui boli takmer vyhladení zo zemského povrchu. Do roku 1877 na Veľkonočnom ostrove ostalo iba 110 pôvodných obyvateľov, ktorí by nám mohli ďalej rozprávať príbehy…
Ale je tu ešte jedna teória, že pôvodní obyvatelia nie sú polynézskeho ale latino-amerického pôvodu, najmä kvôli záhade okolo sladkých zemiakov… Sladké zemiaky majú pôvod v Južnej Amerike, ale našli sa aj na Rapa Nui. Môžeme veriť teórii, že more ich zmylo z brehov Južnej Ameriky a silné búrky ich zaviali až na pôdu Veľkonočného ostrova. Ale sú tu aj teórie, že medzi obyvateľmi ostrova a Južnej Ameriky už dávno existoval kontakt. Polynéžania boli rozhodne lepší moreplavci aj stavitelia člnov, ale diaľka medzi juhoamerickým kontinentom a Veľkonočným ostrovom je príliš veľká. Boli natoľko zruční, že sa dokázali doplaviť na brehy Ameriky a potom sa aj s nákladom vrátiť späť? Alebo tu existovala oveľa vyspelejšia civilizácia, ktorá by dokázala spojiť všetky tie záhadné miesta ako je Veľkonočný ostrov, Machu Picchu alebo Tiwanaku v Bolívii? (viac o tom v mojom ďalšom príspevku)
Veľkonočný ostrov oficiálne patrí k Chile, hoci s chilskou kultúrou má pramálo spoločné, a okrem toho tieto dva destinácie rozdeľuje 6 hodín cesty lietadlom! Samozrejme, dnešní ostrovania sú viac chilského pôvodu než Rapa Nui, ktorí takmer zmizli z povrchu zemského. Existuje len jeden spôsob ako sa na ostrov dostať – letecky aerolinkami Latam Airlines zo Santiago de Chile. Denne medzi ostrovom a Chile premávajú len 2-3 lety a miesta sa rýchlo zapĺňajú. Kvôli lokácii ostrova izolovaného od zvyšku sveta, počítajte s trikrát tak vysokými cenami za jedlo a za ubytovanie než ste zvyknutí hocikde inde.
Príjemná subtropická klíma robí z Veľkonočného ostrova ideálnu destináciu po celý rok. Teploty v letných mesiacoch (december – marec) zriedkakedy presiahnú 30 °C, kým v zime nikdy neklesnú pod 15 °C. Naprší tu okolo 1200 ml zrážok za rok, pričom zapršať môže ktorýkoľvek čas v priebehu roka, hoci daždivá sezóna oficiálne trvá od mája do septembra. UV žiarenie je tu však extrémne silné počas celého roka, preto sa na to dobre pripravte. Ja a môj parťák na cesty si na výlet vyberieme koniec novembra, keď slnko pracuje pre nás. Vďaka skorým východom a neskorým západom slnka máme k dispozícii viac denného svetla na fotenie, ale zase menej hodín na spánok.
Veľkonočný ostrov je tak maličký, že celý nemá viac ako 160 kilometrov štvorcových. Ak ste dostatočne fit a máte k dispozícii viac dní, dokážete celý ostrov prejsť aj na obyčajnom bicykli. Osobne by som však skôr odporúčila prenajať si skúter alebo štvorkolku. Auto je potrebné iba vtedy, ak vám vadia príležitostné krátke spŕšky, ktoré môžu prekvapiť ktorúkoľvek dennú hodinu. V okolí hlavného a jediného mestečka Hanga Roa (nie ďaleko od letiska) sa nachádza niekoľko požičovní a ceny za jeden skúter na deň sa pohybujú v rozmedzí 20-30 dolárov, čo je menej než na ostrove zaplatíte za tanier cestovín. Ceny sú všade na ostrove rovnaké, takže nemusíte chodiť od jedného podniku k druhému. Za požičanie dvoch skútrov zaplatíte asi toľko, koľko za jedno auto. Na ostrove neexistuje žiadna hromadná doprava, preto ak nemáte vodičák, tak ako ja, ani žiadneho parťáka na cesty s vodičákom, budete sa musieť pridať k nejakej turistickej skupinke. Celodenný poznávací výlet vyjde na približne 40 dolárov. Poznávať ostrov vlastným tempom je však vždy tá lepšia možnosť. A koľko času je teda potrebné si vyhradiť? So skútrom alebo na aute nepotrebujete viac než dva-tri dni. My s kolegon na ostrove pristaneme okolo obeda a na druhý deň o tom istom čase už plánujeme letieť naspäť do Chile, takže to musíme dať za presne 24 hodín.
Vstupné do Národného parku Rapa Nui stojí 80 dolárov alebo 54.000 chilských pesos na osobu pre všetkých nie-chilských cudzincov. Lístok je platný po celý váš pobyt a môžete si ho zakúpiť buď v Naga Roa, alebo priamo na letisku. Mnoho Moai sôch je ľahko dostupných aj bez vstupenky, napríklad tie, čo stoja na pláži Anakena alebo Ahu Tahai (jediná socha s očami) v Hanga Roa. Ak sa však chcete dostať k sochám bližšie, budete potrebovať lístok. Rano Raraku je uzavretý ohradený park, kde sa lístky skutočne kontrolujú, a zároveň je to jediné miesto, kde sa môžete dostať do bezprostrednej blízkosti sôch, a to si predsa nechcete nechať újsť.
My máme zarezervovanú súkromnu chatku v Hanga Roa, ktorú sme našli na booking.com. Volá sa Cabanas Vaiora a stála nás približne 70 dolárov na noc. A len čo sme pristáli, už nás na letisku čaká šofér s vencom kvetov. Nechceme zbytočne strácať čas, takže sa len narýchlo ubytujeme a už upaľujeme požičať si jeden skúter pre oboch. Vybavení mapou, vstupnými lístkami a inštrukciami, ktoré nám ochotne poskytla pani, čo nám prenajala skúter, sme pripravení na prvú obhliadku ostrova. Náš výlet začína pri kráteri niekdajšej sopky Orongo, potom pokračujeme smerom k pláži Anakena, pričom zastavujeme pri každej soche, na ktorú po ceste narazíme. Pár minút pred tým, než dorazíme na pláž, sa na nás z oblohy spustí, našťastie krátky, lejak. Zmoknutí sa potom sušíme na pláži, máčame si nohy v Pacifickom oceáne (prvýkrát v mojom živote), a pritom obdivujeme majestátne kamenné sochy, ktoré ukazujú oceánu chrbát. Na ceste naspäť ešte vychytáme menšiu nehodu…
Iba pár minút pred našou cieľovou stanicou – čo je Ahu Tahai, kde nám povedali, že je ten najkrajší výhľad na západ slnka – dostaneme defekt. Bill ma necháva ísť pešo, aby sme prasknutú pneumatiku zbytočne nepreťažovali, ale našťastie nemusím chodiť dlho sama. Čoskoro sa pri mne ochotne pristaví jeden miestny maldík a ponúkne sa odviesť ma na svojom skútri do našej požičovne. Krátko na to za nami dofučí Bill. Pani z požičovne je už naňho pripravená. Prasknutú pneumatiku síce musíme zaplatiť, ale bez akýchkoľvek iných doplatkov nám namiesto skútra požičia väčšiu štvorkolku, aby sme ešte stihli chytiť západ slnka pri Ahu Tahai. Nakoniec na miesto dorazíme včas. Ale hádajte čo? Nie sme celkom správne! Necháme sa zmiasť kamennou napodobeninou, ktorú postavili pre turistov, pričom pravý Ahu Tahai stojí len pár minút chôdze od nás. Keď si však túto chybu uvedomíme, slnko je už dávno za horizontom a na fotky je už poriadna tma. Chvíľu sme pre to sklamaní, ale viete ako to chodí… aj z tých najhorších zážitkov sa po čase stávajú veselé príhody, a my predsa cestujeme po svete, aby sa z nás neskôr stali rozprávači takýchto príbehov…
Jednoduchá večera v reštaurácii neďaleko od našej chatky, krátky spánok a ešte pred východom slnka musíme zase vstávať. Vďakabohu za kohúta, ktorý nám nedá pokoj. Nechceme si predsa nechať újsť tento zážitok iba preto, že sme leniví vstať z postele. Tak ako Ahu Tahai je najlepším miestom pre pozorovanie západu slnka, Ahu Tongariki je populárne miesto pri východe. Mnoho turistov sem prichádza pred siedmou ráno aj so svojimi kamerami a fotoaparátmi, aby nafilmovali tento jedinečný moment. A to isté máme v pláne aj my. Jetos krátka miesto, kde treba byť v správny moment, a nie len kvôli fotkám.
Ďalšou zástavkou je moja najobľúbenejšia. Rano Raraku park. Väčšina Moai sôch stojí na vysokých podstavcoch a ďaleko na dosah ľudí, ale títo kamenní chlapíci sú po ramená zakopaní v zemi, preto je ľahšie sa k ním dostať bližšie. Park sa otvára o deviatej ráno, preto pred otvorením ešte stíhame raňajky v miestnej (predraženej) kaviarni. A po prechádzke medzi veľkými hlavami už len vrátiť našu štvorkolku, tentoraz bez nehody, zbaliť kufre a chytiť lietadlo naspäť do Chile… Ale o tom až v ďalšom príspevku…
Zuzka Greizinger
LETUŠKA
FOLLOW ME