Čcheng-tu
LAYOVER
PANDA
NAJVYŠŠÍ
Zuzka Greizinger
LETUŠKA
FOLLOW ME
Čcheng-tu je 14-miliónové hlavné mesto čínskej provincie S’čchuan, kde milujú pandy, v horách ukrývajú najväčšieho sediaceho Buddhu na svete, zbožňujú Európanov, a vážne nejedia psov!
Kung Fu Panda
Prvýkrát som do Chengdu zavítala približne pred rokom, kedy som si tento let vyžiadala hlavne kvôli pandám. Medzi stewardami je táto destinácia populárna pre dve veci – divoký nočný život a hlavne pandy! Práve v okolí Chengdu sa totiž nachádza niekoľko prírodných rezervácií s pandami, za ktorými sa tu zbiehajú turisti z celého sveta. A ak sa vám zdá, že Číňania sa nesprávajú veľmi zhovievavo k zvieratkám, o pandách to neplatí. Najlenivejšie zvieratká na svete si v Číne užívajú veľmi pohodlný život, tak ako sa na ne patrí. Pred rokom som s dvomi kolegyňami navštívila asi najväčšiu rezerváciu v meste – Chengdu Research Base of Giant Panda Breeding, ktorá sa nachádza na okraji mesta v obrovskom lesnom parku. Vstupné nie je vysoké, stojí len 58 RMB a brány rezervácie sa otvárajú každý deň od pol ôsmej rána. Pandy si tu behajú voľne po lese a jediné, čo ich delí od ľudí prechádzajúcich sa po lesných cestičkách sú čisto prírodné prekážky. Všeobecne sa odporúča navštíviť pandy skoro ráno, krátko po krmení (čo býva medzi ôsmou a deviatou), kedy sú ešte čulé. Pandy totiž väčšinu dňa strávia zalezené spaním a nijak vláske nemajú ani prílišné teplo. Rátajte však s tým, že ani skoré ranné hodiny nezabránia húfom turistov navštíviť toto miesto. Hlavne neurobte takú chybu ako my, keď sme sa sem vybrali 29. Apríla 2017 (v sobotu), kedy nielenže bol víkend, ale navyše v Číne oslavovali nejaký štátny sviatok. Číňania radi chodia do parkov cez víkendy a voľné dni. Presne ako predpovedali blogy, ktoré som pred návštevou študovala, obdobie koncom apríla a začiatkom mája nie je najvhodnejšie. Pandy obrovský záujem návštevníkov ignorovali, väčšinou boli poskrývané, a ak nejaké boli vonku, museli sme sa k nim pretlačiť cez dav ľudí. Rezervácia je však krásna oáza uprostred prírody aj bez pánd, je tu nádherné jazero, množstvo lesných cestičiek a dokonca aj pár múzeií a galérií. Mnohí Číňania sem chodia piknikovať, nasávať čerstvý vzduch a uniknúť pred ruchom veľkomesta. Ak máte navyše 200 dolárov vo vrecku, môžete si zarezervovať niekoľko minút s mláďatkom pandy, ktoré môžete kŕmiť alebo držať v náručí… Pre vysokú cenu tam nebývajú dlhé rady.
Predo mnou je ďalší layover v Chengdu, tentoraz až 48-hodinový a môj plán je jasný: Navštíviť najväčšieho sediaceho Buddhu na svete, ktorý si sedí v Leshanských lesoch, v meste asi 1,5 hodiny cesty od Chengdu. Do Leshanu sa dá ľahko dostať rýchlovlakom z Chengdu, ale my (ja a moja ukrajinská kolegyňa Anna) radšej zvolíme Marcove sprievodcovské služby a rozhodneme sa pre jeho túru za 80 dolárov na osobu autom, v ktorej je okrem Buddhu zahrnutý aj tradičný čínsky obed a vstup do nočného klubu s neobmedzenými alkoholickými drinkami. Cenovo to vyjde skoro ako samostatná cesta vlakom, ale je to oveľa pohodlnejšie. Marco je Číňan, ktorého číslo na whatsapp má v telefóne uložený každý člen cabin crew, ktorý kedy bol v Chengdu. Marco kedysi pracoval ako steward, neskôr spolupracpval s viacerými klubmi v Chengdu a dnes má asi to najlepšie povolanie v celej Číne – robí turistického sprievodcu. Číňania totiž veľmi radi cestujú po svete a fotia, obľúbená je najmä Európa, Egypt, Maroko či Jordánsko, ale aj kvôli jazykovej bariére neradi cestujú sami. Väčšinou cestujú v menších či väčších organizovaných skupinkách a Marco je ten, ktorý hovorí po anglicky, vie, kam treba ísť, všetko vybaví a navyše svojim zákazníkom robí osobného fotografa. A ak práve nesprevádza štyri mladé dievčatá po gréckych ostrovoch, berie cabin crew z Etihadu či Qataru k buddhovi alebo do nočných klubov… ale o tom neskôr…
Najprv si doprajeme výdatné raňajky, ktoré máme ako cabin crew v hoteli JinJiang zadarmo (len tak mimochodm, jeden z najkrajších a najlepšie vybavených hotelov, v akých trávime layovre – plazma je a v kúpelni rovno nad vaňou, v ktorej sa dá skoro plávať) a okolo desiatej dopoludnia už sadáme Marcovi do auta a vyrážame do Leshanu. Je pondelok, obyčajný pracovný deň, takže pred Buddhom by sa nemali tvoriť rady. Netreba vyrážať príliš zavčas rána. Cez víkendy sa však pripravte aj na trojhodinové rady! Pred vstupom do lesného parku sa s nami Marco na pár hodín rozlúči. A my už o malú chvíľku stúpame po schodoch hlbšie do lesíka, kde sa zrazu pred nami objaví obrovská hlava Buddhu. Práve tu sa väčšinou tvoria nekonečné rady. K Buddhovi sa totiž zostupuje po úzkych schodíkoch dole po jeho pravom pleci a kvôli bezpečnosti na schody nemôžu pustiť viacero ľudí naraz. Tentoraz však turnikety pri Buddhovej hlave zývajú prádznotou a dokonca i počasie nám krásne vychádza!
Gigantický leshanský Buddha je skutočný obor. Ľudia, ktorí zostupujú po jeho pleci vyzerajú pri ňom ako mali Liliputáni. Vo svojej sediacej polohe má 71 metrov, je vytesaný priamo do skaly a sedí si tam už dobrých 1400 rokov! Postavený bol vraj za účelom chrániť rybárske loďky a člny plávajúce v rieke pod jeho nohami. Pod jeho nohami je aj oltár, kde budhisti zapaľujú sviečky a vonné tyčinky a z jeho ľavej strany pokračuje cestička naspäť hore do lesa. Vedie cez malú jaskyňu v jeho útrobách. Hoci Buddha je tou najdôležitejšou a nafantastickejšou atrakciou miesta, v parku sa nachádza aj veľa ďalších sôch veľkých buddhov, múzeií, pagod, budhistických chrámov a prírodných škôl pre budúcich mníchov. Keď sa cez hustý porast listnatých stromov predierajú lúče slnka a dopadajú na kamenné chodníky, cítim sa tak trochu ako v nejakej starej čínskej rozprávke. V parku je nazaj cítiť veľmi silné pozitívne vibrácie…
Po krásnej dva a pol hodinovej prechádzke v parku nasadáme naspäť k Marcovi do auta. Tak trochu nás poháňa aj hlad. Marco nás berie do jedenj veľmi príjemnej štvrte (neďaleko Art Senses Hotel and Place na Tiexiang Temple road) v Chengdu do reštaurácie, kde na nás čaká tradičný čínsky obed. Pred čínskou kuchyňou mám trochu rešpekt, ale Marco nás hneď schladí: „Dúfam, že neveríte, že tu jeme psov! Obzvlášť v provincii S’čchuan sa psy nikdy nejedli. V niektorých iných provinciách Číny sa možno psy jedia dodnes. Nie však v Chengdu! Nidky!“ Tak ako je v Číne zvykom, na stôl nám začnú nosiť všetky chody naraz – tradičnú vajíčkovo-paradajkovú polievku, morské plody na paličke ponorené v sójovej omáčke, šalát s pikantným dressingom, kurča s pomarančovou omáčkou (to je veľmi delikátne), veľmi pálivu zázvorovú polievku (rátam, že tá musí dobre slúžiť ako medicína pri nádche alebo opici) a aj sladké kukuričné kornútky. Ochutnám z každého a chutí mi naozaj všetko…
Po výdatnom neskoršom obede sa necháme odviesť pred brány uličky Jinli, ktorá patrí k tomu najkrajšiemu v celom Chengdu. Ide o tradičnú starú čínsku uličku, kde sa každý večer rozsvietí množstvo červených lampiónikov, kde sa konajú rôzne koncerty, sedí sa vonku a nasáva atmosféra. V stánkoch sa predávajú rôzne tradičné remeselné výrobky ako čínsky hodváb, rôzne budhistické náramky, vyšívané kabelky a iné. Naozaj je ťažké odolať. Pri stánkoch s jedlom to rozvoniava najrozmanitejšími vôňami, avšak vyhýbajte sa tým, kde sa vypráža tofu – tam to smrdí akoby vyprážali spotené ponožky! Za trochu zvláštnu tradíciu považujem aj špeciálne čistenie uší. Ušiari chodia so svojim náradím od stola k stolu a mnohí si nechávajú dať vyčistiť uši priamo pri jedle! V každom prípade ulica Jinli má úžastnú atmosféru…
Tak trochu som tušila, že sú Číňania posadnutí západným svetom už počas mnohých letov do Číny, keď som sledovala ako naši cabin seniori predávajú na palube duty free. Vždy sa okolo ich vozíka vytvorí malý hurhaj ako na trhu a mnohí čínski pasažieri sa idú pobiť o zlacnené značkové produkty, obzvlášť tie vyrobené v Európe. „Made in China“ – zvráštia čelo a odsunú tovar bokom, „Made in Germany, France or Italy“ a nakupujú na kilá. Je to celkom zábavné. My dávame prednosť lacným čínskym okopírovaným verziám, Číňania nedajú dopustiť na originály. Nasledujúca skúsenosť má však v názore iba utvrdí. Čo je exotické, to je v Číne veľmi vrúcne vítané. A exotický je pre nich každý, kto nemá typické ázijské črty. Manažéri klubov sa bijú o zahraničných návštevníkov tak, že sa pretekajú v ponukách. Ak vám rovno nezaplatia za to, že ich klub navštívite, tak vám minimálne ponúknu po celý večer neobmedzené množstvo drinkov na účet podniku! Moja kolegyňa Anna je síce podobná introvertka ako ja, obidve nie sme moc na tento druh zábavy, ale v čínskom klube sme ešte nikdy neboli a dať si jeden – dva drinky zadarmo znie lákavo. Marco nás o jedenástej večer vyzdvihne z hotela a zavezie do klubu Mr. Nine, ktorý sa nachádza v niekdajšej starej továrni. To, čo nás však čaká vo vnútri, nám trochu vyrazí dych. Také kluby nemajú ani v Dubaji! (Na Ibize som nebola, tak si netrúfam povedať.) Najmodernejšia technika, svetelné šou, lejzrové šou, tanečné šou, všade samé plazmy a stupenieky medzi boxami, na ktorých sa tancuje ako na vyvýšenom pódiu. Najlepšie na tom všetkom je, že v čínskych kluboch neexistuje žiaden dress code. A keďže ma nikto nenúti navliecť sa do mini šiat a vysokých podpätkov, ale postačia tenisky, džínsy a tričko, hneď sa dokážem lepšie odviazať. (Áno, bezodná fľaša vodky v tom takisto zohrala svoju rolu.) Zakrátko sme s Anou najpopulárnejšie dievčatá v celom klube, a to nielen medzi chlapcami ale aj dievčatami. Dorozmievame sa však len prostredníctvom google translatora na mobiloch! No večer si aj tak parádne užijeme…
Zuzka Greizinger
LETUŠKA
FOLLOW ME