Bali #2

Deň 1.

Prílet v daždi

Na Ostrov bohov, jeden z mála čisto hinduistických ostrovov v moslimskej Indonézii, letím aj s kamarátkou Veronikou konkurečnou linkou Emirates priamo z Dubaja. Priateľ sa k nám pripojí o pár dní neskôr. Servis na palube majú Emirates parádny, musíme uznať, že sú lepší ako naša aerolinka, hoci by som to hovoriť nemala. A možno je to len tým, že u suseda je vždy tráva zelenšia. Keď po 9 hodinách letu pristaneme na letisku v hlavnom meste Denpasar, prekvapí nás daždivá noc. Taxikár, ktorý nás vezie do vily v Seminyaku, vraví, že takto husto prší už tretí deň v kuse. Viem, viem, dažďová sezóna. Ale od známych náhodou viem aj to, že dažďová sezóna na Bali znamená, že prší tak hodinu denne a zvyšok dňa je krásne horúco. Aj vlani sme tu boli cez dažďovú sezónu, prakticky v rovnakom období, a nepamätám si, že by vôbec pršalo. Nahováram si, že za tri dni sa mraky museli vypršať a od zajtra bude pekne…  

Usmievaví Balijčania

Lenže aj na druhý deň stále husto prší. Prší a prší, akoby nikdy nemalo prestať. Zatiaľ nám to nevadí. Máme krásnu luxusnú vilu s bazénom, veľkou hlavou Buddhu, dvoma spálňami, spoločenskou miestnosťou, úžasne milým a ústretovým personálom a dvoma obrovskými kúpelňami, v ktorých by som dokázala stráviť celý deň. Najprv som bola proti luxusnému ubytovaniu, že sa uspokojíme aj s niečím skromnejším, veď väčšinou času budeme aj tak behať niekde povonku. Na Airbnb však ponúkali akciovú cenu a Veronika ma presvedčila. Teraz, keď vonku tak prší, som rada, že ju máme. Ava villas Seminyak, náš dočasný domov. Ráno nás zobudí Putu, jeden zo správcov, vyzváňaním na bránu. Stojí vonku v lejaku s našimi raňajkami aj niekoľko minút, kým konečne vylezieme z postele. Keď mu však otvoríme dvere, srdečne sa usmieva. Chlapec s tým najkrajším a najúprimnejším úsmevom na svete. Nevymyzol mu z tváre ani raz za celý náš pobyt. Ale Balijčania sú už raz takí. Vždy sa milo usmievajú a k životu pristupujú s veľkou pokorou. 

Poobede, keď dážď trochu zmierni svoje tempo, vyberieme sa na prieskum okolia. Keď míňame Balijcov v pršiplášťoch, všetci sa usmievajú a srdečne nás zdravia. Narazíme na niekoľko masážnych salónov, salónov krásy a škôl jogy. Neďaleko štúdia bikram jogy (jogy, ktorá sa cvičí v miestnosti vyhrievanej na min 38 stupňov Celzia) sa nachádza aj bistro Café Organic, ktoré sa zakrátko stane našim najobľúbenejším miestom. Ovocné misy, smoothie, vegánské špeciality, raw dobroty a organická káva s mliekom každého druhu – od mandľového až po kokosové. Po zdravom obede si odskočím na super masáž, Veronika si nechá predĺžiť mihalnice. Na Bali je super, že sa tu stretáva jednoduchosť miestnych Balijcov s civilizáciou západu, ktorú sem priniesli mnohí prisťahovalci z Európy a Austrálie. Vďaka tejto kombinácii tu skrátka nájdete kvalitné služby každého druhu, reštaurácie s kuchyňami z celého sveta a podniky s dobrou muzikou, a to všetko stále za prijateľné ceny. Je naozaj pohodlné žiť na Bali.  

Dary bohom

Stále prší. Nevzdávame sa. Pomerne skoro ráno sa vyberieme na rannú hodinu mojej obľúbenej bikram jogy a odtiaľ na vegánsky obed. Nasleduje popoludňajší oddych vo vile, a keď sa nachvíľu trošku vyčasí, vyrazíme do centra Seminyaku. Majú tu parádne obchodíky s mierne bohémskou módou. Dobre sa tu nakupuje. Na večeru si vyberieme grécku reštauráciu. Všímam si, že pred každým vchodom do obchodu, vily či reštaurácie, na chodníkoch a na každom oltári, dokonca i v taxíkoch a na motorkách Balijci nechávajú svoje malé obetné dary. Ide o malú misku z banánového listu, v ktorej sú kvety, listy, ryža, sušienka, káva, peniaze i cigareta. Vraj sa patrí obetovať minimálne jednu obetinku denne. Tie v chrámoch slúžia pre bohov, tie na uliciach pre démonov. Balijci dúfajú, že si ich takto dostatočne uctia, aby im potom démoni nepriniesli do domu či na cestách nešťastie. Asi to naozaj funguje, lebo žiadne nešťastie na cestách som zatiaľ nevidela, hoci cesty sú plné skútrov. Jazdí sa tu takmer bez pravidiel. Čo tam po červenej, zelenej, pravidle pravej ruky, väčšina si vystačí s trúbením na klaxón, ktorý hlási „pozor idem!“. Celkom bežné je, že na jednej motorke sedí celá štvorčlenná rodina aj s malým bábätkom na rukách, nič nezvyčajné nie je ani priviazať k motorke skriňu. Večer rozmýšľám, akú obetinku by som mala prichystať, aby démoni konečne odohnali z ostrova husté mraky…

Stále prší

Prší. Bikram joga. Prší. Organic café. Prší. Pozorujeme dažďové kvapky na skle a začíname byť vážne zúfalé. Ak sme doteraz hovorili, že na Bali je super aj v daždi, berieme tie slová späť. Vedeli ste, že na Bali žije a podniká mnoho mladých šikovných Sloveniek? S jednou z nich – s Mimi sa cez instagram dohodneme na spoločnú večeru. Už dlho ju na isntagrame followujeme a obdivujeme. Spolu s jej talianským manželom na Bali vlastnia zopár reštaurácií, prenajímajú vily a Mimi podniká aj s bižutériou a športovou módnou kolekciou. K večeru sa našťastie vyčasí. Stretneme sa v ich reštaurácii Susherii, ktorá je zaujímavou fúziou japonskej a mexickej kuchyne. Mimi nám hovorí, že sama sa nepamätá, kedy naposledy na Bali tak dlho pršalo. Ani cez dažďovú sezónu nie. Máme to riadnu smolu. Po večeri sa presunieme do susedného podniku, kde sa pomaly rozbieha párty ako každý víkend. Je plná lokálcov, ale nie Balijcov, ale prisťahovalcov z celého sveta, ktorí prišli na Bali podnikať. Vlastnia tu reštaurácie, salóny, vily na prenájom. Stretávame najmä Talianov. Mnohí nás pozývajú do Haciendy o dom ďalej na tradičnú after párty. Pozvanie odmietam, veď zajtra mi prichádza frajer. Veronika si však rýchlo nájde novú spoločnosť, a ja môžem ísť pokojne naspäť do svojej vily… 

No money, problem…

Konečne neprší!!! Vytiahnem Veroniku z postele, potrebujem jej šoférske schopnosti. Náš milý správca Ketut (zdá sa mi, že na Bali sa každý volá Ketut alebo Putu) nám pripraví motorku aj s obetinkou. Rozhodneme sa pre výlet na pláž Pandawa, ktorá sa nachádza asi hodinu cesty od Seminyaku. Pandawu nám poradila Mimi. Vraj ide o jednu z najkrajších pláži v okolí. Pláže okolo Seminiyaku a Kuty sú totiž dosť rušné a špinavé. Veľa robí aj sopečný tmavý, niekedy až úplne čierny piesok. Na Pandawe by mal byť piesok biely a more tyrkysovo modré. Obidve si sadneme na motorku a vyrážame. Veronika si zabudne so sebou vziať vodičský preukaz. Nevadí, hovoríme si, tu to aj tak nikto nerieši. Zo sedadla spolujazdca s mobilom v ruke Veroniku navigujem. Keď prichádzame k diaľničnému mostu, nestihneme odbočiť do pruhu pre motorky a končíme medzi autami. Z búdky, kde sa platí mýto za diaľnicu, vybieha policajt, krúti hlavou a lámanou angličtinou nás pýta vodičský preukaz. Sakra. Snažíme sa mu vysvetliť, že sme vodičský preukaz zabudli a že sme si značku nevšmili. Sme tu prvýkrát. Ospravedlňujeme sa. Prosíme. Na kuse papiera ukazuje pokutu, ktorú musíme zaplatiť – 500.000 rupií. Vo vrecku mám sotva 300.000 a kreditnú kartu. Nad kartou policajt krúti hlavou: „No money? Problem. Money – problem finish.“ „No money, motorbike taken, tomorrow court. Money – problem finish,“ vysvetľuje ďalej, keď ukazujeme prázdne vrecká. Nakoniec sa uspokojí aj s 200.000, ktoré mu odovzdane podám do ruky: „Problem Finish?“ „Problem finish,“ usmeje sa. Môžeme ísť ďalej. Pláž Pandawa je naozaj nádherná, tá cesta za návštevu naozaj stála, ale okolie je ešte surové, nedobudované…

Slnko a more si však dlho užívať nedokážem, začína ma páliť koža. Po troch upršaných dňoch ma akosi nenapadlo, že sa na Bali môžem aj spáliť a pred cestou sme sa zabudli natrieť. Moja bledá koža po ceste slušne sčervenala. Začínam chápať, prečo meistni motorkári nosia dlhé rukávy a rukavice, aj keď je vonku horúco. Na motorke chytá viac než na pláži. Cestu naspäť doslova pretrpím, pozakrývaná všetkým možným, čo sme našli v plážových taškách. Keď zaparkujeme pred našou vilou, už som celkom spálená. A keď na večer konečne dorazí na Bali aj môj priateľ, nájde v posteli namiesto frajerky, slušne ugrilovaného raka. Spolu s Veronikou ma celý večer zachraňujú, natierajú s aloe vera, podávajú aspirin a vymieňajú studené obklady. Prihnala som si slušný úpal…

Potato beach club

Stále neprší. Ja sa však musím zahaliť od hlavy po päty, lebo kožu mám stále nepríjemne spálenú. Smejeme sa, ako to musí vyzerať pred personálom, keď som ešte donedávna chodila v kraťasoch, no odkedy tu mám frajera Araba, chodím celá zahálená. Všetci traja sa vyberieme do Potato beach klubu, ktorý je super, no ja si ho moc neužívam, lebo sa v tom dlhom oblečení hrozne potím. Nájdem si stôl rovno pod ventilátorom a užívam si aspoň studené pivo a dobré jedlo. 

Podvečer sa vyberieme na motorkách ku chrámu Tanah Lot. Po ceste sa nám trochu rozprší a oklité ryžové polia zase zmáča dažďová voda. Po približne hodiny cesty zaparkujeme na veľkom parkovisku. Pešiu cestičku k chrámu lemujú stánky s maskami bohov aj démonov i s inými balijksými suvenírmi. Kým sa dostaneme k chrámu, opäť sa rozprší, ale za krátko sa zase vyčasí a dážď aspoň odplaší všetkých turistov naokolo. Máme väčšiu šancu spraviť pekné fotky. Po búrke vyzerá chrám na skale uprostred rozbúreného mora ešte dramatickejšie. Neskôr sa nechávame odfotiť s obrovským hadom. Abdul váha, ale keďže sa nechce nechať pokoriť dievčatami, nakoniec si aj on vezme hada na plecia. Vyzerá to jednoducho, keď vidíte, ako si hada držia iní. Ale keď sa vám hadie telo začne vlniť okolo vášho tela a jeho hlava na vás zameria svoje hypnotické oči, nebude vám všetko jedno. Navyše je hrozne ťažký! 

Surfovanie

Kým môj priateľ, nočný vtáčik, dlho vyspáva, vytiahneme s Veronikou motorku a vyberieme sa na pláž Kuta, ktorá je plná začínajúcich surferov. Veronika si zaplatí dve hodiny surfovania, ja, stále spálená, radšej relaxujem v tieni. Poobedie trávime v našej vile pri bazéne a na večer sa vyberieme do baru, kde sa podávajú mexické tortilly a tequilu servírky nalievajú hosťom z fľaše rovno do hrdla…

Jazdenie po Kute

Krásne slnečné ráno. Bikram joga. Organické raňajky. Priateľ stále vyspáva. Násilný budíček. Príjemné popoludnie pri bazéne. Neskôr sa Veronika objedná ku kaderníkovi, my s Abdullom vytiahneme motorku a vyberieme sa do rušnej bláznivej Kuty. Pred rokom sme dovolenkovali práve tam. Keď prechádzame okolo povedomých miest, spomíname na super časy. Na pláži pozorujeme západ slnka, potom sa len tak túlame na motorke po okolí a užívame si jazdu. Neskôr večer sa stretneme s Veronikou na vile, otvoríme pivo a snažíme sa o nejaké spoločenské hry, ale akurát pritom všetci zaspíme…

Vodopády Tegenungan

Nastal čas využiť predposlený deň na ostrove na nejaký poriadný výlet. Rozhodneme sa pre ikonické vodopády Tegenungan, ktoré sa nachádzajú asi hodinu a pol cesty motorkou od Seminyaku. Kým sa prebrodíme k vodopádom, opäť sa husto rozprší. Dážď však aspoň vyčistí okolie od turistov a po chvíli sa zase obloha vyčasí. Kvôli ustavičným dažďom voda vo vodopádoch nie je práve najčistejšia, ale i tak je to krásny výhľad. Kým sa do údolia nahrnie ďalšia vlna turistov, môžeme si prostredie pokojne vychutnať. Premočení sme dosť, takže do vody sa nám veľmi nechce, ale mnohí sa pod vodopádom aj kúpu. Keď sa vyberieme naspäť po lesných kamenných schodoch hore k parkoviskám, všimnem si tečúci priamienok, nad ktorým stojí ceduľka s nápisom „holly water“ (svätená voda). Umyjeme si v prameni ruky, nohy, poriadne sa napijeme a dáme sa hore po schodoch. Pred nami pomaly stúpa bosá zhrbená starenka, ktorá na hlave nesie tašku plnú dvojlitrových plastových fliaš s vodou. Ostávam ohromená. Toľko fliaš by som sama neuniesla, nieto ešte do schodov, na hlave a v jej rokoch! 

Keď sa z výletu vrátime naspäť do Seminyaku, dostaneme chuť na šťavnatý steak. Trip advisor nám odporúča reštauráciu Tokyo Skipjack. A odporúča veľmi dobre. Po parádnej večeri náhodou zakotvíme v parádnom bare Zapppas, ktorý nesie meno a požehnanie legendárneho hudobníka Franka Zappu. Skôr než meno nás do podniku priláka živá hudba. V bare akurát vystupuje funkie-jazzova kapela, ktorá vytvára jedinečnú atmosféru. Zdá sa, že pri pive tam okrem nás sedí aj veľa iných hudobníkov, lebo poniektorí z hostí dostanú možnosť vymeniť si miesto s kapelníkmi a niektorí sa chytia mikrofónu a bícií ako úplni profesionáli. Som vo svojom živle. Živá hudba a uvoľnená atmosféra, to je to, čo mi v Abu Dhabi často chýba. Kým s Veronikou tancujeme na parkete, Abdul si na bare nájde nových kamarátov z Írska a keď kapela dohrá, všetci sa spolu presťahujeme do klubu Favella, ktorý patrí k najznámejším v Seminyaku. Pred nami je dlhá noc…

Dovidenia, Bali!

Posledný deň na Bali sa nám všetkým akosi ťažko vstáva. Personál nám dovolí checkout až o šiestej večer. Dovtedy stihnem kaderníka, Veronika masáž a potom všetci ešte jednu delikátnu večeru pri steaku v Tokyo Skipjack Steakhouse. A potom už musíme pobaliť kufre, vrátiť motorky a nasadnúť na taxík smerom na letisko…