Aká by to bola návšteva New York City, ak sa nevyškriabete na jeden z mrakodrapov? Výhliadka Top of the Rock je atrakcia, ktorú nesmiete vynechať, najmä nie na jar! Na sedemdesiatom poschodí Rockefeller centra zažijete ten najfantastickejší 360-stupňový výhľad na New York.

Nechápem, kedy ľudia z Instagramu fotia tie svoje slnečné zábery s nekonečnými výhľadmi na NYC, Empire State Building a Central Park. Pretože, vždy keď som v meste ja, je zamračené hmlisté počasie a smog. A to bývam v New Yorku dosť často! Viem však, kde sa tie najlepšie instagramové foto lokácie nachádzajú… Jednou z nich je strešná terasa Rockefeller centra, známa pod názvom Top of the Rock!

Top of the Rock

Naše lety z Abu Zabí na letisko JFK patria k tým najťažším a najvyčerpávajúcejším, preto väčšina posádky po celý layover nezájde ďaleko od hotela. Ani ja zvyčajne nebývam výnimka, ale z času na čas pozbieram posledné zvyšky energie a nasadnem na vlak do mesta, pretože… Ide predsa o New York! Tentokrát je so mnou na palube aj kamarátka Julia, takže sa rozhodneme využiť príležitosť a vyrážame do mesta napriek tomu, že je opäť hmlisto. Podarí sa mi zarezervovať dva lístky na Top of the Rock s presným časom vstupu, a to jednoducho online na oficiálnej sránke topoftherocknyc.com. O top of the Rock je všeobecne vysoký záujem, tak myslíte na lístky dopredu! Mne sa podarí nájsť vyhovujúci čas krátko pred tým, než vyrazíme z hotela. Keď však dorazíme pred brány Rockefeller centra, pani pri dverách nás upozorní, že tam hore dnes nie je žiadna viditeľnosť. Vraj môžeme prísť inokedy s rovnakým lístkom. “Vylepší sa to neskôr?” pýta sa Julia. “Dnes určite nie,” dostávame priamu odpoveď. Ale keďže máme na celý New York len 24 hodín, rozhodneme sa výjsť hore aj tak. Viditeľnosť je naozaj zlá, ale atmosféra je tu stále úžasná, a čo viac, dnes tu “vďaka” počasiu nie sú skoro žiadni turisti a celú terasu máme pre seba!

Praktické informácie

Top of the Rock je otvorené denne od ôsmej hodiny rána do pol noci. Poslednú šancu vyviesť sa hore výťahom máte o jedenástej večer. Vstupný poplatok je 38 dolárov na osobu a vždy je lepšie zarezervovať si lístok online a vopred. Lístky sa predávajú na konkrétny časový úsek. Keď pristúpite k rezervácii, budete si môcť zvoliť čas, ktorý vám najviac vyhovuje. Ak si nie ste istý s časom svojho príchodu, dajú sa kúpiť aj otvorené lístky, rátajte však s tým, že pred príchodom si ich budete musieť zameniť za časové. Všeobecne platí, že čím krajšie počašie, tým viac turistov, dlhšie rady, väčšie tlačenice, dlhšie čakanie a menej dostupných lístkov. Ak si priplatíte za VIP vstup, môžete preskočiť rady, do výťahu máte prednosť. So CityPassom zase ušetríte nejaké drobné na zopár najpopulárnejších atrakcií New Yorku. Hlavný vchod do budovy Top of the Rock sa nachádza na 50. ulici medzi Piatou a Šiestou Avenue. Popozerajte sa po veľkom červenom koberci! Výhľad je fantastický hociktorú časť dňa, za svetla aj počas nočného osvetlenia, preto možno zvážte Sun & Star combo pass a vychutnajte si výhľad na dva rôzne spôsoby…

Výhľad na Manhattan most z Dumba

Toto je druhá najpopulárnejšia foto lokácia v celom New Yorku. Stavím sa, že vám podobná fotka na Instagrame už vyskočila aspoň raz. Postavte sa na roh ulice Water st. a Washington st. v časti Dumbo a pred sebou uvidíte priam pohľadnicový výhľad na most, ktorý po stranách zľahka rámajú dve tehlové budovy. (Ak používate offline navigáciu, stačí do mapy zadať Dumbo.) Pre profesionálny záber, nasmerujte svoj foťák tak, že Empire State Building bude stáť presne v strede, medzi piliermi mosta. Táto ulička zvykne byť počas dňa dosť rušná, je lepšie prísť sem skoro ráno. Mimochodom, v Brooklyne je veľa fotogenických miest, stojí to za malú prechádzku po okolí. Všade sa dá ľahko dostať metrom a ani nepotrebujete cestovný lístok, na mnohých miestach stačí pri vchode priložiť bezkontaktnú platobnú kartu. 

Tomáš nás vedie do obľúbenej reštaurácie naprieč štvrťou China Town a ja zisťujem, že aj vo Washingtone vládne hipsterská kaviarensko-povaľačská kultúra. A tak ako v Abu Dhabi, aj tu sú populárne víkendové brunche – raňajky spojené s obedom. Zdá sa, že sú natoľko populárne, že na stôl musíme čakať skoro pol hodiny. Reštaurácia praská vo švikoch, ale je tu veľmi útulne. Najprv sa rozhodujem pre chlieb vo vajíčku, čiže po americky „french toast“, ale spomeniem si, že v Amerike sa chlieb vo vajíčku je na sladko posypaný cukrom a tak radšej končím pri šaláte s kozým syrom a ľadovej káve. Smejeme sa ako na tento omyl s pocukrovaným chlebom raz doplatil môj strýko. A vzápätí sa s Endeou smejeme na amerických Indoch. Zdá sa, že robia rovnaké problémy v nemocnici ako na palube lietadla. 🙂 (Endea pracuje ako sestrička.) 

Po brunchi sa s rodinkou rozlúčim a pokračujem obliadkou základných washingtonských pamiatok. Našťastie, všetko dôležité sa tu nachádza pekne pokope v okolí parku MALL pod dohľadom Bieleho domu. Vonku je krásne horúco a veľmi zeleno. Počasie mi vôbec nepripomína jeseň. Kúsok od Bieleho domu stojí Obelisk a za ním sa rozprestiera gigantický pamätník Druhej svetovej vojny. Za ním je veľké zrkadlové jazero a na jeho kraji stojí asi najslávnejší pamätník obľúbeného prezidenta Abrahama Lincolna, ktorý bojoval proti otroctvu a zaplatil za to životom. Zdá sa, že v okolí Mall stoja pamätníky všetkých významných osobností (okrem najslávnejších prezidentov tu má pamätník aj filozof Martin Luther King), ktorí snívali o dokonalom štáte a s Amerikou mali veľké plány. Stále tu vládne veľkolepá atmosféra, akoby vo vzduchu stále poletovali vznešené myšlienky týchto velikánov. 

V lete sa vraj v parku v Mall v rámci džezových dní konajú rôzne koncerty pod holým nebom, a celkom zadarmo. Okrem toho sa práve na tomto úseku nachádza aj väčšina národných múzeií. A opäť, ta najlepšia správa, vstupné je zadarmo! Sme predsa v hlavnom meste a vzdelanie by malo byť dostupné každému. Bratranec hovorí, že momentálne najpopulárnejšie je novootvorené múzeum Afroamerickej histórie a kultúry (Museum of African American History & Culture). Avšak v týchto dňoch dostať sa tam stojí nemalé úsilie. Vstupenku si vraj treba vystáť alebo zarezervovať poriadne vopred, keďže o múzeum je stále obrovský záujem. Všetky múzea rozhodne nestihnem, ale na začiatok si vyberiem aspoň jedno – Natural History Museum, kde si prejdem celou evolúciou planéty a ľudstva. Pri podobizňách našich predchodcov si musím pripomenúť, že predtým než sme sa rozdelili na černochov, bielych, arabov, indov či azijatov, sme všetci boli zarastení a nemali sme ďaleko od opice… 🙂

Už v autobuse na ceste z letiska do hotela Zephyr (cestovateľom určite odporúčam – perfektný hotel na perfektnom mieste) sa posádka dohaduje, ako svojich 48 hodín v San Franciscu využije. Do rozhovoru sa nijako nezapájam, mlčky pozorujem cestu z okna a v hlave si premietam vlastné plány. Ide o moju štvrtú návštevu, všetky tie výlety do Sausalita a Napa Valley, ktoré kolegovci zvažujú, mám už za sebou. Navyše tuším, že moje posledné rande s mestom si lepšie užijem, ak sa vydám sama. Len ja a San Francisco…

Je skoré ráno, preto moje prvé kroky vedú len o jednu bránu ďalej, do siete mliečnych barov iHop, kde 24 hodín denne podávajú povestné americké raňajky – vajcia na všetky spôsoby, opekanú slaninku, naduté palacinky s javorovým sirupom, francúzske toasty, waffle a bezodnú kávu. Tentokrát mi však raňajky akosi nesadnú na žalúdok, cítim že ich potrebujem poriadne rozchodiť, preto sa rozhodnem objednať si v jednej z mnohých požičovní bicyklov na Fisherman Wharf bicykel na celučičký deň (30 dolárov na 24 hdín). Prejsť sa po slávnom moste Golden Gate Bridge na dvoch kolesách je vraj zážitok, bez ktorého nemôžete San Francisco len tak opustiť. Mnohí turisti si berú bicykle a vydávajú sa na výlety na druhú stranu mosta, kde leží pôvabné mestečko Sausalito. Mojím plánom však je ukrytá pláž Kirby Cove Beach. Tiež sa nachádza na druhej strane mostu, ale po jeho ľavej, viac kopcovitej strane. 

V požičovni vyfasujem starý mestský bicykel s košíkom, avšak v dobrom stave. A teší ma, že mi nenútia prilbu. Vysadnem naň a po cyklistickej trase okolo pobrežia smerujem k slávnemu mostu. Vonku je krásne, príjemné, slnečné babie leto. Fisherman Wharf a všetky parky v okolí sú plné ľudí s hlavami vytočenými do hora. Kľúčkovať pomedzi tlačenice nie je žiadna zábava a zvonček na bicykli akosi nefunguje. Na jasne modrej oblohe práve prebieha veľkolepá šou Air Force a navyše je krásny víkend, kedy i bez šou Američania radi trávia v parkoch na čerstvom vzduchu. Po chvíli prestávam chápať, prečo sú bicykle v San Franciscu také obľúbené. Strmé uličky mesta poriadne dávajú zabrať mojim sedacím svalom. Len čo však vystúpim na most Golden Gate, frflanie ustúpi prekrásnym výhľadom. Most je poriadne dlhý i na bicykli, no ten najhorší úsek ma ešte len čaká. Most totiž ústi na okraj ozrutného kopca, ktorý treba najprv vyšľapať, aby som sa potom špirálovito mohla spustiť dole do kampu Kirby Cove, kde sa nachádza aj malebná pláž. Kým konečne prejdem brány kempu, som už v tvári poriadne červená. S takou rozvičkou som veru nepočítala. V kempe kempuje zopár amerických prívesov. Skupinka mladých ľudí posedáva v kruhu na pláži a veselo debatuje. Pri kríkoch vidím niekoľko „zaparkovaných“ bicyklov. Nie som teda jediný odvážlivec! Som však jediná, ktorá sa na toto miesto vybrala na mestskom bycikli a nie na horskom ako ostatní! Potúlam sa po pláži, sadnem si na drevený peň, vychutnávam atmosféru a načerpávam novú energiu. Slnko pomaly zapadá a mňa ešte čaká náročná cesta naspäť, tá atmosféra však za tu drinú stojí… 

Keď zatmy dorazím zničená do hotela, natrafím na kolegov, ktorí sa akurát zberajú na večeru. Pozbieram všetky sily a pridám sa k nim. Ide sa do vychýrenej reštaurácie s čerstvými morskými plodmi na cukrovinkovom námestí Ghirardeli (kde sa kedysi vyrábali známe čokoládky a famózna zmrzlina a kde dodnes pod touto značkou stojí veľká čokoládovňa). Našťastie sa reštaurácia nachádza len niekoľko blokov od hotela… Na druhý deň mám na zadku takú svalovicu, že bycikel už nechcem ani vidieť. Hoci ho mám zaplatený až do štvrtej poobede, rozhodnem sa vrátiť ho hneď ráno. Rande s mestom si dnes dám radšej pešky. Prechádzam cez bláznivé štvrte Little Italy a China Town, kde je dnes obzvlášť rušno. V malom Taliansku všetky reštaurácie povynášali stoly do ulíc, v čínskej štvrti zase narážam na trhy s čínskymi špecialitami, aké mimo Číny nekúpite. Cesty sú pre vozidlá zablokované a ulice sú plné ľudí. Ulicami premáva nekonečný sprievod. Na jeho čele sa vezie auto, ktoré ako príves ťahá celé pódium aj s rockovou kapelou a imitátorom Elvisa Prasleyho. Za ním nasleduje voz s Misskami, roztlieskávačky, pochodová kapela, sprievod veteránov… skrátka všetko možné a proamerické. Sprievod je akousi oslavou Ameriky a prehliadkou najpočetnejších skupín Američanov. Okľukou zájdem na cikcakovitú Lombard Street, odkiaľ je krásny výhľad na ikonickú strmú ulicu Russian Hill, ktorú možo poznáte z plágatov, až sa dostanem na Union Square, kde si v obchodnom dome Westfield kúpim svoje obľúbené krémy značky Kiehl‘s. A odtiaľ sa už autobusom odveziem čo najbližšie k pláži Baker Beach…

Baker beach považujem za jednu z najkrajších pláži v San Franciscu. Je odtiaľ jeden z najkrajších výhľadov na západ slnka a Golden Gate Bridge. Pláž sa v podstate nachádza oproti Kirby Cove, pred vstupom na most, po jeho ľavej strane. Je pomerne rozsiahla a je tu plno ľudí, hoci nie je práve počasie na kúpanie. Mnohí piknikujú, hrajú plážový volejbal, pár otužilcov sa v studenom mori aj kúpe. So západom slnka sem prichádza stále viac návšetvníkov s fotoaparátom v ruke. Zahliadla som nie jeden pár svadobčanov s profesionálnym fotografom v pätách, ktorí si sem prišli spraviť romantické fotky do svadobného albumu. A ja medzi nimi, bosá, voľná a šťastná… Keď sa slnko začne postupne ponárať do mora, volám v duchu: Goodbye my San Francicsco…

Vyberiem z bankomatu nejaké doláre a hurá na vláčik do mesta! Je hneď niekoľko možností, ako sa k Soche slobody priblížiť. Môžete ju pozorovať z diaľky z Brooklynského mostu, alebo si môžete kúpiť lístok na malý trajekt. Mnoho turistických spoločností predáva niekoľko spoznávacich výletov, ktorých súčasťou je aj výlet k našej lady S. Je len na vás, či sa rozhodnete iba pre okružnú plavbu okolo nej alebo sa na Ostrove slobody aj necháte na chvíľu vylodiť. Spoznávacie výlety po New York city vám budú černoši ponúkať na každom rohu. Ja sa nechám odchytiť hneď pri hlavnom východe Penn station. Za 55 dolárov si kúpim dvojdňovu túru autobusom hop on/hop off s výletom okolo Sochy slobody v cene. Viem, nemôžem sa v meste zdržať viac než jedno popoludnie, no i tak sa mi to stále oplatí. Podľa môjho názoru, každý turista v New Yorku by sa mal aspoň jeden deň správať ako bežný americký turista z filmov, nasadnúť na strechu poschodového autobusu a vydať sa na spoznávaciu jazdu New Yorkom! 

Nastúpim hneď na zastávke Penn station a odtiaľ už zo strechy autobusu cez hlavy ostatných turistov sledujem uličky Manhattanu. Najprv prejdeme okolo najznámejšieho obchodného centra na svete Macy’s, neskôr pokračujeme okolo tej najplochejšej budovy v Amerike – Iron flat building – cez rôzne zákutia Manhattanu až po sochu býka a nebojácneho dievčatka na Wall street. Tam z autobusu zoskočím, symbol Wall street sa mi však nepodarí dobre odfotiť, motá sa tam až príliš veľa čínskych turistov… Odtiaľ to už mám iba kúsok pešky k prístavu, kde nasadnem na trajekt. Nasleduje okružná plavba po rieke Hudson okolo Ostrova slobody, pričom sa nám naskytá nádherný výhľad na mrakodrapy Manhattanu. Ako sa blížime k lady Slobode, spomeniem si čo povedala postava Melody vo filme Woodyho Allena Whatever works: „Na tej Soche Slobody skrátka niečo je…“ Vietor mi veje do vlasov, zopár čínskych turistov sa s foťákmi prediera k zábradliu, odkiaľ sú najlepšie zábery, a ja myslím na to, ako pred mnohými rokmi bola táto socha pre množstvo imigrantov plaviacich sa zo starého kontinentu prísľubom lepšieho života…

Po vydarenom výlete dokončím svoju okružnú jazdu po Manhattane. Naskočím na Hop on/off bus a vysadnem pred Macy’s, kde plánujem trochu prevetrať svoju kreditnú kartu. Po krátkych ale úspešných nákupoch sa vrátim na stanicu Pennsylvania a ako správna Newyorčanka sa ešte zastavím pre kávu v Starbuckse. A zrazu uuups. Kreditná karta prestane fungovať. Zatiaľ nepodlieham panike, z vrecka vytiahnem posledné drobné na zaplatenie účtu a smerujem k najbližšiemu bankomatu. Potrebujem si predsa vytiahnuť nejaké peniaze na lístok na vlak na Long Island. Lenže bankomat mi odmieta peniaze vydať. Nefunguje ani druhý, ani tretí, ani ďalšie štyri cez ulicu. Snažím sa zaplatiť lístok pri okienku kartou. Neúspešne. Použijem automat. Bez výsledku. Vo vreckách žiadne peniaze, karta očividne zablokovaná, všetky doklady na Long Islande a k tomu len zopár hodín do odletu môjho lietadla! To bude prúser! Oblieva ma pot a panika vrcholí. Pokúšam sa vrátiť v obchode nákup, ale jediné čo mi môžu ochotné predavačky sľúbiť je, že mi peniaze za vrátený nákup pošlú naspäť na účet (platila som kartou). Lenže moja karta nefunguje! 

A ja sa za každú cenu potrebujem dostať na Long Island? Mám začať žobrať okoloidúcich o pár drobných na lístok na vlak? Neostáva mi nič iné, len sa pokorne vrátiť do kaviarne a žiadať o reklamáciu sandwicha a granoly, ktoré mi nedotknuté ležia v taške (kávu som už medzitým stihla vypiť). S malou dušičkou vysvetlím svoju situáciu manažérovi Starbucksu a našťastie mi povolí snack „reklamovať“. Vráti mi peniaze a vloží jedlo naspäť do tašky so slovami: „Zoberte si to, aj tak to už nemôžeme predať. To sa predsa môže stať každému…“ Zahanbená po končeky uší si vezmem peniaze aj tašku a s tisíckrát zopakovaným pokorným “ďakujem” utekám na nástupište… 

Nespoliehajte sa len na kreditné karty a vždy noste so sebou aspoň malú zálohu v hotovosti!

Na New Yorku čosi bude. Ani nemusím mať na nohách najnovšie črievičky od Manola Blahnika, aby som sa vykračujúc po Manhattane cítila akosi ináč… veľkolepo. Keď som ešte na Slovensku pracovala pre časopis La Femme, často som si pripadala ako slovenská verzia Carrie Bradshaw (možno som ňou len chcela byť). Písala som o mužoch, o kamarátkach a vzťahoch, o nočnom živote v meste a nových trendoch. Priahla som po módnych vychytávkach a snívala o kariére spisovateľky. A dnes som tu, žena, ktorá už dávno neloví, ani trendy, ani mužov, a predsa mám k mestu New York osobitý vzťah… 

Moje rande s Veľkým jablkom začína na Long Islande, kde sme ako posádka ubytovaní. Trochu mimo od mesta a navyše v hoteli (Long Island Marriott), o ktorom kolujú strašidelné historky. Na ôsmom poschodí sa vraj za nevysvetliteľných okolností, nezávisle od seba, obesili dve letušky. Niektoré klebety hovoria, že nešlo o dve náhodné samovraždy, ale o niečo, čo dievčatá k takému zúfalému činu donútilo… Radšej na to nemyslím. A strašidelné príhody sa mi nakoniec podarí dostať z hlavy tak dokonale, že fakt, že mám izbu na ôsmom poschodí, si uvedomím, až keď už ležím v posteli. Hneď zamknem dvere na všetky západy a pre istotu nechám rozsvietenú malú lampičku…

Keď ráno otvorím oči, uvedomím si, že som stále v New Yorku, celá, zdravá a živá. Je čas vybrať sa do mesta! Najprv sa taxíkom odveziem z hotela na miestnu železničnú stanicu. A odtiaľ vlakom na známu Penn Station v srdci New Yorku. Spiatočný lístok – 25 dolárov. Uff! Za približne 50 minút vystupujem v podzemnom bludisku. Aj keď za najrozvetvenejšiu sieť považujem metro v Tokiu, to v New Yorku mi rozhodne príde ako najneprehľadnejšie. Oplatí sa držať v hlave mapu mesta a mať približne prehľad, čo sa nachádza severne od vás a čo južne, resp., čo patrí k „uptown“ a čo k „downtow“, inak hrozí, že sa vyberiete opačným smerom. S pomocou mapy podzemných liniek zisťujem, že k Brooklynskému mostu, mojej prvej plánovanej zastávke sa najlepšie dostanem linkami A, C a E (pričom E premáva len v noci) a z nádražia smerom na “downtown”. Vystúpim v parku kúsok od mostu. Vonku je zima, stále ráno, a tak je slávny most pomerne prázdny. Ideálna príležitosť spraviť fotky bez rušivých elementov. Na prechádzke na moste stretnem akurát jedného mladíka s profesionálnou kamerou v ruke. Zisťujem, že je hairstylista z Arizonny, ktorý si odskočil z Fashion weeku, aby si pofotil top atrakcie New Yorku. Keď si dokonale vychutnám výhľady na Manhattan, vraciam sa na zastávku pri moste a pokračujem linkou A, C, E (tentoraz smerom “uptown”) naspäť na Manhattan, na stanicu na 14. ulici…

Prečo 14. ulica? Pretože odtiaľto je to len pár blokov na 66 Perry street, kde stojí apartmán Carrie Bradshaw! Stačí prejsť po 8. avenue, odbočiť na Bleecker street, prejsť dva bloky a ste tam – na dobre známych schodoch, kde sa Carrie bozkávala (nielen) s pánom Božským. Súčasní majitelia domu nie sú veľmi nadšení návštevami turistiek, a tak pred dom zavesili ceduľku, ktorá vstup na schody zakazuje. Napriek tomu tam vraj, hlavne cez prázdniny, stoja zástupy fanúšičiek, ktoré si sem prišli zapózovať ako ich hrdinka Carrie. Uprostred februára tam okrem mňa nie je nikto. Musím niekoľko minúť čakať, kým sa mi podarí zastaviť nejakého okoloidúceho, aby ma odfotil. Keď som na Brooklynskom moste vravela hairstylistovi z fashion weeku, kam sa ďalej chystám, vraštil čelo. A čo tam je? Iba nejaký byt? IBA nejaký byt?! Ani náhodou, ide predsa o byt Carrie Bradshaw! Ale to chlapi nepochopia…

Od Carrie pokračujem linkou A, C, E smerom hore až k Centrálnemu parku. Zamrznuté jazero, pokrývka snehu a holé konáre stromov dávajú parku celkom iný vzhľad než poznáme z amerických filmov. No pre mňa to i tak má svoje čaro. Strihnem si to cez park smerom na východ k hlavnej bráne, ktorá vedie okolo klziska, k hotelu Plaza (kde trávil Vianoce Kevin alias Sám doma) až na preslávenú 5. avenue. A tam to už určite poznáte! Tiffany presne ako z Raňajok u Tiffanyho alebo klzisko pri Rockefeller centre s vianočným stromčekom, pod ktorým si svoj prvý bozk dajú aj Jovie a Buddy vo filme Vianočný škriatok. Vo februári tam však už namiesto veľkolepého stromčeka stojí iba zlatá socha Promethea. 

Orientovať sa po Manhattane už nie je ťažké. Ulice tu nemajú ťažko zapamätateľné názvy národných hrdinov, ako tomu býva u nás v Európe, ale sú zoradené jednoducho podľa čísel. Ak sa teda práve nachádzate na križovatke 5. avenue a 47. ulice a potrebujete sa dostať na 7. avenue, na kraj 43. ulicie, viete, že vám stačí prejsť dva bloky doprava a štyri bloky rovno. Na Time Square sa teda vyberiem pešo a sledujem čísla. Námestie plné vysvietených reklamných pútačov som našla veľmi ľahko. Aký by to bol New York bez Time Square?! Keďže mi pochvíli fotenia doslova zamrzne telefón aj prsty, vyberiem sa odmraziť do môjho obľúbeného obchodu American Eagle a musím sa veľmi krotiť, aby som nakoniec nevykúpila polovicu predajne. Lenže, aká by to bola Amerika bez nákupov?! Z Time Square to už mám blízko na Penn station. Keď prechádzam okolo najznámejšieho obchodného centra Macy’s, radšej pozerám na druhú stranu, aby som sa vyhla všetkým nápisom sľubujúcim SALES a -70%. Je čas nastúpiť na vláčik naspäť na Long Island, aby som si pred dlhým letom do Abu Dhabi ešte stihla oddýchnuť…

Do najchladnejšieho mesta Californie priletíme nadránom. Manažment nám zmenil hotel, v ktorom nás zvykli ako posádku ubytovávať, ale tentoraz výnimočne k lepšiemu. Keď šofér autobusu zastaví priamo v centre, v prístave Fisherman Wharf pred hotelom Zephyr, sme nadšení. Lepšiu lokalitu sme si vybrať ani nemohli. Hotel Zephyr môžem iba odporúčať: okrem skvelej adresy je aj veľmi štýlový a útulný. A hneď vedľa hotela sídli americká sieť mliečných barov iHop, kde s mojou kolegyňou Karin zo Švédska hneď skočíme na pravé americké raňajky. Určite to poznáte z filmov: útulné boxy pri oknách alebo sedenie na bare, palacinky s javorovým sirupom, vajcia na všetky spôsoby a filtrovaná káva v kanvici, ktorú vám servírka stále dolieva. Famózne! Po raňajkách sa zababuším v perinách, aby som sa trochu zahriala a neplánovane zaspím na niekoľko hodín. Potom sa vyberiem do mesta na Union Sqaure popozerať sa po nejakých vianočných darčekoch. O šiestej večer sa opäť v hoteli stretávam s Karen a ďalším kolegom Jordáncom Adhamom. Cieľom je večera v jednej z najlepších reštaurácií v celom San Franciscu, v Scoma’s na Fisherman Wharf: čerstvé morské plody, niekoľkoročná tradícia a štýlový retro dizajn… Po večeri sa už ponáhľam do postele, pretože na ďalší deň veľmi skoro vstávam. Cez aplikáciu Aviator (vyjde lacnejšie než iné ponuky) som si objednala výlet do Yosemitského národneho parku. Neviem sa už dočkať!

Ráno o šiestej už s kávou v ruke stepujem vonku pred hotelom. Vonku je riadne chladno. O 15 minút neskôr ma vyzdvihne minivan a predo mnou je parádny celodenný výlet do Yosemitského národného parku! Organizovaným túram sa väčšinou snažím vyhnúť, ale v Amerike bez auta a bez vodičáku inak nemáte šancu. Mám však šťastie, že ide o malú skupinku ôsmich ľudí a naša nadšená šoférka – sprievodkyňa pozná tie najkrajšie miesta a výhľady. Pre ľudí s obmedzeným časom, ako som ja, je to ideálne riešenie. Ak sa však v San Franciscu zdržíte dlhšie, určite si na Yosemite vyhraďte viac času, prenajmite si auto a choďte objavovať a spoznávať na vlastnú päsť! Trojhodinovú cestu do národného parku nám naša spirevodkyňa kráti zaujímavosťami o Californii a miestach, ktorými prechádzame. Keď konečne po troch hodinách prechádzame bránami parku, strácam dych. Tak nádhernú prírodu len tak človek nevidí.

Najprv zastavíme pri lese, odkiaľ sa pešo vyberáme až ku kmeňu stromu, ktorý je tak mohutný, že slúži ako brána. Kedysi v časoch zlatej horúčky, keď do Californie prichádzali stovky dobrodruhov za vidinou zlata, pod nim na vozoch prechádzali „goldendiggeri“. Ďalšou zastávkou je ten najkrajší výhľad v mojom živote – výhľad na celé Yosemite a vodopád Bridalveil, ku ktorému sa viaže zaujímavá povera. Pôvodní obyvatelia Ameriky (indiáni) verili, že vodopád má ženskú dušu, a keď sa vraj slobodná žena nadýcha vzduchu v jeho okolí, čoskoro sa vydá. Tak neviem, mám zhlboka dýchať alebo radšej dych zadržiavať? 🙂 Ďalej pokračujeme k vodopádom Yosemite a nasleduje obedná prestávka. V chatkách neďaleko od vodopádov sa nachádza ubytovňa, obchodíky so suvenírmi aj jednoduchá reštuaruácia pre turistov. Obed do seba však rýchlo nahádžem, len aby som mala viac času na prechádzku okolo vodopádov. Po obede sa ešte zastavíme pri strmej skale el Capitan, ktorá je pre mnohých horolezcov vďaka svojim hladkým stenám dodnes veľkou výzvou, a tam sa už bohužiaľ náš výlet v národnom parku pomaly končí… Do spomieniok sa mi však otisne navždy ako jedno z najkrajších miest na svete. Nasleduje trojhodinová cesta naspäť do San Francisca. Keď prichádzame k mostu a mesto svieti na druhej strane pobrežia, hrá v rádiu stará klasika: Otis Redding – Sittin‘ On The Dock Of The Bay. Spevák, tak ako my, pozoruje pobrežie z druhej strany a spieva o svojej láske k mestu… 

Keď po dlhom 15-hodinovom lete konečne priletíme do Dallasu a ubytujeme sa  v hoteli Hilton na okraji mesta, odhodím uniformu a pridávam sa k pánskej skupinke z cockpitu a nášmu šéfkuchárovi z prvej triedy na večeru. Mám pocit, že s chlapmi bude lepšie ako s dievčatami, ktoré sa vybrali rovno do obchodného centra. Jeden z pilotov vyberie neďalekú reštauráciu Twin Peaks, kde obsluha nosí veľmi vyzývavé rovnošaty, čím skôr pripomína roztlieskávačky než servírky. Keď sa však zahryznem do šťavnatého mierne krvavého steaku a odchlipnem z piva z lokálneho pivovaru s vtipným názvom Dirty Brunette, výber reštaurácie schvaľujem…

Na druhý deň ráno chcem lepšie spoznať mesto. Mnohí radia návštevu múzea J.F. Kennedyho, ktorý bol zavraždený práve počas promenády v Dallase, alebo ranču Southfork zo starého, na prelome 80. a 90. rokov slávneho seriálu Dallas. Spomínate si na Bobbyho, Sue Ellen, Lucy a J.R-a? Nakoniec sa však rozhodnem vybrať do cowboyského mestečka Fort Worth Stock Yards, ktoré svojou architektúrou a aktivitami pre turistov pripomína časy Divokého západu. Z posádky sa pripojiť nikto nechce, a tak idem sama. Nastal však čas stiahnuť si do telefónu aplikáciu Uber taxi, pretože bez auta sa človek v Amerike nepohne. Za necelých 40 dolárov a hodinku cesty vystúpim pred halou, kde sa z času na čas konajú rodeo šou. 

Mestečko má super atmosféru divokého západu. Je plné westernových barov a obchodíkov s kovboyskými čižmami, oblečením, doplnkami a jazdeckými súpravami. Sem tam medzi zaparkovanými autami „parkujú“ aj ozajstní cowboyi na svojich strakatých koňoch a ochotne pózujú turistom. Za 5 dolárov si môžete vyliesť na znudeného osedlaného byvola s veľkými zatočenými rohami a odniesť si fotku na pamiatku. A keď do mestečka zavítate v správnom čase, možno stihnete „cattle parade“ alebo po slovensky pochod dobytku, keď sa ulicou spustí stádo kráv hnaných cowboymi ma koňoch. Okrem toho tu však nájdete aj chodník slávy s hviezdami najslávnejších a najodvážnejších cowboyov všetkých čias, westernové múzeum a ateliér, kde sa môžete navliecť do dobových kostýmov. 

Mňa najviac zaujal starý drevený labyrint. Kto si trúfa, môže sa doňho nechať vtiahnuť. Pred vstupom dostane hodinky, ktoré mu budú rátať čas. Všimnem si, že niektorí rodičia do labyrintu vpustili svoje deti, potom si vyliezli na drevenú vežu a odtiaľ s nadhľadom svojim blúdiacim ratolestiam pomáhajú nájsť cestu von. Keďže som tu sama, nemá mi kto z veže pomáhať a nechcem v labyrinte blúdiť celú noc, túto aktivitu vynechám. Radšej sa idem pozrieť na starú železničnú stanicu, ktorá dnes funguje ako centrum barov, reštaurácií a westernových umelcov lákajúcich okoloidúcich divákov na svoje cowboyské umenie. 

Celý deň sa túlam po meste, prezerám si výklady, fotím, užívam si hanblivé slniečko. No keď slnko začne zapadať za obzor a predtým, než sa budem musieť vrátiť do hotela, zastavím sa ešte v reštaurácii na ďalší steak. Vedľa mňa si k baru sadne jeden veľmi sympatický americký párik približne vo veku mojich rodičov. Do Dallasu prišli na koncert svojej obľúbenej westernovej kapeli. Dáme sa do reči a po chvíli si už navzájom ukazujeme fotky domácich miláčikov, detí a frajerov. Nekôr dokonca ohovárame čerstvo zvoleného prezidenta Donalta Trumpa. Je to pravda, Američania sú naozaj veľmi srdeční ľudia. Hneď mám nových priateľov a úprimnú pozvánku na prázdniny k nim do Colorada… A na mojom bucket liste sa tak objavuje ďalšia nová destinácia… 🙂

Zn. Hľadám manžela

Prvý deň v San Franciscu začína vajíčkami, slaninkou, kakaom a palacinkami. 🙂 Potom povinný spánok (po náročnom nočnom lete) a hurá do ulíc. Mám svoje plány, chcem vidieť všetky tie miesta, ktoré poznám zo známych obrázkov, na vlastné oči. 

Keďže som medzi posádkou nenašla rovnako spriaznenú dušu, som rada, že sa mi podarí od ostatných oddeliť a môžem sa svojim obľúbeným mestom túlať sama. Pred výletom som často srandovala, že si chcem nájsť v San Franciscu manžela a lenčo vyjdem do ulíc, hneď sa mi naskytne niekoľko možností. 🙂 Jeden černoch mi na električkovej zastávke dokonca ponúka sobáš aj s americkým pasom. 😀 Aspoň ma rozosmeje. 

Opäť som vyzbrojená mapkou aj s poznámkami od nášho „Bell boya“ z hotela. Čoskoro sa však v systéme verejnej dopravy zorientujem aj bez jeho inštrukcií. Prvá zastávka je PIER 39, kde si chcem pozrieť lenivé slniace sa tulene (alebo mrože?). Kúsok odtiaľ by mal byť aj PIER „neviem aké číslo“, prístav, ktorý poznám z fotiek. Nakoniec je to PIER 7, čiže poriadne ďaleko! Ale som na seba hrdá, že sa mi ho podarilo nájsť. Počasie mi dnes praje, na Fisherman Wharf je krásne slnečno. Cestou naspäť do hotela si to vezmem okľukou cez China Town, cik-cakovitú Lombard Street a Russian Hill s prekrásnym výhľadom. Tam na rohu čínskej štvrte ma upúta jedno kníhkupectvo s názvom Zakázané knihy. Ide o múzeum bítnikov a kníhkupectvo v jednom s neopakovateľnou atmosférou. Predávajú tu staré platne, komixy a vzácne prvé vydania od slávnych bítnikov, akými boli Jack Karouac a Allen Ginsberg. Mám chuť si niečo prečítať. Možno nabudúce. 🙂 Lombard sreet nájdem, až keď sa už vonku zotmieva. Tie strmé kopcovité uličky sú celkom slušné bludisko! A pekná makačka! Zajtra bude dobrá svalovica !:)

Muir Woods

Predpokladala som správne, svaly bolia slušne. Ledva vstanem z postele! Ale vstanem a o ôsmej ma už vyzvedá autobus na výlet do parku Muir Woods a mestečka Sausalito za mostom. Náš sprievodca je starý a veľmi vtipný, svojrázny Rus, ktorý rád porušuje pravidlá. Dobre som natrafila! Cestou do Muir Woods sa dozvedám, že San Francisco je najdrahšie mesto v Spojených štátoch. Prenájom apartmánu vás tu vyjde drahšie než na Manhattane v New Yorku! Dozvedám sa aj dôvod, prečo je San Francisco také studené. To pre vetry, ktoré sem prúdia až z Aljašky. Hmly zase vznikajú pre rozdiely medzi studeným oceánom a horúcou kalifornskou pôdou. Leto preto nebýva najšťastnejším obdobím na výlety. V krátkych nohaviciach tu stretnete len nevedomých turistov! 🙂 Cez jesenné mesiace september, október, november je vraj mesto najkrajšie. Predsa cez moje najobľúbenejšie ročné obdobie! Vhodná na návštevu je aj jar a cez zimu vraj neprestajne prší. Miestni sa však dažďu tešia, pretože vedia, že najbližších osem mesiacov zase pršať nebude. Brázdime po úzkych cestách na okrajoch útesov, všade je hustý zelený porast, len na pôde vidno, že je suchá. Muir Woods Redwood Natioanl Park je park, ktorý turistom umožňuje nahliadnuť do kúska z lesa plného gigantických sekvojí. Mám pocit, že tu naďalej prebývajú elfovia a možno aj obri! Popri do neba tiahnucim sa stromom si pripadám neskutočne maličká… 

Cestou späť z Muir Woods sa ešte zastavujeme v Sausalito, v jednom z troch malebných miest zasadených do skalnatej zátoky na druhej strane brehu za mostom Golden Gate Bridge. Je tu množstvo umeleckých galérií a zmrzlináreň Leppert’s, ktorá má vraj najlepšiu zmrzlinu široko-ďaleko v USA.  Zo Sausalita sa za 11 dolárov môžete odviesť naspäť do San Francisca trajektom, ale ja volím rýchlejší a teplejší autobus, pretože mám s mestom ešte ďalšie plány. Šofér nás najprv vyvezie na útes, z ktorého sa nám naskytá prekrásny výhľad na Golden Gate Bridge. Potom nás cez mesto vezie na Fisherman Wharf , kde náš výlet končí. Stihne nás však ešte upozorniť na malú reštauráciu v štvrti Little Italy s názvom Stinky Rose, kde je vraj všetko z cesnaku! Nabudúce vyskúšam! 

Z Fisherman Wharf sa na pešo vyberiem smerom do hotela pre novú mapku mesta (svoju som stratila), pričom sa mi náhodou podarí nájsť bránu do čínskej štvrte a uličku s ružovými lampiónmi. Tam si kúpim aj krásne čínske šaty. Po tomto výlete už ostávajú len dve miesta, ktoré som ešte chcela navštíviť – Painted Ladies a Height Ashbury – štvrť hipíkov. Do Height Ashbury sa odveziem autobusom a pešibusom smerom naspäť do centra obdivujem výklady pračudesných obchodíkov. Každý čudák si tu nájde svoje – transvestiti, fanúšikovia trance hudby, hipíci, rastafariáni, gotici (obcod „Little Creepy Things“) aj nostalgici. Mňa najviac zaujalo Múzeum módy, kde si jednotlivé kostýmy môžete aj kúpiť. Podľa mňa tu nájdete úplne každý štýl, aký sa kedy nosil. Aj predavač pri vstupe so svojimi tenkými vytočenými fúzikmi a hodinkami na retiazke vyzerá ako z inej doby. Po ceste naspäť do centra nájdem aj Painted Ladies, park s výhľadom na vymaľované domčeky z čias minulých sa síce rekonštruje, ale pohľad i tak stojí za to. I ďalšie ulice v okolí sú plné podobne vtipných farebných víl a domov. Deň sa pomaly blíži ku koncu a ja si začínam uvedomovať, že som v priebehu dvoch dní prešla pešo skoro celé San Francisco.:)  

Verím, že každý má niekde na svete svoje mesto. Mesto, ktoré s vašou dušou vibruje viac než iné, ktoré vás priam magicky priťahuje. To moje je jednoznačne San Francisco!

Každé ráno je hmlisté, presne ako moja nálada, keď musím skoro ráno vstávať. Jeho uličky sa vlnia hore-dole kopcami, ako po sinusoide, po akej sa pohybuje aj môj život. Je obklopené oceánom, pretože milujem zvuk mora, dychberúcou prírodou, vinohradmi, je plné maličkých kaviarní, galérií a obchodíkov s knižkami a inými čudesnými vecmi, aby presne uspokojilo všetky aspekty mojej duše – kaviarenského povaľača, bohémku i lesnú žienku. Keď kráčam ulicami San Francisca, stále cítim vo vzduchu odkaz bítnikov, ako boli Jack Kerouac alebo Allan Ginsberg, ktorí kedysi sformovali bítnicku generáciu.

„Bítnici preslávili knihy, čierne roláky, bongá, baretky a tmavé slnečné okuliare, preslávili životný štýl, ktorý predstavoval nebezpečnú zábavu…“

Musím sa priznať, že Amerika ma nikdy nepriťahovala. Američanov som mala za nudných, hlúpych konzumentov. Počula som síce o krásnej prírode, ale tu máme i v Európe a navyše spolu s bohatou históriou. Po návšteve San Francisca sa však všetko zmenilo. San Francisco je iné. Toto mesto snáď ani nie je Amerika! 

V Kalifornii je zima

Hneď po prílete ma zachváti prvý šok. Sme v Kalifornii uprostred leta, a ja mrznem! Prvý predsudok hneď letí do smetného koša. V Kalifornii je sucho (niekoľko mesiacov tu vôbec neprší), ale rozhodne nie horúco, obzvlášť v San Franciscu! Aj Mark Twain povedal, že najchladnejšie leto, aké kedy zažil, bolo leto v San Franciscu. Väčšinu dňa na mesto padá hmla a fúka silný studený vietor. Iba keď sa nachvíľu prediere na oblohu slnko, môžete odložiť kabát a šál. 

Deň začíname spoločnými raňajkami na americký spôsob – vajcia, slaninka, toast s džemom, palacinky s javorovým sirupom a šálka horúceho kakaa. Keďže máme za sebou dlhý 16-hodinový let, ukradne nám pár hodín spánok. Hneď popoludní sa už však s dvoma dievčatami z posádky stretávame v hotelovom lobby. Cieľ dnešného dňa je vytýčený – slávny most Golden Gate. Zišli sme sa celkom podarená trojka: ja, Filipínka Phoebe a Japonka Natsumi – všetky oblečené v mierne bohémskych outfitoch, všetky v San Franciscu po prvýkrát. Hneď viem, že som našla spriaznené duše. Ktosi z posádky nám poradil, že nemáme zbytočne míňať na taxíky, a tak sa v hoteli nechávame vyzbrojiť mapou a sprievodnými poznámkami. „Bell guy“ je starý pán, ako hotel sám a vie nám trpezlivo zodpovedať na všetky otázky. 

O pár minút už stojíme na autobusovej zastávke a chytáme linku číslo 38. Lístok nás stojí 2 a štvrť dolára a platí necelé tri hodiny, vraj záleží od vodiča. Do jednoduchej mašinky sa vhadzujú mince, bankovky vám zhĺtne ďalší prístroj a šofér vám podá označený lístok s časovým limitom. Je dobré mať vo vrecku drobné, lebo mašinka nevydáva. Autobus je starý, všade hrozne vŕzga, sedí sa po stranách. Navyše je plný čudných ľudí – hispáncov, Číňaňov, asociálov… Po stranách na oknách visia také káble, ktoré keď potiahnete, šofér dostane signál, že si prajete zastaviť a vystúpiť. Počas našej cesty autobus zastavuje neustále, a tak sa cesta nekonečne vlečie. Zdá sa nám, že plánovanú prestupnú zastávku sme prepásli, a tak v panike vyskakujeme z autobusu a hľadáme správny smer. Poradí nám baristka v kaviarni na rohu, ktorá náhodou hovorí po japonsky ako Natsumi. Vonku je taká neskutočná zima, že sa nám chce kričať! Hneď ako úspešne vystúpime pri moste Golden Gate, ideme sa zahriať do kaviarne na horúcu čokoládu. Až potom sme pripravené na sériu povinných fotiek so slávnym mostom v pozadí. Polovicu mostu však pre hmlu vôbec nevidno! Kto chce pamiatku ako z dobre známych plagátov, nech si kúpi pohľadnicu v obchodíku so suvenírmi.:)

Ďalšou zastávkou je Múzeum umenia (Museum of Fine Arts). Nádherná replika historickej budovy, ktorá pôvodne stojí niekde v Grécku. Počasie sa náhle vyjasňuje, hmla zrazu nikde, len modrá obloha a hrejivé slnko. Na jazere plávajú labute, v tráve sedí mládež, v parku sa fotia svadobčania. Trošku sa vyhrejeme na slniečku a už hľadáme autobusovú zastávku, odkiaľ by nás mal autobus odviezť na Fisherman Wharf. Slávny prístav, kde sa kedysi vo veľkom lovili morské plody. Aj dnes je pobrežie plné reštaurácií, ale plody mora na tanieri už pochádzajú z Aljašky. Akosi sa v spletitých uličkách San Francisca nevieme zorientovať, a tak sa na cestu pýtame okoluidúcej ženy, ktorá vo flip-flopoch venčí svojich jazvečíkov. Tá nás bez okolkov naloží spolu so psami a dvoma deťmi do auta. „Viete čo? Veď je to kúsok, ja vás tam hodím!“ „Nebojte sa, nechcem vás uniesť, veď tu mám deti,“ dodáva, keď zbadá naše šokované výrazy. Toľko ústretovosti sme nečakali. Temperamentná ženská je navyše aj veľmi priateľská, otvorená a správne ukecaná. Za pár minút v aute sa dozvedáme, koľko v meste stoja byty, kde majú najlepšiu zmrzlinu a že naša Natsumi si tu pokojne môže nájsť aj japonského manžela. San Francisco je zjavne multikultúrne mesto. Naša sprievodkyňa má otca z Egypta, mamu zo Švédska, manžela Angličana žijúceho v Lýbii a švagrinu Japonku. Po krátkej prehliadke mesta nás rodinka vyhodí pred reštauráciou Scoma – vraj najlepšia v meste, čo sa týka pomeru ceny a kvality. Najprv sa ešte trochu potúlame po okolí, obzeráme suveníry, až sa naše žalúdky nevedia dočkať. Reštaurácia Scoma síce vyzerá zvonku veľmi nenápadne, ale vnútri veľmi útulne. Po 10 minútach čakania, nám čašník nájde stôl. Interiér je zariadený v retro štýle, akoby sa tu od 60. rokov nič nezmenilo. Všade po stenách visia podpísané fotografie jej slávnych návštevníkov. Našla som aj Sinatru! Natsumi si objedná kraba, ja a Pheobe siahneme po cestovinách s morskými plodmi. Chutia naozaj vynikajúco!

Po večeri ešte plánujeme výlet typickou starou električkou, ale vonku je opäť nehorázna zima a na elektrčku sa čaká v nekonečných radoch, tak to vzdávame a berieme si taxík. Po úspešnom dni nakoniec vyčerpaná padám do postele. Bol to však úžasný deň. Stačilo pár hodín, aby som si San Francisco definitívne zamilovala… 

Napa Valley

Hneď zrána sa partia z letu – ja, Phoebe, kapitán a náš Food&Beverage manager vyberáme na organizovaný výlet do vinárskej oblasti Napa Valley. Priznám sa, že najprv sa mi nechcelo ísť, ale som rada, že som sa na to dala nahovoriť, hoci aj za 90 dolárov. Veď kedy zase budem letieť s takou fajn posádkou, ktorej sa bude chcieť na taký výlet ísť? Zážitky sú predsa oveľa cennejšie než našetrené peniaze. A v cene výletu je predsa aj ochutnávka výborných kalifornských vín. Autobus nás za necelú hodinu odvezie do celkom iného sveta, než vládne v San Franciscu. Počasie je nádherné, slnečné a horúce. Hneď, ako vystúpime v mestečku Napa, som nadšená! Cítim sa ako v Toskánksu! Celý deň ochutnávame vína a prechádzame sa medzi vinohradmi. Na obed sedíme v reštaurácii na slnkom vyhriatej terase a pochutnávame si na kvalitných amerických burgroch. Zrazu si prajem nájsť manžela s takouto vinárničkou v Napa Valley, aby som každý deň mohla začínať pohárom skvelého vína. Z Napy sa vratíme do mesta približne o šiestej. Partia unavená odkráča do hotela, ja ešte zbieram energiu na prechádzku šikmými uličkami. Hľadám ten správny výhľad na preslávené väzenie Alcatraz. Po krátkej prechádzke v meste cítim poriadnu svalovú horúčku na zadku. Zdá sa, že San Francisco je v tomto účinnejšie než hodinka vo fitku.:) Keď neskôr v posteli v myšlienkach hodnotím deň, radím San Francisco na zoznam najkrajších miest na svete. A svoj prvý layover v ňom za ten najvydarenejší… 

Jazz a Mafia

Bolo by krásne, keby sme stále boli ubytovaní v centre mesta, priamo na ulici, kde do rána vyhráva jazz, ten najvychýrenejší v celej Amerike, ako tomu bolo kedysi. Ale časy sa zmenili. Ubytovaní sme v mestečku Naperville, a keďže odlietame po necelých 24 hodinách skoro ráno, je jasné, že po večeroch v žiadynch jazzových baroch vysedávať nebudeme. A to je škoda, lebo Chicago je mesto jazzu. Takisto je mestom mafiána Al Capone a ďalších hviezd podsvetia. Je mestom tisícky nemeckých, židovských, írskych, talianskych, poľských i českých migrantov, čo bola kedysi tá správna zmes na smorfovanie mnohých mafiánskych skupín. Lenže Al Capone bol tvrdý chlapík a svojich konkurentov sa neštítil nadobro vyhladiť so zemským povrchom. Určite ste počuli o Masakri na Deň svätého Valentína. Ak nie, práve v Chicagu nájdete niekoľko múzeií na túto tému aj množstvo výpravných výletov po stopách mafie. Al Capone bol rozhodne zaujímavá postavička. Svoje milióny si zarobil najmä v časoch prohibície, kedy do krajiny pašoval alkohol. A hoci mu nevadilo vystrieľať polovičku svojich konkurentov, rád rozdával peniaze na charitu, za čo si vyslúžil prezývku „Novodobý Robin Hood.“ Kto radšej dáva prednosť histórii na dne poharíka, môže sa vybrať na barovú šnúru a popíjať v slávnych podnikoch, ktoré Al Capone zásoboval. Na internete nájdete celý zoznam. Žial, ako som spomínala na začiatku, ja budem večer s najväčšou pravdepodobnosťou spať v hoteli. Našťastie, let do Chicaga nakoniec nie je taký náročný, ako každý hovorí. A možno máme len šťastie. Tým sa však naše šťastie na tento deň vyčerpalo…

Keďže z Abu Dhabi vyrazíme s dosť veľkým oneskorením, na hotel dorazíme tesne pred dvanástou na obed. Shuttle bus na vlakovú stanicu odchádza o dvanástej, takže máme doslova 10 minút na prestrojenie do civilu. Po 15-hodinovom lete! Samozrejme, väčšina posádky sa rozhodne ostať na hoteli. No nájdu sa aj odvážlivci na výpravu do centra Chicaga. Okrem mňa sa na cestu pridáva ešte Švédka Karin, Ind Rashi a kapitán Miguel zo Španielska. O niekoľko minút neskôr sa už vezieme pomerne strašidelným vláčikom do veľkomesta. Keďže stojí pri každej vŕbe, ako sa hovorí, trvá mu to celú večnosť. Keď konečne vystúpime na hlavnej stanici v Chicagu, žalúdky nám od hladu zvierajú kŕče. Rozhodneme sa pre typickú americkú pizzu. Keď už sme v tom Chicagu… Sú totiž dve verzie, kde pizza vznikla. Podľa prvej to bol Neapol v Taliansku, podľa druhej za jej vznikom stojí talianska mafia z Chicaga. Každopádne pizza z Chicaga sa od pravej talianskej pizze výrazne líši. Cesto je hrubé, naplnené syrom a celá pizza skôr pripomína dobre nafúknutý koláč. Ách, tí nafúkaní mafiáni… Aj keď ani jeden z nás nie je fanúšikom hrubého cesta, pravú „Chicago style“ pizzu treba vyskúšať. K najvychýrenejším pizzeriám v meste patrí Chicago Pizza and Oven Grinder a Giordano’s. Po ceste máme tú druhú. Náladu nám však pokazí hosteska, keď nám oznámi, že na stôl sa čaká trištvrte hodiny. Sadneme si zatiaľ k baru na americké pivo Budweiser, kráľa pív (ktoré inak pôvodne pochádza z Česka). Keď sa konečne dočkáme aj pizze, chuť sa celkom vytratí. Úprimne, „Chicago style“ nič moc. Poďme si vylepšiť deň krásnym výhľadom…

Všetci odporúčajú vychýrený Skydeck. Neodradí nás ani fakt, že na výhľad sa čaká aj hodinu. Veľký omyl! Rad sa vynie ako had všetkými podlažiami. Najprv čakáme na lístky, potom čakáme na bezpečnostnú kontrolu, potom čakáme na ďalší výťah, na povinný film o histórii budovy, na ďalší výťah a ďalší… Čakáme a čakáme, pomaly sa posúvame v rade, pričom nie je vidieť na jeho koniec. Keď si už myslíme, že sme konečne KONEČNE tam, objavíme ďalší ĎALŠÍ rad, ktorý treba vystáť. Vzdať to? Ale čo, keď to vzdávame tesne pred koncom?? Ďalší omyl! Kým sa dočkáme výhľadu, uplynú tri hodiny!!! Som taká otrávená a znechutená čakaním, že si výhľad ani nedokážem poriadne vychutnať. Kvôli fotkám v presklenných výklenkoch treba dokonca vystáť ďalší rad. Nechutné! Neskôr sa dozvedám, že to kvôli tomu, že Američania majú predĺžený víkend a blíži sa Deň nezávislosti. Asi sme radšej mali stopovať Al Caponeho…. Keď sa vraciame vláčikom naspäť do hotela, je už neskorý večer a ja ledva od únavy rozprávam. Až v posteli pri prezeraní fotiek zisťujem, že ten výhľad asi stál zato. ☺