Ak ste letušky alebo palubný personál s prístupom k zvýhodneným staff letenkám, dovolenku si veľmi jednoducho viete naplánovať podľa ubytovania — a presne tak som to urobila aj ja na tejto ceste na Malorku.

Tentokrát bol hotel prvý a všetko ostatné sa mu prispôsobilo.

Ako som plánovala dovolenku na Malorke okolo dokonalého hotela

Keď som prvýkrát uvidela nádherný dizajn butikového hotela Concepció by Nobis v Palma de Mallorca, vedela som, že tam raz musím zostať. Áno, je drahý a nachádza sa v meste, nie priamo pri pláži — takže nejde o typický dovolenkový rezort pri mori. Napriek tomu som mala pocit, že za túto skúsenosť stojí minúť peniaze.

Niektoré dni som zvedavá turistka, ktorá chce vidieť všetky známe miesta Malorky. Iné dni ma baví stretávať sa s miestnymi, objavovať, nasávať atmosféru a zbierať príbehy. A potom sú dni, keď si bez výčitiek doprajem trochu luxusu — bývam v krásnych hoteloch s premysleným dizajnom, nechám sa rozmaznávať a obklopím sa krásnymi vecami.

Cítiť sa bohatá. Aspoň na deň či dva.

Hotel Concepció by Nobis Palma de Mallorca: Oplatí sa?

Pobyt v Concepció by Nobis bol presne o tom — o vedomom luxuse. O nádhernom interiéri, pokoji a estetike, ktorá okamžite zlepší náladu. Cítiť sa bohatá je skvelý pocit a úprimne — zaslúžime si ho všetci.

Dobrá správa? Nemusíte byť naozaj bohatí, aby ste sa tak cítili.

Často kombinujem nenáročné ubytovanie s jednou či dvoma nocami v luxusnom hoteli. Takto je cestovanie dostupnejšie, no zároveň si človek dopraje výnimočný zážitok.

Ako skombinovať lacné cestovanie a luxus na Malorke

Pred luxusným pobytom sme zostali pár dní v lacnom all inclusive hoteli — úprimne, nestojí ani za zmienku — len aby sme ušetrili. Aj keď bol rezort priamo pri pláži, ležať na obyčajnej pieskovej pláži obklopená stovkami ľudí nie je nič pre mňa.

Tak sme si požičali auto.

Fiat 500 sa dokonale hodil k dovolenkovým vibráciám a vyrazili sme objavovať ostrov. Bez presného plánu — len jazdiť, túlať sa a zastaviť sa tam, kde sa nám zachce.

No dobre… jeden plán sme predsa len mali.

Objavovanie Malorky autom bez pevného plánu

Chceli sme navštíviť Cala S’Almonia, často označovanú za jednu z najkrajších a najautentickejších pláží Malorky. A áno — všetko, čo sa o nej hovorí, je pravda.

Cala S’Almonia: Jedna z najkrajších pláží na Malorke

Cala S’Almonia je jedinečná malá zátoka s neuveriteľne čistou, krištáľovo modrou vodou. Nenájdete tu piesok — oddychuje sa na skalách a ruinách starých rybárskych kamenných domčekov. Práve tento surový charakter robí pláž takou útulnou, autentickou a nesmierne fotogenickou.

Pre odvážnejších ponúka aj skvelé miesta na skákanie z útesov.

Pláž je zadarmo, no je veľmi malá, takže sa rýchlo zaplní. Ideálne je prísť skoro ráno alebo tesne pred západom slnka. Parkovanie môže byť trochu komplikované a počítajte aj s dlhšou prechádzkou — no výsledok rozhodne stojí za to.

Caló des Moro: Tyrkysová ikona Malorky pri Cala S’Almonia

Ďalším bonusom je, že len päť minút pešo od Cala S’Almonia sa nachádza ďalší klenot — Caló des Moro.

Tu vás čaká žiarivo tyrkysová voda, jemný biely piesok a dokonca aj malá jaskyňa, kde sa dá ukryť pred silným slnkom. Nevýhodou je, že sa pláž veľmi rýchlo zaplní a miesta nie je veľa. Napriek tomu určite stojí za návštevu — ideálne opäť skoro ráno.

Záverečné myšlienky: Luxusné hotely a skryté pláže na Malorke

Malorka má jedinečnú schopnosť spájať nenápadný luxus s divokou prírodnou krásou. Tento výlet mi opäť pripomenul, že si nemusíme vyberať medzi lacným cestovaním a pôžitkom — dá sa mať oboje.

Jeden deň objavovať surové pláže a skákať z útesov, ďalší deň si užívať ticho, dizajn a pohodlie luxusného hotela. Pre mňa je práve táto rovnováha tým, čo robí cestovanie výnimočným.

V roku 2023 som strávila Vianoce a Silvester na nádhernom ostrove Réunion. Keď sa obzriem späť, stále to vnímam ako najšťastnejší mesiac môjho života.

Vianoce sú pre mňa zvyčajne časom stráveným s rodinou v mojom zasneženom rodnom meste. Ten rok som však s nimi byť nemohla. Namiesto toho som sviatky oslávila so svojou letovou posádkou na tropickom ostrove v Indickom oceáne – úplne nová a nezabudnuteľná skúsenosť.

Réunion je malý ostrov východne od Madagaskaru, blízko Maurícia a neďaleko Seychel. Rovnako ako mnohé ostrovy v regióne má francúzsku koloniálnu minulosť, no na rozdiel od svojich susedov je Réunion dodnes súčasťou Francúzska. Ide o zámorské územie, často nazývané „vzdialené Francúzsko“. Je zvláštne byť tak ďaleko v Indickom oceáne a pritom technicky stále vo Francúzsku – platiť eurom, využívať výhody Schengenu a dokonca používať miestnych mobilných operátorov za rovnaké ceny ako doma.

Európsky status prináša vyššiu životnú úroveň, no ostrovný spôsob života robí z Réunionu niečo skutočne výnimočné. Nikde inde som nevidela toľko usmiatych, uvoľnených a úprimne milých ľudí. Všetci pôsobili dobre naladení a neuveriteľne priateľskí k návštevníkom. Dokonca aj cestujúci na palube boli tí najzdvorilejší a najpohodovejší, akých som kedy zažila – a to už niečo znamená, pretože v uzavretých priestoroch sa zvyčajne prejaví skôr tá horšia stránka ľudí.

Na Réunione som strávila celý mesiac vďaka ACMI kontraktu našej spoločnosti s miestnou leteckou spoločnosťou Air Austral. Jedno lietadlo, tri posádky. Niekoľko dní v týždni som pracovala – lietala som krátke lety na okolité ostrovy ako Maurícius, Seychely, Madagaskar či Komory. Zvyšok času som si jednoducho užívala ostrovný život. Naozaj som si to užívala naplno.

Réunion nie je o nekonečných pieskových plážach. Je skôr o zelených kopcoch, dramatických sopečných scenériách a divokých vodopádoch. Možno práve preto nie je takou populárnou dovolenkovou destináciou ako susedný Maurícius. Energia ostrova je však výnimočná – oslobodzujúca, uzemňujúca a silná. V mnohom mi pripomínala Havaj.

Pobyt na Réunione sa veľmi ľahko zmení na stopovanie vodopádov, pretože ostrov ich má stovky. V oblasti Anse des Cascades máte pocit, že vodopády sú doslova všade, kam sa pozriete. Mojimi obľúbenými boli Bassin La Paix a Bassin Bœuf – oba sú ideálne na kúpanie a dokonca aj skákanie do vody. A kto by nechcel kúpeľ vo vodopáde?

Za zmienku stoja aj tieto prírodné krásy:

• Bassin La Roche
• Cascade du Chaudron
• Cascade Grand Galet
• Cirque de Mafate
• Piton de la Fournaise (jedna z najaktívnejších sopiek na svete)

Treba sa však pripraviť – ku každému vodopádu vedie aspoň krátka túra.

S dvomi kolegami sme chceli vidieť veľryby v ich prirodzenom prostredí. Réunion ponúka malé skupinové výlety, kde je možné šnorchlovať v ich blízkosti, no bohužiaľ sme neboli v správnej sezóne. Keporkaky migrujú do Indického oceánu počas zimy na južnej pologuli, keď je voda teplejšia a vhodná pre ich mláďatá. My sme tam boli v lete, počas monzúnového obdobia. Napriek tomu sme sa na výlet prihlásili. Veľryby sme síce nevideli, no plávali sme s húfom divokých, zvedavých delfínov. Vidieť ich slobodné v ich prirodzenom prostredí bolo na nezaplatenie. Väčšina stretnutí s morskými živočíchmi začína z prístavu Saint-Gilles.

Ako som už spomínala, Réunion nie je typicky plážovou destináciou – no niekoľko krásnych pláží tu predsa len nájdete. L’Hermitage-les-Bains je veľká verejná pláž, kde sa odporúča obuv do vody kvôli ostrým kúskom koralov. Výhodou je však skvelé šnorchlovanie. Osobne som viac obľubovala Boucan Canot s jemným pieskom a prírodným skalným bazénom chráneným pred vlnami.

Čo sa týka jedla, bola som prakticky na tuniakovej diéte – pretože tuniak robia na Réunione výborne. Najlepší obed na pláži sme mali v malej reštaurácii Sauvage, ktorá ponúka „barefoot fine dining“ – luxusné stolovanie naboso. Určite musíte ochutnať Tartare de Thon à la Tahitienne. Skvelým miestom na brunch pri pláži je aj Le Ti Boucan.

Ak chcete ochutnať niečo naozaj lokálne, nevynechajte La Case Volcan, známu jednými z najlepších kreolských kari na ostrove. Namiesto menu vám prinesú malé ochutnávky všetkých denných špecialít a vy si vyberiete, čo vám chutí najviac. Je to ideálna zastávka po návšteve vanilkových plantáží Bourbon Vanilla. Áno – Réunion je preslávený vanilkou. Plantation Vanilla Bourbon však nie je len o vanilke; skôr pripomína botanickú záhradu s pôvodnou vegetáciou ostrova.

Na romantickú večeru vrelo odporúčam La Manta pri pláži L’Hermitage. A opäť – ochutnajte tuniaka.

Réunion má aj svoje miestne pivo s názvom Bourbon, no nikto ho tak nenazýva. Miestni hovoria jednoducho „Dodo“podľa vtáka na etikete. My sme si dali aspoň jedno Dodo takmer každý večer.

Letná sezóna na Réunione znamená veľa dažďa – a keď prší, tak poriadne. Tropické lejaky bývajú intenzívne, no zvyčajne rýchlo pominú. Daždivé večery mi tam pripadali neuveriteľne romantické – pokiaľ ostrov nezasiahne cyklón. Začiatkom roka 2024 cyklón Belal spôsobil uzavretie letísk na dva dni a naše lietadlo muselo odletieť na Madagaskar. Ale to je už iný príbeh.

Na záver môžem úprimne povedať, že som sa necítila tak slobodná a zosúladená sama so sebou od roku 2019. Réunion má pre mňa veľmi ženskú, nestresujúcu energiu. Voda je tam všade – vodopády, dážď, vlhkosť – a voda je často spájaná so ženským princípom. Cítila som sa dobre vo vlastnom tele: jedla som veľa bielkovín (áno, to ten tuniak), načerpala som vitamín D, dobre som spala a mala dostatok kvalitného, pokojného času. Vlhkosť rožiarila moju pleť, prestala som mať potrebu všetko kontrolovať, hladina stresu klesla a ja som sa konečne nechala unášať prúdom…

Po prvý raz po rokoch som sa cítila opäť sama sebou.

Keby som na opis hlavného mesta Srbska mala použiť len jedno slovo, bolo by to slovo autenticita.

Nebola to láska na prvý pohľad. Do Belehradu som prišla ako letuška kvôli práci. Našu charterovú spoločnosť si prenajali na výpomoc aerolínie Air Serbia. Nakoniec som v meste, hoci s prestávkami (lietala som aj pre iných klientov), strávila vyše pol roka. Keď som z Belehradu odchádzala, bolo mi smutno, akoby som opúšťala domov.

Bývala som v hoteli Radisson Collection Blue Mill. Skvelá lokalita, netradičný dizajn, ktorý prepája pôvodnú historickú budovu s modernou architektúrou, útulné izby a tak srdečný a priateľský personál, že to nijako nepripomínalo bývanie v neosobnom reťazcovom hoteli. Chýbajú mi skvelé raňajky každé ráno a poraňajkové stretnutia s posádkou (teda s každým, kto práve nemal let) v reštaurácii pri lahodnom cappuccine a cigaretke. (Áno, v Belehrade, na rozdiel od štátov EÚ, sa stále fajčí veľa a všade – aj v uzavretých priestoroch.)

Belehrad je veľké mesto. Sivé. Ošumelé. Trochu chaotické. Po uliciach s vŕzgotom premávajú staré električky, aké v Bratislave dávno vyradili z obehu. Cítiť tu niekdajší komunizmus, pozostatky balkánskej vojny aj zaprášenú slávu bývalej Juhoslávie. Krásne historické budovy zdobia nepekné graffiti nápisy. Pochmúrna architektúra komunizmu ostro kontrastuje s pôvabným čarom historického centra. Neupravené chaotické ulice, zanedbané fasády a opustené, polorozpadnuté budovy. Čo sa na tomto meste dá milovať?

A predsa si ma Belehrad nakoniec získal. Začala som vnímať jeho neopakovateľnú atmosféru. Autenticitu. Aj Srbi sú takí – navonok neprístupní, zamračení, ale vysokí, krásni (otec Milly Jovovich bol Srb) a hrdí. A pod tvrdým obalom veľmi srdeční. Len ich treba „rozlúsknuť“. Je mi to sympatické – sympatickejšie než falošnosť, strojenosť a podlízavosť niektorých ázijských národov. Blízke. Aj Slováci sú takí. Nakoniec, sme z toho istého základu – Slovania. Hoci Srbi sú zároveň aj Balkánci, s divokejšou a horkejšou krvou.

A vôbec – čo dávajú Srbom do jedla, že sú všetci takí vysokí? Vybavujem si tri basketbalové víťazné tímy z poslednej olympiády: Američania, Francúzi, Srbi. V prvých dvoch tímoch sú prevažne hráči afrického pôvodu, Srbi sú všetci rýdzo slovanskí. Podľa môjho názoru sa na tomto kúsku sveta rodia tí najmužnejší a najpohľadnejší muži.

Okrem jedinečnej atmosféry a pohľadných mužov sa môže Belehrad pochváliť skvelou kuchyňou, v ktorej cítim nielen slovanské (ako od babičky), ale aj balkánske a turecké vplyvy. Odporúčam navštíviť napríklad tradičnú reštauráciu Zavičaj na pôvabnej ulici Skadarlija.

Skadarlija je asi najkrajšia a najmalebnejšia ulica celého Belehradu. Srdce mesta. Ale krásne dizajnové podniky a skryté poklady nájdete roztrúsené po celom meste. Skvelú grécku kuchyňu som si užila v tradičnej reštaurácii s krásnou záhradnou terasou – Mezestoran Dvorište. Stovarište Materijala je zase stará, rozpadnutá fabrika premenená na štýlovú pizzeriu s fakt dobrou pizzou. A mojím úplne najobľúbenejším podnikom so skvelým jedlom a dizajnom je Smokvica. Je to jedno z tých trendových miest v rušných bočných uličkách mesta, kam chodia mladí. Najlepšiu zmrzlinu majú zase v Sapore a v obľúbených prevádzkach s názvom Crna Ovca. Tam nájdete aj fakt nezvyčajné príchute a kombinácie. Koláčiky, ktoré sú umeleckým dielom, zas v cukrárni Mandarina Cake Shop.

Náš hotel sa nachádzal len kúsok od obchodného centra Galleria. Nablýskané miesto plné luxusných butikov a tip-top reštaurácií a kaviarní. Nachádza sa uprostred lokality, kde vo veľkom prebiehajú výstavby nových, moderných a zjavne drahých bytov. Aj Galleria Mall je drahý. Na Srbsko a ich priemernú mzdu – fakt drahý. Ale asi každá krajina má aj svoje zastúpenie v bohatých vrstvách. Inak, kto by tu nakupoval? Oplatí sa sem však prísť aj na obyčajnú prechádzku – je tu krásna pešia zóna popri rieke Dunaj so skvelou atmosférou a plnými terasami miestnych podnikov. Veľmi mi to pripomína našu bratislavskú Euroveu. Ešte aj ten Dunaj sedí.

Dobre sa prechádza aj okolo Belehradského hradu. V okolí je krásny park s panoramatickým výhľadom na mesto. V niektorých častiach sú porozkladané stoly so šachovými figúrkami – to mi zase pripomína New York. A v podhradí sa nachádzajú aj malebné tenisové kurty obklopené hustou zeleňou. Vyzerá to „posh“. Ktovie, kde trénuje Novak Djoković?

Najslávnejší Srb všetkých čias? Šarmantný tenista alebo za svojho času podceňovaný vizionár Nikola Tesla? Ten druhý má v Belehrade svoje múzeum. Okrem vystavených exponátov vám tu tím múzea naživo predvedie zopár interaktívnych experimentov z Teslovej dielne. A to robí toto múzeum zaujímavejším než iné.

Niekedy mi chýbaš, Belehrad.

Žiadne mesto na svete nemá lepší marketing než Paríž. Mesto svetiel, mesto lásky, mesto módy. Mesto croissantov, makroniek, palaciniek a francúzskych bagiet. Mesto zvonára Matky Božej. Mesto veľkých filozofických myšlienok. Mesto slobody, rovnosti a bratstva. Mesto z knižných románov a romantických filmov. Mesto z fotiek na Instagrame. Aký je však Paríž naozaj?

Niekto by mohol povedať, že Paríž už dávno nie je, čo býval, keď tu žili a tvorili veľkí umelci ako Victor Hugo, Claude Monet alebo Hemingway a tisícky ďalších. Dnes je toto mesto plné turistov a vábidiel, ako z turistov vylákať peniaze. Ulice sú plné prisťahovalcov zo severnej Afriky (z bývalých francúzskych kolónií) a reštaurácie predražené. Na druhej strane povesť najromantickejšieho mesta na svete nebude založená len na fantázii. Stále sem totiž za romantikou prichádzajú zamilované páry a muži si pod rozsvietenou Eiffelovkou kľakajú na koleno s prsteňom v ruke. Podľa mňa je Paríž mestom príbehov a múz. Vo vzduchu stále cítiť ducha La Belle Époque, ktorá sa tu šarmantne premiešava s vôňou kávy, čerstvého pečiva a cigariet ako dobre vyvážený francúzsky parfém. Nie je nič lepšie ako nasávať parížsku atmosféru. V poslednej dobe lietam do Paríža na vyžiadanie minimálne štyrikrát do mesiaca a s každou návštevou toto mesto ešte viac milujem. Už sa tu trochu začínam cítiť ako Parížanka a chcem vám toto mesto predstaviť tak, ako to žiaden bedeker nedokáže. Nasledujte moje kroky a Paríž si zamilujete…

La Tour Eiffel

Francúzska ikona Eiffelova veža získala meno po inžinierovi, ktorý ju nechal postaviť. Údajne ide o najnavštevovanejšiu pamiatku na celom svete! A hoci ju v jej začiatkoch v roku 1889 mnohí poprední umelci Paríža kritizovali pre jej dizajn, dnes si bez nej Paríž nevieme predstaviť. Veža má niečo do seba, obzvlášť keď sa rozsvieti. Každú celú hodinu po zotmení sa na pár minút začne celá trblietať a to je ten moment, keď chcete pod ňou stáť v iskrivých šatách a pripíjať si pohárikom šampanského. Rozhodne radím oželieť náročný výstup na vrchol veže a ešte náročnejšie čakanie v rade na lístky, radšej si sadnite to trávy v parku pod Eiffelovkou alebo na múrik na námestí Trocadero a pripite si na tento magický moment. Ak náhodou v kabelke žiadnu fľašu a poháre nenosíte, nič to. Určite sa pri vás čoskoro pristaví vynaliezavý predavač s chladiacim boxom, v ktorom nosí pivá, víno alebo šampanské aj s pohármi. Okolo Trocadera behá dosť takých, čo vycítili obchodný potenciál tohto miesta. Alebo sa na tento malý večierok dopredu pripravte, zbaľte si vlastný piknikový košík a usaďte sa na intímnejšom mieste ako je večne rušné Trocadero − na brehu rieky Seiny. 

Najlepšie miesta s výhľadom na Eiffelovku

Som si istá, že Trocadero s Eiffelovkou v pozadí ste už videli na tisíckach fotografií. Rozhodne ide o jednu z najpopulárnejších lokalít, kde máte Eiffelovku ako na dlani. Poznám však miesta so skvelým výhľadom na vežu, ktoré sú intímnejšie a viac parížske. Iba päť minút chôdze od Trocadera sa nachádza ulička s nemenej fotogenickým výhľadom a na rozdiel od preplneného námestia je ulica Avenue des Camoens v rezidenčnej časti mesta tichá a väčšinu dňa celkom prázdna. Určite si poznačte aj adresu − roh ulíc Rue de l’Université a Avenue de la Bourdonnais. Na konci ulice Rue de l’Université sa pred očami vynára Eiffelovka a to je tiež skvelý pohľad. Ďalšou takou adresou je Rue de Monttessuy. V Paríži sa aj tá najobyčajnejšia ulička môže stať perfektnou fotolokalitou. Ak sa cítite na prechádzku, môžete sa vydať až na ulicu Rue Saint-Dominique po roh ulice Boulevard de la Tour-Maubourg, kým nenarazíte na kaviareň Le Recrutement Cafe. Práve tu nájdete jedinečné miesto s pravou parížskou atmosférou ako zo starého filmu. Ulička je plná malých reštaurácií, bistier a kaviarní a pôsobí trochu ako malé mesto na vidieku. V pozadí však nechýba jasné poznávacie znamenie − Eiffelovka! 

Mosty ponad Seinu

Zaujímavý výhľad na Eiffelovku je aj z niektorého z mnohých mostov ponad Seinu. Podľa mňa najkrajší most zo všetkých je Pont de Alexandre III, ktorý stojí za prechádzku aj pre svoju vlastnú architektúru, nielen pre výhľad na Eiffelovku. Ďalším fotogenickým skvostom ponad rieku je most Pont de Bi-Hekeim, ktorý určite poznáte z mnohých filmov. Mne sa ako prvý vynára film Inception. Vo filme Now You See Me (Podfukári) sa tiež spomína most lásky a tajomstiev Pont des Arts. Kedysi tu na zábradlie zvykli zamilované páry vešať zámky, aby ich láska vydržala naveky, alebo aby tu uzamkli nejaké tajomstvo. Zámkov však už bolo na moste toľko, že sa museli natrvalo odstrániť. 

Notre Dame − Chrám Matky Božej

Jednou z najromantickejších lokalít v celom meste je podľa mňa okolie Notre Damu. A nielen pre silný príbeh Victora Huga. Keď okolie chrámu na jar celé rozkvitne naružovo, nechcete byť na inom mieste než sedieť v parku pod rozkvitnutou čerešňou a pozerať sa na Notre Dame. Toto miesto mám rada aj preto, že brehy rieky Seiny tu lemujú drobné stánky so starými plagátmi, platňami, knihami a časopismi a miestu pridávajú na nostalgickej atmosfére. A hneď na druhej strane brehu oproti chrámu sa nachádza moja najobľúbenejšia kaviareň a najpôvabnejšie kníhkupectvo v Paríži − Shakespeare and Co. Za rohom kníhkupectva sa nachádza veľmi fotogenická ulička, ktorej dominuje cukráreň Odette. Na tom istom ostrovčeku, na ktorom stojí aj Notre Dame, ale na jeho druhom konci, sa nachádza moje obľúbené miesto. Námestie Place Dauphine sa objavuje v mnohých filmoch. Je to presne to miesto z poslednej epizódy seriálu Sex v meste, keď umelec Aleksander Petrovsky zobral Carrie na malú prechádzku. Aj ja tu chodievam na rande so svojou láskou. Rada tu vysedávam na lavičke, pozorujem ľudí okolo a vychutnávam si môj obľúbený francúzsky zákusok − čokoládový éclair. 

Le Musée du Louvre

Druhou najnavštevovanejšou adresou v celom Paríži je rozhodne múzeum Louvre, ktoré ukrýva také poklady, ako záhadný úsmev Mony Lisy. Hovorí sa, že človek by potreboval aspoň tri mesiace, aby si dôkladne stihol pozrieť všetky vystavené diela. Na prvú návštevu toho najdôležitejšieho vám budú stačiť 3 – 4 hodiny. Rátajte však s dlhými radmi na lístky alebo si vstupenky kúpte online. Mňa dosť prekvapilo, aký maličký obraz Mony Lisy v skutočnosti je. Mnoho ľudí sa uskromní s potulovaním sa okolo sklenenej pyramídy, ktorá tvorí vchod do múzea, ale podľa mňa najslávnejšie múzeum na svete treba vidieť najmä zvnútra. Ak máte pod 26 rokov, môžete mnohé múzeá v Paríži vrátane Louvru navštevovať celkom zdarma. A každú prvú nedeľu v mesiaci je Deň múzeí, teda mnoho múzeí ponúka voľný vstup. Mám pre vás aj tip na super fotolokalitu: hneď oproti malej sklenenej pyramídy sa nachádza vchod do pasáže, ktorá ústi na ulicu Rue Rivoli. Postavte sa dovnútra pod oblúk a foťte.

Moment a lá Marilyn Monroe

Na ulici Rue Rivoli sa nachádzajú vetracie šachty, ktoré vám neposlušne nadvihnú sukničku, ak sa cez ne prejdete. Tu môžete napodobniť pôvabnú Marilyn Monroe vo filme z roku 1955 Seven Year Itch (Slamený vdovec). Podobná vetracia šachta sa nachádza aj pred slávnou budovou kabaretu Moulin Rouge a vytvára ešte nezbednejší efekt. 

Palais Royal

Z nejakých záhadných dôvodov sa v prekrásnych záhradách Jardin du Palais Royal, len kúsok cesty pešo od pyramídy, nefotí toľko ľudí ako okolo Louvru. Možno preto, že túto adresu nejde tak očividne vystopovať ako napríklad Notre Dame alebo Eiffelovku. Prekrásne záhrady sa skrývajú vo dvore kráľovského paláca Palais Royal, ktorý dnes slúži ako sídlo ústavnej rady. Vnútorné nádvorie zdobia čierno-biele pruhované stĺpy, čo je dielo modernej tvorby umelca Daniela Burena. Okrem toho na tejto adrese pod majestátnymi arkádami nájdete aj niekoľko vychýrených kaviarní a reštaurácií, ktorých otvorené terasy ústia do parku, kde Parížania hrávajú petang. Špeciálne odporúčam navštíviť toto miesto na jar, keď tu rozkvitnú čerešne, magnólie, ruže a narcisy. Zájdite do kaviarne Kitsune, ktorá sa nachádza presne pod arkádami, a potom si v parku na lavičke vychutnajte svoje matcha latte. 

Parížske parky

Paríž je plný krásnych zelených parkov a Parížania si ich vedia užívať. Keď sa počas krásneho slnečného dňa ocitnete napríklad v parku Jardin des Tuileries (neďaleko od Louvru), všetky zelené stoličky budú zhromaždené okolo fontány. Parížania sa tu budú chladiť, čítať si, kŕmiť holuby alebo len tak klábosiť so zmrzlinou v ruke. Mne sa ešte viac páči park Jardin du Luxembourg, kde sa nachádza aj pôvabná fontána Mediciovcov z roku 1620. 

Montmartre

Žiadne miesto v Paríži nemá taký bohémsky šarm ako táto štvrť okolo kopca Montmartre a Baziliky Sacré Coeur. Pôvodne šlo o samostatnú obec, ktorá bola k mestu pripojená v roku 1860 ako 18. obvod. Na vrchol vedie lanovka alebo 222 schodov. Pod bazilikou nájdete tradičný kolotoč a na ulici Rue des Trois Frères stojí stará fotobúdka, ktorá sa stala inšpiráciou mnohých influencerov na Instagrame. Veľmi fotogenický je aj topiaci sa dom. V skutočnosti však nejde o žiaden paradox v architektúre, ale len o optický klam. Keď si sadnete na schody pod bazilikou, aby ste sa pokochali výhľadom na Paríž, obzrite sa po svojej pravej ruke a za trávnatým kopcom zbadáte krémovo-červený dom. Nakloňte trochu foťák a zrazu dom na fotke začne stáť celkom nakrivo. 

Ružový dom

Osobne milujem túlať sa uličkami v okolí Montmartre, ktoré sú plné reštaurácií, kaviarní a obchodov s obrazmi. Od konca 18. storočia až po dnešok je táto štvrť miestom bohémov, básnikov a umelcov. Dodnes tu majú maliari rozložené svoje stojany a maľujú portréty okoloidúcich turistov, čo má slúžiť ako pripomienka toho, čím toto miesto kedysi bolo. Práve na tejto adrese začiatkom 20. storočia žili a tvorili umelci, ako Pablo Picasso alebo Amadeo Modigliani. Neďaleko námestia dokonca stojí múzeum venované Salvatorovi Dalímu. Hoci reštaurácie v okolí sú značne predražené, majú atmosféru, za akú sa oplatí priplatiť. Mnohé podniky v Paríži v okolí Monmartre i Notre Dame fungujú na princípe denného menu. Za cenu okolo 16 eur si môžete z dennej ponuky vyskladať menu s tromi chodmi a to sa celkom oplatí. Francúzi by nakoniec nikdy neopustili stôl bez toho, aby jedlo nezakončili vínom, dezertom alebo syrom! Jedným z najfotografovanejších domov v celom Montmartre je La Maison Rose (Ružový dom). Okrem toho, že je to fotogenická stavba a dobrá reštaurácia, je to dom s legendou. Hovorí sa, že pôvodnou majiteľkou domu bola jedna z Picassových modeliek a mileniek, ktorá údajne pózovala a zohrievala posteľ aj iným maliarom. A možno aj bola pravým dôvodom, prečo maliar Casagema spáchal samovraždu. 

Pink Mama

V blízkosti Montmartre, prakticky na zastávke metra, teda na adrese Le Refuge des Fondus, je ďalšie veľmi fotogenické miesto. Potom už však odporúčam vydať sa dole ulicou smerom k Moulin Rouge. Na kraji ulice oproti kabaretu totiž stojí reštaurácia, ktorú musíte navštíviť. Dôvodom je nielen výnimočná talianska kuchyňa, ale aj inšpiratívne priestory reštaurácie. Točité schodisko, vysoké okná a množstvo obrazov na stenách. Talianska kuchyňa a francúzsky dizajn je skvelá kombinácia. Reštauráciu spoznáte ľahko aj zvonku, nachádza sa vo vysokej ružovej budove. Pink Mama je natoľko populárna, že rezervácie neprijíma, aby dala šancu každému. Ak chcete získať miesto pri dobrom stole, musíte si vystáť dlhý rad. Približne 45 minút pred siedmou, kedy sa reštaurácia otvára, už na ulici vyčkáva množstvo ľudí. Našťastie reštaurácia má päť poschodí a rad sa po otvorení posúva celkom rýchlo. Jedlo nie je na parížske pomery vôbec drahé, ale zato veľmi lahodné. 

Múzeum Gustava Moreaua 

Nie som veľmi vymetač múzeí, ale jedno múzeum v Paríži ma nesmierne baví. Musée Gustave-Moreau, ktoré je zasvätené, tak ako prezrádza názov, symbolistickému maliarovi Gustavovi Moreauovi. V dome č. 14 na ulici Rue de La Rochefoucauld si raz zriadil svoj ateliér Moreauov učiteľ Francois-Édouard Picot, od ktorého dom kúpili Moreauovi rodičia pre svojho syna v roku 1852. Gustave Moreau tu žil a pracoval až do svojej smrti roku 1898. Rok predtým napísal závet, v ktorom dom aj so všetkými svojimi obrazmi odkázal štátu, aby uchoval svoju zbierku v celistvosti. A tak v roku 1903 bol Gustavov dom pretvorený na múzeum. Fascinujúce je predovšetkým najvyššie poschodie s vysokými stropmi, kde okolo točitého schodiska visia obrovské detailné maľby. 

Parížský Notting Hill

Aj Paríž má svoj Nothing Hill, teda veľmi fotogenickú ulicu s pestrofarebnými domami a mačacou dlažbou.Volá sa Rue Crémieux a nachádza sa v 12. obvode Paríža. Je to hotový raj blogerov, pretože domy majú farebné fasády podobne ako napríklad domy na talianskom ostrovčeku Burano. Autá sem navyše majú zakázaný vjazd. Nehrozí, že fotku naruší nejaký dopravný prostriedok. 

Monetove záhrady v Giverny

A keď sa už z centra Paríža pomaly vzďaľujeme, poďme po stopách umelcov ešte ďalej. Neďaleko od Paríža stojí malebná dedinka Giverny, v ktorej žil a tvoril veľký impresionista Claude Monet. Umelec najradšej maľoval vlastnú záhradu a tá záhrada z jeho slávnych obrazov dodnes existuje! Ak máte radi francúzsky vidiek, rozkvitnuté záhrady, denné snenie a umenie, potom Monetove záhrady nemôžete vynechať. Toto rozprávkové miesto sa navyše nachádza len necelú hodinu cesty vlakom od Paríža. Život je umenie a Claude Monet tomu dobre rozumel. Tak ako bol invenčný vo svojej maliarskej tvorbe, bol vynaliezavý aj v záhradkárčení. Vášnivý záhradkár tak pretvoril svoj pozemok na ďalšie umelecké dielo, ktoré je dnes druhým najnavštevovanejším miestom v celej Normandii, hneď po zámku Mont Saint-Michel. Nielenže vo svojich záhradách našiel nekonečnú studňu inšpirácie pre svoju tvorbu, záhrady samy sa stali obdivovaným druhom umenia. Svoju krásu ukazujú každý rok a svoju tvár dômyselne menia podľa aktuálnej sezóny. Aj tu vidno, aký mal maliar zmysel pre detail, perspektívu a estetiku. 

Lekná z obrazov

V roku 1983 Monet získal pozemok, ktorý sa tiahne pozdĺž cesty z Clos-Normand a premenil ho na japonskú záhradu s jazerom uprostred tak, že odklonil tok miestneho potoka. Monet bol priam fascinovaný japonskou kultúrou, čo sa odráža aj v jeho záhrade. Nechýbajú tu bambusové stromy a ďalšie orientálne rastliny, cez jazero vedie mostík v japonskom štýle a na vode plávajú lekná. Tie lekná, ktoré Moneta tak preslávili. Okrem záhrad môžete navštíviť aj dom, v ktorom Monet žil spolu so svojimi deťmi a milovanou ženou Alice. V pôvodnom ružovom dome visia niektoré Monetove obrazy a nájdete tu aj umelcovu zbierku japonského umenia. Na chvíľu sa ocitnete v celkom inej dobe.

Ako sa do Monetových záhrad dostať

Monetove záhrady sú zvyčajne otvorené každý deň od 9.30 do 18.00 hod. v období od 22. marca do 1. novembra. Každé ročné obdobie záhrady prekvapia niečím iným, podľa toho, ktoré kvety začnú kvitnúť. Najkrajší pohľad je na jar a na začiatku leta. Vstupné stojí 9,50 eura a múzeum sa rýchlo plní. Ak sa chcete vyhnúť tlačeniaciam, príďte skoro ráno a lístky si kúpte vopred online. A ako sa sem vlastne dostať? Je to len 45 minút cesty vlakom SNCF, ktorý pravidelne vyráža zo stanice Gare Saint-Lazare. Lístok na vlak stojí od 10 do 16 eur za cestu jedným smerom. Z vlaku vystúpite na stanici Vernon, kde vás rovno pred stanicou bude čakať výletný vláčik alebo autobus, ktorý vás za ďalších 8 eur (obojsmerný lístok) odvezie až do Giverny. Podľa môjho názoru vláčikom je to väčšia zábava, pretože vás prevezie malou okružnou jazdou po mestečku Giverny. Harmonogram kyvadlovej dopravy do Giverny je prispôsobený príchodom a odchodom vlakov z Paríža.

Zámok Versailles

Keď budete v Paríži a Eiffelovka sa vám zunuje, nasadnite na vlak a vyberte sa objavovať vzdialenejšie zákutia. Château de Versailles bol hlavným kráľovským sídlom od čias kráľa Ľudovíta XIV. od roku 1682 až po vypuknutie Francúzskej revolúcie. Zámok je nepochybne miestom mnohých príbehov, ale aj miestom masy ľudí. Úprimne, nikdy som nevidela preplnenejšie miesto než je zámok vo Versailles. Vraví sa, že ide o najnavštevovanejšiu pamiatku v Paríži – hneď po Eiffelovke a múzeu Louvre. A aj keď sa sem vyberiete skoro ráno a lístky si prezieravo kúpite vopred online, davom ľudí a nekonečným radom sa úplne nevyhnete. Jeden dlhý rad na lístky síce môžete preskočiť, ale ešte vás čaká rad pred bezpečnostnými kontrolami. Mne sa podarí zamotať sa medzi skupinku turistov v špeciálnom rade a dovnútra sa dostanem o čosi skôr a ešte sa mi ujde aj niečo z odborného výkladu. Môžete dlhé rady preskočiť úplne, a to tak, že si vystačíte len s návštevou versaillských záhrad. Ale potom by ste nevideli nádhernú zrkadlovú sálu (Hall of Mirrors) alebo galériu vojen (Gallery of Battles), ktoré odkazujú na veľkoleposť staviteľa Ľudovíta XIV. Obzvlášť zaujímavé je rekreačné sídlo Márie Antoinetty Queens Hamlet v strede parku. A ako sa do Versailles dostať? Úplne jednoducho, po žltej dráhe parížskych mestských vlakov RER.

Milujem Paríž, dni presedené v parku Jardin des Tuileries s knižkou v ruke, večere v niektorej z miestnych kaviarní strávené pozorovaním ľudí na ulici a popíjaním červeného vína. A potom sa presuniem do džezového baru. Jedným z najlepších džez barov v Paríži je pomerne nenápadný bar Le Baiser Salé. Vždy si tu vypočujem kvalitnú hudbu a pritom sa zoznámim so zaujímavými ľuďmi Paríža…

Hneď ako som zistila, že z môjho domovského mesta Bratislava existujú lacné priame lety Ryanair na Maltu, nemala som už žiadnu výhovorku, prečo tam nevycestovať. Malta je ľahko dostupná, cenovo prijateľná a nesmierne krásna destinácia – ideálna, ak si chcete predĺžiť leto alebo si dopriať slnečný jarný únik. Jedno odporúčanie však mám: necestujte sem uprostred leta. Je tam extrémne teplo a veľmi veľa turistov.

1. Popeye Village & Anchor Bay

Na prvú noc sme si rezervovali hotel v blízkosti Popeye Village – hlavne preto, že toto miesto bolo už dlho na mojom bucket liste. Pôvodne som chcela prenajať auto a ostrov preskúmať sama, no rýchlo sme zistili, že verejná autobusová doprava na Malte funguje prekvapivo dobre. Všetky hlavné miesta sú výborne prepojené, doprava je lacná a navyše oveľa jednoduchšia, najmä ak máte obavy z jazdy na „opačnej“ strane cesty – na Malte sa jazdí po ľavej strane vozovky, rovnako ako vo Veľkej Británii.

Naším prvým cieľom bola, samozrejme, Popeye Village. Táto očarujúca, farebná rybárska dedinka sa nachádza v nádhernej Anchor Bay a bola pôvodne postavená ako filmová kulisa pre muzikál Pepek námornik z roku 1980. Dnes funguje ako múzeum pod holým nebom – no tým najväčším čarom je výhľad. Dramatické útesy, tyrkysová voda a farebné drevené domčeky spolu vytvárajú rozprávkovú scenériu.

Keďže náš hotel nebol ďaleko, rozhodli sme sa ísť skoro ráno pešo cez surovú, nedotknutú krajinu. Trochu sme však podcenili silu májového slnka a v čase, keď sme dorazili do Popeye Village, sme už boli poriadne spálení. Napriek tomu nás po dvoch hodinách chôdze čakal dychberúci výhľad, ktorý stál za každú kvapku potu.

Najlepším prekvapením bolo, že priamo v Popeye Village sa nachádza malá skrytá pláž s kamennou plošinou a ležadlami. Krištáľovo čistá voda, trochu tieňa a studené pivo (áno, je tam malá reštaurácia priamo na pláži!) boli presne to, čo sme po túre potrebovali. Plány na zvyšok dňa sme okamžite zmenili a zostali sme pri mori až do večera, kedy sme sa verejnou dopravou vrátili späť do hotela – unavení, spokojní a dokonale zrelaxovaní.

2. Blue Lagoon & ostrov Comino

Na druhý deň nás čakalo ďalšie úžasné miesto – Blue Lagoon na ostrove Comino. Dostať sa tam dá len loďou, ktorú je potrebné si vopred rezervovať. Lístok zvyčajne zahŕňa cestu tam aj späť a tiež návštevu prírodných morských jaskýň počas návratu. Lode sú pomerne malé (zvyčajne do desať osôb), takže si výhľady vychutnáte v príjemnej atmosfére. Máme šťastie, že čln na Camino Island odchádza aj priamo spred našeho hotela.

Pláž Blue Lagoon je jednoducho nádherná. Farba vody je taká modrá, až pôsobí neskutočne. V okolí je množstvo stánkov s jedlom a nápojmi, takže počas dňa nebudete hladní ani smädní. Treba však počítať s tým, že samotná pláž je veľmi malá a rýchlo sa zaplní. Na skalách sú rozmiestnené ležadlá so slnečníkmi, ktoré si môžete prenajať na celý deň.

Napriek tomu neodporúčam stráviť celý čas len ležaním. Určite sa prejdite po ostrove – Comino je pokojné, divoké a neuveriteľne krásne miesto, ktoré stojí za objavovanie.

3. Valletta – hlavné mesto Malty

Na ďalší deň sme sa presunuli na tretie must-visit miesto na Malte – do hlavného mesta Valletta. Opäť sme využili verejnú autobusovú dopravu, ktorá je naozaj veľmi jednoduchá a pohodlná. 

Valletta je historické mesto pri mori s nádhernými výhľadmi, úzkymi kamennými uličkami, množstvom fotogenických zákutí, útulnými reštauráciami a malými kaviarňami či zmrzlinárňami. Mali sme šťastie, že sme našli roztomilý apartmán so samoobslužným check-inom priamo v centre starého mesta. A ten najlepší detail? Balkón v štýle Rómea a Júlie s výhľadom priamo na ulicu – maximálne autentické. Uložte si túto adresu – Jean de Valette Boutique Living. 

A čo robiť vo Vallette? Jednoducho sa túlať a nechať sa stratiť v spleti úzkych uličiek. Doprajte si zmrzlinu, frappuccino, Aperol Spritz alebo čokoľvek, na čo máte chuť. Vychutnajte si atmosféru. Po večeroch mesto doslova ožíva – ulice sú plné ľudí a živá hudba znie takmer na každom rohu.

Ak máte radi zdravé jedlo, určite sa zastavte v bistre Soul Food Valletta, ktoré sme objavili úplnou náhodou pri prechádzke mestom. A práve o tom je Valletta – na skvelé miesta tu natrafíte vtedy, keď to najmenej čakáte.

Na svete je toľko krásnych miest a žien a toľko dobrého vína a jedla, že márni čas ten, kto jeho krásy a chute nespoznáva. Taký človek nežije naplno. Taliani by vám o tom vedeli rozprávať.

Podľa mňa to najkrajšie z Talianska sa ukrýva v časti zvanej Kampánia na Amalfitánskom pobreží, ktoré sa tiahne na juh od Neapola. Za pravdu mi dajú všetci svetovo známi influenceri, ktorí by vo svete sociálnych sietí neznamenali nič, keby na svojom účte nemali aspoň jednu fotku z Positana. Mnohé osobnosti si na skalnatom pobreží nechali medzi citrónovníkmi postaviť svoje vily – patrí k nim napríklad aj Sophia Loren. A medzi Talianmi koluje múdrosť: Ak chcete, aby sa do vás dievča naozaj zamilovalo, vezmite ho do Positana. Ja som sa do tohto miesta zamilovala dávno predtým, než sa z neho stala najfotografovanejšia destinácia na Instagrame. Je čas starú lásku oprášiť…

Prázdne Positano?

V roku covidu, len čo sa Taliansko spamätá z tvrdého úderu prvej vlny a na leto opäť turistom otvorí hranice, beriem si neplatené voľno a s kamarátkou pred prísnymi opatreniami utekáme na zaslúženú dovolenku. Hoci Positano má len jednu maličkú štrkovitú pláž a izby aj v tom najluxusnejšom hoteli sú hrozne malé, ide o nekresťansky drahú destináciu. Ale aj napriek vysokým cenám je to tu večne natrieskané, najmä v lete. Pandémia však výrazne zrazila ceny dole a i turistov prvý rok značne ubudlo. Ideálny čas využiť príležitosť a konečne sa po rokoch vrátiť do milovaného mesta. Taká možnosť sa už viackrát nemusí naskytnúť… Viem, že neskôr zase pôjdu ceny hore. Riešením by mohlo byť cestovanie mimo sezóny. Nebojte sa ani októbra. My sa sem vyberáme prvý októbrový týždeň a počasie máme perfektné, príjemné a slnečné. Navečer sa síce trošku ochladí a jeden deň i zaprší, ale inak je perfektne. I voda v mori je po horúcom lete príjemná. 

DEŇ PRVÝ

Neapol a pizza 

Najbližšie medzinárodné letisko k Positanu je v Neapole a odtiaľ odporúčam objednať si privátny transfer aj so šoférom, ktorý vás pohodlne odvezie do hotela. Požičať si malé talianske autíčko, ako je napríklad Fiat 500, je síce romantické ako z filmu, ale neskôr budete narážať na samé problémy s parkovaním. A talianska Vespa vám zase neodvezie všetky tie kufre. Ak máte dosť času, pokojne sa na pol dňa zastavte aj v Neapole. Neapol má síce povesť nebezpečného špinavého mesta plného mafiánov, no k dispozícii je aj pár lákadiel: Vezuv, jediná činná sopka v Európe, podzemné mesto a predovšetkým najlepšia pizza v celom Taliansku. Veď práve v Neapole sa pizza zrodila. Kalo50 patrí medzi šesť pizzerií na svete, ktoré odporúča i Michelinský sprievodca, a údajne ide o najlepšiu pizzu v celom Neapole. Trúfam si však povedať, že nikde v Neapole nenatrafíte na zlú pizzu, dokonca ani vtedy, ak si ju kúpite na ulici. 

Less regretti, more spaghetti

Po hodine a pol cesty serpentínami s dychberúcimi výhľadmi dorazíme do Positana a ubytujeme sa v hoteli Marincanto, ktorý môžem vrelo odporúčať. V ušiach mi znie zvuk vĺn narážajúcich na skaly. Tak ako celé mestečko, aj tento hotel je vtesaný do skál nad morom. Positano má skrátka nezameniteľnú architektúru. Všade samé romantické zátoky, skalné útesy, úzke terasovité uličky, kaviarničky a taverny s deluxe výhľadmi a s vôňou citrónovníkov. Na mesto padá tma a na nás hlad. A tak v hotelovej reštaurácii začíname našu uhľohydrátovú „diétu“. A bez výčitiek svedomia. Pretože v Taliansku sa kalórie nerátajú. Veď ako môžete vynechať neapolskú pizzu, byvoliu mozzarellu z Kampánie, špagety s mäsovými guľkami alebo amalfitánske limoncello (sladký citrónový likér)? A ako si poradiť s kilami navyše? Tak ako radí Julia Roberts vo filme Jedz, modli sa miluj: „Dnes si užiješ svoju porciu uhľohydrátov a zajtra si skrátka kúpiš o číslo väčšie džínsy. “

DEŇ DRUHÝ

Na pláži

Hneď po raňajkách utekáme na pláž užiť si slniečko. Náš hotel ma svoju privátnu mini pláž, čo je dobre, lebo jediná verejná pláž Positana − Spiaggia Grande je obvykle plná ľudí. Nie však počas covidového obdobia na začiatku októbra. Na našu pláž vedie neskutočne veľa strmých točitých schodov dole a ja už presne viem, kde budeme spaľovať všetky tie cestoviny, pizze a tiramisové poháre. Na schodoch terasovitých uličiek Positana. Potom, ako sa vykúpeme v mori a vysušíme, vyberieme sa objavovať strmé uličky tohto romantického mesta. 

Spiaggia Grande − najfotogenickejšie miesto Positana

Positano má vlastne len jednu pláž a tá je zároveň najfotografovanejším miestom celého Amalfitánskeho pobrežia. Žlté a červené slnečníky krásne kontrastujú s modrým morom a farebnými domčekmi v pozadí. Najlepšie fotky zachytíte z vody, respektíve z loďky. Aby ste sa vyhli húfom ľudí, vyberte sa na pláž hneď zrána, keď ostatní ešte vstrebávajú histamíny z vína a syra predošlého večera. Na konci pláže smerom k skrytej pláži hotela Merincanto narazíte na točité schody k reštaurácii Rada. A to je ďalšie fotogenické miesto. Odtiaľ sa smerom do mesta tiahne promenáda, ktorú lemujú pruhované červeno-biele alebo modro-biele prezliekacie kabínky. Potom zahnete po schodoch hore smerom ku kostolu a ste v centre mestečka. Neunikne vám slávna reštaurácia Buca di Bacco, ktorá dokonca pravidelne organizuje hodiny varenia talianskych špecialít. Nám sa do varenia veľmi nechce, ale na pizzu sa nám už slinky zbiehajú.

Amalfitánska keramika

Tam, kde sa zbiehajú dve hlavné pešie uličky Piazza Dei Mulini a Via Cristoforo Colombo, stojí Villa Delli − ďalšie ikonické miesto Positana. Uličky okolo Katedrály Nanebovzatia Panny Márie zase hrajú všetkými farbami vďaka vystavenej tradičnej keramike. Miskám s citrónovým motívom sa nedá odolať. Ani málo miesta v kufri nie je výhovorka, pretože predavači vám tovar ochotne nechajú poslať domov. Už sa vidím, ako v citrónovej zásterke a so šatkou na hlave miešam vo veľkej farebnej mise bolonské špagety… Možno sa prihlásim aj na tú hodinu varenia…

DEŇ TRETÍ

Bellini u Blacka

Na tretí deň nám celý deň prší, ale náladu nám to nepokazí, lebo Positano je krásne, aj keď je náladové. Okrem toho sa k nám dnes pridala ďalšia kamarátka. Prakticky celý deň ochutnávame miestne špeciality. Na tento plán je ako stvorená reštaurácia na pláži zvaná Chez Black. Je povestná pizzou v tvare srdca a skvelým domácim jedlom. Popíjame bellini (šampanské s broskyňovým pyré) a pozorujeme loďky v zátoke. Okrem Chez Black je tu v Positane ešte jeden skvost. Nie je možné, aby ste nepočuli o hoteli Le Sirenuse, ktorý sa chváli najlepším výhľadom na Positano. Výhľad si môžete vychutnať, len ak máte v hoteli rezerváciu, ale riešením je tiež návšteva miestneho baru Franco’s bar. Žeby sme si dali ďalšie bellini?

DEŇ ŠTVRTÝ

Capri − citróny a luxus

Na ďalší deň nám počasie opäť praje, a tak neváhame a vyberieme sa na malý výlet na ostrov Capri. Najprv sa trajektom odvezieme na ostrov, kde si hneď v prístave na pár hodín za 150 eur prenajmeme čln aj s kapitánom. Capri totiž najlepšie pochopíte, ak sa člnom vydáte na malý poznávací výlet okolo ostrova. Známa nám odporučila využiť služby Capri Whales Boat Tour. Ak budete mať šťastie, okolo ostrova vás povedie sympatický starý pán ako zo starého talianskeho filmu. Našu loď síce riadi mladý Marco (asi vnuk) a nie starý harcovník, na ktorého sme sa tešili, ale i tak si výlet fantasticky užijeme. Marco nás vodí okolo rôznych jaskýň a skalnatých útvarov a krištáľová voda má neskutočne tyrkysovú farbu. Jaskyňa Blue Grotto sa na miestach, kde padajú slnečné lúče, trbliece ako diamant. Na jednom mieste zakotvíme a skočíme si do vody. Úplná fantázia! V diaľke dokonca zbadáme parkovať obrovskú jachtu aj s prístávacou plošinou pre helikoptéru. Žeby loď Jamesa Bonda? Naši susedia celkom jasne prezrádzajú, aký typ ľudí tento malý ostrov priťahuje. Po výlete pokračujeme v poznávaní po súši. Do centra diania sa z prístavu musíme odviezť lanovkou. Lístky kúpime v trafike. Tam hore na nás čakajú ďalšie neskutočné výhľady, romantické uličky, honosné vily a butiky s najluxusnejšími značkami. V uličke La Piazzetta plnej kaviarničiek sa pri silnom talianskom presse dobre nasáva atmosféra. Mám pocit, že na Capri je všetko žlté: žlté sviečky, žltá čokoláda, žlté cukríky, mandle namočené v žltej poleve, žlté limoncello a predovšetkým žlté citróny. Aj keď to, čo sa urodí v Kampánii, skôr pripomína atrapy z PVC alebo černobyľskú odrodu, také sú gigantické. Typické sú aj takzvané Capri sandálky, ktoré vám tu na mieru ušijú za 20 minút. 

Punta Tragara

Výlet na Capri zakončíme v hoteli Punta Tragara, kde Eisenhower s Churchillom v čase zúriacej druhej svetovej vojny rozhodovali o budúcnosti sveta. Nuž, ideálne miesto pre veľké rozhodnutia. Hotel má rozhodne najlepší výhľad na celom Capri. A keďže noc v hoteli by nás vyšla na minimálne 700 eur, uskromníme sa tým, že si aspoň v reštaurácii pri bazéne vychutnáme drink a olivy.

DEŇ PIATY

V okolí Positana

Predposledný deň v Poistane sa vyberieme poznávať jeho nemenej krásne okolie. Len pár minút cesty od centra Positana stojí 5-hviezdičkový historický hotel II San Pietro di Positano, v ktorom sa nachádza reštaurácia ocenená Michelinovou hviezdou. Lavičky na terase hotela vykladané farebnými keramickými kachličkami sú poznávacím znamením. Za návštevu stojí aj idylická dedinka plná farieb Vietri sul Mare. Na ceste medzi Positanom a Villou Treville narazíte na ikonické auto s ovocím. Ďalšie super miesto na perfektnú fotku. Nás však láka najmä mestečko Ravello, kam máme namierené. Pôvabné mestečko leží v kopcoch takmer 400 m nad Amalfitánskym pobrežím v provincii Salerno a má aj svoje miesto na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Prenajmeme si auto aj so šoférom a po ceste do Ravella prechádzame okolo ďalších ikonických miest. Medzi mestečkami Praiano a Conca dei Marini si nechávame zastaviť na moste ponad Fjord Furore. Rýchlo sa rozbehneme dolu schodmi, aby sme si mohli odfotiť jednu z najslávnejších pláží medzi skalami. Druhýkrát zastavujeme pred malou továrničkou s keramikou a z okien sa vykláňame, aj keď prechádzame okolo pláže v meste Amalfi. 

Ravello a Villa Cimbrone

Po približne hodine cesty dorazíme do Ravella. So šoférom sa dohodneme, že nás počká na parkovisku, a my sa vyberieme po ďalších schodoch do centra Ravella. Ravello má celkom inú atmosféru než napríklad Positano. Celkom chápem, prečo si toto malebné miesto v minulosti obľúbili takí umelci, ako Giovanni Boccaccio, Joan Miró, Greta Garbo alebo Richard Wagner. Každý rok v letných mesiacoch mestečko hostí hudobný festival, ktorý svoju tradíciu začal už v roku 1953 na počesť skladateľa Richarda Wagnera. Film Poraz diabla (Beat the Devil) z toho istého roku sa takisto natáčal v Ravelle a zahrala si v ňom fenomenálna Gina Lollobrigida. Jedna zo scén sa odohráva aj na nekonečnej terase Terrazza dell’Infinito vo Ville Cimbrone. 

Terasa s nekonečným výhľadom

Záhrady Villy Cimbrone sú naším hlavným cieľom, i keď aj samotná cesta naprieč pôvabnými uličkami Ravella má svoje čaro. Záhrady nám však svojou krásou celkom vyrazia dych. Vstupné do vily stojí 7 eur, no návšteva je hodná každého centu. Síce sme sa sem vybrali až na západ slnka, teraz ľutujeme, že máme do zatváracích hodín tak málo času. V záhradách ako z rozprávky sa dá krásne stratiť. Rezidenciu z 12. storočia aj so záhradami začiatkom 20. storočia kúpil a nechal zrenovovať anglický cestovateľ Lord Grimthorpe, ktorý si sem prišiel liečiť zlomené srdce a depresiu potom, čo zomrela jeho drahá manželka. Terasa so súsoším, ktorá dostala názov vďaka svojim nekonečným výhľadom, nás dostane najviac. Vo farbách zapadajúceho slnka má toto miesto atmosféru ako z iného sveta. 

Villa Maria

Po ceste z Villy Cimbrone dole do mesta nás zaujme romanticky rozsvietená terasa ďalšieho impozantného dobového miesta, ktorým je Villa Maria. Villa Maria slúži ako hotel i reštaurácia a my sa rozhodneme, že poslednú večeru si dáme práve tu. Usadíme sa k stolu s prekrásnym výhľadom na zvlnené kopce a asi naposledy po dobu nasledujúcich týždňov (kým zase nezhodíme nabraté kilá) sa púšťame do talianskych pokrmov a vína. A keďže Amalfi je povestné svojimi citrónmi, objednám si Linguine al Limone a ako dezert Lemon delight…

Ak vám na ceste späť ostane čas…

Predtým než sa vrátite na letisko a odletíte domov, skúste si vyhradiť čas na starobylé Pompeje. Na Pompeje vraj človek musí byť čerstvý, areál je obrovský! Úžasný dôkaz dôvtipu ľudí, ktorých v roku 79 n. l. pochoval Vezuv. Mesto, ktoré kedysi obývalo 20-tisíc ľudí, bolo pod šesťmetrovou vrstvou popola skryté stovky rokov, dnes sa tu môžete voľne prechádzať a znovu a znovu padať od úžasu. Všetko tu malo svoj význam a funkciu. Divadlá, uličky, trhovisko, taverny, fabriky na olivový olej, obytné domy, záhrady, parky, kúpele, všetko ostalo zakonzervované na večnosť. Akoby mesto čakalo, kedy príde dobrá víla, čo zruší kliatbu. V jednej z mnohých uličiek je však stále rušno aj po 2 000 rokoch, aj mimo hlavnej sezóny. Je to presne tá, ktorá vedie do niekdajšieho nevestinca, kde steny zdobí maľovaná ponuka. Moje kamarátky skôr než nástenná kámasútra zaujala socha vypracovaného Apolóna. Bohužiaľ len zozadu… Vraj preto, že to nebol Talian, zavtipkoval sprievodca. 

Praha. Ale počula som aj pomenovanie ‘Amsterdam východnej Európy’. Lenže prečo porovnávať Prahu s Amsterdamom? Praha je predsa oveľa lepšia!

Osobne považujem Prahu za veľmi spirituálne mesto, s bohémskou, trochu ‘hippie’ atmosférou, kde sa bohatá história, kultúra a zachované tradície stretávajú s voľnomyšlienkárstvom, moderným pokrokom, umením a krásnou prírodou. Kedysi sa Českej Republike zvyklo hovoriť Bohemia – pravdepodobne pre jej nesporne bohémskeho ducha.

Praha je jednoznačne liberálne mesto. A hoci tu marihuana zatiaľ nebola zlegalizovaná, prechovávanie malého množstva sa dekriminalizovalo. Ak si svoj joint zapálite hoci aj rovno na hlavnej výhliadke pod Pražským hradom, pretože si hodláte vychutnať oboje – výhľad aj cigaretu – nikto vás v tom nezastaví. Dokonca aj ostatné drogy v malom množstve sú tu celkom tolerované a prehliadané, najmä v okolí populárnych nočných klubov. Avšak, narozdiel od Amsterdamu, ceny sú v Prahe priam neporovnateľne nižšie. Za jedlo, ubytovanie a dokonca i zábavu tu utratíte o polovicu menej než hocikde inde na západe. A verte mi, na kvalite sa to nijako neodráža. Niet divu, že turisti z celého sveta sem prichádzajú nielen za poznávaním, ale i za zábavou a vychýrene najlepším pivom na svete… 

V mnohých drobných obchodíkoch s liehovinami a suvenírmi (a ázijskými predavačmi za pultom) v centre mesta môžete nájsť povestné fľaštičky zeleného Absintu (s 50-80 % obsahom alkoholu) spolu s produktami marihuany. Všetky tieto vychytávky sú však legálne, a teda nepravé. Ide skôr o suveníry pre turistov, než omámne látky. Ak túžite po niečom poriadnom, musíte sa popýtať u dílerov na ulici. Ľahko ich nájdete v blízkosti populárnych nočných klubov. Niektoré takéto obchodíky na Žižkove však ukrývajú aj podpultový tovar, napríklad šialené huby. Jeden z takýchto obchodíkov stojí neďaleko električkovej zastávky Lipanská – nemôžem napísať kde presne, ale nebude to ťažké nájsť. Iba sa trúfalo opýtajte, že hľadáte šampióny… 🙂 Takisto viem o jednom ukrytom mieste, kde si môžete nie len kúpiť poriadnu trávu, ale i ušúľať svoju cigaretu a celé to spláchnuť dobrým českým pivom. Môj priateľ našiel toto miesto celkom náhodou, keď som ho nechala na hoteli samého a odišla som na stretko s mojou mamou. Malo by to byť niekde na Ulici Seifertova, neďaleko od hotela Ariston & Ariston Patio. Z vonku to však nijako nepripomína krčmu, ale naopak, je tam dokonca nápis na dverách, že nezamestnaní majú vstup zakázaný. Skúste to a užite si. 🙂 Alebo ako by povedal môj priateľ, najlepšou vstupenkou je nadviazanie priateľstva s niekým, kto vyzerá na to, že takéto miesta pozná. 

…je bezpochyby to české! Dokonca populárny Budweiser bol pôvodne vyvinutý podľa originálnej českej receptúry (Budvar), ale potom podnik odkúpili Američania. Mojím obľúbeným je trochu horké Pilsner Uruquell. A kde teda môžete nájsť poctivé české pivo? Takmer všade, v každej krčme. Ale ak hľadáte niečo ozaj lokálne a špeciálne, potom vyskúšajte nejaký malý domáci pivovar. Jedným s dlhoročnou tradíciou je napríklad pivovar ‘U Medvídku’. Pod rovnakým názvom nájdete o poschodie vyššie aj hotel, čo sa neskôr môže hodiť. Omámení to nebudete mať do postele ďaleko. Pivo je možno lokálnou špecialitou, ale ani koktejlovej scéne sa v Prahe nedarí najhoršie. Mojím obľúbeným je mixologický bar v hoteli U Prince, ktorý sa nazýva Black Angel’s Bar a nachádza sa priamo v centre mesta rovno oproti Orloju. Čo mám na tomto bare najradšej, je nielen jeho zaujímavý nápojový lístok, ale takisto nezabudnuteľná atmosféra, barokovo-gotický dizajn a živý pianista. Ďalším vychýreným koktejlovým barom je Bugsy’s na prestížnej Parížskej ulici, a keďže osobne som zanieteným fanúšikom latina a mojita, určite odporúčam aj Hemingway bar alebo La Bodeguita del Medio s kubánskou atmosférou a salsa muzikou. Príjemnou krčmičkou so živou hudbou každý večer je Redroom neďaleko od Václavského Námestia. 

Nočný život v Prahe je bláznivý a veľmi liberálny. 🙂 Kedysi dávno bol najvychýrenejším klubom Sasazu (a stále dobre fičí), no v súčastnosti je skôr klub Roxy to miesto, kde chce každý v piatok v noci byť. Vo vnútri v záujme dobrej nálady môžete robiť (takmer) čokoľvek a nikto vás za to súdiť nebude. Ide o jedno z pražských najhorúcejších miest. Energická atmosféra, techno-house hudba, nezameniteľný umelecký interiér… Aspoň takto sa o Roxy vyjadrujú média a i mnohí moji medzinárodní kamaráti si toto miesto chvália. Ale keď som bola v Prahe naposledy vo februári tohto roku, dali sme si s kamošom malý ‘tour-de-bar’ a v klube Epic sa nám páčilo oveľa viac. Ďalšou variantou môže byť Chapeau Rouge. Z vonku možno nevyzerá až tak vábne, ale to preto, že sa na to pozeráte iba z jedného levelu. Nižšie sa ukrývajú ďalšie barové pulty a tanečné stejdže. Čím hlbšie idete, tým bláznivejšie to je. Ak však pred house hudbou uprednostňujete retro a oldies, potom radšej zvoľte Lucernu na skok od Václavského námestia. Práve tu sa často konajú i hudobné koncerty a na zozname hostí sa objavujú veľké mená. Väčšina klubov v Čechách zatvára okolo piatej rána, ale žiaden strach, v Prahe sa nájdu aj takzvané ‘after party’ miesta, iba nasledujte dav. Alebo noc zakončite štýlovo v niektorom z kasín na Václavskom Námestí. Možno niečo vyhráte – ak nie v rulete, tak aspoň raňajky, ktoré sú zdarma.  

Kedysi dávno, keď som ešte bola mladé neskúsené dievča na spontánnom výlete v Prahe, stretla som v bare jedného zlatého chalana. Bol to bartender, ktorý mi sľúbil, že mi po šifte ukáže ten najlepší bar s najlepším výhľadom v meste, ktorý je otvorený celú noc. Hádajte, kam ma vzal! Na ikonický Karlov most. A tam na moste vybral z batohu dva sklenené poháre, ktoré potiahol z baru, a k tomu fľašu Šampanského. Sedeli sme na celkom opustenom moste uprostred horúceho leta, pozerali sme na hviezdy, rieku pod nami a pritom popíjali bublinky a čakali na východ slnka. Na takú noc sa len tak zabudnúť nedá. Ale verte mi, na Prahe je niečo magického, nemusíte sa opíjať, aby ste si ju poriadne užili. 

Najikonickejšie sú rozhodne tieto dve miesta – už spomínaný Karlov most s pouličnými umelcami a Pražský Orloj. Obidve miesta sú však počas dňa zúfalo preplnené, preto odporúčam odložiť si návštevu mosta na východ slnka po prebdenej noci. Orloj, to sú vlastne astronomické hodiny (tretie najstaršie na svete a prvé najstaršie, čo stále fungujú) so zábavným mechanizmom, ktorý sa pre potešenie turistov spúšťa každú celú hodinu. Buďte tam a sledujte toto malé predstavenie zo Staromestského Námestia spolu s ďalšími desiatkami turistov. Kostra vám k tomu zazvoní na zvonček. Mojou najobľúbenejšou lokalitou na prechádzky mestom je Malá Strana na druhej strane Karlovho mostu. Povedala by som, že ide aj o najfotogenickejšiu štvrť Prahy. Ak vás fotenie baví, toto miesto vás bude tiež. V uličkách pod Pražským hradom nájdete kopec fotogenických miest. Mojou obľúbenou je výhliadka na celé mesto hneď vedľa Pražského hradu. Starbucks tu má krásnu vysunutú terasu. Sadnite si na múrik a zapáľte si…

Najužšia ulička v Prahe je zaujímavou lokalitou pre turistov a na fotky, klaustrofobici si ju však neužijú. Je tak úzka, že dvaja ľudia popri sebe neprejdú. Stlačená medzi dvoma budovama na Ul. U Lužického Semináře má v šírke sotva 50 cm. Práve preto tu prepravu koordinuje semafór.

Najlepší výhľad na staré mesto v celej Prahe má rozhodne reštaurácia Terasa u Prince v rodinnom Hoteli u Prince… Jedlo je tu výborné, ceny primerané ale výhľad je ten najlepší. Podľa niektorých magazínov ide o reštauráciu s jedným z najpôsobivejších výhľadov na svete! Strešná terasa je z časti krytá a vyhrievaná, preto môže byť otvorená počas celého roka. Predtým ste si museli zarezervovať konkrétny stôl v rohu terasy, aby ste tak obsadili najlepší výhľad a zaručuli si najlepšiu fotku na Instagrame, no pre vysoký dopyt sa majitelia rozhodli stôl presunúť a miesto v rohu vyhradiť iba na fotenie a výhliadku (#bubblepointview). Ak sa sem chystáte na večeru, stále budete potrebovať rezerváciu, ale ak vám ide len o pôsobivý výhľad (a fotku), stačí prísť a zaplatiť vstupné. V cene 300 Čk máte pohár Prosecca alebo koktejl. 

Druhý najlepší výhľad zo strechy na celé mesto ponúka Galéria tancujúci dom. Vstupné je 100 Čk alebo akýkoľvek drink z menu, čo je vždy lacnejšia možnosť. Za jeden drink získate vstup na terasu, kde sa môžete usadiť a pozorovať úchvatný západ slnka nad mestom s pivom v ruke. Netradičná architektúra budovy je sama o sebe zaujímavá. Svojho času, keď sa stavebné práce dokončovali (1996) išlo o celkom kontroverznú stavbu, keďže moderná budova dosť vytŕča medzi ostatnými barokovo gotickými “stovežatými” domami, ktoré sú pre Prahu typické.

Chcete zapôsobiť na svoju novú priateľku? Kúpte jej zmrzlinu alebo rovno československý trdelník a vezmite ju na romantickú prechádzku do Nového Sveta – tak sa volá jedna z uličiek pod Pražským hradom. Určite sa do vás zamiluje! Tichá, čarovná a takmer neznáma ulička bude perfektnou kulisou pre vaše prvé bozky. A niekde v strede ulice narazíte na malú kaviareň s rovnakým názvom a rozkošnou terasou. V ponuke majú aj vegánske alternatívy. Všetko, čo sme vyskúšali, chutilo skvele, ale najlahodnejšia bola atmosféra.

Nie u Tiffanyho, ale rozhodne v kaviarni Letka na Letohradskej ulici v Holešoviciach, neďaleko od centra (fotka od kamarátky @tereza_polakova). Ešte viac než raňajkové/brunch menu, na mňa na tomto mieste zapôsobil celkový dizajn, ktorý je veľmi originálny. Steny ako by tu rozprávali príbeh času, tak sa nechajte inšpirovať. Ak si však toto originálne prostredie chcete naozaj vychutnať a okrem toho spraviť pár kúlových fotiek, priďte sem zavčas rána, lebo po večeroch toto miest zvyčajne praská vo švíkoch. Podobne štýlovým miestom je aj kaviareň Venue v centre, neďaleko od Staromáku. Osobne ma zaujala aj atmosféra Kaviarne Čekárna s ukrytou záhradou na dvore, ktorá sa rozprestiera popri pôvodných mestských hradbách. 

Určite miestne špeciality. Tradičné české jedlo je obyčajne poriadne sýte, ale lahodné. Národným jedlom je Sviečková na Smotane s knedlíkmi, krémovou omáčkou a brusnicami. V meste nájdete kopec dobrých reštaurácií s domácim poctivým jedlom, ale osobne odporúčam najmä reštauráciu U dvou sester na Melantrichovej ulici, ktorá v kuchyni používa organické mäso z domácej farmy. Po dobrej večeri, ak vám ostane v žalúdku ešte nejaké miesto, určite vyskúšajte československý Trdelník/Trdlo z jedného z mnohých stánkov, na ktoré narazíte po ceste. Podľa mňa najlepší je ten s vanilkovým krémom. 

Či sa rozhodnete pre bežný hotel alebo súkromné miesto z Airbnb, cenovo vás to vyjde približne rovnako. Pohodlná izba na prestížnej adrese priamo v centre mesta vás na jednu noc vyjde okolo 70 Eur. Osobne sa mi veľmi páčilo v Old Town Boutique Apartments s romantickou patio terasou iba niekoľko krokov od Orloja. Ďalším dobrým hotelom, ktorý môžem odporúčiť na základe vlastných skúseností je Vintage Design Hotel Sax priamo pod Pražským hradom. A ak disponujete s nižším rozpočtom, zlé to nebolo ani v hoteli Ariston & Ariston Patio 10 minút od centra.

Preprava v Prahe je jednoduchá, dobre zorganizovaná a lacná. Môžete si odchytiť taxi, zavolať Uber alebo využiť mestskú dopravu ako električky (tramvaj) a metro. Lístok si môžete zakúpiť priamo v električke vďaka zariadeniu na bezkontaktné kreditné karty, alebo na zastávke v automate na lístky (na kreditné karty alebo mince). Ak sa rozhodnete pre lístok z automatu, nezabudnite si ho v električke alebo pred vstupom do metra označiť!

Česi vo všeobecnosti nie sú práve veľmi priateľskí k cudzincom, ale o Slovákoch to neplatí. To sú bratia. A špeciálnu slabosť majú českí muži pre Slovenky. Kedže Praha je dosť turistické miesto, stretnete sa tú s oveľa väčšou otvorenosťou než hocikde inde v Čechách. Česi majú svoj typický zmysel pre humor, sú dosť liberálni a tolerantní, takže sa nemusíte báť, že vás za váš výzor bude niekto súdiť. A hoci sa Česká Republika pokladá za najateistickejšiu krajinu vo východnej Európe, to neznamená, že Česi nie sú duchovne založení, o čom vás presvedčí množstvo spirituálnych a podivných obchodíkov. Čarodejnícke umenie tu má takisto dlhoročnú tradíciu. Už ste boli v prvom Čarodejníckom obchode? (Bělehradská ulice vo Vinohradoch).

Elisabeth Taylor a Richard Burton v tomto malebnom chorvátskom mestečku strávili svoje medové týždne. Niektoré svetovo známe denníky označili Dubrovník za jedno z najromantickejších miest na svete, ešte pred Benátkami či Parížom. A spisovateľ Lord Byron dal mestu básnické meno “Perla Jadranu”. Napriek tomu krása Dubrovníka ostávala pred širším svetom pomerne dlho ukrytá. Teda, až do doby, kým sa producenti seriálu Hra o tróny nerozhodli spraviť z Dubrovníka Kráľov prístav, čím ho znova vrátili na mapy (a nielen na mapy filmových štábov) a privolali tak za hradby doslova masové šialenstvo… Po Hre o tróny prišli filmové štáby Robina Hooda či Star wars a cez leto roku 2016 sa v prístave z výletných lodí vylodilo vyše 10-tisíc turistov! Staré mesto, ktoré patrí na zoznam svetového dedičstva UNESCO, tak začalo čeliť novým problémom – nekontrolovateľnému turizmu… Osobne musím priznať, že hoci ma Dubrovník lákal snáď odvtedy, čo som niekde čosi vyčítala o jeho romantických zákutiach, po seriáli Game of Thrones ma priam neodolateľne magnetizuje. A keďže je nás fanúšikov v rodine viac, nie je ťažké zverbovať celú rodinu a obnoviť staré rodinné tradície… Po rokoch je tu teda zase rodinná dovolenka v Chorvátsku!

Nám Slovákom krásu Jadranu dvakrát predstavovať netreba. Chorvátsko pre našincov vždy bolo najdostupnejšou prímorskou destináciou (z hľadiska peňazí i kilometrov) a pláže Jadranu sú každé leto dodnes plné najmä českých a slovenských turistov. Veľmi dobre si pamätám, ako sme celá rodina naložili favoritku konzervami s mortadellou a špagetami a vyrazili niekde k moru, kde sme mali na desať dní prenajatý súkromný apartmán. Ako dieťa som sa kúpala vo vodopádoch na rieke Krka, na ostrove Krk som zase z päty vyberala pichliače od morských ježkov, so zmrzlinou v ruke brázdila uličky vo Vodiciach, neskôr som navštívila aj Vis, Hvar alebo Korčulu. Potom však došli peniaze a fázu, keď boli moderné all inclusive rezorty a vodný aerobik v bazéne, sme tak našťastie preskočili. Rodinné dovolenky aj tak začali byť nuda i Chorvátsko už bolo nuda. Ako letušku s takmer neobmedzenými možnosťami ma zlákali viac exotickejšie miesta a väčšie diaľky, no potom prišiel Instagram, travel bloggeri a influenceri, spomínané Hry o tróny a ja som si zase začala vážiť, akú to krásu máme čoby za rohom. Po ticíkach precestovaných kilometroch a prelietaných míľ sa znova teším na túto jedinečnú chorvátsku krajinu, lebo Chorvátsko bolo možno podceňované, ale v skutočnosti je naozaj výnimočné. 

Na začiatok vieme, že chceme ísť konkrétne do Dubrovníka, lebo Hra o tróny, a ani jeden z nás tam ešte nebol. Ďalej treba vybrať termín. Cez leto sú uličky Dubrovníka beznádejne preplnené turistami, v zime sa mesto mení na mesto duchov, čo sa zase skvele hodí filmovým štábom, ktorí sem prichádzajú natáčať. Čiže najlepšie nám bude niekedy medzitým. Nakoniec to vyhrá posledný májový týždeň. Kým moja rodina, ktorá sem ide aj za chýbajúcim plážovým životom, sa obáva, že more bude stále studené, ja sa zase bojím, že už bude neskoro a romantické uličky beznádejne plné turistov. (Nakoniec more až také studené nebolo, slnko poctivo pražilo a mesto už prepchaté bolo, stále to však bol asi najlepší termín, na akom sme sa mohli všetci zhodnúť.) Čo sa týka ubytovania, sestra múdro navrhne hľadať niečo na poloostrove Lapad. Do centra to nie je ďaleko, krásne pláže sú na každom rohu, a je to tu oveľa pokojnejšie než niekde v srdci mesta. Keďže prebývanie po súkromných vilách je opäť moderné pre autentický pocit z prostredia, nikto nenamieta, keď namiesto all inclusive hotela, rezervujem cez Airbnb príjemnú vilu s terasou s menom Sea Shell, kde sa zmestíme celá rodina – ja, rodičia, sestra, švagor a malá neter. Ako letuška môžem kúpiť zlacnené letenky pre seba a rodičov takmer všade do sveta, čo rodičia aj naozaj využijú a rozhodnú sa pre leteckú dopravu z Prahy, no mňa po toľkých rokoch prevažne vo vzduchu už vôbec lietadlá nelákajú. Švagor sa ich bojí, a tak radšej naštartuje fabiu, a ja sa k jeho posádke rada pridavám. Je to možno o 8 hodín viac než lietadlom, ale zato sa už neviem dočkať všetkých tých malebných krajiniek čo uvidím z okienka auta…

Rodinný roadtrip

O deviatej večer, teda na noc vyrážame s rodinkou z Bratislavy na cestu v švagrovej starej fábii bez klimatizácie. Malá Mia rýchlo zaspí, sestra tiež. Ako tak brázdime diaľnice v Maďarsku, bavíme sa s Igorom o slávnej maďarskej histórii a cesta pomerne zbehne. Spánok ma začína doháňať až ráno niekde pri Šibeníku, keď sa spolu so slnkom začína pred nami vynárať aj more. Najkrajší výhľad sa nám naskytá na zástavke s výhliadkou pri moste nad riekou Krka, a potom keď nás hlavná cesta popri pobreží na chvíľu zavedie cez Bosnianské hranice. Bosnia a Hercegovina už naptrí do Európskej únie, preto ak idete do Dubrovníka autom, nezabudnite si sebou vziať cestovné pasy, i keď na tomto úseku hraníc zvyknu prižmúriť oči aj nad občianskym preukazom. Keď po chvíli znova prejdeme bosnianské hranice a vrátime sa na Chorvátske územie, víta nás už Dubrovník aj so svojim moderným mostom. Pod nami kotví zopár výletných gigantov. Okolo jedenástej, keď už slnko poriadne praží a ani otvorené okná na aute nestíhajú, konečne dorazíme k vile Sea Shell, ktorá stojí na samom kopci. Super lokácia, pokiaľ ide o dostupnosť. Na výber máme niekoľko krásnych pláži v okolí do pár minúť chôdze, avšak zabudli sa zmieniť, že cestou späť je to chôdza do schodov. Dubrovník to sú samé schody, a nielen vtedy, keď si vyberiete vilu na kopci. Našu vilu od hlavnej pomenády, centra Lapadu delí možno desať minúť cesty dole, ale presne 304 schodov hore kopcom! (Krvotne počítame niekoľkokrát denne!) Keď sa poobedie pridajú k nám rodičia, ktorí práve prileteli z Prahy, ideme vyskúšať pláž Lapad, kam ústi promenáda. More je svieže, ale našťastie znesiteľné, jadranská zmrzlina chutí skvele a áno je to presne 304 schodov naspäť hore. Večer všetci zaspíme rýchlo a tvrdo.

Starý prístav a pevnosť

Hneď ráno po raňajkách sa rozhodneme vyraziť do mesta spoznať krásy UNESCO-m chránených mestských hradieb. Ako nám správca vily odporúči, auto necháme zaparkované pred vilou a ideme radšej mestským autobusom. Parkovanie v meste je veľmi komplikované, predražené a zbytočné, naopak mestská doprava je tu dobre zorganizovaná. Ďalšou možnosťou je Uber taxi, ceny sú veľmi prívetivé. Keď vystúpime na hlavnej zástavke pred kamennými bránami starého mesta, chytáme šok. Čosi po deviatej ráno, a už sa to tu hemží skupinkami prevažne amerických a čínskych turistov. Zabočíme teda od hradieb najprv k starému prístavu, kde sa natáčala scéna pre Hru o tróny so Sansou a Petyrom Malíčkom. Práve tu obidvaja v tajnosti prebereli Sansin útek z Kráľovho Prístavu. Z prístavu vedie niekoľko sto schodov k Pevnosti Lovrijanec. Výhľad však za tú námahu po schodoch stojí. Tam hore sa pred vami rozprestrie celé staré mesto Dubrovník – Perla Jadranu, alebo v reči seriálu – celý Kráľov prístav so svojimi červenými strechami ako sa vypína nad Čiernou Vodou. Ak si kúpite vstupenku na Mestské hradby, vstup do pevnosti je v cene. A my sa rozhodne na hradby chystáme ďalší deň… 

Výstup na pevnosť v 30-stupňovej horúčave nás celkom dostane, dáme preto najprv malý brunch v jednej z reštaurácií v okolí starého prístavu, až potom sa vyberieme medzi húf ľudí za Mestské hradby. Hneď pri vstupe z brány Pile sa natáčala scéna, keď ľud zaútočil na Joeffreyho a napravo od rušného trhoviska stoja schody Cerseinej hanby. Baelerovo septum nad nimi však bolo pristavné neskôr počítačom v postrpodukcii. Tak rada by som si to tu všetko pofotila, ale v úzkych uličkách vydlaždených bielym kameňom sa cez zástupy turistov skoro nedá hýbať. Čoskoro to vzdáme a radšej sa vrátime na náš Lapad. Po obede testujeme ďalšiu verejnú pláž pri 5-hviezdičkovom hoteli President, ktorá sa pýši modrou vlajočkou za čistotu. Je tu ozaj krásne, len prístup do mora po malých kamienkoch je miestami trošku bolestivý. Všetky pláže v Dubrovníku sú zdarma, platí sa len za prenájom slnečníkov a ležadiel. 

Mestské hradby

Ja, sestra a Igor vstávame už o 5:30. Malú Miu nechávame na starosti starým rodičom a my sa vyberieme Uberom do starého mesta, aby sme si ho stihli vychutnať ešte pred tým, než sa na jeho brehoch vylodia čínski turisti. Tentoraz prídeme načas. Slnko už svieti na oblohe, no mestečko je stále prázdne. Až teraz si skutočne môžeme vychutnať jeho krásu a všetky tie miesta, kde sa natáčali Hry o tróny. Prejdeme sa po schodoch Cerseinej hanby, ktoré nájdete rovno nad reštauráciou Kamenica, nazeráme do tichých úzkych uličiek. Mesto je tentoraz iba naše. Prvé odvážne kaviarničky ešte len pomaly začínajú otvárať. Usadíme sa na jednu z prvých otvorených terás, objednáme si rannú kávu a pozorujeme ako sa mesto pomaly prebúdza. O ôsmej hodine ráno už stojíme nachystaní pred bránou k výstupu na mestské hradby, ktoré sa práve vtedy otvárajú pre turistov. Približne dvojhodinová prechádzka po starých hradbách (dokopy majú asi dva kilometre), ktoré sa tiahnú okolo a ponad oranžové strechy sterého mesta, patrí medzi tie najkajšie v mojom živote. Zatiaľ sme tu takmer sami a na každom rohu sa nezmôžeme na viac než samohlásky ako: “OOOO”” a “AAAAAH”. Odvšadiaľ je priam prekrásny výhľad, či už na oranžové strechy mesta alebo na more a útesy. Prechádzka končí pri veži Minčeta, ktorú fanúšikovia budú poznať ako Palác nesmrteľných, kde Deanerys chodila okolo v začarovanom kruhu, aby sa dostala k svojim uneseným drakom.

Po prechádzke hradbami sa pri bránach stretávame s rodičmi a odtiaľ vyrážame na mestskú pláž Banje, odkiaľ je krásny výhľad na mesto a prístav. Prístup do mora je príjemný ako piesok pod nahami, ale pláž sa veľmi rýchlo zapĺňa a napriek dvom slnečníkom nám tu začína byť neznesiteľne horúco. Navyše dve hodiny lezenia po hradbách sa postarali o naše celkom spečené paže, takže na pláži veľmi dlho nevydržíme. Deň preťahujeme pri obede a skvelej jadranskej zmrzline v tieni miestneho plážového klubu. Nepodceňte ranné slnko tak ako my a poriadne sa natrite opaľovacím krémom, hoci budete vyrážať z domu už o šiestej ráno. Hore na hradbách páli. Kto sa z rodiny nespiekol na hradbách, dohnal to na pláži. Keď sa zdá, že slnko páli menej, odvážime sme sa vyliezť spod slnečníka a vydame sa na cestu mestským autobusom naspäť k našej vile. 

Chorvátska Copacabana

Keďže dnes sme pripečení všetci, nejdeme na pláž skôr ako o druhej poobede. Tentoraz si vyberieme pláž s menom Copacabana, a tam sa nám aj najviac páči. Popri kamennom múriku rastú stromy, takže na pláži sa dá nájsť aj kúsok tieňa bez toho, aby sme si museli prenajímať ležadlá so slnečníkom. Dokonca tu nie je ani problém s parkovaním a od našej vily je to asi päť-desať minút autom. Sem tam sa na oblohe objavia aj malé biele mráčiky, vďaka čomu je dnes na pláži oveľa príjemnejšie. Strávime tam celé popoludnie až do večera. Po kúpaní sa sama vyberiem dole 304 schodmi k promenáde. Naposledy mi totiž neušli plagáty ponúkajúce zájazdy do Bosnianskeho Mostaru, ktoré už dlho na mňa žmurká z Instagramu. Ani som netušila, že budem tak blízko. Mostar sa nachádza asi 3 hodiny cesty od Dubrovníka a sú dve možnosti ako sa tam vybrať – buď lokálnou autobusovou dopravou za približne 50 Kún alebo v rámci výletu cez cestovnú agentúru za 300 Kún. Väčšia časť rodiny dá prednosť ďalšiemu relaxačnému dňu na pláži a sestra nemá so sebou pas, ktorý je cez bosnianské hranice potrebný, preto som na výlet sama. Rozhodnem sa pre cestovnú agentúru, pretože je to pohodlnejšie a v cene výletu je aj hodinová zástavka pri Kravických vodopádoch. Navyše postarší majiteľ drobnej rodinnej agnetúry je veľký sympaťák. Dozviem sa od neho kopec zaujímavostí o Balkáne a pár lokálnych informácii, kde v meste najlacnejšie nakúpiť ovocie alebo čerstvé ryby. Navyše má fešáka syna v mojom veku. 🙂

Bosnia a Herzegovina

Skoro rano vstávam a vyberám sa na parádny výlet do Bosny a Herzegoviny, čím si pripíšem na zoznam navštívených štátov už 52. krajinu v poradí. Rozpisovať sa tu však o tom nebudem, veď Bosnia už nie je Dubrovník. Viac o tejto čarovnej krajine si môžete prečítať v mojom ďalšom príspevku, ktorý plánujem zverejniť už čoskoro…  

Posledný deň v Dubrovníku

Kým mojej rodine ešte ostáva niekoľko dní, mne sa už dovolenka pomaly končí. Práca zase volá. Celý deň sa preto oddávam len sladkému ničnerobeniu na pláži Copacabana. Počasie je dnes ideálne. Nie je ai príliš horúco ani chladno. Mia sa úspešné učí šnorchlovať. Chytí ju to natoľko, že ju nevieme dostať z vody. Lásku k vode máme asi v rodine. Keď sme boli so setrou v jej veku, neboli sme iné. Keď dohliadanie na to, aby sa malá Mia neutopila, vyjde na mňa, sadnem si na kamienky a detailne pozorujem okolie. Počujem šplechot vody a smiech detí, pozorujem ako mi studené kvapky vody stekajú po koži, ako sa hladina mora trbliece pod slnkom a horúce kamienky mi masírujú chodidlá. Zrazu si uvedomujem, že toto je ten prítomný okamih, o ktorom všetci hovoria. Dnes je moderné hovoriť ako treba žiť v prítomnosti, ale už málokto presne vie, čo to znamená. Som presvedčená, že to znamená vychutnávať si každý jeden vnem, dotyk, vôňu, pocit… Skrátka vedome pozorovať svet okolo a detailne zmyslami vnímať všetky prichádzajúce pocity…

Je tu môj posledný večer v Dubrovníku a mamkine narodeniny, preto sa dnes na Sea Shell nevarí, ale všetci sa vyberieme dole k promenáde na dobrú večeru. Rátame s tým, že populárny Dubrovník je zo všetkých chorvátskych letovísk ďaleko najdrahší a cenami sa rovná západu. Chceme ísť niekam na tradičné chorvátske jedlo a ryby, ale nevieme nájsť vhodný podnik. Promenádu síce lemujú desiatky reštaurácií, no niečo útulné a rýdzo chorvátske je nájsť ťažké. Prejdeme okolo talianskych pizzerií, mexickej reštaurácie či dokonca sushi, všetko však zaváňa povrchným komercionalizmom. Naše obavy potvrdí aj psympatický syn majiteľa cestovnej agentúry, okolo ktorej prechádzame. Pre viac lokálny zážitok treba ísť hlbšie do centra Dubrovníka, mimo Lapadu. Nakoniec skončíme v jednej z odporúčaných reštaurácii (to najlepšie z úbohého výberu Lapadu) na probreží s terasou vedľa veľkého deckého ihriska, ktoré nachvíľu zabaví našu Miu a my si zatiaľ môžeme pochutnať na domácich cestovinách a bielom vínku. 

Dovidenia Dubrovník

Skoro ráno si dám svoje posledné chorvátske raňajky – čerstvé jahody z trhu so smotanou a už si cez Uber rezervujem odvoz na letisko (asi 30 min. od mesta), odkiaľ mi letí Fly Dubai priamo do Dubaja. Rodinka má pred sebou ešte ďalšie tri dni na pláži, kým sa všetci vrátia na Slovensko – či už letecky do Prahy alebo autom cez Split a Trogir do Bratislavy…

> Pas pre občanov EÚ nie je potrebný, stačí občianský preukuaz. Cestovný pas si však zbaľte, ak sa chystáte na výlet do Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory alebo do Dubrovníka prichádzate autom (cesta vedie cez malý úsek Bosnianského štátu).

> Určite sa sem vyberte niekedy mimo hlavnej letnej sezóny. Ak sa stále chcete aj vykúpať v mori, najlepší je máj alebo október. V zime sem chodia natáčať filmové štáby. 

> Najrýchlejšie spojenie je letecky z Viedne alebo Prahy. Od 100 € na osobu.

> Skôr ako hotel alebo rezort odporúčam vybrať si radšej súkromný apartmán/vilu cez Airbnb. Nechceme predsa civičiť vodný aerobic v bazéne, chceme zapadnúť medzi lokálcov.

> Spoznávanie Dubrovníka autom sa neodporúča. Cesty sú úzke a stŕme, parkovanie predražené. Voľte radšej jednoduchú mestskú dopravu autobusom alebo cenovo prívetivý Uber taxi.

> Pripravte sa na množstvo schodov, kdekoľvek sa v Dubrovníku pohnete. Je to staré mesto postavené v kopcoch!

>Určite navštívte mestské hradby a pevnosť Lovrijanec (150 HRK). Vyberte sa tam však radšej skoro ráno, najlepšie rovno na ôsmu, keď otvárajú. Ak sa vám podarí vstať ešte skôr, vychutnajte si uličky starého Dubrovníka ešte pred tým, než sa z lodí vylodia čínski turisti a zaplavia mesto.

> Ďalší vynikajúci výhľad sa naskytá z vrchu Srd, kam sa odveziete lanovkou. Nástupné miesto je nad starým mostom. Nájdete tu aj výbornú reštauráciu Panorama. 

> V Dubrovníku máte na výber z niekoľkých pláži. Niekoľko metrov od Sterého mesta je Banje, z ktorej je krásny výhľad na hradby. Na druhej strane Dubrovníka sú krásne pláže – President, Lapad a Copacabana, všetky dostupné MHD alebo Uberom.

> Kto by rád spoznával Chorvátsko aj z taniera, k vychýreným reštauráciam patrí staromestská Kamenica alebo Gradska Kavana v Starom prístave či Dubravka pri bráne Pile. Pozor, jedlo je v Dubrovníku na slovenské pomery drahšie. Rátajte so západnými cenami.

Cieľom mnohých turistov je preskúmať lokality, kde sa natáčal tento populárny seriál. Aj vďaka tomu sa tu vo veľkom rozšírili turistické výlety po stopách Game of Thrones. V Dubrovníku sa tento kult nedá prehliadnuť, z GoT sa tu stáva dobrý biznis. Podobné túry sa pohybujú približne od 50 € vyššie, a pritom je to úplne zbytočná cena. Ako správny fanúšik si úplne vystačíte s googlom, tak ako my. Akonáhle vstúpite do starého mesta, otvorí sa pred vami King’s Landing. Najlepší výhľad na Čiernovodský záliv je z pevnosti Lovrijanec. Tam sa napríklad natáčali aj Joeffreyho oslavy menín. Pri bráne Pile na Joefreyho zaútočil ľud. V starom prístave mali dôverný rozhovor o úteku Sansa a Petyr Malíček. Minčeta veža na hradbách zase poslúžila ako Palác nesmrteľných, okolo ktorého v začarovanom kruhu chodila Daenerys, aby zachránila svoje draky. A úplne nazjnámejšie sú schody hanby vpravo od trhoviska nad reštaurácou Kamenica. Určite ich neprehliadnete. 

Mestské pamiatky

Môj celkom prvý layover v hlavnom meste Španielska a prvý layover zo štyroch zaradených v rostri na tento mesiac. Zdá sa, že tento mesiac sa bude niesť v španielskom duchu, v duchu flamenca, paelly, churros a sangrie… Hoci mnohé európske metropoly v týchto dňoch rozkvitajú do krásy a instagram plnia fotografie tulipánov z Amsterdamu či čerešňových sadov v Paríži, oveľa južnejší Madrid sa ešte neprebudil zo zimného spánku. V meste od rána prší a fúka fakt dosť studený vietor. Nenechám si však pokaziť náladu, zababuším sa do tepléo svetra, a i tak sa vyberiem do mesta. Keď vystúpim z metra v samotnom centre mesta na zastávke Opera, vonku už iba slabo mrholí. Len tak mimochodom, metro v Madride je celkom lacné. Z jedného konca mesta na druhý sa pokojne preveziete za dve eurá, a ak ešte nemáte zakúpenú cestovnú kartičku, prvá cesta vás vyjde na štyri. Dnešný deň mám na pláne to najdôležitejšie – obehať všetky najznámejšie pamiatky mesta.  

Prvou zastávkou je asi to najzaujímavejšie a najnetradičnejšie v celom Madride – egyptský chrám Debod. Čo robí egyptský chrám v centre Španielska? Vraj ide o darček štátu od egyptskej vlády. V každom prípade je to neuveriteľne fotogenické miesto i za zamračeného počasia. Viem si však predstaviť, aké krásne fotky sa tu dajú spraviť pri krajšom počasí, rozkvitnutých stromoch a so zapadajúcim slnkom. Rozhodne top pamiatka celého Madridu, i keď na nej nie je veľa španielského. Ak si však posedíte v okolitom parku a vychutnáte si výhľad s vychladenu cervezou (pivom) v ruke, miesto hneď dostane španielsky nádych. Mne úplne postačí prezrieť si chrám z jeho vonkajšej stránky, ale kto by mal chuť spoznať aj jeho útroby, musí si to dobre načasovať, otváracie hodiny sú totiž len od šiestej do ôsmej večer. 

Hneď za hrobkou Deboda, na okraji samotného parku je nádherný panoramitický pohľad na historickú časť Madridu. Dominantou celého výhľadu je Katedrála de la Almudena. Oplatí sa sem prísť za bieleho dňa, i po zotmení. 

Ďalší pozoruhodný panoramatický výhľad na Madrid sa údajne ponúka z reštaurácie Gourment Experience. Odvezte sa na najvyššie poschodie do tejto reštaurácie a kaviarne pred západom slnkom a vraj uvidíte, ako ide Madrid spať. Výhľad je úplne zadarmo, čo sa však samozrejme odráža na hromade tlačiacich sa ľudí. Kávu by som si tu nedala. Budú do vás totiž neustále narážať turisti, ktorí si to sem prišli iba vyfotiť, ale neobjednajú si nič. Personál reštaurácie to však vôbec nerieši. 

Cestou spať z parku okolo Debodovej hrobky sa vydám smerom ku Kráľovskému palácu. V jeho okolí to vždy hýri životom. Narazíte tu na množstvo zabávačov, pouličných umelcov a živých sôch. Okrem toho sa pred bránami paláca tiahne nekonečne dlhý rad turistov čakajúcich na vstupné lístky. Architektúra majestátneho palácu dostane nejedného. Vstupné stojí okolo 10 Eur a je k tomu anglický sprievodca. Vo vnútri paláca je na mnohých miestach zakázané fotiť a Španieli berú tento zákaz vážne. Mňa osobne viac než samotný palác zaujme krásny zelený park hneď vedľa neho, ktorý je plný sôch, malých fontánok, romantických zákutí a labyrintov. Keď vonku neprší, musí to byť úžasné len tak sa motať v parku a hľadať východ. 

Hneď vedľa kráľovského paláca sa nachádza Katedrála – najvýznamenjší a najväčší kostol v Madride s krásnym námestím. Najlepšie si ho odfotíte tak, že prejdete na druhú stranu ulice a vyjdete na menší kopček, ktorý lemuje vyšľapaná cestička. 

Ak vám pri prezeraní pamiatok začne škvŕkať v bruchu, nastal čas na pravú španielskú paellu! Väčšina dobrých reštaurácií s tapas, paellou či jamónom (šunka z divých prasiatok a absolútna lahôdka) a príjemnou atmosférou sa nachádza práve v okolí Námestia San Miguel. Pripravte sa však na to, že paella sa pripravuje naozaj na veľkej panvici a málokde vám predajú porciu pre jedného. Na pravú peallu treba minimálne dvoch! Alebo sa s ňou môžete popasovať sami a zvyšok si nechať zabaliť na neskôr (ako to spravím aj ja). Určite sa však zastavte na trhovisku – Mercado San Miguel. V ranných hodinách síce slúži najmä ako trh, ale vo večerných hodinách sa mení na úžasne miesto plné dobrého čerstvého jedla a vysmiatych ľudí. Atmosférou pripomína naše slovenské jarmoky. V strede trhoviska sa zaplnia stoly a okolo nich postávajú ľudia s pohárikmi sangrie či aperol spritzu a tanierikmi naloženými pochúťkami od zmyslu sveta! Čerstvé jahody, zákusky, zmrzlina, churros, plnené empanady a iné pečivo, šunky, syry… nájdete tu úplne všetko, čo stojí za to ochutnať.

Neďaleko od Námestia San Miguel sa nachádza aj najstaršia reštaurácia na svete podľa Guinessovej knihy rekordov. Reštaurácia nesie názov Sobrino de Botin a na svojom mieste hostí ľudí už od roku 1725! Vzhľadom na svoju výnimočnosť a známych hostí, ako bol napríklad Ernest Hamingway, však okrem typického španielského jedla ponúka aj trošku vyššie ceny. 

Flamenco 

Prvýkrát som typickú špenielskú Flamenco šou zažila v Seville, kde sa vlastne Flamenco zrodilo, počas výletu pre novinárov do Andalúzie. Bolo to už riadne dávno, ale dodnes si pamätám, ako mi počas predstavenia stáli všetky chlpy na rukách. Podávala sa vraj k tomu znamenitá trojchodová večera a kvalitné španielske víno, ale vôbec si nepamätám, ako to vlastne chutilo a či to bolo vôbec dobré, lebo som sa na konzumáciu vôbec nemohla sústrediť. Flamenco vo mne zanechalo hlboký dojem! Keď som sa dozvedela, že podobné šou sa robia aj v Madride, hneď som si zerezerovala miesto na môj najbližší layover. Corral de la Moreria (Tablao Flamenco y Restaurante) je jednou z najznámejších reštaurácii v Madride, kde sa ani tak nechodí za jedlom ako za flemnco tanečníkmi, spevákmi a hudobníkmi. Miesto si treba zarezervovať dopredu a najlepšie tak spravíte online priamo cez reštauráciu. V ponuke je niekoľko večerných predsatvení a môžete si vybrať, či si k tomu dáte len drink (50 Eur) alebo aj riadnu večeru (okolo 100 Eur). Ja sa rozhodnem pre lacnejšiu verziu (lebo viem, že jedlo nebude to, čo si hlavne budem užívať) na ôsmu hodinu a na mieste si ešte k Aperol spritzu doobjednám jamón. Stoly okolo malého pódia sa krátko pred ôsmou rýchlo naplnia a len čo sa zhasnú svetlá a na javisko vystúpia hudobníci a tanečníci (medzi nimi aj miestna flamenco celebrita, krásna Macarena Ramirez), okolitý svet na celú hodinu prestáva existovať. Zvyšok sa ťažko opisuje, to skrátka musíte zažiť na vlastnej koži. Osobne ma najviac uchváti duo – španielská gitara a jedna postaršia speváčka s tak silným hlasom nabitým emóciami, že celé jej vystúpanie mám slzy v očiach. Nerozumiem síce po španielsky, ale viem presne, o čom spieva… Keď sa večer po predstavení vraciam naspäť do hotela, prechádzam okolo Katedrály, ktorá stojí kúsok od reštaurácie, a vo večerných hodinách svojim farebným osvetlením nádherne rozžiaruje ulicu… Nádherný večer. 

Špenielske nákupy

Mnoho letušiek chodí do Madridu zásadne iba za nákupmi. Nákupom sa v tomto meste naozaj ťažko odoláva, keď si uvedomíte, že všetky obľubené značky ako Zara, Pull and Bear, Mango, Bershka či Stradivarius majú svoj pôvod práve v Madride! Najslávnejšia nákupna ulica v Madride sa volá Gran Via a nedá sa ju preskočiť. Najrušnejším miestom v celom Madride je však Námestie Puerta del Sol, kde sa nachádza samotný stred všetkých madridských ciest aj hodiny, ktoré označujú príchod Nového roka. V ktorúkoľvek dennú hodinu je toto námestie do posledného špiku preplnené ľuďmi. Práve tu narazíte aj na najviac pouličných umelcov a živých sôch v tých najbizarnejších kostýmoch. Medzi tou hromadou ľudí tu má svoje miesto aj podivná (ale populárna) socha medveda pri kríku s ovocím, ktorá je akýmsi symbolom Madridu. Druhým najpopulárnejším námestím v Madride, len pár blokov od Puerta del Sol je štvorcové Plaza Mayor, ktoré zaplňajú rozsiahle terasy reštaurácii a v strede ich stráži socha Filipa III. na koni. Dominantou celého námestia je slávna pekáreň Casa de la Panadería.

Kráčam hlavnou ulicou Mayor cez rovnomenné námestie, stratím sa medzi ľuďmi a  výkladmi a zase sa nájdem v latinskej štvrti La Latina, ktorá je známa svojimi krivolakými a farebnými uličkami. Z ničoho nič sa ulica rozbehne do maličkého námestia Plaza de la Villa. Patrí medzi tie menšie, ale svojou krásou zatieni aj tie populárnejšie námestia. Z troch strán ho obiehajú nádherné barokové domy zo 17. storočia. Sadneme si s kolegyňou na jednu z mnohých terás a objedname si cider a aperol spritz. Zdá sa, že v týchto končinách je to zaužívaným zvykom. Terasy sú plné takých ľudí ako my, ktorí si sem prišli po práci sadnúť na kávu alebo drink. 

Retiro park a Crystal palace

Hoci v Európe je v týchto dňoch už dávno pekne a slnečne, v Madride sa prekvapivo jar ukazuje až teraz. Po upršaných zamračených dňoch mám koneče možnosť spoznať toto mesto v jeho plnom rozkvite. A kde inde je lepšie stráviť slnečný deň, než vyvalená v tráve v parku? Pre tento účel si vyberiem nádherný a obrovský park Retiro. Ako pomaly padá v práci šichta, park sa zapĺňa ľuďmi, ktorý si sem prišli vychutnať poobedňajšiu siestu. Zmrzlinári veselo predávajú zmrzlinu, z rôznych kútov parku znie rôzna hudba. Na jazierku pred veľkolepým pamätníkom Alfonsa XII. plávajú člnky a pomedzi ne sa učia plávať mladé kačiatka. Jar je naozaj tu. Pomyslím si, aké super to musoí byť, len tak si prenajať čln a člnkovať sa na vode. Ale tentoraz nemám so sebou žiadneho kolegu, ktorý by sa chytil pádiel, takže len tiško závidím skupinkám na vode a pohnem sa o jazera ďalej. Kúsok odtiaľ stojí aj slávny Kryštálový palác. Z drvivej väčšiny ho tvorí čisté sklo, ktoré je posadené do kovových rámov a je to naozaj skvostné archiktetonické dielo. V parku na brehu jazierka s malým gejzírom sa palác skvele vyjíma, obzvlášť vtedy, keď na jeho sklenné tabule dopadajú slnečné lúče. S parkom je spojené aj napopulárnejšie múzeum Madridu – Museo del Prado. Podľa recenzií má jednu z najširších a najprestížnejších zbierok Európskeho umenia vo svete a patrí medzi najnavštevovanejšie múzea vôbec. Visia tu obrazy takých velikánov ako boli Francisco Goya, Hieronymus Bosch, Titian, Rubens, El Greco alebo Diego Velázquez. Mňa však tentoraz skôr zláka vôňa trávy než umenie. Na hodinku zavriem oči a skoro nestihnem plánované stretnutie s kolegami v meste. Dohodli sme sa na Paellu!

Cestou naspäť do centra sa však ešte zastavím na stanici Atocha. Táto najväčšia železničná stanica mesta má pozoruhodnú architektúru, na ktorej sa počas rokov podieľalo mnoho slávnych architektov, medzi nimi napríklad Gustav Eiffel. Na moje sklamanie však zisťujem, že tá najzaujímavejšia klemba stanice je viditeľná iba pre tých, čo prejdú turniketmi s platným cestovným lístkom. Stanicu Atocha si teda veľmi neužijem, jedine, že by som sa rýchlo rozhodla pre cestu do Toleda. 🙂 Na to však cez môj 24 hodinový layover žiaľ nemám čas. Vrátim sa teda k stanici metra a nastúpim na vlak smerom do centra. Pred veľkým obchodným domom Zara sa stretávam s kolegami. Kolegyňa nám zarezervovala stôl v jednej z najpopulárnejších Paella reštaurácii v meste – La Paella de la Reina 39. Paella pre tri osoby  smorskými plodmi a veľkým krabom na vrchu, ktorú nám prídu naservírvať, má úctyhodne rozmery, ale musím priznať, že som už jedla v Madride aj lepšie (a lacnejšie) paelly, aj keď ani táto nebola zlá a ja nie som žiaden odborník. Zdá sa však, že niektoré reštaurácie skôr žijú zo slávneho mena. Sangria však bola znamenitá. Po celkom dobrej a sýtej večeri ma ešte kolegyňa presvedčí na churros, hoci mi už i bez toho praskajú gate. Churros som však ešte neochutnala a to je jasný hriech – byť v Maride a nezájsť na Churros. Churros sú vlastné také vypražané šišky (dougnaty) v tvare tyčinky, ktoré sa namáčajú do silnej hustej horúcej čokolády. Najlepším miestom v Madride, kde si na tejto typickej sladkosti môžete pochutnať, je rozhodne Chocolateria San Gines, ktorá servíruje povestné churros s čokoládou už od roku 1894. O popularite svedčí vždy dlhý rad pred vchodom. Našťastie, rad sa posúva rýchlo. Jedna šálka čokolády so 6 tyčinkami stojí 4 eurá a ide o tak sýtu pochúťku, že sme si dve vystačili s jedinou porciou…Chocolateria síce dnes rozšírila svoje služby i na zrmrzlinu a ďalšie sladké doborty, churros sú však must! 

Tip: Pre tých, čo sa budú pohybovať v Madride v nedeľu alebo iný štátny sviatok a majú radi veci, ktoré dýchajú históriou, určite sa choďte pozrieť na najpopulárnejší bazár v Madride – El Rastro, ktorý sa rozprestiera medzi Plaza de Cascorro a Ribera de Curtidores, medzi ulicami Calle Embajadores a Ronda de Toledo, južne od metro stanice La Latina.