Nagoja

Pred mojim prvým letom do Japonska som sa musela na Japoncov dobre pripraviť. Donedávna u nás v Etihade nemohol lietať do Japonska nikto, kto neabsolvoval špeciálny tréning o ich kultúre. Záujemcov však vyberali náhodne. Len nedávno však tento postup zrušili. Dnes sa už tréning nevyžaduje, do Japonska môže lietať každý. Osobne som však rada, že sa konečne moja žiadosť dostala do správnych rúk a ja som mohla nastúpiť na jeden z posledných japonských tréningov v našej leteckej akadémii. Japonci sú totiž naozaj špeciálni…

Lojálnosť nado všetko

Okrem toho, že mnohí mladí Japonci majú naozaj špecifický módny vkus, inak len veľmi neradi vytŕčajú z davu. Pedantne a s prehnanou úctou dodržujú všetky stanovené pravidlá. V lietadle si zapnú bezpečnostné pásy, lenčo kapitán zapne signál a pred pristátím povytiahnú okenné rolety a vyrovnajú opierky sedadiel skôr, než ich na to upozornia letušky. Sú prísni na druhých, no hlavne na samých seba. Poriadok, poslušnosť a lojálnosť patria medzi ich najvyššie hodnoty. Deti v školách trávia celé dni až do neskorého večera a tvrdo na sebe pracujú. Dospelí nadčasy považujú za prejav lojálnosti k svojmu zamestnávateľovi a nikdy by si za to nevypýtali peniaze navyše. Nemenia prácu tak často ako my, ale v rovnakej firme zotrvávajú aj desiatky rokov. Len ten, čo preukáže lojálnosť voči svojmu zamestnávateľovi, má po rokoch nárok na povýšenie alebo zvýšenie platu. Na vyšších pozíciách preto zvyčajne pracujú iba vytrvalí seniori. V Japonsku si dokonca od vás nevezmú ani tringelt! Veď prečo by im zákazník mal platiť za prácu, za ktorú ho platí zamestnávateľ? 

Prísny svet Japoncov

Hovorí sa, že v Japonsku sa pácha najviac samovrážd na svete. Hoci životná úroveň je v krajine vychádzajúceho slnka dosť vysoká, nie všetci Japonci tak dobre zvládajú vysoké pracovné nasadenie a silný tlak zo strany úradov aj rodiny. Na osobné záujmy veľa času neostáva. Ak si ukradnú trošku pre seba, utiekajú k stratenému detstvu. Vyžívajú sa v komixoch a animovaných postavičkách. Mnohé dievčatá svojim líčením a oblečením nevyzerajú na viac než na 13 rokov. Inak však majú naozaj vycibrený vkus a cit pre moderné umenie. Najmä staršie generácie prechovávajú posvätnú úctu k tradíciám a rituálom. Ako hovorí Sayuri vo filme Pamäti gejše: „Rituál povyšuje každodennú činnosť na príjemne potešenie,“ a preto aj obyčajné pitie čaju sa v Japonsku stáva zážitkom. Japonci sú veľmi milí, úslužní, zdvorilí a vždy ochotní pomôcť, no vedia byť aj poriadne agresívni, ak sa nazlostia.

Automaty na všetko

Japonci neradi vytŕčajú z davu a ešte menej radi obťažujú druhých, preto je dosť možné, že ak sedia v lietadle v strednom rade, radšej budú zadržiavať svoju potrebu na toaletu, než by mali budiť cestujúceho na vedľajšom sedadle, aby okolo neho mohli prejsť. Keďže mnohí dennodenne cestujú celé hodiny svojimi rýchlovlakmi za prácou do veľkých miest, zásadne sa vo vlakoch a metrách nesmie telefonovať a nahlas rozprávať. Vo vozni totiž môže niekto spať. A možno práve preto, že tak neradi obťažujú druhých, majú na každom rohu automaty snáď na všetko, nielen na kávu a čaj… Asi toľko moja predletová príprava, ale ako bude vyzerať skutočnosť?

Čas na sushi

Do mesta Nagoya dorazíme vo večerných hodinách po transitnom lete cez Peking. Ubytovaní sme priamo v centre všetkého diania. Z izby mám úžasný výhľad na horizont mrakodrapov v svetle zapadajúceho slnka. S posádkou sa dohodneme na večeru a o hodinu neskôr, lenčo všetci odhodíme uniformy, stretávame sa v hotelovom lobby. Kapitán nás berie na overené miesto. Mnohí si z japonského menu odvážne vyberajú rôzne ryby a morské plody v zaujímavých úpravách, no ja radšej ostávam pri sushi. Predsalen celý deň bojujem s bolesťou hlavy a nerada by som k tomu pridala ešte aj svoj žalúdok…

Červená znamená stáť!

Na druhý deň ráno vstávam pomerne skoro, aby som počas dňa stihla vidieť z Nagoye čo najviac. Počasie je nádherné slnečné, nič nepripomína neskorú jeseň, iba ak holé konáre niektorých stromov. Na recepcii ma vyzbroja mapkou a ochotne mi ukážu cestu k najznámejšej budove v meste – k palácu Nagoya. Mohla som sa tam vybrať metrom, ale ešte sa necítim na orientáciu v podzemnom bludisku. A vonku je tak krásne! Niektoré uličky sú pomerne prázdne, mnohí Japonci asi zarezávajú v práci. Diaľnice vedú cez nadjazdy ponad naše hlavy. Dole pri „koreňoch“ mrakodprapov je pomerne ticho. Prvý stret s kultúrou zažívam hneď na jednom pokojnom prechode pre chodcov. Naokolo ani živej duše, cesty úplne prázdne, ale na semafóre svieti červená. Za normálnych okolností by som to ignorovala, veď autá nevidno ani v diaľke, ale jeden mladý japonský pár vedľa mňa poslušne zastaví a vyčkáva. Zaradím teda spiatočku a čakám na zelenú aj ja. Nebudem sa predsa chovať ako turista! 🙂

Nagoya palác a matcha diéta

Približne po trištvrte hodinke prechádzky dorazím k palácu, ktorý obklopuje veľký park. Vo vnútri niekdajšieho paláca sa dnes nachádza múzeum japonskej histórie – zbrane, farmárske náradie, rybárske siete, kimoná aj tradičné japonské domy „minka“ postavené z dreva a papiera(!) s posúvnymi dverami. Neskôr v parku konečne na vlastnom jazyku spoznám chuť preslávenej japonskej „matcha“ zmrzliny. Matcha je odroda zeleného čaju, ktorý sa pestuje v tieni, preto obsahuje ďaleko viac chlorofylu a je vraj priam zázračne zdravý. Japonci však pijú zelený čaj inak ako my. Zelené lístky sú pomleté do prášku, ktoré sa vo vode úplne rozpustia a človek tak do seba absorbuje oveľa viac vitamínov, ako keby pil len odvar z vyluhovaných lístkov. Matcha čaj má síce veľmi výraznú a špecifickú chuť, no ja som sa do nej hneď na prvý dúšok zamilovala. Japonci dnes matcha prášok pridávajú skoro do všetkého, najmä do sladkostí – vyrábajú zelené koláčiky, čokoládky, milkshejky, frappucina, latte aj zrmzliny. Stačí prvý dotyk na jazyku a ja už hneď viem, že dnešný deň ostávam na matcha diéte: na raňajky zrmzlina, na obed zmrzlina, na večeru zmrzlina! 

Japonské vychytávky

Cestou späť do hotela sa dám okľukou okolo hlavného námestia, kde stojí televízna veža a zaujímavá budova Oasis 21 Sakae plná obchodov a reštaurácií v tvare lietajúceho taniera. V Starbuckse sa ešte stavím na matcha frappucino a matcha cheesecake. Keď platím, zabudnem na pravidlo o tringeltoch, a presviedčam obsluhu, že mi drobné vydávať naozaj nemusí. Tvrdohlavo však krúti hlavou na znak nesúhlasu, nanúti mi hŕstku drobných a zdvorilo sa ukloní. Z kaviarne zabočím do ulice, ktorá ma dovedie k planetárium a Nagoya City Science Museum (k vedeckému múzeu). Má veľavravný tvar plenéty zaseknutej medzi dvoma budovami. Robotománia krajiny sa prejavuje aj v okolitom parku, kde si do klobúkov vyberajú peniaze tancujúce roboty. Pred tým, než zakotvím v hoteli a začnem sa pripravovať na let naspäť do Pekingu, zastavím sa ešte v jednom z mnohých bezdaňových obchodíkov TAXfree, kde sa skvele dajú nakúpiť zázračné japonské krémy, pleťové masky, šampóny, bieliacie zubné pasty, kolagénové nápoje a podobné vychytávky, ktoré letušky v Japonsku nakupujú na kilá. Jediným problémom je, že mnohé výrobky majú na svojich obaloch len nápisy v japončine, a tak musíte dať na intuíciu alebo na obrázky. A možno budete mať šťastie na predavača, ktorý trochu hovorí po anglicky! 🙂