New York #1

Na New Yorku čosi bude. Ani nemusím mať na nohách najnovšie črievičky od Manola Blahnika, aby som sa vykračujúc po Manhattane cítila akosi ináč… veľkolepo. Keď som ešte na Slovensku pracovala pre časopis La Femme, často som si pripadala ako slovenská verzia Carrie Bradshaw (možno som ňou len chcela byť). Písala som o mužoch, o kamarátkach a vzťahoch, o nočnom živote v meste a nových trendoch. Priahla som po módnych vychytávkach a snívala o kariére spisovateľky. A dnes som tu, žena, ktorá už dávno neloví, ani trendy, ani mužov, a predsa mám k mestu New York osobitý vzťah… 

Moje rande s Veľkým jablkom začína na Long Islande, kde sme ako posádka ubytovaní. Trochu mimo od mesta a navyše v hoteli (Long Island Marriott), o ktorom kolujú strašidelné historky. Na ôsmom poschodí sa vraj za nevysvetliteľných okolností, nezávisle od seba, obesili dve letušky. Niektoré klebety hovoria, že nešlo o dve náhodné samovraždy, ale o niečo, čo dievčatá k takému zúfalému činu donútilo… Radšej na to nemyslím. A strašidelné príhody sa mi nakoniec podarí dostať z hlavy tak dokonale, že fakt, že mám izbu na ôsmom poschodí, si uvedomím, až keď už ležím v posteli. Hneď zamknem dvere na všetky západy a pre istotu nechám rozsvietenú malú lampičku…

Keď ráno otvorím oči, uvedomím si, že som stále v New Yorku, celá, zdravá a živá. Je čas vybrať sa do mesta! Najprv sa taxíkom odveziem z hotela na miestnu železničnú stanicu. A odtiaľ vlakom na známu Penn Station v srdci New Yorku. Spiatočný lístok – 25 dolárov. Uff! Za približne 50 minút vystupujem v podzemnom bludisku. Aj keď za najrozvetvenejšiu sieť považujem metro v Tokiu, to v New Yorku mi rozhodne príde ako najneprehľadnejšie. Oplatí sa držať v hlave mapu mesta a mať približne prehľad, čo sa nachádza severne od vás a čo južne, resp., čo patrí k „uptown“ a čo k „downtow“, inak hrozí, že sa vyberiete opačným smerom. S pomocou mapy podzemných liniek zisťujem, že k Brooklynskému mostu, mojej prvej plánovanej zastávke sa najlepšie dostanem linkami A, C a E (pričom E premáva len v noci) a z nádražia smerom na “downtown”. Vystúpim v parku kúsok od mostu. Vonku je zima, stále ráno, a tak je slávny most pomerne prázdny. Ideálna príležitosť spraviť fotky bez rušivých elementov. Na prechádzke na moste stretnem akurát jedného mladíka s profesionálnou kamerou v ruke. Zisťujem, že je hairstylista z Arizonny, ktorý si odskočil z Fashion weeku, aby si pofotil top atrakcie New Yorku. Keď si dokonale vychutnám výhľady na Manhattan, vraciam sa na zastávku pri moste a pokračujem linkou A, C, E (tentoraz smerom “uptown”) naspäť na Manhattan, na stanicu na 14. ulici…

Prečo 14. ulica? Pretože odtiaľto je to len pár blokov na 66 Perry street, kde stojí apartmán Carrie Bradshaw! Stačí prejsť po 8. avenue, odbočiť na Bleecker street, prejsť dva bloky a ste tam – na dobre známych schodoch, kde sa Carrie bozkávala (nielen) s pánom Božským. Súčasní majitelia domu nie sú veľmi nadšení návštevami turistiek, a tak pred dom zavesili ceduľku, ktorá vstup na schody zakazuje. Napriek tomu tam vraj, hlavne cez prázdniny, stoja zástupy fanúšičiek, ktoré si sem prišli zapózovať ako ich hrdinka Carrie. Uprostred februára tam okrem mňa nie je nikto. Musím niekoľko minúť čakať, kým sa mi podarí zastaviť nejakého okoloidúceho, aby ma odfotil. Keď som na Brooklynskom moste vravela hairstylistovi z fashion weeku, kam sa ďalej chystám, vraštil čelo. A čo tam je? Iba nejaký byt? IBA nejaký byt?! Ani náhodou, ide predsa o byt Carrie Bradshaw! Ale to chlapi nepochopia…

Od Carrie pokračujem linkou A, C, E smerom hore až k Centrálnemu parku. Zamrznuté jazero, pokrývka snehu a holé konáre stromov dávajú parku celkom iný vzhľad než poznáme z amerických filmov. No pre mňa to i tak má svoje čaro. Strihnem si to cez park smerom na východ k hlavnej bráne, ktorá vedie okolo klziska, k hotelu Plaza (kde trávil Vianoce Kevin alias Sám doma) až na preslávenú 5. avenue. A tam to už určite poznáte! Tiffany presne ako z Raňajok u Tiffanyho alebo klzisko pri Rockefeller centre s vianočným stromčekom, pod ktorým si svoj prvý bozk dajú aj Jovie a Buddy vo filme Vianočný škriatok. Vo februári tam však už namiesto veľkolepého stromčeka stojí iba zlatá socha Promethea. 

Orientovať sa po Manhattane už nie je ťažké. Ulice tu nemajú ťažko zapamätateľné názvy národných hrdinov, ako tomu býva u nás v Európe, ale sú zoradené jednoducho podľa čísel. Ak sa teda práve nachádzate na križovatke 5. avenue a 47. ulice a potrebujete sa dostať na 7. avenue, na kraj 43. ulicie, viete, že vám stačí prejsť dva bloky doprava a štyri bloky rovno. Na Time Square sa teda vyberiem pešo a sledujem čísla. Námestie plné vysvietených reklamných pútačov som našla veľmi ľahko. Aký by to bol New York bez Time Square?! Keďže mi pochvíli fotenia doslova zamrzne telefón aj prsty, vyberiem sa odmraziť do môjho obľúbeného obchodu American Eagle a musím sa veľmi krotiť, aby som nakoniec nevykúpila polovicu predajne. Lenže, aká by to bola Amerika bez nákupov?! Z Time Square to už mám blízko na Penn station. Keď prechádzam okolo najznámejšieho obchodného centra Macy’s, radšej pozerám na druhú stranu, aby som sa vyhla všetkým nápisom sľubujúcim SALES a -70%. Je čas nastúpiť na vláčik naspäť na Long Island, aby som si pred dlhým letom do Abu Dhabi ešte stihla oddýchnuť…