Keď som bola s priateľom naposledy na Bali, mohli sme sa zdržať len štyri dni, a to bolo setsakramentsky málo. Povedali sme si, že na druhý krát už takú chybu neurobíme… Desať dní na Bali! Potrebuje snáď tento článok ešte lepšiu reklamu?

 

Deň 1.

Prílet v daždi

Na Ostrov bohov, jeden z mála čisto hinduistických ostrovov v moslimskej Indonézii, letím aj s kamarátkou Veronikou konkurečnou linkou Emirates priamo z Dubaja. Priateľ sa k nám pripojí o pár dní neskôr. Servis na palube majú Emirates parádny, musíme uznať, že sú lepší ako naša aerolinka, hoci by som to hovoriť nemala. A možno je to len tým, že u suseda je vždy tráva zelenšia. Keď po 9 hodinách letu pristaneme na letisku v hlavnom meste Denpasar, prekvapí nás daždivá noc. Taxikár, ktorý nás vezie do vily v Seminyaku, vraví, že takto husto prší už tretí deň v kuse. Viem, viem, dažďová sezóna. Ale od známych náhodou viem aj to, že dažďová sezóna na Bali znamená, že prší tak hodinu denne a zvyšok dňa je krásne horúco. Aj vlani sme tu boli cez dažďovú sezónu, prakticky v rovnakom období, a nepamätám si, že by vôbec pršalo. Nahováram si, že za tri dni sa mraky museli vypršať a od zajtra bude pekne…  

Deň 2.

Usmievaví Balijčania

Lenže aj na druhý deň stále husto prší. Prší a prší, akoby nikdy nemalo prestať. Zatiaľ nám to nevadí. Máme krásnu luxusnú vilu s bazénom, veľkou hlavou Buddhu, dvoma spálňami, spoločenskou miestnosťou, úžasne milým a ústretovým personálom a dvoma obrovskými kúpelňami, v ktorých by som dokázala stráviť celý deň. Najprv som bola proti luxusnému ubytovaniu, že sa uspokojíme aj s niečím skromnejším, veď väčšinou času budeme aj tak behať niekde povonku. Na Airbnb však ponúkali akciovú cenu a Veronika ma presvedčila. Teraz, keď vonku tak prší, som rada, že ju máme. Ava villas Seminyak, náš dočasný domov. Ráno nás zobudí Putu, jeden zo správcov, vyzváňaním na bránu. Stojí vonku v lejaku s našimi raňajkami aj niekoľko minút, kým konečne vylezieme z postele. Keď mu však otvoríme dvere, srdečne sa usmieva. Chlapec s tým najkrajším a najúprimnejším úsmevom na svete. Nevymyzol mu z tváre ani raz za celý náš pobyt. Ale Balijčania sú už raz takí. Vždy sa milo usmievajú a k životu pristupujú s veľkou pokorou. 

Pohodlný život

Poobede, keď dážď trochu zmierni svoje tempo, vyberieme sa na prieskum okolia. Keď míňame Balijcov v pršiplášťoch, všetci sa usmievajú a srdečne nás zdravia. Narazíme na niekoľko masážnych salónov, salónov krásy a škôl jogy. Neďaleko štúdia bikram jogy (jogy, ktorá sa cvičí v miestnosti vyhrievanej na min 38 stupňov Celzia) sa nachádza aj bistro Café Organic, ktoré sa zakrátko stane našim najobľúbenejším miestom. Ovocné misy, smoothie, vegánské špeciality, raw dobroty a organická káva s mliekom každého druhu – od mandľového až po kokosové. Po zdravom obede si odskočím na super masáž, Veronika si nechá predĺžiť mihalnice. Na Bali je super, že sa tu stretáva jednoduchosť miestnych Balijcov s civilizáciou západu, ktorú sem priniesli mnohí prisťahovalci z Európy a Austrálie. Vďaka tejto kombinácii tu skrátka nájdete kvalitné služby každého druhu, reštaurácie s kuchyňami z celého sveta a podniky s dobrou muzikou, a to všetko stále za prijateľné ceny. Je naozaj pohodlné žiť na Bali.  

Deň 3.

Dary bohom

Stále prší. Nevzdávame sa. Pomerne skoro ráno sa vyberieme na rannú hodinu mojej obľúbenej bikram jogy a odtiaľ na vegánsky obed. Nasleduje popoludňajší oddych vo vile, a keď sa nachvíľu trošku vyčasí, vyrazíme do centra Seminyaku. Majú tu parádne obchodíky s mierne bohémskou módou. Dobre sa tu nakupuje. Na večeru si vyberieme grécku reštauráciu. Všímam si, že pred každým vchodom do obchodu, vily či reštaurácie, na chodníkoch a na každom oltári, dokonca i v taxíkoch a na motorkách Balijci nechávajú svoje malé obetné dary. Ide o malú misku z banánového listu, v ktorej sú kvety, listy, ryža, sušienka, káva, peniaze i cigareta. Vraj sa patrí obetovať minimálne jednu obetinku denne. Tie v chrámoch slúžia pre bohov, tie na uliciach pre démonov. Balijci dúfajú, že si ich takto dostatočne uctia, aby im potom démoni nepriniesli do domu či na cestách nešťastie. Asi to naozaj funguje, lebo žiadne nešťastie na cestách som zatiaľ nevidela, hoci cesty sú plné skútrov. Jazdí sa tu takmer bez pravidiel. Čo tam po červenej, zelenej, pravidle pravej ruky, väčšina si vystačí s trúbením na klaxón, ktorý hlási „pozor idem!“. Celkom bežné je, že na jednej motorke sedí celá štvorčlenná rodina aj s malým bábätkom na rukách, nič nezvyčajné nie je ani priviazať k motorke skriňu. Večer rozmýšľám, akú obetinku by som mala prichystať, aby démoni konečne odohnali z ostrova husté mraky…

Deň 4.

Stále prší

Prší. Bikram joga. Prší. Organic café. Prší. Pozorujeme dažďové kvapky na skle a začíname byť vážne zúfalé. Ak sme doteraz hovorili, že na Bali je super aj v daždi, berieme tie slová späť. Vedeli ste, že na Bali žije a podniká mnoho mladých šikovných Sloveniek? S jednou z nich – s Mimi sa cez instagram dohodneme na spoločnú večeru. Už dlho ju na isntagrame followujeme a obdivujeme. Spolu s jej talianským manželom na Bali vlastnia zopár reštaurácií, prenajímajú vily a Mimi podniká aj s bižutériou a športovou módnou kolekciou. K večeru sa našťastie vyčasí. Stretneme sa v ich reštaurácii Susherii, ktorá je zaujímavou fúziou japonskej a mexickej kuchyne. Mimi nám hovorí, že sama sa nepamätá, kedy naposledy na Bali tak dlho pršalo. Ani cez dažďovú sezónu nie. Máme to riadnu smolu. Po večeri sa presunieme do susedného podniku, kde sa pomaly rozbieha párty ako každý víkend. Je plná lokálcov, ale nie Balijcov, ale prisťahovalcov z celého sveta, ktorí prišli na Bali podnikať. Vlastnia tu reštaurácie, salóny, vily na prenájom. Stretávame najmä Talianov. Mnohí nás pozývajú do Haciendy o dom ďalej na tradičnú after párty. Pozvanie odmietam, veď zajtra mi prichádza frajer. Veronika si však rýchlo nájde novú spoločnosť, a ja môžem ísť pokojne naspäť do svojej vily… 

Deň 5.

No money, problem…

Konečne neprší!!! Vytiahnem Veroniku z postele, potrebujem jej šoférske schopnosti. Náš milý správca Ketut (zdá sa mi, že na Bali sa každý volá Ketut alebo Putu) nám pripraví motorku aj s obetinkou. Rozhodneme sa pre výlet na pláž Pandawa, ktorá sa nachádza asi hodinu cesty od Seminyaku. Pandawu nám poradila Mimi. Vraj ide o jednu z najkrajších pláži v okolí. Pláže okolo Seminiyaku a Kuty sú totiž dosť rušné a špinavé. Veľa robí aj sopečný tmavý, niekedy až úplne čierny piesok. Na Pandawe by mal byť piesok biely a more tyrkysovo modré. Obidve si sadneme na motorku a vyrážame. Veronika si zabudne so sebou vziať vodičský preukaz. Nevadí, hovoríme si, tu to aj tak nikto nerieši. Zo sedadla spolujazdca s mobilom v ruke Veroniku navigujem. Keď prichádzame k diaľničnému mostu, nestihneme odbočiť do pruhu pre motorky a končíme medzi autami. Z búdky, kde sa platí mýto za diaľnicu, vybieha policajt, krúti hlavou a lámanou angličtinou nás pýta vodičský preukaz. Sakra. Snažíme sa mu vysvetliť, že sme vodičský preukaz zabudli a že sme si značku nevšmili. Sme tu prvýkrát. Ospravedlňujeme sa. Prosíme. Na kuse papiera ukazuje pokutu, ktorú musíme zaplatiť – 500.000 rupií. Vo vrecku mám sotva 300.000 a kreditnú kartu. Nad kartou policajt krúti hlavou: „No money? Problem. Money – problem finish.“ „No money, motorbike taken, tomorrow court. Money – problem finish,“ vysvetľuje ďalej, keď ukazujeme prázdne vrecká. Nakoniec sa uspokojí aj s 200.000, ktoré mu odovzdane podám do ruky: „Problem Finish?“ „Problem finish,“ usmeje sa. Môžeme ísť ďalej. Pláž Pandawa je naozaj nádherná, tá cesta za návštevu naozaj stála, ale okolie je ešte surové, nedobudované…

Ako som zhorela

Slnko a more si však dlho užívať nedokážem, začína ma páliť koža. Po troch upršaných dňoch ma akosi nenapadlo, že sa na Bali môžem aj spáliť a pred cestou sme sa zabudli natrieť. Moja bledá koža po ceste slušne sčervenala. Začínam chápať, prečo meistni motorkári nosia dlhé rukávy a rukavice, aj keď je vonku horúco. Na motorke chytá viac než na pláži. Cestu naspäť doslova pretrpím, pozakrývaná všetkým možným, čo sme našli v plážových taškách. Keď zaparkujeme pred našou vilou, už som celkom spálená. A keď na večer konečne dorazí na Bali aj môj priateľ, nájde v posteli namiesto frajerky, slušne ugrilovaného raka. Spolu s Veronikou ma celý večer zachraňujú, natierajú s aloe vera, podávajú aspirin a vymieňajú studené obklady. Prihnala som si slušný úpal…

Deň 6.

Potato beach club

Stále neprší. Ja sa však musím zahaliť od hlavy po päty, lebo kožu mám stále nepríjemne spálenú. Smejeme sa, ako to musí vyzerať pred personálom, keď som ešte donedávna chodila v kraťasoch, no odkedy tu mám frajera Araba, chodím celá zahálená. Všetci traja sa vyberieme do Potato beach klubu, ktorý je super, no ja si ho moc neužívam, lebo sa v tom dlhom oblečení hrozne potím. Nájdem si stôl rovno pod ventilátorom a užívam si aspoň studené pivo a dobré jedlo. 

Tanah Lot

Podvečer sa vyberieme na motorkách ku chrámu Tanah Lot. Po ceste sa nám trochu rozprší a oklité ryžové polia zase zmáča dažďová voda. Po približne hodiny cesty zaparkujeme na veľkom parkovisku. Pešiu cestičku k chrámu lemujú stánky s maskami bohov aj démonov i s inými balijksými suvenírmi. Kým sa dostaneme k chrámu, opäť sa rozprší, ale za krátko sa zase vyčasí a dážď aspoň odplaší všetkých turistov naokolo. Máme väčšiu šancu spraviť pekné fotky. Po búrke vyzerá chrám na skale uprostred rozbúreného mora ešte dramatickejšie. Neskôr sa nechávame odfotiť s obrovským hadom. Abdul váha, ale keďže sa nechce nechať pokoriť dievčatami, nakoniec si aj on vezme hada na plecia. Vyzerá to jednoducho, keď vidíte, ako si hada držia iní. Ale keď sa vám hadie telo začne vlniť okolo vášho tela a jeho hlava na vás zameria svoje hypnotické oči, nebude vám všetko jedno. Navyše je hrozne ťažký! 

Deň 7.

Surfovanie

Kým môj priateľ, nočný vtáčik, dlho vyspáva, vytiahneme s Veronikou motorku a vyberieme sa na pláž Kuta, ktorá je plná začínajúcich surferov. Veronika si zaplatí dve hodiny surfovania, ja, stále spálená, radšej relaxujem v tieni. Poobedie trávime v našej vile pri bazéne a na večer sa vyberieme do baru, kde sa podávajú mexické tortilly a tequilu servírky nalievajú hosťom z fľaše rovno do hrdla…

Deň 8.

Jazdenie po Kute

Krásne slnečné ráno. Bikram joga. Organické raňajky. Priateľ stále vyspáva. Násilný budíček. Príjemné popoludnie pri bazéne. Neskôr sa Veronika objedná ku kaderníkovi, my s Abdullom vytiahneme motorku a vyberieme sa do rušnej bláznivej Kuty. Pred rokom sme dovolenkovali práve tam. Keď prechádzame okolo povedomých miest, spomíname na super časy. Na pláži pozorujeme západ slnka, potom sa len tak túlame na motorke po okolí a užívame si jazdu. Neskôr večer sa stretneme s Veronikou na vile, otvoríme pivo a snažíme sa o nejaké spoločenské hry, ale akurát pritom všetci zaspíme…

Deň 9.

Vodopády Tegenungan

Nastal čas využiť predposlený deň na ostrove na nejaký poriadný výlet. Rozhodneme sa pre ikonické vodopády Tegenungan, ktoré sa nachádzajú asi hodinu a pol cesty motorkou od Seminyaku. Kým sa prebrodíme k vodopádom, opäť sa husto rozprší. Dážď však aspoň vyčistí okolie od turistov a po chvíli sa zase obloha vyčasí. Kvôli ustavičným dažďom voda vo vodopádoch nie je práve najčistejšia, ale i tak je to krásny výhľad. Kým sa do údolia nahrnie ďalšia vlna turistov, môžeme si prostredie pokojne vychutnať. Premočení sme dosť, takže do vody sa nám veľmi nechce, ale mnohí sa pod vodopádom aj kúpu. Keď sa vyberieme naspäť po lesných kamenných schodoch hore k parkoviskám, všimnem si tečúci priamienok, nad ktorým stojí ceduľka s nápisom „holly water“ (svätená voda). Umyjeme si v prameni ruky, nohy, poriadne sa napijeme a dáme sa hore po schodoch. Pred nami pomaly stúpa bosá zhrbená starenka, ktorá na hlave nesie tašku plnú dvojlitrových plastových fliaš s vodou. Ostávam ohromená. Toľko fliaš by som sama neuniesla, nieto ešte do schodov, na hlave a v jej rokoch! 

Párty noc

Keď sa z výletu vrátime naspäť do Seminyaku, dostaneme chuť na šťavnatý steak. Trip advisor nám odporúča reštauráciu Tokyo Skipjack. A odporúča veľmi dobre. Po parádnej večeri náhodou zakotvíme v parádnom bare Zapppas, ktorý nesie meno a požehnanie legendárneho hudobníka Franka Zappu. Skôr než meno nás do podniku priláka živá hudba. V bare akurát vystupuje funkie-jazzova kapela, ktorá vytvára jedinečnú atmosféru. Zdá sa, že pri pive tam okrem nás sedí aj veľa iných hudobníkov, lebo poniektorí z hostí dostanú možnosť vymeniť si miesto s kapelníkmi a niektorí sa chytia mikrofónu a bícií ako úplni profesionáli. Som vo svojom živle. Živá hudba a uvoľnená atmosféra, to je to, čo mi v Abu Dhabi často chýba. Kým s Veronikou tancujeme na parkete, Abdul si na bare nájde nových kamarátov z Írska a keď kapela dohrá, všetci sa spolu presťahujeme do klubu Favella, ktorý patrí k najznámejším v Seminyaku. Pred nami je dlhá noc…

Deň 10.

Dovidenia, Bali!

Posledný deň na Bali sa nám všetkým akosi ťažko vstáva. Personál nám dovolí checkout až o šiestej večer. Dovtedy stihnem kaderníka, Veronika masáž a potom všetci ešte jednu delikátnu večeru pri steaku v Tokyo Skipjack Steakhouse. A potom už musíme pobaliť kufre, vrátiť motorky a nasadnúť na taxík smerom na letisko…

Po dvoch mesiacoch tréningu a troch mesiacoch lietania nadišiel čas na zaslúženú dovolenku. Päť dní sa rozhodnem stráviť doma na Slovensku, kde dodatočne oslávim s rodinou zameškané Vianoce, a odtiaľ cez Nemecko, Abu Dhabi a Jakartu na ostrov Bali, kde s priateľom zase oneskorene privítame Nový rok. Bali je úžasné miesto na svete. Hoci Indonézia je moslimská krajina, ostrov ako jeden z mála je hinduistický, nazývaný ako Ostrov bohov. Je plný starobylých chrámov, ryžových polí a dychberúcej prírody. Miestni ľudia sú veľmi priateľskí, atmosféra je uvoľnená, ceny nízke. Mnohí mladí ľudia sem prichádzajú surfovať, baviť sa, liezť po horách, potápať sa alebo cvičiť jogu. Je to ostrov nekonečných možností a ja s hrôzou zisťujem, že necelé 4 dni, ktoré sme si s priateľom na Bali vyhradili, bude zúfalo málo. Ubytovali sme sa v časti ostrova Kuta, pri Kuta beach, ktorá je známa rušnými ulicami. Je to presne to miesto, kam sa chodí baviť a surfovať. A to je presne aj náš plán – baviť sa, relaxovať, nikam sa neponáhľať, hoci aj na úkor spoznávania. Požičiame si malú motorku, a tým si prenajmeme slobodu pohybu. Rozhodne odporúčam zapožičanie motorky – dostanete sa s ňou ľahko a rýchlo takmer všade! Na skútroch tu jazdí každý, na vodičských preukazoch sa nebazíruje. Prvý deň však len dospávame dlhý let, oddychujeme na pláži, preskakujeme obrovské vlny, až sa nakoniec ako malé deti vyváľame v blate. Arab a Slovenka, obidvaja celí čierni od blata, tvoríme výbornú atrakciu pre okoloidúcich turistov. Večer sa na pláži vo dvojici pripijeme pivom a potom na skútri len tak zo špásu prenasledujeme skupinku mladých ľudí, ktorí nás dovedú na úžasnú beach párty. Ďalší deň trávime na pláži zaháňaním opice a neskôr výletom za tými ozajstnými opičkami. V okolí mestečka Ubud sa totiž nachádza opičí prales. Jeho obyvateľky – malé opičky Makaky sú bláznivé a poriadne drzé. Ubud je inak považovaný za kultúrne srdce ostrova. Nájdete tu množstvo chrámov, obchodíky so suvenírmi, reštaurácie aj bary. Môžete sa prihlásiť na kurz varenia, na ktorom sa naučíte variť vynikajúce balijské špecialitky. Mojou obľúbenou je ryžové Nasi Goreng. A ak už budte v Ubude, určite sa choďte pozrieť aj na ryžové polia. Ich nezvyčajná krása vás dostane. Medzi top atrakcie ostrova taktiež patrí chrám Tanah Lot, ktorý sídli na vulkanickej skale uprostred mora. Je odtiaľ najkrajší pohľad na západ slnka. My sme už nestihli, ale z rozprávania mojich priateľov viem, že zážitok je aj splav na rieke Ayung, ostrovček Gili Trawangan s hojdačkou uprostred mora, párty v Potato Head Beach klube, vodopády Tegenungan alebo dedinka Munduk sídliaca na vode. Čím viac človek cestuje, tým viac sa zoznam lokalít, ktoré chce vidieť, rozrastá…

Na moje narodeniny mi plánovači naších rozvrhov dopriali jeden z najľahších a najpokojnejších letov vôbec. Do Jakarty zvyčajne lietajú turisti, ktorí potom prestupujú na lokálnu linku, smer ostrov Bali alebo Arabi hľadajúci druhé manželky a pomocné sily do domácnosti, prípadne samotní Indonéžania, ktorí sa vracajú domov z pútnej cesty do Mekky a Mediny. Indonézia je opäť moslimská krajina, ale veľmi priateľská a mierumilovná. Po dvoch „turnaroundoch“ do Indie (tak voláme krátke lety tam a späť, bez layovru – oddychu v danej destinácii) som však úplne vyčerpaná. V Jakarte je už hlboká noc. Ráno sa s maďarskou kolegyňou Emoke vyberieme na tradičné indonézske raňajky do ulíc. V malom stánku si vyberieme Nashi Goreng (opraženú pikantnú rižu s vajíčkom, zeleninou a krevetami) a kuracie saté na paličke zajedame zvláštnym ryžovým koláčom, respektíve chlebom, nie som si celkom istá. Emoke v stánkoch na kilá nakupuje ovocie, ktoré som nikdy predtým nevidela. Ich exotické názvy sa mi v pamäti neuložili, zato chute áno. Po krátkej prechádzke rušným, pomerne hlučným, špinavým a chudobným mestom sa vyberieme na masáž do známej indonézskej siete kúpeľov Marta Tilaar. Budova vyzerá zvonku dosť ošarpane a zvnútra ma takisto ďaleko od hotelových luxusných wellness centier, na aké sme u nás doma zvyknutí. Interiér je veľmi jednoduchý, na zemi kamenné dlaždice, v strede fontánka so znudenou korytňačou obyvateľkou. Priestory sa však zdajú byť čisté, atmosféra je autentická a masáž famózna. Komplexná 3-hodinová kúra pre moje telo a tvár ma nestála viac než 50 eur. Zvyšok dňa už prelebedíme pri hotelovom bazéne a vymaľovávame omaľovánky pre dospelých. Treba nazbierať energiu na ďalší mesiac a lety do rušného Bangkoku, módneho Milána, romantického Istanbulu či pulzujúceho Melbourne….