Chicago

Jazz a Mafia

Bolo by krásne, keby sme stále boli ubytovaní v centre mesta, priamo na ulici, kde do rána vyhráva jazz, ten najvychýrenejší v celej Amerike, ako tomu bolo kedysi. Ale časy sa zmenili. Ubytovaní sme v mestečku Naperville, a keďže odlietame po necelých 24 hodinách skoro ráno, je jasné, že po večeroch v žiadynch jazzových baroch vysedávať nebudeme. A to je škoda, lebo Chicago je mesto jazzu. Takisto je mestom mafiána Al Capone a ďalších hviezd podsvetia. Je mestom tisícky nemeckých, židovských, írskych, talianskych, poľských i českých migrantov, čo bola kedysi tá správna zmes na smorfovanie mnohých mafiánskych skupín. Lenže Al Capone bol tvrdý chlapík a svojich konkurentov sa neštítil nadobro vyhladiť so zemským povrchom. Určite ste počuli o Masakri na Deň svätého Valentína. Ak nie, práve v Chicagu nájdete niekoľko múzeií na túto tému aj množstvo výpravných výletov po stopách mafie. Al Capone bol rozhodne zaujímavá postavička. Svoje milióny si zarobil najmä v časoch prohibície, kedy do krajiny pašoval alkohol. A hoci mu nevadilo vystrieľať polovičku svojich konkurentov, rád rozdával peniaze na charitu, za čo si vyslúžil prezývku „Novodobý Robin Hood.“ Kto radšej dáva prednosť histórii na dne poharíka, môže sa vybrať na barovú šnúru a popíjať v slávnych podnikoch, ktoré Al Capone zásoboval. Na internete nájdete celý zoznam. Žial, ako som spomínala na začiatku, ja budem večer s najväčšou pravdepodobnosťou spať v hoteli. Našťastie, let do Chicaga nakoniec nie je taký náročný, ako každý hovorí. A možno máme len šťastie. Tým sa však naše šťastie na tento deň vyčerpalo…

Keďže z Abu Dhabi vyrazíme s dosť veľkým oneskorením, na hotel dorazíme tesne pred dvanástou na obed. Shuttle bus na vlakovú stanicu odchádza o dvanástej, takže máme doslova 10 minút na prestrojenie do civilu. Po 15-hodinovom lete! Samozrejme, väčšina posádky sa rozhodne ostať na hoteli. No nájdu sa aj odvážlivci na výpravu do centra Chicaga. Okrem mňa sa na cestu pridáva ešte Švédka Karin, Ind Rashi a kapitán Miguel zo Španielska. O niekoľko minút neskôr sa už vezieme pomerne strašidelným vláčikom do veľkomesta. Keďže stojí pri každej vŕbe, ako sa hovorí, trvá mu to celú večnosť. Keď konečne vystúpime na hlavnej stanici v Chicagu, žalúdky nám od hladu zvierajú kŕče. Rozhodneme sa pre typickú americkú pizzu. Keď už sme v tom Chicagu… Sú totiž dve verzie, kde pizza vznikla. Podľa prvej to bol Neapol v Taliansku, podľa druhej za jej vznikom stojí talianska mafia z Chicaga. Každopádne pizza z Chicaga sa od pravej talianskej pizze výrazne líši. Cesto je hrubé, naplnené syrom a celá pizza skôr pripomína dobre nafúknutý koláč. Ách, tí nafúkaní mafiáni… Aj keď ani jeden z nás nie je fanúšikom hrubého cesta, pravú „Chicago style“ pizzu treba vyskúšať. K najvychýrenejším pizzeriám v meste patrí Chicago Pizza and Oven Grinder a Giordano’s. Po ceste máme tú druhú. Náladu nám však pokazí hosteska, keď nám oznámi, že na stôl sa čaká trištvrte hodiny. Sadneme si zatiaľ k baru na americké pivo Budweiser, kráľa pív (ktoré inak pôvodne pochádza z Česka). Keď sa konečne dočkáme aj pizze, chuť sa celkom vytratí. Úprimne, „Chicago style“ nič moc. Poďme si vylepšiť deň krásnym výhľadom…

Všetci odporúčajú vychýrený Skydeck. Neodradí nás ani fakt, že na výhľad sa čaká aj hodinu. Veľký omyl! Rad sa vynie ako had všetkými podlažiami. Najprv čakáme na lístky, potom čakáme na bezpečnostnú kontrolu, potom čakáme na ďalší výťah, na povinný film o histórii budovy, na ďalší výťah a ďalší… Čakáme a čakáme, pomaly sa posúvame v rade, pričom nie je vidieť na jeho koniec. Keď si už myslíme, že sme konečne KONEČNE tam, objavíme ďalší ĎALŠÍ rad, ktorý treba vystáť. Vzdať to? Ale čo, keď to vzdávame tesne pred koncom?? Ďalší omyl! Kým sa dočkáme výhľadu, uplynú tri hodiny!!! Som taká otrávená a znechutená čakaním, že si výhľad ani nedokážem poriadne vychutnať. Kvôli fotkám v presklenných výklenkoch treba dokonca vystáť ďalší rad. Nechutné! Neskôr sa dozvedám, že to kvôli tomu, že Američania majú predĺžený víkend a blíži sa Deň nezávislosti. Asi sme radšej mali stopovať Al Caponeho…. Keď sa vraciame vláčikom naspäť do hotela, je už neskorý večer a ja ledva od únavy rozprávam. Až v posteli pri prezeraní fotiek zisťujem, že ten výhľad asi stál zato. ☺