Brusel

Ufff. Vydýchnem si, keď sa zvalím na profesionálne ustlanú posteľ v bruselskom Sheratone. Môj prvý let s novou spoločnosťou dopadol nad očákavania dobre. Cabin manager vyzerá byť pohoďák, pasažieri boli milí, chápaví a nenároční. Máme necelých osemnásť hodín do ďalšieho odletu. Väčšina ostrieľanejšej posádky sa preto rozhodne pre večeru v hoteli (s 50-percentnou zľavou pre cabin crew) a posteľ, ale ja a Debora z Portugalska si hovoríme, že bez tradičnej gofry aj tak nezaspíme. O hodinku neskôr sa už stretávame na recepcii a vyberáme sa do ulíc. Bez mapy, len tak, za vôňou belgickej čokolády. Ktosi z posádky nám povedal, že centrum je asi tridsať mínut chôdze smerom na pravo od hotela, ale my už blúdime dobrú hodinu a od hlavného centra diania sa skôr vzdiaľujeme. Za celý čas sme nenarazili ani len na jeden stánok s goframi! Snažíme sa pýtať sa na cestu, no Belgičania sú síce ochotní, ale veľmi nehovoria po anglicky. Dokonca ani študenti! Rukami, nohami, gestami nás posielajú všetkými možnými smermi. Až po ďalších dvadsiatich minútach narazíme na slečnu, ktorá nám plynulou angličtinou poradí odviesť sa metrom. Predsalen sme sa už dostali ďaleko od mesta.

Keď vystúpime z metra, vonku je už tma a celkom chladno. Ešte chvíľku zúfalo blúdime, kým na rohu jednej ulice konečne zbádame stánok s vytúženými goframi. Vďačne sa vrhneme na pani za pultom. S plným žalúdkom sa už kráča lepšie, a ako naschvál, zrazu narážame na stánky s goframi každých dvadsať metrov. Už musíme byť správne! Netrvá dlho a objavíme sa na známom námestí Gran Place du Brusseles s majestátnymi budovami a slávnymi továrničkami na čokoládu. Nakúpime povinné čokoládové suveníry, spravíme zopár fotiek a unavené, ale spokojné sa vyberáme naspäť do hotela…