Iba v Maroku sa za každými dverami otvára rozprávka, kde mätový čaj chutí ako magický elixír a každá olejová lampa môže skrývať džina, ktorý ti splní tri želania…

Cestovala som na mnohé miesta a navštívila som viac ako 70 krajín, no stále hovorím, že Maroko je moja najobľúbenejšia destinácia. Je na ňom niečo tak výnimočné a neuveriteľné, že tam neustále cítim tok inšpirácií. Nikdy som nebola ani plážový, ani horský typ, ale spoznávanie kultúr bolo vždy môj spôsob cestovania. A Maroko má všetko – pláže, hory, púšť a predovšetkým nádhernú, bohatú kultúru. Tradície nikde nevyzerali tak krásne ako tu. Neviem, ako to Maročania robia, ale dokážu skombinovať arabské, berberské, andalúzske, stredomorské, židovské, francúzske a africké vplyvy do jedného neuveriteľne vkusného celku.

Musím sa však priznať – nebola to láska na prvý pohľad. Keď som v roku 2017 prvýkrát prišla do Maroka, bola som v šoku. Videla som len chaos a neporiadok. Ale dala som Maroku druhú šancu a postupne som sa zamilovala. Po uši. Navždy. Ten moment, keď som sa uvedomila, že som zamilovaná, nastal, keď som sa raz ponorila do rušných súkov Marrákeša a nasávala tú jedinečnú atmosféru:

Áno, Maroko je chaotické a divoké, ale zároveň farebné, autentické a plné chutí. Vždy som túžila podeliť sa o moju lásku k tejto krajine s ostatnými. Ukázať im, aké čarovné to tam je. Ľudia na Slovensku zvyknú tráviť dovolenku pri mori. A hoci má pohár Aperolu v stredomorí svoje čaro, nie je to Maroko. Takže keď sa objavila možnosť spolupracovať s TourHero a viesť malú skupinu na cestu do Maroka, neváhala som! TourHero mi doslova pomohol rozbehnúť môj vysnívaný výlet. Tu je moja úplne úprimná recenzia na TourHero a náš spoločný skupinový výlet do Maroka v roku 2025…

Objavovanie Maroka: Jedno sústo za druhým

Som skúsená cestovateľka, plánovací maniak a bývalá cestovná dizajnérka s praxou v cestovnej agentúre, a aj tak priznávam – plánovanie skupinového výletu do zahraničia môže byť stresujúce. Ale nie s TourHero.

Pred naším prvým online stretnutím s tímom TourHero som si spravila domácu úlohu. Bežné skupinové zájazdy po Maroku, ktoré sú na trhu, majú podľa mňa šialené itineráre. Ťahajú ľudí z jedného konca krajiny na druhý, aby videli všetky dôležité miesta, ale zabúdajú na tú najdôležitejšiu vec: kde je priestor na užívanie si momentu? Nechcela som, aby moja skupina strávila väčšinu času presunmi v minibuse. Chcela som sa zamerať na pomalé cestovanie, kultúrne zážitky a zmyslové poznávanie. A TourHero mi v tom pomohol.

Ich tím mi pomohol doladiť itinerár, ktorý zahŕňal všetky moje nápady, ale zároveň vyvážil presuny, dobrodružstvo a oddych. Bola som spokojná už s prvým návrhom. Možno pre mňa plánovanie nie je problém, ale aj tak by som nedokázala vytvoriť takýto výlet úplne sama. Bez silných partnerov je takmer nemožné zostaviť personalizovaný zájazd za konkurencieschopnú cenu. Ale keďže TourHero spolupracuje s desiatkami miestnych operátorov, cena mojej cesty bola výborne nastavená. A ich práca tým nekončila. Zabezpečili všetky logistické detaily ako rezervácie, dopravu a platby. Ja som sa tak mohla viac venovať skupine a tiež si výlet užívať. Nemusíte byť žiadni skúsení plánovači ani influenceri, aby ste si mohli vytvoriť zájazd s TourHero. Ich vedenie a dobre cielené otázky vám pomôžu zostaviť dokonalý itinerár. Organizáciu nechajte na nich – potrebujete len malú komunitu ľudí, ktorí sa pridajú na vaše dobrodružstvo. Začnite tu.

Stále nie ste presvedčení? Prečítajte si viac podobných príbehov ako je ten môj na stránke recenzií TourHero…

Od Agadiru do Marrákeša

Náš výlet začal v pobrežnom meste Agadir, kvôli výhodnejším a cenovo dostupnejším leteckým spojeniam zo Slovenska. (Všetci členovia mojej skupiny boli zo Slovenska ako ja.) Ale pôvodný plán to nebol. Páčilo sa mi, že tím TourHero bol taký pohotový a flexibilný, že vedeli upraviť itinerár. Bolo fajn vedieť, že podpora je len jednu WhatsApp správu ďaleko. 

Ten večer, keď sme dorazili na hlavnú pláž v Agadire, bolo extrémne veterno. Nuž, je to obľúbená destinácia surferov z nejakého dôvodu. Niektorí, ktorí sa veľmi tešili na oceán, boli sklamaní, že bolo príliš chladno na kúpanie, ale skvelá večera z morských plodov v náhodnej reštaurácii pri pláži im to vynahradila.

Nasledujúce ráno moja skupina zažila po prvýkrát kúzlo marockých raňajok. A boli nadšení. Čo môže byť lepšie ako začať deň na slnečnej streche s rannou hostinou? Predstavte si ľahký vánok, slnečné lúče, štebot vtákov, vôňu kávy, čerstvého chleba a stôl plný dobrôt. Marocké raňajky tradične obsahujú čerstvý pomarančový džús, olivy, maslo, jogurt, med, čerstvý smotanový syr, domácu marmeládu, marockú „Nutellu“ (s arganovým olejom) a rôzne chleby a palacinky ako msemmen alebo baghrir. Sladký marocký mätový čaj nesmie chýbať!

Po raňajkách sme sa stretli s naším sprievodcom Ibrahimom a šoférom Hassanom, ktorí nás sprevádzali počas celého výletu. Keď som videla Ibrahima vítať nás so širokým úsmevom, úžasnou energiou a široko roztvorenou náručou, vedela som, že sme v dobrých rukách. Nastúpili sme do minibusu a vyrazili smerom na Marrákeš.

Kozy na stromoch? To nevidíte každý deň

Iba v Maroku rastú kozy na stromoch, konkrétne na arganových stromoch. No dobre, nie že by na nich rástli – ale pasú sa na listoch arganových stromov. A keďže tieto stromy rastú len v oblasti medzi Agadirom a Marrákešom, nikde inde na svete takýto výjav neuvidíte. Samozrejme, museli sme zastaviť a odfotiť sa. Za malý bakšiš nám pastier dovolil podržať v náručí rozkošné kozliatka.

Vitajte v riade… Počkať, čo je to riad?

Po trojhodinovej ceste sme dorazili do Marrákeša a zastavili sme sa pri starobylých mestských hradbách. Autá nemajú povolený vstup do starej časti mesta, nazývanej medina. Starček s károu nás už čakal, aby nám (za malý poplatok) pomohol odniesť batožinu do ubytovania. Bez neho by sme sa stratili. Keď kráčate bludiskom úzkych uličiek mediny, nikdy by ste netipli, aké krásne a priestranné domy so záhradami sa skrývajú za dverami. Niekedy je zložité nájsť tie správne dvere do správneho riadu. Každé dvere v Marrákeši sa otvárajú do rozprávky.

 Ale čo je to vlastne riad? Riad je tradičný marocký dom s vnútorným nádvorím alebo záhradou. Často ide o rodinné ubytovanie s obmedzeným počtom izieb a individuálnym prístupom ku každému hosťovi. V súčasnosti sú tieto staré domy veľmi populárne ako butikové hotely a penzióny, ktoré ponúkajú jedinečný zážitok pre tých, ktorí sa chcú ponoriť do marockej kultúry. Nerozumiem, prečo cestovné kancelárie stále ubytovávajú klientov v nudných reťazcových hoteloch, keď v Maroku je toľko čarovných riadov. Ubytovanie v riade je zážitok sám o sebe! A bola to aj moja podmienka pri plánovaní cesty s TourHero. A oni vybrali tie najlepšie ubytovania!

 Prvé dve noci v Marrákeši sme bývali v útulnom riade Milouda s bazénom uprostred nádvoria a čarovným strešným posedením. Tradične nás privítali marockým rituálom mätového čaju – ten sa nalieva z výšky, aby sa vytvorila pena. Personál nášho riadu bol úžasný! Mladý chalan sa nám zo srandy predstavil ako „Hamšík“a zapamätal si mená všetkých desiatich členov našej skupiny. 

Marrákeš nie je len mesto

Čo je na tom Marrákeši? Veď je to len mesto… Alebo nie? Medina v Marrákeši je vlastne jeden obrovský súk (trh). A súky Marrákeša sú čarovné. Predstavte si bludisko úzkych uličiek, kde sa nachádza viac ako 2000 stánkov a obchodov s remeselnými výrobkami a tradičným tovarom. Môžete tu vidieť remeselníkov priamo pri práci, ako pred vašimi očami vyrábajú originálne kúsky. Marocká remeselná tradícia je veľmi bohatá: mozaiky, tkanie kobercov, výšivky, tradičné odevy, keramika, kožené výrobky, šperky, striebrotepectvo, drevorezba, stolárstvo, aromatické koreniny… Marockí remeselníci sú nositeľmi kultúrneho dedičstva, odovzdávaného z generácie na generáciu.

Hneď ako sme si trochu oddýchli, vzala som skupinu na krátku zoznamovaciu prechádzku. Ale veľmi rýchlo sa niekde medzi bylinkami a koreninami naša skupina rozpadla. Niektorých zlákali kožené kabelky, iných šperky alebo umelecké diela. Našťastie všetci našli cestu späť do riadu včas na večeru.

Dôležitým orientačným bodom a dominantou mediny je najväčšia mešita v Marrákeši – Kutubíja, ktorá sa nachádza na konci hlavného námestia Jemaa el-Fna. Toto živé námestie je plné hudby, pouličných umelcov, zaklínačov hadov či maliarok s hennou a po západe slnka sa ešte viac zapĺňa. Ak chcete zažiť večernú atmosféru Marrákeša – tu je to pravé miesto. Alebo si dajte vychladené pivo Casablanca na streche niektorého z barov. Mimochodom, strechy v Marrákeši majú aj kultúrny význam – slúžili ako miesta spoločenských stretnutí najmä počas horúcich letných nocí, keď boli spodné poschodia domov bez klimatizácie neznesiteľne teplé…

Očarujúca Majorelleova záhrada

Nasledujúci deň sme si po ďalších bohatých marockých raňajkách užili prehliadku mediny so sprievodcom Ibrahimom. Od neho sme sa dozvedeli veľa zaujímavých a hodnotných informácií o meste aj o marockej kultúre. Navštívili sme tradičnú marockú lekáreň plnú byliniek, korenín, prírodnej kozmetiky a liečiv, a prehliadku sme zakončili v slávnom paláci Bahia. Tento palác je nádherným príkladom marockej architektúry s detailnými ornamentmi, živými farbami a rozsiahlymi záhradami, nádvoriami a miestnosťami. Názov Bahia dostal na počesť obľúbenej manželky veľkovezíra Bou Ahmeda. Na popoludnie som mala zarezervované lístky do známych záhrad Majorelle a múzea Yves Saint Laurenta.

Tušila som, že záhrady Majorelle budú krásne – veď kedysi patrili francúzskemu módnemu návrhárovi Yvesovi Saint Laurentovi. Ale úprimne – nečakala som, že budú také rozsiahle a dychberúce. Každý kút záhrady je nádherný, až neviete, kam sa pozrieť skôr.

Záhrady Majorelle (po francúzsky Jardin Majorelle) vytváral francúzsky orientalistický maliar Jacques Majorelle takmer štyridsať rokov. V roku 1923 kúpil pozemok pri palmovom háji a postupne na ňom vybudoval dom v maurskom štýle, v ktorom žil so svojou ženou, a berberskú budovu zvanú Borj. Tú neskôr natrel svojou vlastnou sýto modrou farbou, ktorú si dal patentovať ako „modrá Majorelle“. Do záhrady zasadil 135 rastlinných druhov z piatich kontinentov, čím vytvoril skutočne magické miesto.

Záhrada bola však pre Majorella veľmi nákladná vášeň a po rozvode v roku 1956 už nedokázal jej prevádzku financovať. Šťastím bolo, že štyri roky po jeho smrti (1962) navštívil záhradu slávny návrhár Yves Saint Laurent so svojím dlhoročným partnerom Pierrom Bergém a okamžite sa do nej zamilovali…

Kde Yves Saint Laurent nachádzal inšpiráciu

Yves Saint Laurent a Pierre Bergé navštívili Maroko prvýkrát v roku 1966. Trávili v Marrákeši veľa šťastných chvíľ a pravidelne sa tam vracali. Maroko sa stalo nekonečným zdrojom inšpirácie pre YSL – najmä jeho farby, svetlo a miestni obyvatelia. Keď sa neskôr dopočul, že záhradu Majorelle plánujú zbúrať a postaviť na jej mieste hotelový komplex, rozhodol sa ju odkúpiť a zrekonštruovať. Slávna záhrada a múzeum Yves Saint Laurenta v Marrákeši sú dôkazom jeho lásky k tejto krajine.

Obaja – Yves aj Pierre – sa zaujímali aj o berberské (amazighské) umenie. V modrom dome sa dnes nachádza múzeum Pierre Bergého, venované jeho zbierke berberského umenia. Úprimne, nikdy som nevidela ľudové umenie také krásne. Nechápala som, čo motivuje tento polokočovný národ, žijúci v roztrúsených dedinách v okolí púšte, takto sa zdobiť. Všetko, čoho sa dotkli, premieňali na umelecké dielo. Podľa mňa to bolo najkrajšie múzeum, aké som kedy videla. Bohužiaľ, fotenie vo vnútri je zakázané, ale odporúčam zažiť to na vlastné oči a načerpať inšpiráciu!

Tip: Vila Oasis uprostred záhrad, kde YSL a Pierre bývali, je tiež veľký skvost – ale nie je prístupná verejnosti, len pre súkromné VIP prehliadky, kde sa cena pohybuje od 5000 dolárov za prehliadku.

Pastva pre oči

Tretí deň sme zakončili marockou večerou v štýlovom riade Wow, ktorého dizajn sa nedá opísať inak, než wow. Moja skupina tu prvýkrát ochutnala tradičný marocký tajin alebo pastillu. Tajin je dusené jedlo pripravované v hlinenom hrnci (tiež nazývanom tajin), zatiaľ čo pastilla je mäsový koláč, ktorý kombinuje mäso s koreninami ako škorica či zázvor.

Na ďalší deň, po raňajkách, sme opustili Červené mesto – tak sa Marrákeš prezýva kvôli oranžovo-červeným budovám z miestnej hliny (mimochodom, ich červená farba je daná zákonom) – a zamierili sme na juh cez nádherné pohorie Atlas. Hlavný program dňa? Pastva pre oči. Počas epickej jazdy sme prešli kľukatými cestami cez priesmyk Tichka a pokračovali Údolím 1000 pevností.

Miestna továreň na arganový olej

Prvou zastávkou bola miestna manufaktúra na výrobu arganového oleja, kde sme mohli sledovať celý proces výroby tohto vzácneho marockého pokladu. Samozrejme, neodišli sme s prázdnymi rukami – naše tašky boli plné arganových produktov.

Arganový olej sa získava zo semien stromu arganovníka, ktorý je veľmi vzácny – rastie len v úzkom páse medzi atlantickým pobrežím Maroka a pohorím Atlas. Na výrobu jedného litra oleja je potrebných približne 40 kg sušeného arganového ovocia! Pražené semená sa používajú na výrobu potravinového oleja (s pozitívnymi účinkami na cholesterol či imunitu), zatiaľ čo nepražené sa používajú v kozmetike – proti starnutiu, na hojenie rán, či proti vypadávaniu vlasov. Zatiaľ čo známe značky ako La Mer používajú v produktoch len malé množstvá arganového oleja, v Maroku nájdeš čistý 100 % olej. Nie je to skvelé?

Jednou z najväčších výhod arganového oleja je to, že jeho výroba sa nedá jednoducho zmechanizovať – aj väčší výrobcovia musia zamestnávať miestnych pracovníkov. Tí najlepší zároveň poskytujú pracovníkom zdravé podmienky, stravu a dokonca aj starostlivosť o deti.

Na obed sme sa zastavili v nenápadnej, trochu ošumelej reštaurácii plnej miestnych obyvateľov. Podávali sa jednoduché jedlá z strukovín, ale boli tak chutné, že predčili aj niektoré luxusné podniky. Osobne milujem, že marocké jedlo je vždy autentické a čerstvé.

Boumalne Dades

Po sedemhodinovej ceste s niekoľkými zaujímavými zastávkami sme konečne dorazili do Boumalne Dades a ubytovali sa v hoteli Kasbah Tizzarouine s úchvatným výhľadom na údolie. Dádéske údolie patrí medzi najscénickejšie oblasti Maroka. Lemujú ho historické pevnosti, trhy s miestnymi produktmi a polia ruží. Práve tu sa po stáročia pestujú ruže na výrobu ružového oleja a vody pre parfumérie po celom svete.

Je to ideálne miesto na turistiku, objavovanie alebo stretnutie s nomádskymi rodinami, ktoré sa presúvajú naprieč regiónom. Alebo len tak na relax pri bazéne v jenej z kasieb. (Kasba = pevnosť alebo citadela.) Tá, v ktorej sme bývali, naozaj vyzerala ako pevnosť. A ako v každej správnej rozprávke, ani tu nechýbali tradiční hudobníci, ktorí vytvorili úžasnú večernú atmosféru. Ďalšia skvelá voľba od TourHero. Noc v historickej kasbe je povinnou jazdou pre ten najautentickejší zážitok!

Obed s miestnou rodinou

Naše oči videli dychberúce krajiny, nosy vstrebávali zmes vôní, ochutnali sme unikátnu marockú kuchyňu a počúvali afro-marocké bubny. A na piaty deň sme sa dotkli aj srdečnosti berberskej pohostinnosti – v ich vlastnom dome. Ako milé prekvapenie nás sprievodca Ibrahim zobral na obed k svojej rodine neďaleko Merzougy. Podával sa marocký „pizza“ chlieb plnený zemiakmi a zeleninou a, samozrejme, mätový čaj.

Navštívili sme aj miestneho výrobcu tradičného odevu a mohli sme sa aspoň na fotku obliecť ako praví Berberi. Vždy som sa chcela naučiť viazať šatku na berberský spôsob – a veruže to padlo na úžitok pri prechode Saharou…

Oddych pri bazéne

Keď sme dorazili do Merzougy – malého marockého mestečka na okraji Sahary – ešte nám zostávalo pár hodín pred plánovanou ťavou karavánou pri západe slnka. Tu prišiel Ibrahim s fantastickým nápadom – zobrať nás k bazénu do hotela Madu, ktorý patrí rovnakému majiteľovi ako púštny kemp, kde sme mali stráviť noc. Lenivé popoludnie pri bazéne v nádhernom hoteli po dlhej ceste bolo presne to, čo naša skupina potrebovala! Z diaľky sme už videli pieskové duny Sahary, ktoré nás volali…

Ťavia karavána

Aj keď som bola v Maroku už mnohokrát, nikdy som nezažila glamping – teda luxusné stanovanie v Sahare. Bolo to dlho na mojom zozname želaní. Všimla som si tiež, že mnoho cestovných kancelárií túto skúsenosť do itinerárov vôbec nezaraďuje. Pre mňa bolo však dôležité, aby glamping bol súčasťou našej cesty. A do luxusného kempu Madu vedie len jedna cesta – naprieč pieskovými dunami. Na chrbte ťavy!

Keď slnko začalo zapadať a teplota klesla, uviazali sme si šatky okolo hlavy – ako sme sa práve naučili od Berberov – aby nás chránili pred slnkom a pieskom, a boli sme pripravení na ťaví trek cez duny. Epická cesta trvala približne hodinu a pol a 8 z 8 účastníkov potvrdilo, že to bol najlepší zážitok z celého výletu. Dvaja z nás síce uprednostnili jazdu SUV spolu s batožinou, ale neskôr, keď videli, akí šťastní sme dorazili do kempu, oľutovali svoje rozhodnutie. Strach by nikdy nemal byť dôvodom vynechať takýto nezabudnuteľný zážitok! Ťavy sú veľmi pokojné zvieratá a hoci majú hrby, sedenie na nich je prekvapivo pohodlné.

Glamping v magickej Sahare

Skutočné čaro sa začalo, keď slnko zapadlo za duny. Vo vzduchu sa dalo cítiť niečo magické – trblietajúce sa svetlo, farby, ticho, nekonečný priestor… to bola čistá, neopísateľná mágia.

A potom sme prvýkrát uvideli naše stany. Zvonku to vyzeralo ako obyčajný stan v púšti, ale vnútri mal doslova všetko ako poriadna hotelová izba – vrátane sprchy! V skutočnosti bol stan priestrannejší, útulnejší a krajšie zariadený než mnohé hotelové izby, v ktorých som kedy bývala. Chýbala len televízia – ale kto by ju potreboval na takom rozprávkovom mieste?

Po ďalšej fantastickej večeri, ktorá by sa dala porovnať s jedlom v luxusných reštauráciách, sme sa všetci stretli pri táboráku pod hviezdami, s živou hudbou. Bolo to ako z Tisíc a jednej noci. Nemohla som si predstaviť lepšiu atmosféru…

Opäť na ceste

Na ďalší deň nikto nezmeškal východ slnka nad dunami – aj keď to znamenalo skoro vstávať. Ale stálo to za to! Po raňajkách sme sa, bohužiaľ, museli rozlúčiť s púšťou, pretože nás čakali ďalšie zážitky. Tentoraz sme však vymenili chrbty tiav za korbu auta. A náš vodič? Ten bol blázon! Boli momenty, keď brázdil po dunách a ani nedržal volant – ale bola to neskutočná zábava!

Na parkovisku nás už čakal Ibrahim, aby nás vzal na ďalšiu dlhú cestu – z Merzougy do Ait Ben Haddou. Cestou sme sa zastavili aj pri Todra Gorge – kaňone z vápenca, ktorý kedysi vytvorila mohutná rieka.

Ait Ben Haddou

Po päťhodinovej ceste sme konečne dorazili do Ait Ben Haddou – historického ksaru (t. j. opevnenej dediny alebo hradu), skvelého príkladu marockej hlinenej architektúry, zaradeného do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a zároveň jedného z najobľúbenejších filmových miest v Maroku. Môžete ho spoznať z filmov ako Hra o tróny (Yunkai), Gladiátor, Kráľovstvo nebeské a mnohých ďalších.

Väčšina cestovných kancelárií sem privedie turistov len na pár hodín, aby si pozreli známu pamiatku – a to je veľká chyba. Ait Ben Haddou si zaslúži aspoň jednu noc. Najmä ak máte to šťastie a bývate na tak krásnom mieste ako my – v riade Caravane.

Riad Caravane

Tento butikový riad, kde je každá izba iná a každá výnimočná svojím spôsobom, bol pre mňa najkrajší riad v celom Ait Ben Haddou. Riad Caravane je skutočne jedinečný. Cítili sme sa, akoby sme bývali v umeleckej galérii – ale so srdečným personálom, vďaka ktorému sme sa cítili ako doma. Interiéry boli úchvatné – celý dizajn bol nádhernou zmesou moderného, tradičného, marockého a afrického štýlu. Každý detail odzrkadľoval skvelý vkus a ladil s okolitou krajinou. Nemohli sme prestať obdivovať koberce, lampy, obrazy, ručne vyrábané dekorácie…

Nemôžem nespomenúť aj úžasný personál a vynikajúce jedlo, ktoré sme mali na večeru. A bonus? Riad sa nachádza len 15 minút chôdze od známeho miesta UNESCO.

Ksar Ait Ben Haddou

Na ďalší deň sme mali voľno až do 11:00. Kto chcel, mohol si ísť prezrieť ksar sám. Niektorí zostali oddychovať v našom krásnom riade, ale traja z nás, vrátane mňa, sme vstali skoro ráno a vydali sa na prechádzku ku ksaru ešte pred raňajkami. Chcela som si miesto vychutnať skôr, než tam dorazia davy turistov. A bolo to skvelé rozhodnutie! Počasie bolo dokonalé, svetlo krásne, a malé stánky s miestnymi výrobkami sa len práve začínali rozkladať. Z návštevníkov sme tam boli len my tri. Ideálna príležitosť na fotenie!

Náš ranný výlet sa trochu natiahol, takže sme sa vrátili neskoro na raňajky, ale personál na nás milo počkal. Inak by sme prišli o najlepšiu domácu marmeládu z jabĺk a kávy, akú som kedy ochutnala.

Späť do Marrákeša

Do večera sme boli späť v rušnom Marrákeši. Za normálnych okolností nemám rada preplnené miesta, ale Marrákeš je iný. Tu vám ľudia a davy neprekážajú – sú súčasťou atmosféry mesta.

Tentoraz sme sa ubytovali v inom riade – The Little Hara. Nová izba, nová strecha, iný dizajn – ale opäť úžasný personál. Nikdy by som nevymenila pobyt v riade za hotel. Je to omnoho súkromnejšie a autentickejšie.

Street Food Tour

Predposledný večer v Maroku sme večeru poňali inak. Prišiel po nás ďalší expert – sprievodca Amin, aby nás vzal na nezabudnuteľnú pouličnú gastronomickú prehliadku. Vždy som vedela, že najlepšie jedlo nemusí byť drahé – ale ani ja som nečakala, že marocké jedlo ulice bude až tak dobré! Naozaj sme sa nachodili (dobré na trávenie), ale ešte viac sme sa najedli.

Začali sme rôznymi druhmi olív – čiernymi, zelenými, ružovými – a potom sme pokračovali k stánku s marockými sendvičmi. Išlo o chutný miestny chlieb plnený mletým mäsom alebo klobáskou, vajíčkom, syrom a zeleninou. Nemohla som uveriť, že taká veľká porcia chutného jedla stála len 1,5 eura!

Ďalšia zastávka: msemmen (moje obľúbená) – lokálna vrstven placka zo semoliny, plnená syrom alebo zeleninou. Jednoduché, ale výborné! Pomaly sme sa začali cítiť sýti… a pritom sme ešte ani poriadne nezačali!

Nasledujúca zastávka: marocká harira – polievka z paradajok a cíceru, podávaná s datľami. Chutila lepšie ako tá, ktorú sme jedli v luxusnom riade Wow. Kto bol dosť odvážny, mohol vyskúšať aj slimáky vo vývare z byliniek – a úprimne, na slimáky to nebolo zlé!

Potom sme ochutnali marocké šišky a neskôr smoothie z miešaného ovocia. A keď konečne prišiel čas na dezert, boli sme už takí plní, že sme nič viac nezvládli. Marocké pečivo vyzeralo neskutočne dobre, ale celú krabicu sme si zobrali so sebou na neskôr.

Super silný korenistý čaj na ďalšej zastávke nás zachránil! Pripravený z desiatok byliniek a korenín, výborný na zdravie a trávenie. A posledná zastávka? Rôzne korenené mandle – obalené v maku, škorici či aníze… Po tejto gastronomickej túre sme už do riadu nekráčali, ale doslova sme sa gúľali!

Kurz varenia

Náš výlet sa, bohužiaľ, pomaly chýlil ku koncu. Už sme cez jedlo precestovali celé Maroko a spoznali, že marocká kuchyňa je výnimočná kombinácia chutí, farieb a textúr. A posledný deň sme mali možnosť naučiť sa remeslu marockého varenia – pod vedením profesionálov, samozrejme.

Kurz varenia bol prekvapivo zábavný! Okrem kuracieho tajinu au citron sme sa naučili pripravovať aj marocký šalát, miestny chlieb a baklažánový šalát. Každý z nás „zložil skúšku“, dostal hodnotné recepty, certifikát a špeciálny darček – hlinený hrniec tajine. Teraz môžeme pokračovať v marockom varení aj doma. Na obed sme zjedli to, čo sme si sami uvarili – a nikto sa nesťažoval!

Bacha Coffee

Popoludní sme mali voľno na posledné nákupy, darčeky a suveníry pred návratom domov, ale ja som mala v pláne ešte jedno miesto – jednu z najkrajších kaviarní na svete: Bacha Coffee.

Príbeh Bacha Coffee sa začína v medine Marrákeša. Palác Dar el Bacha bol postavený v roku 1910 a kedysi v ňom diskutovali najvýznamnejší kultúrni a politickí myslitelia storočia pri „káve Arábie“, dnes známej ako arabica. Dnes ponúka menu s viac než 200 druhmi čerstvo praženej kávy zo 35 krajín sveta, s množstvom aromatických príchutí. Ja som si objednala 100 % arabicu s príchuťou sevillského pomaranča – a bola jednoducho dokonalá.

Problém je, že toto miesto je extrémne populárne. Rezervácie neberú, takže ak chcete stôl, musíte si vystáť radu – a čakacia listina býva aj na dve hodiny! Prvýkrát som to vzdala, ale tentoraz som bola pripravená čakať – a vyplatilo sa. Mala som šťastie a dostala som stôl za menej ako 40 minút.

Dobrá vec je, že kaviareň je priamo v paláci – takže môžeš čakať a obdivovať marockú architektúru. Palác je architektúrou podobný ako Bahia Palace, len je oveľa menší a menej preplnený.

Rozlúčková večera

Naša rozlúčková večera s hudobníkmi a brušnými tanečnicami sa konala v krásnej historickej budove zo 16. storočia. Jedlo bolo skvelé, porcie bezodné a miesto nádherné – ale hudobníkov nebolo a brušná tanečnica bola len jedna… a nevyzerala, že sa jej chce tancovať. Tento malý detail nám však nepokazil celkový dojem z jedinečného výletu s TourHero. Domov sme si priniesli nielen kopec spomienok, príbehov a suvenírov, ale aj cenné recepty.

Podpora TourHero

Keď sa obzriem späť na celé toto dobrodružstvo, moja recenzia na TourHero je iba pozitívna. Neviem si predstaviť lepšieho partnera na vytvorenie zájazdu ako bol tento.

Ak tiež snívate o tom, že raz povediete svoj vlastný zájazd, verím, že TourHero vám s tým pomôže. Prečítajte si ďalšie príbehy ako ten môj na stránke recenzií TourHero – a uvidíte sami…

Ak ste letušky alebo palubný personál s prístupom k zvýhodneným staff letenkám, dovolenku si veľmi jednoducho viete naplánovať podľa ubytovania — a presne tak som to urobila aj ja na tejto ceste na Malorku.

Tentokrát bol hotel prvý a všetko ostatné sa mu prispôsobilo.

Ako som plánovala dovolenku na Malorke okolo dokonalého hotela

Keď som prvýkrát uvidela nádherný dizajn butikového hotela Concepció by Nobis v Palma de Mallorca, vedela som, že tam raz musím zostať. Áno, je drahý a nachádza sa v meste, nie priamo pri pláži — takže nejde o typický dovolenkový rezort pri mori. Napriek tomu som mala pocit, že za túto skúsenosť stojí minúť peniaze.

Niektoré dni som zvedavá turistka, ktorá chce vidieť všetky známe miesta Malorky. Iné dni ma baví stretávať sa s miestnymi, objavovať, nasávať atmosféru a zbierať príbehy. A potom sú dni, keď si bez výčitiek doprajem trochu luxusu — bývam v krásnych hoteloch s premysleným dizajnom, nechám sa rozmaznávať a obklopím sa krásnymi vecami.

Cítiť sa bohatá. Aspoň na deň či dva.

Hotel Concepció by Nobis Palma de Mallorca: Oplatí sa?

Pobyt v Concepció by Nobis bol presne o tom — o vedomom luxuse. O nádhernom interiéri, pokoji a estetike, ktorá okamžite zlepší náladu. Cítiť sa bohatá je skvelý pocit a úprimne — zaslúžime si ho všetci.

Dobrá správa? Nemusíte byť naozaj bohatí, aby ste sa tak cítili.

Často kombinujem nenáročné ubytovanie s jednou či dvoma nocami v luxusnom hoteli. Takto je cestovanie dostupnejšie, no zároveň si človek dopraje výnimočný zážitok.

Ako skombinovať lacné cestovanie a luxus na Malorke

Pred luxusným pobytom sme zostali pár dní v lacnom all inclusive hoteli — úprimne, nestojí ani za zmienku — len aby sme ušetrili. Aj keď bol rezort priamo pri pláži, ležať na obyčajnej pieskovej pláži obklopená stovkami ľudí nie je nič pre mňa.

Tak sme si požičali auto.

Fiat 500 sa dokonale hodil k dovolenkovým vibráciám a vyrazili sme objavovať ostrov. Bez presného plánu — len jazdiť, túlať sa a zastaviť sa tam, kde sa nám zachce.

No dobre… jeden plán sme predsa len mali.

Objavovanie Malorky autom bez pevného plánu

Chceli sme navštíviť Cala S’Almonia, často označovanú za jednu z najkrajších a najautentickejších pláží Malorky. A áno — všetko, čo sa o nej hovorí, je pravda.

Cala S’Almonia: Jedna z najkrajších pláží na Malorke

Cala S’Almonia je jedinečná malá zátoka s neuveriteľne čistou, krištáľovo modrou vodou. Nenájdete tu piesok — oddychuje sa na skalách a ruinách starých rybárskych kamenných domčekov. Práve tento surový charakter robí pláž takou útulnou, autentickou a nesmierne fotogenickou.

Pre odvážnejších ponúka aj skvelé miesta na skákanie z útesov.

Pláž je zadarmo, no je veľmi malá, takže sa rýchlo zaplní. Ideálne je prísť skoro ráno alebo tesne pred západom slnka. Parkovanie môže byť trochu komplikované a počítajte aj s dlhšou prechádzkou — no výsledok rozhodne stojí za to.

Caló des Moro: Tyrkysová ikona Malorky pri Cala S’Almonia

Ďalším bonusom je, že len päť minút pešo od Cala S’Almonia sa nachádza ďalší klenot — Caló des Moro.

Tu vás čaká žiarivo tyrkysová voda, jemný biely piesok a dokonca aj malá jaskyňa, kde sa dá ukryť pred silným slnkom. Nevýhodou je, že sa pláž veľmi rýchlo zaplní a miesta nie je veľa. Napriek tomu určite stojí za návštevu — ideálne opäť skoro ráno.

Záverečné myšlienky: Luxusné hotely a skryté pláže na Malorke

Malorka má jedinečnú schopnosť spájať nenápadný luxus s divokou prírodnou krásou. Tento výlet mi opäť pripomenul, že si nemusíme vyberať medzi lacným cestovaním a pôžitkom — dá sa mať oboje.

Jeden deň objavovať surové pláže a skákať z útesov, ďalší deň si užívať ticho, dizajn a pohodlie luxusného hotela. Pre mňa je práve táto rovnováha tým, čo robí cestovanie výnimočným.

Každý pozná kráľa Juliena! A áno — mala som možnosť stretnúť Jeho Veličenstvo osobne. A to priamo na Madagaskare.

Tesne predtým, ako na ostrov Réunion udrel silný cyklón Belal, bolo naše lietadlo presmerované na bezpečnejšiu alternatívu: Madagaskar. To, čo malo byť len preventívnym opatrením, sa veľmi rýchlo zmenilo na nečakaný cestovateľský bonus.

Vďaka zvláštnej zhode okolností som sa namiesto návratu domov na Réunione zdržala dlhšie. Keďže cyklón Belal mieril priamo na ostrov, zrazu som si mohla pripísať svoju 68. navštívenú krajinu — neuveriteľný Madagaskar.

Prvé dojmy z Antananariva: chudoba v kontraste s koloniálnou eleganciou

Hneď prvý večer v hlavnom meste Antananarivo nám náš station manager rezervoval večeru pre celú posádku v krásnej reštaurácii La Varangue.

Madagaskar patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a Antananarivo to dáva jasne najavo. Zároveň je však kontrast fascinujúci — vedľa chudoby tu stoja elegantné hotely, koloniálne vily a prekvapivo luxusné reštaurácie pre turistov a expatov.

La Varangue sa nachádza v nádhernej koloniálnej budove s príjemnou, starosvetskou atmosférou. Práve tu som ochutnala svoj prvý steak zo zebua — miestneho hrbatého dobytka, ktorý je dôležitou súčasťou madagaskarskej kuchyne. Verdikt? Výborné. A áno, ten hrb je čisto dizajnový doplnok.

Príroda Madagaskaru: svet, aký inde neexistuje

Madagaskar je známy svojou jedinečnou biodiverzitou. Vďaka miliónom rokov izolácie sa tu vyvinulo viac než 90 % živočíchov a rastlín, ktoré nenájdete nikde inde na svete.

Ostrov je domovom lemurov, pestrofarebných chameleónov, vzácnych orchideí a ikonických baobabov. Lemury sú primáty, ktoré sa vyvíjali na úplne inej vetve evolučného stromu — čo možno vysvetľuje ich mimiku a občasné zvláštne správanie.

Lemur kata (ring-tailed lemur), známy ako predloha kráľa Juliena z filmu Madagaskar, je najznámejším zvieraťom ostrova (hoci oficiálne národné zviera Madagaskar nemá). Baobab je však považovaný za národný strom krajiny — áno, to je ten z knihy Malý princ.

Lemur Park Antananarivo: kráľ Julien vládne slobodne

Slávna Alej baobabov, ktorú poznáme z Instagramu, je od Antananariva príliš ďaleko a nedá sa zvládnuť ako jednodňový výlet. Našťastie, len kúsok za mestom sa nachádza Lemur Park, ktorý sme si nemohli nechať ujsť.

Lemur Park je skutočná prírodná rezervácia. Návštevníci sa do nej dostanú iba so sprievodcom (ktorý je zahrnutý v cene vstupenky). Lemury tu žijú voľne — bez klietok a plotov — no zostávajú, pretože majú bezpečné prostredie a pravidelnú stravu. Úprimne, veľmi rozumné rozhodnutie.

Dotýkanie sa zvierat alebo ich rušenie je prísne zakázané a sprievodcovia dohliadajú na dodržiavanie pravidiel. Odmenou sú však jedinečné stretnutia z bezprostrednej blízkosti. Lemury sa ľudí neboja a pôsobia úplne uvoľnene.

Na Madagaskare žije množstvo druhov lemurov — každý z nich je zábavnejší než ten predchádzajúci. A áno — kráľ Julien tam bol tiež, sebavedomý, elegantný a absolútne v pohode.

Dážď, potopa a večera v Antananarive

Večer sme sa vybrali do ďalšej nádhernej koloniálnej reštaurácie Le Petit Verdot Antaninarenina — aj keď to chvíľu vyzeralo, že večeru zruší samotná príroda.

Silný dážď premenil ulice na malé rieky. Miestni obyvatelia zostali úplne pokojní: tašky si položili na hlavu, vyhrnuli nohavice a kráčali vodou, akoby sa nič nedialo (čo sa zjavne ani nedialo).

Náš station manager sadol za volant a nejako sa nám podarilo dostať do reštaurácie v bezpečí — čím opäť dokázal, že malgašskí vodiči si zaslúžia oveľa viac uznania než navigácia v mobile.

Jazykové tipy pre cestovateľov na Madagaskar

Madagaskar má svoj vlastný jazyk — malgaštinu (Malagasy) — no väčšina obyvateľov hovorí aj po francúzsky. Angličtina je menej rozšírená, takže ak sa sem chystáte, pamätajte: bonjour vás dostane oveľa ďalej než hello.

Madagaskar vstúpil do môjho života nečakane, no zanechal vo mne silnú stopu — divoký, chudobný, krásny, chaotický, farebný a absolútne nezabudnuteľný. A úprimne? Každá krajina, v ktorej panuje rozprávkový kráľ Julien, stojí za malú zachádzku.

V roku 2023 som strávila Vianoce a Silvester na nádhernom ostrove Réunion. Keď sa obzriem späť, stále to vnímam ako najšťastnejší mesiac môjho života.

Vianoce sú pre mňa zvyčajne časom stráveným s rodinou v mojom zasneženom rodnom meste. Ten rok som však s nimi byť nemohla. Namiesto toho som sviatky oslávila so svojou letovou posádkou na tropickom ostrove v Indickom oceáne – úplne nová a nezabudnuteľná skúsenosť.

Réunion je malý ostrov východne od Madagaskaru, blízko Maurícia a neďaleko Seychel. Rovnako ako mnohé ostrovy v regióne má francúzsku koloniálnu minulosť, no na rozdiel od svojich susedov je Réunion dodnes súčasťou Francúzska. Ide o zámorské územie, často nazývané „vzdialené Francúzsko“. Je zvláštne byť tak ďaleko v Indickom oceáne a pritom technicky stále vo Francúzsku – platiť eurom, využívať výhody Schengenu a dokonca používať miestnych mobilných operátorov za rovnaké ceny ako doma.

Európsky status prináša vyššiu životnú úroveň, no ostrovný spôsob života robí z Réunionu niečo skutočne výnimočné. Nikde inde som nevidela toľko usmiatych, uvoľnených a úprimne milých ľudí. Všetci pôsobili dobre naladení a neuveriteľne priateľskí k návštevníkom. Dokonca aj cestujúci na palube boli tí najzdvorilejší a najpohodovejší, akých som kedy zažila – a to už niečo znamená, pretože v uzavretých priestoroch sa zvyčajne prejaví skôr tá horšia stránka ľudí.

Na Réunione som strávila celý mesiac vďaka ACMI kontraktu našej spoločnosti s miestnou leteckou spoločnosťou Air Austral. Jedno lietadlo, tri posádky. Niekoľko dní v týždni som pracovala – lietala som krátke lety na okolité ostrovy ako Maurícius, Seychely, Madagaskar či Komory. Zvyšok času som si jednoducho užívala ostrovný život. Naozaj som si to užívala naplno.

Réunion nie je o nekonečných pieskových plážach. Je skôr o zelených kopcoch, dramatických sopečných scenériách a divokých vodopádoch. Možno práve preto nie je takou populárnou dovolenkovou destináciou ako susedný Maurícius. Energia ostrova je však výnimočná – oslobodzujúca, uzemňujúca a silná. V mnohom mi pripomínala Havaj.

Pobyt na Réunione sa veľmi ľahko zmení na stopovanie vodopádov, pretože ostrov ich má stovky. V oblasti Anse des Cascades máte pocit, že vodopády sú doslova všade, kam sa pozriete. Mojimi obľúbenými boli Bassin La Paix a Bassin Bœuf – oba sú ideálne na kúpanie a dokonca aj skákanie do vody. A kto by nechcel kúpeľ vo vodopáde?

Za zmienku stoja aj tieto prírodné krásy:

• Bassin La Roche
• Cascade du Chaudron
• Cascade Grand Galet
• Cirque de Mafate
• Piton de la Fournaise (jedna z najaktívnejších sopiek na svete)

Treba sa však pripraviť – ku každému vodopádu vedie aspoň krátka túra.

S dvomi kolegami sme chceli vidieť veľryby v ich prirodzenom prostredí. Réunion ponúka malé skupinové výlety, kde je možné šnorchlovať v ich blízkosti, no bohužiaľ sme neboli v správnej sezóne. Keporkaky migrujú do Indického oceánu počas zimy na južnej pologuli, keď je voda teplejšia a vhodná pre ich mláďatá. My sme tam boli v lete, počas monzúnového obdobia. Napriek tomu sme sa na výlet prihlásili. Veľryby sme síce nevideli, no plávali sme s húfom divokých, zvedavých delfínov. Vidieť ich slobodné v ich prirodzenom prostredí bolo na nezaplatenie. Väčšina stretnutí s morskými živočíchmi začína z prístavu Saint-Gilles.

Ako som už spomínala, Réunion nie je typicky plážovou destináciou – no niekoľko krásnych pláží tu predsa len nájdete. L’Hermitage-les-Bains je veľká verejná pláž, kde sa odporúča obuv do vody kvôli ostrým kúskom koralov. Výhodou je však skvelé šnorchlovanie. Osobne som viac obľubovala Boucan Canot s jemným pieskom a prírodným skalným bazénom chráneným pred vlnami.

Čo sa týka jedla, bola som prakticky na tuniakovej diéte – pretože tuniak robia na Réunione výborne. Najlepší obed na pláži sme mali v malej reštaurácii Sauvage, ktorá ponúka „barefoot fine dining“ – luxusné stolovanie naboso. Určite musíte ochutnať Tartare de Thon à la Tahitienne. Skvelým miestom na brunch pri pláži je aj Le Ti Boucan.

Ak chcete ochutnať niečo naozaj lokálne, nevynechajte La Case Volcan, známu jednými z najlepších kreolských kari na ostrove. Namiesto menu vám prinesú malé ochutnávky všetkých denných špecialít a vy si vyberiete, čo vám chutí najviac. Je to ideálna zastávka po návšteve vanilkových plantáží Bourbon Vanilla. Áno – Réunion je preslávený vanilkou. Plantation Vanilla Bourbon však nie je len o vanilke; skôr pripomína botanickú záhradu s pôvodnou vegetáciou ostrova.

Na romantickú večeru vrelo odporúčam La Manta pri pláži L’Hermitage. A opäť – ochutnajte tuniaka.

Réunion má aj svoje miestne pivo s názvom Bourbon, no nikto ho tak nenazýva. Miestni hovoria jednoducho „Dodo“podľa vtáka na etikete. My sme si dali aspoň jedno Dodo takmer každý večer.

Letná sezóna na Réunione znamená veľa dažďa – a keď prší, tak poriadne. Tropické lejaky bývajú intenzívne, no zvyčajne rýchlo pominú. Daždivé večery mi tam pripadali neuveriteľne romantické – pokiaľ ostrov nezasiahne cyklón. Začiatkom roka 2024 cyklón Belal spôsobil uzavretie letísk na dva dni a naše lietadlo muselo odletieť na Madagaskar. Ale to je už iný príbeh.

Na záver môžem úprimne povedať, že som sa necítila tak slobodná a zosúladená sama so sebou od roku 2019. Réunion má pre mňa veľmi ženskú, nestresujúcu energiu. Voda je tam všade – vodopády, dážď, vlhkosť – a voda je často spájaná so ženským princípom. Cítila som sa dobre vo vlastnom tele: jedla som veľa bielkovín (áno, to ten tuniak), načerpala som vitamín D, dobre som spala a mala dostatok kvalitného, pokojného času. Vlhkosť rožiarila moju pleť, prestala som mať potrebu všetko kontrolovať, hladina stresu klesla a ja som sa konečne nechala unášať prúdom…

Po prvý raz po rokoch som sa cítila opäť sama sebou.

Keby som na opis hlavného mesta Srbska mala použiť len jedno slovo, bolo by to slovo autenticita.

Nebola to láska na prvý pohľad. Do Belehradu som prišla ako letuška kvôli práci. Našu charterovú spoločnosť si prenajali na výpomoc aerolínie Air Serbia. Nakoniec som v meste, hoci s prestávkami (lietala som aj pre iných klientov), strávila vyše pol roka. Keď som z Belehradu odchádzala, bolo mi smutno, akoby som opúšťala domov.

Bývala som v hoteli Radisson Collection Blue Mill. Skvelá lokalita, netradičný dizajn, ktorý prepája pôvodnú historickú budovu s modernou architektúrou, útulné izby a tak srdečný a priateľský personál, že to nijako nepripomínalo bývanie v neosobnom reťazcovom hoteli. Chýbajú mi skvelé raňajky každé ráno a poraňajkové stretnutia s posádkou (teda s každým, kto práve nemal let) v reštaurácii pri lahodnom cappuccine a cigaretke. (Áno, v Belehrade, na rozdiel od štátov EÚ, sa stále fajčí veľa a všade – aj v uzavretých priestoroch.)

Belehrad je veľké mesto. Sivé. Ošumelé. Trochu chaotické. Po uliciach s vŕzgotom premávajú staré električky, aké v Bratislave dávno vyradili z obehu. Cítiť tu niekdajší komunizmus, pozostatky balkánskej vojny aj zaprášenú slávu bývalej Juhoslávie. Krásne historické budovy zdobia nepekné graffiti nápisy. Pochmúrna architektúra komunizmu ostro kontrastuje s pôvabným čarom historického centra. Neupravené chaotické ulice, zanedbané fasády a opustené, polorozpadnuté budovy. Čo sa na tomto meste dá milovať?

A predsa si ma Belehrad nakoniec získal. Začala som vnímať jeho neopakovateľnú atmosféru. Autenticitu. Aj Srbi sú takí – navonok neprístupní, zamračení, ale vysokí, krásni (otec Milly Jovovich bol Srb) a hrdí. A pod tvrdým obalom veľmi srdeční. Len ich treba „rozlúsknuť“. Je mi to sympatické – sympatickejšie než falošnosť, strojenosť a podlízavosť niektorých ázijských národov. Blízke. Aj Slováci sú takí. Nakoniec, sme z toho istého základu – Slovania. Hoci Srbi sú zároveň aj Balkánci, s divokejšou a horkejšou krvou.

A vôbec – čo dávajú Srbom do jedla, že sú všetci takí vysokí? Vybavujem si tri basketbalové víťazné tímy z poslednej olympiády: Američania, Francúzi, Srbi. V prvých dvoch tímoch sú prevažne hráči afrického pôvodu, Srbi sú všetci rýdzo slovanskí. Podľa môjho názoru sa na tomto kúsku sveta rodia tí najmužnejší a najpohľadnejší muži.

Okrem jedinečnej atmosféry a pohľadných mužov sa môže Belehrad pochváliť skvelou kuchyňou, v ktorej cítim nielen slovanské (ako od babičky), ale aj balkánske a turecké vplyvy. Odporúčam navštíviť napríklad tradičnú reštauráciu Zavičaj na pôvabnej ulici Skadarlija.

Skadarlija je asi najkrajšia a najmalebnejšia ulica celého Belehradu. Srdce mesta. Ale krásne dizajnové podniky a skryté poklady nájdete roztrúsené po celom meste. Skvelú grécku kuchyňu som si užila v tradičnej reštaurácii s krásnou záhradnou terasou – Mezestoran Dvorište. Stovarište Materijala je zase stará, rozpadnutá fabrika premenená na štýlovú pizzeriu s fakt dobrou pizzou. A mojím úplne najobľúbenejším podnikom so skvelým jedlom a dizajnom je Smokvica. Je to jedno z tých trendových miest v rušných bočných uličkách mesta, kam chodia mladí. Najlepšiu zmrzlinu majú zase v Sapore a v obľúbených prevádzkach s názvom Crna Ovca. Tam nájdete aj fakt nezvyčajné príchute a kombinácie. Koláčiky, ktoré sú umeleckým dielom, zas v cukrárni Mandarina Cake Shop.

Náš hotel sa nachádzal len kúsok od obchodného centra Galleria. Nablýskané miesto plné luxusných butikov a tip-top reštaurácií a kaviarní. Nachádza sa uprostred lokality, kde vo veľkom prebiehajú výstavby nových, moderných a zjavne drahých bytov. Aj Galleria Mall je drahý. Na Srbsko a ich priemernú mzdu – fakt drahý. Ale asi každá krajina má aj svoje zastúpenie v bohatých vrstvách. Inak, kto by tu nakupoval? Oplatí sa sem však prísť aj na obyčajnú prechádzku – je tu krásna pešia zóna popri rieke Dunaj so skvelou atmosférou a plnými terasami miestnych podnikov. Veľmi mi to pripomína našu bratislavskú Euroveu. Ešte aj ten Dunaj sedí.

Dobre sa prechádza aj okolo Belehradského hradu. V okolí je krásny park s panoramatickým výhľadom na mesto. V niektorých častiach sú porozkladané stoly so šachovými figúrkami – to mi zase pripomína New York. A v podhradí sa nachádzajú aj malebné tenisové kurty obklopené hustou zeleňou. Vyzerá to „posh“. Ktovie, kde trénuje Novak Djoković?

Najslávnejší Srb všetkých čias? Šarmantný tenista alebo za svojho času podceňovaný vizionár Nikola Tesla? Ten druhý má v Belehrade svoje múzeum. Okrem vystavených exponátov vám tu tím múzea naživo predvedie zopár interaktívnych experimentov z Teslovej dielne. A to robí toto múzeum zaujímavejším než iné.

Niekedy mi chýbaš, Belehrad.

Žiadne mesto na svete nemá lepší marketing než Paríž. Mesto svetiel, mesto lásky, mesto módy. Mesto croissantov, makroniek, palaciniek a francúzskych bagiet. Mesto zvonára Matky Božej. Mesto veľkých filozofických myšlienok. Mesto slobody, rovnosti a bratstva. Mesto z knižných románov a romantických filmov. Mesto z fotiek na Instagrame. Aký je však Paríž naozaj?

Niekto by mohol povedať, že Paríž už dávno nie je, čo býval, keď tu žili a tvorili veľkí umelci ako Victor Hugo, Claude Monet alebo Hemingway a tisícky ďalších. Dnes je toto mesto plné turistov a vábidiel, ako z turistov vylákať peniaze. Ulice sú plné prisťahovalcov zo severnej Afriky (z bývalých francúzskych kolónií) a reštaurácie predražené. Na druhej strane povesť najromantickejšieho mesta na svete nebude založená len na fantázii. Stále sem totiž za romantikou prichádzajú zamilované páry a muži si pod rozsvietenou Eiffelovkou kľakajú na koleno s prsteňom v ruke. Podľa mňa je Paríž mestom príbehov a múz. Vo vzduchu stále cítiť ducha La Belle Époque, ktorá sa tu šarmantne premiešava s vôňou kávy, čerstvého pečiva a cigariet ako dobre vyvážený francúzsky parfém. Nie je nič lepšie ako nasávať parížsku atmosféru. V poslednej dobe lietam do Paríža na vyžiadanie minimálne štyrikrát do mesiaca a s každou návštevou toto mesto ešte viac milujem. Už sa tu trochu začínam cítiť ako Parížanka a chcem vám toto mesto predstaviť tak, ako to žiaden bedeker nedokáže. Nasledujte moje kroky a Paríž si zamilujete…

La Tour Eiffel

Francúzska ikona Eiffelova veža získala meno po inžinierovi, ktorý ju nechal postaviť. Údajne ide o najnavštevovanejšiu pamiatku na celom svete! A hoci ju v jej začiatkoch v roku 1889 mnohí poprední umelci Paríža kritizovali pre jej dizajn, dnes si bez nej Paríž nevieme predstaviť. Veža má niečo do seba, obzvlášť keď sa rozsvieti. Každú celú hodinu po zotmení sa na pár minút začne celá trblietať a to je ten moment, keď chcete pod ňou stáť v iskrivých šatách a pripíjať si pohárikom šampanského. Rozhodne radím oželieť náročný výstup na vrchol veže a ešte náročnejšie čakanie v rade na lístky, radšej si sadnite to trávy v parku pod Eiffelovkou alebo na múrik na námestí Trocadero a pripite si na tento magický moment. Ak náhodou v kabelke žiadnu fľašu a poháre nenosíte, nič to. Určite sa pri vás čoskoro pristaví vynaliezavý predavač s chladiacim boxom, v ktorom nosí pivá, víno alebo šampanské aj s pohármi. Okolo Trocadera behá dosť takých, čo vycítili obchodný potenciál tohto miesta. Alebo sa na tento malý večierok dopredu pripravte, zbaľte si vlastný piknikový košík a usaďte sa na intímnejšom mieste ako je večne rušné Trocadero − na brehu rieky Seiny. 

Najlepšie miesta s výhľadom na Eiffelovku

Som si istá, že Trocadero s Eiffelovkou v pozadí ste už videli na tisíckach fotografií. Rozhodne ide o jednu z najpopulárnejších lokalít, kde máte Eiffelovku ako na dlani. Poznám však miesta so skvelým výhľadom na vežu, ktoré sú intímnejšie a viac parížske. Iba päť minút chôdze od Trocadera sa nachádza ulička s nemenej fotogenickým výhľadom a na rozdiel od preplneného námestia je ulica Avenue des Camoens v rezidenčnej časti mesta tichá a väčšinu dňa celkom prázdna. Určite si poznačte aj adresu − roh ulíc Rue de l’Université a Avenue de la Bourdonnais. Na konci ulice Rue de l’Université sa pred očami vynára Eiffelovka a to je tiež skvelý pohľad. Ďalšou takou adresou je Rue de Monttessuy. V Paríži sa aj tá najobyčajnejšia ulička môže stať perfektnou fotolokalitou. Ak sa cítite na prechádzku, môžete sa vydať až na ulicu Rue Saint-Dominique po roh ulice Boulevard de la Tour-Maubourg, kým nenarazíte na kaviareň Le Recrutement Cafe. Práve tu nájdete jedinečné miesto s pravou parížskou atmosférou ako zo starého filmu. Ulička je plná malých reštaurácií, bistier a kaviarní a pôsobí trochu ako malé mesto na vidieku. V pozadí však nechýba jasné poznávacie znamenie − Eiffelovka! 

Mosty ponad Seinu

Zaujímavý výhľad na Eiffelovku je aj z niektorého z mnohých mostov ponad Seinu. Podľa mňa najkrajší most zo všetkých je Pont de Alexandre III, ktorý stojí za prechádzku aj pre svoju vlastnú architektúru, nielen pre výhľad na Eiffelovku. Ďalším fotogenickým skvostom ponad rieku je most Pont de Bi-Hekeim, ktorý určite poznáte z mnohých filmov. Mne sa ako prvý vynára film Inception. Vo filme Now You See Me (Podfukári) sa tiež spomína most lásky a tajomstiev Pont des Arts. Kedysi tu na zábradlie zvykli zamilované páry vešať zámky, aby ich láska vydržala naveky, alebo aby tu uzamkli nejaké tajomstvo. Zámkov však už bolo na moste toľko, že sa museli natrvalo odstrániť. 

Notre Dame − Chrám Matky Božej

Jednou z najromantickejších lokalít v celom meste je podľa mňa okolie Notre Damu. A nielen pre silný príbeh Victora Huga. Keď okolie chrámu na jar celé rozkvitne naružovo, nechcete byť na inom mieste než sedieť v parku pod rozkvitnutou čerešňou a pozerať sa na Notre Dame. Toto miesto mám rada aj preto, že brehy rieky Seiny tu lemujú drobné stánky so starými plagátmi, platňami, knihami a časopismi a miestu pridávajú na nostalgickej atmosfére. A hneď na druhej strane brehu oproti chrámu sa nachádza moja najobľúbenejšia kaviareň a najpôvabnejšie kníhkupectvo v Paríži − Shakespeare and Co. Za rohom kníhkupectva sa nachádza veľmi fotogenická ulička, ktorej dominuje cukráreň Odette. Na tom istom ostrovčeku, na ktorom stojí aj Notre Dame, ale na jeho druhom konci, sa nachádza moje obľúbené miesto. Námestie Place Dauphine sa objavuje v mnohých filmoch. Je to presne to miesto z poslednej epizódy seriálu Sex v meste, keď umelec Aleksander Petrovsky zobral Carrie na malú prechádzku. Aj ja tu chodievam na rande so svojou láskou. Rada tu vysedávam na lavičke, pozorujem ľudí okolo a vychutnávam si môj obľúbený francúzsky zákusok − čokoládový éclair. 

Le Musée du Louvre

Druhou najnavštevovanejšou adresou v celom Paríži je rozhodne múzeum Louvre, ktoré ukrýva také poklady, ako záhadný úsmev Mony Lisy. Hovorí sa, že človek by potreboval aspoň tri mesiace, aby si dôkladne stihol pozrieť všetky vystavené diela. Na prvú návštevu toho najdôležitejšieho vám budú stačiť 3 – 4 hodiny. Rátajte však s dlhými radmi na lístky alebo si vstupenky kúpte online. Mňa dosť prekvapilo, aký maličký obraz Mony Lisy v skutočnosti je. Mnoho ľudí sa uskromní s potulovaním sa okolo sklenenej pyramídy, ktorá tvorí vchod do múzea, ale podľa mňa najslávnejšie múzeum na svete treba vidieť najmä zvnútra. Ak máte pod 26 rokov, môžete mnohé múzeá v Paríži vrátane Louvru navštevovať celkom zdarma. A každú prvú nedeľu v mesiaci je Deň múzeí, teda mnoho múzeí ponúka voľný vstup. Mám pre vás aj tip na super fotolokalitu: hneď oproti malej sklenenej pyramídy sa nachádza vchod do pasáže, ktorá ústi na ulicu Rue Rivoli. Postavte sa dovnútra pod oblúk a foťte.

Moment a lá Marilyn Monroe

Na ulici Rue Rivoli sa nachádzajú vetracie šachty, ktoré vám neposlušne nadvihnú sukničku, ak sa cez ne prejdete. Tu môžete napodobniť pôvabnú Marilyn Monroe vo filme z roku 1955 Seven Year Itch (Slamený vdovec). Podobná vetracia šachta sa nachádza aj pred slávnou budovou kabaretu Moulin Rouge a vytvára ešte nezbednejší efekt. 

Palais Royal

Z nejakých záhadných dôvodov sa v prekrásnych záhradách Jardin du Palais Royal, len kúsok cesty pešo od pyramídy, nefotí toľko ľudí ako okolo Louvru. Možno preto, že túto adresu nejde tak očividne vystopovať ako napríklad Notre Dame alebo Eiffelovku. Prekrásne záhrady sa skrývajú vo dvore kráľovského paláca Palais Royal, ktorý dnes slúži ako sídlo ústavnej rady. Vnútorné nádvorie zdobia čierno-biele pruhované stĺpy, čo je dielo modernej tvorby umelca Daniela Burena. Okrem toho na tejto adrese pod majestátnymi arkádami nájdete aj niekoľko vychýrených kaviarní a reštaurácií, ktorých otvorené terasy ústia do parku, kde Parížania hrávajú petang. Špeciálne odporúčam navštíviť toto miesto na jar, keď tu rozkvitnú čerešne, magnólie, ruže a narcisy. Zájdite do kaviarne Kitsune, ktorá sa nachádza presne pod arkádami, a potom si v parku na lavičke vychutnajte svoje matcha latte. 

Parížske parky

Paríž je plný krásnych zelených parkov a Parížania si ich vedia užívať. Keď sa počas krásneho slnečného dňa ocitnete napríklad v parku Jardin des Tuileries (neďaleko od Louvru), všetky zelené stoličky budú zhromaždené okolo fontány. Parížania sa tu budú chladiť, čítať si, kŕmiť holuby alebo len tak klábosiť so zmrzlinou v ruke. Mne sa ešte viac páči park Jardin du Luxembourg, kde sa nachádza aj pôvabná fontána Mediciovcov z roku 1620. 

Montmartre

Žiadne miesto v Paríži nemá taký bohémsky šarm ako táto štvrť okolo kopca Montmartre a Baziliky Sacré Coeur. Pôvodne šlo o samostatnú obec, ktorá bola k mestu pripojená v roku 1860 ako 18. obvod. Na vrchol vedie lanovka alebo 222 schodov. Pod bazilikou nájdete tradičný kolotoč a na ulici Rue des Trois Frères stojí stará fotobúdka, ktorá sa stala inšpiráciou mnohých influencerov na Instagrame. Veľmi fotogenický je aj topiaci sa dom. V skutočnosti však nejde o žiaden paradox v architektúre, ale len o optický klam. Keď si sadnete na schody pod bazilikou, aby ste sa pokochali výhľadom na Paríž, obzrite sa po svojej pravej ruke a za trávnatým kopcom zbadáte krémovo-červený dom. Nakloňte trochu foťák a zrazu dom na fotke začne stáť celkom nakrivo. 

Ružový dom

Osobne milujem túlať sa uličkami v okolí Montmartre, ktoré sú plné reštaurácií, kaviarní a obchodov s obrazmi. Od konca 18. storočia až po dnešok je táto štvrť miestom bohémov, básnikov a umelcov. Dodnes tu majú maliari rozložené svoje stojany a maľujú portréty okoloidúcich turistov, čo má slúžiť ako pripomienka toho, čím toto miesto kedysi bolo. Práve na tejto adrese začiatkom 20. storočia žili a tvorili umelci, ako Pablo Picasso alebo Amadeo Modigliani. Neďaleko námestia dokonca stojí múzeum venované Salvatorovi Dalímu. Hoci reštaurácie v okolí sú značne predražené, majú atmosféru, za akú sa oplatí priplatiť. Mnohé podniky v Paríži v okolí Monmartre i Notre Dame fungujú na princípe denného menu. Za cenu okolo 16 eur si môžete z dennej ponuky vyskladať menu s tromi chodmi a to sa celkom oplatí. Francúzi by nakoniec nikdy neopustili stôl bez toho, aby jedlo nezakončili vínom, dezertom alebo syrom! Jedným z najfotografovanejších domov v celom Montmartre je La Maison Rose (Ružový dom). Okrem toho, že je to fotogenická stavba a dobrá reštaurácia, je to dom s legendou. Hovorí sa, že pôvodnou majiteľkou domu bola jedna z Picassových modeliek a mileniek, ktorá údajne pózovala a zohrievala posteľ aj iným maliarom. A možno aj bola pravým dôvodom, prečo maliar Casagema spáchal samovraždu. 

Pink Mama

V blízkosti Montmartre, prakticky na zastávke metra, teda na adrese Le Refuge des Fondus, je ďalšie veľmi fotogenické miesto. Potom už však odporúčam vydať sa dole ulicou smerom k Moulin Rouge. Na kraji ulice oproti kabaretu totiž stojí reštaurácia, ktorú musíte navštíviť. Dôvodom je nielen výnimočná talianska kuchyňa, ale aj inšpiratívne priestory reštaurácie. Točité schodisko, vysoké okná a množstvo obrazov na stenách. Talianska kuchyňa a francúzsky dizajn je skvelá kombinácia. Reštauráciu spoznáte ľahko aj zvonku, nachádza sa vo vysokej ružovej budove. Pink Mama je natoľko populárna, že rezervácie neprijíma, aby dala šancu každému. Ak chcete získať miesto pri dobrom stole, musíte si vystáť dlhý rad. Približne 45 minút pred siedmou, kedy sa reštaurácia otvára, už na ulici vyčkáva množstvo ľudí. Našťastie reštaurácia má päť poschodí a rad sa po otvorení posúva celkom rýchlo. Jedlo nie je na parížske pomery vôbec drahé, ale zato veľmi lahodné. 

Múzeum Gustava Moreaua 

Nie som veľmi vymetač múzeí, ale jedno múzeum v Paríži ma nesmierne baví. Musée Gustave-Moreau, ktoré je zasvätené, tak ako prezrádza názov, symbolistickému maliarovi Gustavovi Moreauovi. V dome č. 14 na ulici Rue de La Rochefoucauld si raz zriadil svoj ateliér Moreauov učiteľ Francois-Édouard Picot, od ktorého dom kúpili Moreauovi rodičia pre svojho syna v roku 1852. Gustave Moreau tu žil a pracoval až do svojej smrti roku 1898. Rok predtým napísal závet, v ktorom dom aj so všetkými svojimi obrazmi odkázal štátu, aby uchoval svoju zbierku v celistvosti. A tak v roku 1903 bol Gustavov dom pretvorený na múzeum. Fascinujúce je predovšetkým najvyššie poschodie s vysokými stropmi, kde okolo točitého schodiska visia obrovské detailné maľby. 

Parížský Notting Hill

Aj Paríž má svoj Nothing Hill, teda veľmi fotogenickú ulicu s pestrofarebnými domami a mačacou dlažbou.Volá sa Rue Crémieux a nachádza sa v 12. obvode Paríža. Je to hotový raj blogerov, pretože domy majú farebné fasády podobne ako napríklad domy na talianskom ostrovčeku Burano. Autá sem navyše majú zakázaný vjazd. Nehrozí, že fotku naruší nejaký dopravný prostriedok. 

Monetove záhrady v Giverny

A keď sa už z centra Paríža pomaly vzďaľujeme, poďme po stopách umelcov ešte ďalej. Neďaleko od Paríža stojí malebná dedinka Giverny, v ktorej žil a tvoril veľký impresionista Claude Monet. Umelec najradšej maľoval vlastnú záhradu a tá záhrada z jeho slávnych obrazov dodnes existuje! Ak máte radi francúzsky vidiek, rozkvitnuté záhrady, denné snenie a umenie, potom Monetove záhrady nemôžete vynechať. Toto rozprávkové miesto sa navyše nachádza len necelú hodinu cesty vlakom od Paríža. Život je umenie a Claude Monet tomu dobre rozumel. Tak ako bol invenčný vo svojej maliarskej tvorbe, bol vynaliezavý aj v záhradkárčení. Vášnivý záhradkár tak pretvoril svoj pozemok na ďalšie umelecké dielo, ktoré je dnes druhým najnavštevovanejším miestom v celej Normandii, hneď po zámku Mont Saint-Michel. Nielenže vo svojich záhradách našiel nekonečnú studňu inšpirácie pre svoju tvorbu, záhrady samy sa stali obdivovaným druhom umenia. Svoju krásu ukazujú každý rok a svoju tvár dômyselne menia podľa aktuálnej sezóny. Aj tu vidno, aký mal maliar zmysel pre detail, perspektívu a estetiku. 

Lekná z obrazov

V roku 1983 Monet získal pozemok, ktorý sa tiahne pozdĺž cesty z Clos-Normand a premenil ho na japonskú záhradu s jazerom uprostred tak, že odklonil tok miestneho potoka. Monet bol priam fascinovaný japonskou kultúrou, čo sa odráža aj v jeho záhrade. Nechýbajú tu bambusové stromy a ďalšie orientálne rastliny, cez jazero vedie mostík v japonskom štýle a na vode plávajú lekná. Tie lekná, ktoré Moneta tak preslávili. Okrem záhrad môžete navštíviť aj dom, v ktorom Monet žil spolu so svojimi deťmi a milovanou ženou Alice. V pôvodnom ružovom dome visia niektoré Monetove obrazy a nájdete tu aj umelcovu zbierku japonského umenia. Na chvíľu sa ocitnete v celkom inej dobe.

Ako sa do Monetových záhrad dostať

Monetove záhrady sú zvyčajne otvorené každý deň od 9.30 do 18.00 hod. v období od 22. marca do 1. novembra. Každé ročné obdobie záhrady prekvapia niečím iným, podľa toho, ktoré kvety začnú kvitnúť. Najkrajší pohľad je na jar a na začiatku leta. Vstupné stojí 9,50 eura a múzeum sa rýchlo plní. Ak sa chcete vyhnúť tlačeniaciam, príďte skoro ráno a lístky si kúpte vopred online. A ako sa sem vlastne dostať? Je to len 45 minút cesty vlakom SNCF, ktorý pravidelne vyráža zo stanice Gare Saint-Lazare. Lístok na vlak stojí od 10 do 16 eur za cestu jedným smerom. Z vlaku vystúpite na stanici Vernon, kde vás rovno pred stanicou bude čakať výletný vláčik alebo autobus, ktorý vás za ďalších 8 eur (obojsmerný lístok) odvezie až do Giverny. Podľa môjho názoru vláčikom je to väčšia zábava, pretože vás prevezie malou okružnou jazdou po mestečku Giverny. Harmonogram kyvadlovej dopravy do Giverny je prispôsobený príchodom a odchodom vlakov z Paríža.

Zámok Versailles

Keď budete v Paríži a Eiffelovka sa vám zunuje, nasadnite na vlak a vyberte sa objavovať vzdialenejšie zákutia. Château de Versailles bol hlavným kráľovským sídlom od čias kráľa Ľudovíta XIV. od roku 1682 až po vypuknutie Francúzskej revolúcie. Zámok je nepochybne miestom mnohých príbehov, ale aj miestom masy ľudí. Úprimne, nikdy som nevidela preplnenejšie miesto než je zámok vo Versailles. Vraví sa, že ide o najnavštevovanejšiu pamiatku v Paríži – hneď po Eiffelovke a múzeu Louvre. A aj keď sa sem vyberiete skoro ráno a lístky si prezieravo kúpite vopred online, davom ľudí a nekonečným radom sa úplne nevyhnete. Jeden dlhý rad na lístky síce môžete preskočiť, ale ešte vás čaká rad pred bezpečnostnými kontrolami. Mne sa podarí zamotať sa medzi skupinku turistov v špeciálnom rade a dovnútra sa dostanem o čosi skôr a ešte sa mi ujde aj niečo z odborného výkladu. Môžete dlhé rady preskočiť úplne, a to tak, že si vystačíte len s návštevou versaillských záhrad. Ale potom by ste nevideli nádhernú zrkadlovú sálu (Hall of Mirrors) alebo galériu vojen (Gallery of Battles), ktoré odkazujú na veľkoleposť staviteľa Ľudovíta XIV. Obzvlášť zaujímavé je rekreačné sídlo Márie Antoinetty Queens Hamlet v strede parku. A ako sa do Versailles dostať? Úplne jednoducho, po žltej dráhe parížskych mestských vlakov RER.

Milujem Paríž, dni presedené v parku Jardin des Tuileries s knižkou v ruke, večere v niektorej z miestnych kaviarní strávené pozorovaním ľudí na ulici a popíjaním červeného vína. A potom sa presuniem do džezového baru. Jedným z najlepších džez barov v Paríži je pomerne nenápadný bar Le Baiser Salé. Vždy si tu vypočujem kvalitnú hudbu a pritom sa zoznámim so zaujímavými ľuďmi Paríža…

Hneď ako som zistila, že z môjho domovského mesta Bratislava existujú lacné priame lety Ryanair na Maltu, nemala som už žiadnu výhovorku, prečo tam nevycestovať. Malta je ľahko dostupná, cenovo prijateľná a nesmierne krásna destinácia – ideálna, ak si chcete predĺžiť leto alebo si dopriať slnečný jarný únik. Jedno odporúčanie však mám: necestujte sem uprostred leta. Je tam extrémne teplo a veľmi veľa turistov.

1. Popeye Village & Anchor Bay

Na prvú noc sme si rezervovali hotel v blízkosti Popeye Village – hlavne preto, že toto miesto bolo už dlho na mojom bucket liste. Pôvodne som chcela prenajať auto a ostrov preskúmať sama, no rýchlo sme zistili, že verejná autobusová doprava na Malte funguje prekvapivo dobre. Všetky hlavné miesta sú výborne prepojené, doprava je lacná a navyše oveľa jednoduchšia, najmä ak máte obavy z jazdy na „opačnej“ strane cesty – na Malte sa jazdí po ľavej strane vozovky, rovnako ako vo Veľkej Británii.

Naším prvým cieľom bola, samozrejme, Popeye Village. Táto očarujúca, farebná rybárska dedinka sa nachádza v nádhernej Anchor Bay a bola pôvodne postavená ako filmová kulisa pre muzikál Pepek námornik z roku 1980. Dnes funguje ako múzeum pod holým nebom – no tým najväčším čarom je výhľad. Dramatické útesy, tyrkysová voda a farebné drevené domčeky spolu vytvárajú rozprávkovú scenériu.

Keďže náš hotel nebol ďaleko, rozhodli sme sa ísť skoro ráno pešo cez surovú, nedotknutú krajinu. Trochu sme však podcenili silu májového slnka a v čase, keď sme dorazili do Popeye Village, sme už boli poriadne spálení. Napriek tomu nás po dvoch hodinách chôdze čakal dychberúci výhľad, ktorý stál za každú kvapku potu.

Najlepším prekvapením bolo, že priamo v Popeye Village sa nachádza malá skrytá pláž s kamennou plošinou a ležadlami. Krištáľovo čistá voda, trochu tieňa a studené pivo (áno, je tam malá reštaurácia priamo na pláži!) boli presne to, čo sme po túre potrebovali. Plány na zvyšok dňa sme okamžite zmenili a zostali sme pri mori až do večera, kedy sme sa verejnou dopravou vrátili späť do hotela – unavení, spokojní a dokonale zrelaxovaní.

2. Blue Lagoon & ostrov Comino

Na druhý deň nás čakalo ďalšie úžasné miesto – Blue Lagoon na ostrove Comino. Dostať sa tam dá len loďou, ktorú je potrebné si vopred rezervovať. Lístok zvyčajne zahŕňa cestu tam aj späť a tiež návštevu prírodných morských jaskýň počas návratu. Lode sú pomerne malé (zvyčajne do desať osôb), takže si výhľady vychutnáte v príjemnej atmosfére. Máme šťastie, že čln na Camino Island odchádza aj priamo spred našeho hotela.

Pláž Blue Lagoon je jednoducho nádherná. Farba vody je taká modrá, až pôsobí neskutočne. V okolí je množstvo stánkov s jedlom a nápojmi, takže počas dňa nebudete hladní ani smädní. Treba však počítať s tým, že samotná pláž je veľmi malá a rýchlo sa zaplní. Na skalách sú rozmiestnené ležadlá so slnečníkmi, ktoré si môžete prenajať na celý deň.

Napriek tomu neodporúčam stráviť celý čas len ležaním. Určite sa prejdite po ostrove – Comino je pokojné, divoké a neuveriteľne krásne miesto, ktoré stojí za objavovanie.

3. Valletta – hlavné mesto Malty

Na ďalší deň sme sa presunuli na tretie must-visit miesto na Malte – do hlavného mesta Valletta. Opäť sme využili verejnú autobusovú dopravu, ktorá je naozaj veľmi jednoduchá a pohodlná. 

Valletta je historické mesto pri mori s nádhernými výhľadmi, úzkymi kamennými uličkami, množstvom fotogenických zákutí, útulnými reštauráciami a malými kaviarňami či zmrzlinárňami. Mali sme šťastie, že sme našli roztomilý apartmán so samoobslužným check-inom priamo v centre starého mesta. A ten najlepší detail? Balkón v štýle Rómea a Júlie s výhľadom priamo na ulicu – maximálne autentické. Uložte si túto adresu – Jean de Valette Boutique Living. 

A čo robiť vo Vallette? Jednoducho sa túlať a nechať sa stratiť v spleti úzkych uličiek. Doprajte si zmrzlinu, frappuccino, Aperol Spritz alebo čokoľvek, na čo máte chuť. Vychutnajte si atmosféru. Po večeroch mesto doslova ožíva – ulice sú plné ľudí a živá hudba znie takmer na každom rohu.

Ak máte radi zdravé jedlo, určite sa zastavte v bistre Soul Food Valletta, ktoré sme objavili úplnou náhodou pri prechádzke mestom. A práve o tom je Valletta – na skvelé miesta tu natrafíte vtedy, keď to najmenej čakáte.

Na svete je toľko krásnych miest a žien a toľko dobrého vína a jedla, že márni čas ten, kto jeho krásy a chute nespoznáva. Taký človek nežije naplno. Taliani by vám o tom vedeli rozprávať.

Podľa mňa to najkrajšie z Talianska sa ukrýva v časti zvanej Kampánia na Amalfitánskom pobreží, ktoré sa tiahne na juh od Neapola. Za pravdu mi dajú všetci svetovo známi influenceri, ktorí by vo svete sociálnych sietí neznamenali nič, keby na svojom účte nemali aspoň jednu fotku z Positana. Mnohé osobnosti si na skalnatom pobreží nechali medzi citrónovníkmi postaviť svoje vily – patrí k nim napríklad aj Sophia Loren. A medzi Talianmi koluje múdrosť: Ak chcete, aby sa do vás dievča naozaj zamilovalo, vezmite ho do Positana. Ja som sa do tohto miesta zamilovala dávno predtým, než sa z neho stala najfotografovanejšia destinácia na Instagrame. Je čas starú lásku oprášiť…

Prázdne Positano?

V roku covidu, len čo sa Taliansko spamätá z tvrdého úderu prvej vlny a na leto opäť turistom otvorí hranice, beriem si neplatené voľno a s kamarátkou pred prísnymi opatreniami utekáme na zaslúženú dovolenku. Hoci Positano má len jednu maličkú štrkovitú pláž a izby aj v tom najluxusnejšom hoteli sú hrozne malé, ide o nekresťansky drahú destináciu. Ale aj napriek vysokým cenám je to tu večne natrieskané, najmä v lete. Pandémia však výrazne zrazila ceny dole a i turistov prvý rok značne ubudlo. Ideálny čas využiť príležitosť a konečne sa po rokoch vrátiť do milovaného mesta. Taká možnosť sa už viackrát nemusí naskytnúť… Viem, že neskôr zase pôjdu ceny hore. Riešením by mohlo byť cestovanie mimo sezóny. Nebojte sa ani októbra. My sa sem vyberáme prvý októbrový týždeň a počasie máme perfektné, príjemné a slnečné. Navečer sa síce trošku ochladí a jeden deň i zaprší, ale inak je perfektne. I voda v mori je po horúcom lete príjemná. 

DEŇ PRVÝ

Neapol a pizza 

Najbližšie medzinárodné letisko k Positanu je v Neapole a odtiaľ odporúčam objednať si privátny transfer aj so šoférom, ktorý vás pohodlne odvezie do hotela. Požičať si malé talianske autíčko, ako je napríklad Fiat 500, je síce romantické ako z filmu, ale neskôr budete narážať na samé problémy s parkovaním. A talianska Vespa vám zase neodvezie všetky tie kufre. Ak máte dosť času, pokojne sa na pol dňa zastavte aj v Neapole. Neapol má síce povesť nebezpečného špinavého mesta plného mafiánov, no k dispozícii je aj pár lákadiel: Vezuv, jediná činná sopka v Európe, podzemné mesto a predovšetkým najlepšia pizza v celom Taliansku. Veď práve v Neapole sa pizza zrodila. Kalo50 patrí medzi šesť pizzerií na svete, ktoré odporúča i Michelinský sprievodca, a údajne ide o najlepšiu pizzu v celom Neapole. Trúfam si však povedať, že nikde v Neapole nenatrafíte na zlú pizzu, dokonca ani vtedy, ak si ju kúpite na ulici. 

Less regretti, more spaghetti

Po hodine a pol cesty serpentínami s dychberúcimi výhľadmi dorazíme do Positana a ubytujeme sa v hoteli Marincanto, ktorý môžem vrelo odporúčať. V ušiach mi znie zvuk vĺn narážajúcich na skaly. Tak ako celé mestečko, aj tento hotel je vtesaný do skál nad morom. Positano má skrátka nezameniteľnú architektúru. Všade samé romantické zátoky, skalné útesy, úzke terasovité uličky, kaviarničky a taverny s deluxe výhľadmi a s vôňou citrónovníkov. Na mesto padá tma a na nás hlad. A tak v hotelovej reštaurácii začíname našu uhľohydrátovú „diétu“. A bez výčitiek svedomia. Pretože v Taliansku sa kalórie nerátajú. Veď ako môžete vynechať neapolskú pizzu, byvoliu mozzarellu z Kampánie, špagety s mäsovými guľkami alebo amalfitánske limoncello (sladký citrónový likér)? A ako si poradiť s kilami navyše? Tak ako radí Julia Roberts vo filme Jedz, modli sa miluj: „Dnes si užiješ svoju porciu uhľohydrátov a zajtra si skrátka kúpiš o číslo väčšie džínsy. “

DEŇ DRUHÝ

Na pláži

Hneď po raňajkách utekáme na pláž užiť si slniečko. Náš hotel ma svoju privátnu mini pláž, čo je dobre, lebo jediná verejná pláž Positana − Spiaggia Grande je obvykle plná ľudí. Nie však počas covidového obdobia na začiatku októbra. Na našu pláž vedie neskutočne veľa strmých točitých schodov dole a ja už presne viem, kde budeme spaľovať všetky tie cestoviny, pizze a tiramisové poháre. Na schodoch terasovitých uličiek Positana. Potom, ako sa vykúpeme v mori a vysušíme, vyberieme sa objavovať strmé uličky tohto romantického mesta. 

Spiaggia Grande − najfotogenickejšie miesto Positana

Positano má vlastne len jednu pláž a tá je zároveň najfotografovanejším miestom celého Amalfitánskeho pobrežia. Žlté a červené slnečníky krásne kontrastujú s modrým morom a farebnými domčekmi v pozadí. Najlepšie fotky zachytíte z vody, respektíve z loďky. Aby ste sa vyhli húfom ľudí, vyberte sa na pláž hneď zrána, keď ostatní ešte vstrebávajú histamíny z vína a syra predošlého večera. Na konci pláže smerom k skrytej pláži hotela Merincanto narazíte na točité schody k reštaurácii Rada. A to je ďalšie fotogenické miesto. Odtiaľ sa smerom do mesta tiahne promenáda, ktorú lemujú pruhované červeno-biele alebo modro-biele prezliekacie kabínky. Potom zahnete po schodoch hore smerom ku kostolu a ste v centre mestečka. Neunikne vám slávna reštaurácia Buca di Bacco, ktorá dokonca pravidelne organizuje hodiny varenia talianskych špecialít. Nám sa do varenia veľmi nechce, ale na pizzu sa nám už slinky zbiehajú.

Amalfitánska keramika

Tam, kde sa zbiehajú dve hlavné pešie uličky Piazza Dei Mulini a Via Cristoforo Colombo, stojí Villa Delli − ďalšie ikonické miesto Positana. Uličky okolo Katedrály Nanebovzatia Panny Márie zase hrajú všetkými farbami vďaka vystavenej tradičnej keramike. Miskám s citrónovým motívom sa nedá odolať. Ani málo miesta v kufri nie je výhovorka, pretože predavači vám tovar ochotne nechajú poslať domov. Už sa vidím, ako v citrónovej zásterke a so šatkou na hlave miešam vo veľkej farebnej mise bolonské špagety… Možno sa prihlásim aj na tú hodinu varenia…

DEŇ TRETÍ

Bellini u Blacka

Na tretí deň nám celý deň prší, ale náladu nám to nepokazí, lebo Positano je krásne, aj keď je náladové. Okrem toho sa k nám dnes pridala ďalšia kamarátka. Prakticky celý deň ochutnávame miestne špeciality. Na tento plán je ako stvorená reštaurácia na pláži zvaná Chez Black. Je povestná pizzou v tvare srdca a skvelým domácim jedlom. Popíjame bellini (šampanské s broskyňovým pyré) a pozorujeme loďky v zátoke. Okrem Chez Black je tu v Positane ešte jeden skvost. Nie je možné, aby ste nepočuli o hoteli Le Sirenuse, ktorý sa chváli najlepším výhľadom na Positano. Výhľad si môžete vychutnať, len ak máte v hoteli rezerváciu, ale riešením je tiež návšteva miestneho baru Franco’s bar. Žeby sme si dali ďalšie bellini?

DEŇ ŠTVRTÝ

Capri − citróny a luxus

Na ďalší deň nám počasie opäť praje, a tak neváhame a vyberieme sa na malý výlet na ostrov Capri. Najprv sa trajektom odvezieme na ostrov, kde si hneď v prístave na pár hodín za 150 eur prenajmeme čln aj s kapitánom. Capri totiž najlepšie pochopíte, ak sa člnom vydáte na malý poznávací výlet okolo ostrova. Známa nám odporučila využiť služby Capri Whales Boat Tour. Ak budete mať šťastie, okolo ostrova vás povedie sympatický starý pán ako zo starého talianskeho filmu. Našu loď síce riadi mladý Marco (asi vnuk) a nie starý harcovník, na ktorého sme sa tešili, ale i tak si výlet fantasticky užijeme. Marco nás vodí okolo rôznych jaskýň a skalnatých útvarov a krištáľová voda má neskutočne tyrkysovú farbu. Jaskyňa Blue Grotto sa na miestach, kde padajú slnečné lúče, trbliece ako diamant. Na jednom mieste zakotvíme a skočíme si do vody. Úplná fantázia! V diaľke dokonca zbadáme parkovať obrovskú jachtu aj s prístávacou plošinou pre helikoptéru. Žeby loď Jamesa Bonda? Naši susedia celkom jasne prezrádzajú, aký typ ľudí tento malý ostrov priťahuje. Po výlete pokračujeme v poznávaní po súši. Do centra diania sa z prístavu musíme odviezť lanovkou. Lístky kúpime v trafike. Tam hore na nás čakajú ďalšie neskutočné výhľady, romantické uličky, honosné vily a butiky s najluxusnejšími značkami. V uličke La Piazzetta plnej kaviarničiek sa pri silnom talianskom presse dobre nasáva atmosféra. Mám pocit, že na Capri je všetko žlté: žlté sviečky, žltá čokoláda, žlté cukríky, mandle namočené v žltej poleve, žlté limoncello a predovšetkým žlté citróny. Aj keď to, čo sa urodí v Kampánii, skôr pripomína atrapy z PVC alebo černobyľskú odrodu, také sú gigantické. Typické sú aj takzvané Capri sandálky, ktoré vám tu na mieru ušijú za 20 minút. 

Punta Tragara

Výlet na Capri zakončíme v hoteli Punta Tragara, kde Eisenhower s Churchillom v čase zúriacej druhej svetovej vojny rozhodovali o budúcnosti sveta. Nuž, ideálne miesto pre veľké rozhodnutia. Hotel má rozhodne najlepší výhľad na celom Capri. A keďže noc v hoteli by nás vyšla na minimálne 700 eur, uskromníme sa tým, že si aspoň v reštaurácii pri bazéne vychutnáme drink a olivy.

DEŇ PIATY

V okolí Positana

Predposledný deň v Poistane sa vyberieme poznávať jeho nemenej krásne okolie. Len pár minút cesty od centra Positana stojí 5-hviezdičkový historický hotel II San Pietro di Positano, v ktorom sa nachádza reštaurácia ocenená Michelinovou hviezdou. Lavičky na terase hotela vykladané farebnými keramickými kachličkami sú poznávacím znamením. Za návštevu stojí aj idylická dedinka plná farieb Vietri sul Mare. Na ceste medzi Positanom a Villou Treville narazíte na ikonické auto s ovocím. Ďalšie super miesto na perfektnú fotku. Nás však láka najmä mestečko Ravello, kam máme namierené. Pôvabné mestečko leží v kopcoch takmer 400 m nad Amalfitánskym pobrežím v provincii Salerno a má aj svoje miesto na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Prenajmeme si auto aj so šoférom a po ceste do Ravella prechádzame okolo ďalších ikonických miest. Medzi mestečkami Praiano a Conca dei Marini si nechávame zastaviť na moste ponad Fjord Furore. Rýchlo sa rozbehneme dolu schodmi, aby sme si mohli odfotiť jednu z najslávnejších pláží medzi skalami. Druhýkrát zastavujeme pred malou továrničkou s keramikou a z okien sa vykláňame, aj keď prechádzame okolo pláže v meste Amalfi. 

Ravello a Villa Cimbrone

Po približne hodine cesty dorazíme do Ravella. So šoférom sa dohodneme, že nás počká na parkovisku, a my sa vyberieme po ďalších schodoch do centra Ravella. Ravello má celkom inú atmosféru než napríklad Positano. Celkom chápem, prečo si toto malebné miesto v minulosti obľúbili takí umelci, ako Giovanni Boccaccio, Joan Miró, Greta Garbo alebo Richard Wagner. Každý rok v letných mesiacoch mestečko hostí hudobný festival, ktorý svoju tradíciu začal už v roku 1953 na počesť skladateľa Richarda Wagnera. Film Poraz diabla (Beat the Devil) z toho istého roku sa takisto natáčal v Ravelle a zahrala si v ňom fenomenálna Gina Lollobrigida. Jedna zo scén sa odohráva aj na nekonečnej terase Terrazza dell’Infinito vo Ville Cimbrone. 

Terasa s nekonečným výhľadom

Záhrady Villy Cimbrone sú naším hlavným cieľom, i keď aj samotná cesta naprieč pôvabnými uličkami Ravella má svoje čaro. Záhrady nám však svojou krásou celkom vyrazia dych. Vstupné do vily stojí 7 eur, no návšteva je hodná každého centu. Síce sme sa sem vybrali až na západ slnka, teraz ľutujeme, že máme do zatváracích hodín tak málo času. V záhradách ako z rozprávky sa dá krásne stratiť. Rezidenciu z 12. storočia aj so záhradami začiatkom 20. storočia kúpil a nechal zrenovovať anglický cestovateľ Lord Grimthorpe, ktorý si sem prišiel liečiť zlomené srdce a depresiu potom, čo zomrela jeho drahá manželka. Terasa so súsoším, ktorá dostala názov vďaka svojim nekonečným výhľadom, nás dostane najviac. Vo farbách zapadajúceho slnka má toto miesto atmosféru ako z iného sveta. 

Villa Maria

Po ceste z Villy Cimbrone dole do mesta nás zaujme romanticky rozsvietená terasa ďalšieho impozantného dobového miesta, ktorým je Villa Maria. Villa Maria slúži ako hotel i reštaurácia a my sa rozhodneme, že poslednú večeru si dáme práve tu. Usadíme sa k stolu s prekrásnym výhľadom na zvlnené kopce a asi naposledy po dobu nasledujúcich týždňov (kým zase nezhodíme nabraté kilá) sa púšťame do talianskych pokrmov a vína. A keďže Amalfi je povestné svojimi citrónmi, objednám si Linguine al Limone a ako dezert Lemon delight…

Ak vám na ceste späť ostane čas…

Predtým než sa vrátite na letisko a odletíte domov, skúste si vyhradiť čas na starobylé Pompeje. Na Pompeje vraj človek musí byť čerstvý, areál je obrovský! Úžasný dôkaz dôvtipu ľudí, ktorých v roku 79 n. l. pochoval Vezuv. Mesto, ktoré kedysi obývalo 20-tisíc ľudí, bolo pod šesťmetrovou vrstvou popola skryté stovky rokov, dnes sa tu môžete voľne prechádzať a znovu a znovu padať od úžasu. Všetko tu malo svoj význam a funkciu. Divadlá, uličky, trhovisko, taverny, fabriky na olivový olej, obytné domy, záhrady, parky, kúpele, všetko ostalo zakonzervované na večnosť. Akoby mesto čakalo, kedy príde dobrá víla, čo zruší kliatbu. V jednej z mnohých uličiek je však stále rušno aj po 2 000 rokoch, aj mimo hlavnej sezóny. Je to presne tá, ktorá vedie do niekdajšieho nevestinca, kde steny zdobí maľovaná ponuka. Moje kamarátky skôr než nástenná kámasútra zaujala socha vypracovaného Apolóna. Bohužiaľ len zozadu… Vraj preto, že to nebol Talian, zavtipkoval sprievodca. 

Toto nie je Petra. Ani Jordánsko. Ani, nakrúcanie filmu Indiana Jones. Ani Tomb Raider. Verte, či neverte, toto je Saudská Arábia. Odkedy sa táto krajina otvorila turizmu, postupne odhaľuje svoje skvosty, ktoré doteraz ostávali pred svetom ukryté. A nad všetkými miestnymi pokladmi stojí magická Al Ula. 

Nielenže Saudi patrí medzi najbezpečnejšie krajiny, aké som doteraz navštívila, ale je tiež domovom nekonečných, skoro surreálnych krajiniek, nesmiernej pohostinnosti, bohatej kultúry a historického dedičstva. Pred šiestimi rokmi som okúsila, aké to je v Saudi žiť, a nedávno, krátko pred tým, než hranice zase zatvorila pandémia, som mala možnosť na chvíľu sa sem vrátiť a objavovať ďalšie krásy tejto obrovskej krajiny. Svoj pobyt v Saudskej Arábii som strávila prechádzaním sa po meste (z rešpektu) zahalená v abáji, bez predsudkov a zaujatosti. Učila som sa arabsky, rozprávala som sa s miestnymi ľuďmi, počúvala som hlasné volania k modlitbe, cestovala som naprieč púšťou, oddychovala som sediac na vankúšoch pri tradičnej fajke – šiše, jedla som tradičné jedlá iba rukami a znova a znova som sa zamilovávala do tak odlišného, no fascinujúceho spôsobu života, než som doteraz poznala… 

Yalla, ide sa do Saudi

Mali by ste vidieť ten pohľad na tvárach ľudí, keď som im oznámila, že svoju dovolenku sa tentoraz chystám stráviť v Saudskej Arábii. Mohla som v ich očiach vidieť rozpaky, ako váhajú, či sa majú zasmiať, lebo iba žartujem, alebo to myslím vážne a celkom som sa zbláznila. Rozhodla som sa navštíviť hlavne miesto zvané Madain Saleh v Al Ula, ktoré ma fascinuje, odkedy som na Instagrame zbadala prvú fotku. Dlhé roky bolo toto úžasné miesto ukryté pred zvyškom sveta. A oficiálne stále nie je celkom otvorené pre širokú verejnosť. Veľké otvorenie bolo naplánované na október 2020. Ale keďže v súčasnosti sa v Al Ula koná veľký hudobný festival Winter at Tantora, každý, kto má lístok na jeden z koncertov (mimochodom, všetky sa odohrávajú v obrovskej zrkadlovej koncertnej hale uprostred púšte), môže nazrieť aj na historické pamiatky v okolí. V jednom balíčku spolu so vstupenkou na koncert sú aj poznávačky, rôzne aktivity, umelecké predstavenia i kulinárske zážitky. 

Bohužiaľ, mne sa lístok na koncert zohnať už nepodarilo. Minulý víkend tu bol Enrique Iglesias a Gipsy Kings, a kým som sa konečne rozhodla vyraziť, všetky lístky už boli vypredané. Keďže Al Ula je turistom z celého sveta otvorená len veľmi krátko, na organizačných miestach bolo stále veľa mätúcich informácií o tom, či si môžete pozrieť historické pamiatky ešte pred ich oficiálnym otvorením, ak nemáte lístok na festival. Rozhodla som sa to risknúť, a na mieste som zistila, že to vlastne úplne možné až tak nie je. Historické pamiatky sú sprústupnené iba počas víkendových koncertov počas festivalu od štvrtka do nedele. Famózna koncertná hala Maraya je dokonca otvorená len v čase koncertu v piatok. Inak, než s lístkom na koncert, ani nemáte šancu dostať sa k hale bližšie a odfotiť si ju aspoň z diaľky. Ale vďaka môjmu šťastiu a úžasne priateľským miestnym ľuďom, na ktorých som všade počas svojho pobytu narážala, som nakoniec predsa len mala takmer kompletný zážitok. Niektorí Saudi dokonca neváhali nepatrne porušiť zákazy, len aby som zo Saudskej Arábie odchádzala ako šťastná a spokojná návštevníčka.

Ľudia Saudi

Úprimne nechápem, prečo toľko ľudí u nás má tak zmiešané pocity okolo Arabov, najmä Saudov. Je to obrovská krajina, preto je samozrejmé, že tu môžete naraziť na rôzne typy ľudí – dobrých aj zlých. Všetci Saudi, ktorých som zatiaľ stretla ja (či už na palube lietadla ako letuška alebo počas mojich ciest), boli veľmi milí, vychovaní a priateľskí. Možno to ani nie je o krajine, ale o nás samotných. Priťahujeme si do cesty ľudí na rovnakých frekvenciách, v akých rozmýšľame. Buďte radšej zvedaví a otvorení, a nie plní predsudkov. Buďte pomyselným mostíkom medzi dvoma odlišnými kultúrami. Začnite plánovať cestu do Saudi a medzi prvými turistmi z celého sveta vlastnými očami spoznajte krajinu, o ktorej vieme tak málo. A keďže mne sa sem podarilo nahliadnuť ešte pred oficiálnym otvorením, môžem vás tadiaľto previesť. Od októbra bude Al Ula otvorená už celoročne a verte mi, je tu čo spoznávať. 

Covid-19 aktualizácia

Veľké otvorenie destinácie Al Ula bolo pôvodne naplánované na október 2020, ale svetová pandémia zmenila tieto plány. Hranice Saudskej Arábie ostali od začiatku vypuknutia pandémie prísne zatvorené. Dobré správy však sú, že kráľovstvo nedávno vypustilo do sveta správu, že hranice, vzdušný aj námorný priestor sa opäť otvoria 31. Marca 2021. Občania budú môcť z krajiny vycestovať aj sa naspäť vrátiť, suspendácia medzinárodných letov bude zrušená a cestovatelia nebudú musieť byť očkovaní proti Covidu-19 pred vstupom do krajiny. 

Ako získať turistické víza?

Odkedy Saudská Arábia v Septembri roku 2019 otvorila svoje hranice svetu, nikdy nebolo ľahšie požiadať o turistické víza. Návštevníci zo 49 krajín sveta môžu získať víza jednoducho online v priebehu pár dní za poplatok 80 amerických dolárov, ktorý takisto pokrýva zdravotné a cestovné poistenie. Elektronický formulár na vyplnenie, ktorý nájdete na oficiálnych stránkach visa.visitsaudi.com, pozostáva iba z troch jednoduchých krokov. Budete musieť vyplniť pár základných údajov z vášho platného cestovného pasu a k tomu priložiť pasovú fotografiu v digitálnej forme. Ja som svoju online žiadosť vyplnila v novembri a e-mail s už platnými elektronickými vízami mi prišiel v priebu piatich minút od zaslania formulára. Platné na celý rok, s opakovaným vstupom do krajiny.

Ako sa sem dostať?

Najjednoduchšie a najrýchlejšie lietadlom priamo do Al Ula. Týždenne máte v ponuke niekoľko pravidelných liniek s aerolinkou Saudi Airlines z medzinárodných letísk v Džide a Riáde. Verím, že po oficiálnom otvorení bude k dispozícii ešte viac možností. Bežne si v rámci národnej leteckej prepravy môžete vybrať aj medzi dvoma low-costovými spoločnosťami ako je Fly Nas alebo Flydeal. Ja a môj saudský priateľ Abdullah sa rozhodneme pre let so Saudi Airlines a približne za dve hodiny už pristávame na malom vľúdnom letisku v Al Ula. Preprava z letiska k rezortu je tiež jednoduchá, v Al Ula funguje Uber. Alebo si pre ešte väčší pocit slobody môžete na letisku prenajať auto, tak ako to robíme my. Ceny za požičanie auta sú v Saudi veľmi prijateľné. Cestu späť si totiž chceme odšoférovať až do Mediny, vraj nás po ceste čakajú krásne scenérie. A v Medine nastúpime na let do Riádu s lacnejšou spoločnosťou Fly Nas.

Na čo všetko sa v Al Ula môžete tešiť?

Al Ula v súčasnosti stojí v centre projektu, ktorého úlohou je zvýšiť národne povedomie krajiny o vlastnej histórii, inšpirovať k národnej hrdosti a prilákať sem turistov z celého sveta. Projekt je zároveň súčasťou trasy plnej zmien zvanej Vízia 2030, ktorou sa Saudská Arábie plánuje uberať najbližšie roky. V tomto odľahlom kúte Saudského kráľovstva však prekvapivo nájdete naozaj požehnané množstvo lákavých aktivít. Môže to byť adrenalínové dobrodružstvo, kulinárský zážitok, výlet k historickým pamiatkam, ktoré patria na list Svetového dedičstva UNESCO, alebo cesta za spoznávaním prastarých miestnych tradícií, ktoré tu pretrvávajú dodnes. Z vlastných skúsností môžem povedať, že Al Ula je miesto, ktoré svojou zvláštnou krásou vyráža dych. Je to kraj plný útesov, kaňonov a prastarých skalných formácií. Pripomína skôr krajinu z inej planéty. Cez noc váš výhľad neruší žiadne mestské osvetlenie, nad vami sa rozprestiera iba tmavá nočná obloha obsypaná miliónmi hviezd. Žiadne rušné cesty plné áut, či vysoké mrakodrapy, iba čerstvý vzduch a nekonečné, ničím nerušené výhľady. 

Luxusný zážitok

Tu sa nemusíte obávať, že pohľadnicový výhľad vám naruší prichádzajúci autobus plný turistov alebo selfie stick. Toto miesto je zatiaľ stále takmer nedotknuté, turizmom nepoznačené. A pravdepodobne sa to drasticky nezmení ani po oficiálnom otvorení. Saudské autority dbajú na to, aby si krajina zachovala svoju autenticitu, a vďaka tomu sa sem návštevníkom ponúka úplne exkluzívny zážitok. Pamiatky a rezorty v okolí nasadili kvalitu za vyššie ceny, čo by malo pomôcť vyhnúť sa masám bezohľadných turistov. “Al Ula má byť luxusnou, prémiovou destináciou,” hovorí Amr Al Madani, riaditeľ kráľovskej komisie pre Al Ula, pre denník The National. “Chceme sem ľudí, ktorí prešli svet a teraz hľadajú niečo, čo ešte nevideli.“

Madain Saleh – Ôsmy div sveta?

Svojou polohou 300 km severne od mesta Medina bola Al Ula dôležitou križovatkou obchodných kadidlových ciest a sídlom pradávnych obchodníkov arabského kmeňa Lihyanitov. Dnes je to kraj staorobylých ruín, niekoľko tisícročných hrobiek, ďatľových fariem a prírodných scenérii, ktoré nápadne pripomínajú Wadi Rum v Jordánsku. Bezpochyby najdôležitejšou a najzaujímavejšou historickou pamiatkou na mieste je niekdajšie sídlo kráľovstva arabských Nabatejcov, známe tiež pod svojím starovekým názvom Hegra. Keď sem zavítate, akoby ste sa ocitli na inej planéte. Toto miesto nemá vo svete konkurenciu. Madain Saleh (alebo Hegra) bolo kedysi druhým najdôležitejším kráľovským sídlom Nabatejcov hneď po Petre v Jordánsku, a preto má podobnú architektúru. Možno má o niečo menšie stavby, no Madain Saleh vyráža dych svojou rozlohou. Kým Petra stojí hlboko v bludisku vysokých skál, Madain Saleh je vybudovaný do samostatných kusov skál, ktoré sa rozprestierajú v rozľahlej púšti. Navyše, hrobky sú otvorené a návštevníci majú úžasnú možnosť nahliadnuť do ich útrob. 

Hrobka syna Lihyanitov z Kuzy

Obrovská hrobka vytesaná do jediného kusa skaly stojí úplne samostatne a vyníma sa nad ostatnými v okolí. Známe je aj pod názvom Qasr Al Farid a pravdepodobne patrila veľmi významnej alebo bohatej rodine. Spodná časť hrobky ostala nedokončená, ale keby dokončená bola, bola by to asi najväčšia fasáda v celej Hegre. Má však aj iné odlišnosti, ako sú napríklad až štyri stĺpy Nabatejcov namiesto zvyčajných dvoch. Ako však boli tieto hrobky postavené? Keď sa vybrala vhodná skala, tesárske práce začali zhora a pokračovali smerom nadol, pričom sa nepožívalo žiadne stavebné lešenie. Jednoduché rydlo, kladivo a krompáč boli jediné nástroje, ktoré sa pri stavbe používali. Najznámejšia hrobka má takisto veľmi nadčasovú akustiku a zavlažovací systém, ktorý stojí za zmienku. Nabtejci boli často označovani prívlastkami ako “tí odlišní”, pretože boli skvelí vodní inžinieri a vynašli pozoruhodný systém, ako kráľovstvo v púšti zásobiť vodou. Destináciu Al Ula si pravdepodobne vybrali za svoje sídlo aj preto, že tu objavili bohaté zdroje podzemnej vody. Záhadou však naďalej ostáva, prečo tak vyspelé kráľovstvo zrazu celkom zmizlo z dejín ľudstva…

A vedeli ste, že v Hegre sa nachádza dokopy až 131 hrobiek?

Váš sprievodca vám prevdepodobne ukáže len asi tucet z nich, vrátane tej najznámejšej hrobky z propagačných plagátov. A iba niekoľko dní pred mojim príchodom vraj boli na mieste odhalené ďalšie ruiny starovekého mesta, ktoré ostalo na tisícky rokov pochované pod pieskom. Doktorka Laila Nehme, francúzska archeologička kope v okolí Madain Saleh už od roku 2002 a stále je čo vykopávať! 

P.S.: Najlepším spôsobom ako si pozrieť všetkých 131 hrobiek je letecky počas súkromnej prehliadky helikoptérou alebo veteránom ponad púšť. Takýto výhľad zhora musí byť na nezaplatenie. 

Kaňon Siq

Siq je prírodou vytvorená pasáž medzi skalami, ktorá vedie k slávnostnému miestu v rámci skaliska zvaného Jabal Ithlib. Na tomto mieste narazíte na staré nápisy, svätyne a oltáre. Vpravo od priechodu sa nachádza hala vytesaná do skaly zvaná Diwan, kde sa Nabatejci zhromažďovali za účelom posvätných rituálov, osláv a politických diskusií. Nájdete tu do skaly vytesané lavičky, kde Nabatejci oddychovali, jedli, pili a pravdepdobne aj počúvali hudbu. 

Slonia skala

S trochou predstavivosti táto skala pripomína obrovského slona s dlhým chobotom. Počas festivalu Winter at Tantora sa celé okolie Sloniej skaly stáva slávnostným kultúrnym strediskom, kde si návštevníci môžu vychutnať rôzne živé predstavenia s fotogenickým výhľadom pri dobrej káve a občerstvení. 

Ikmah, knižnica Lihyanitov

Písmo Lyhianitov vtesané do skalnej fasády dnes poznáme pod názvom “otvorená knižnica”, vďaka ktorej sa dozvedáme zásadné informácie o niekdajšej kultúre, viere a spôsobe života tohto starobylého kráľovstva. 

Dadan

Na ruinách starobylého sídla Dadanského kráľovstva stále prebiehajú archeologické a rekonštrukčné práce a ešte len začíname chápať ich význam. Napríklad ruiny chrámu boli objavené len nedávno, a to náhodou pri výstavbe cesty. Čoskoro sa z destinácie Al Ula má stať najväčšie otvorené múzeum na svete, ktoré bude zahŕňať rôzne galérie, múzeá a pešie trate k historickým pamiatkam. Zatiaľ však archeólogovia z Francúzska, Nemecka a Austrálie majú na tomto mieste stále veľa práce. 

Staré mesto

Rozptýlené domčeky z hlinených tehál boli ešte pred šiestimi rokmi plne obývané, no vyzerá to tak, že ich pôvodní obyvatelia ich opustili stovky rokov predtým. Odporúčam vyšplhať sa hore po 190 schodoch až k hradnej veži pre lepší výhľad ponad celé mestečko. 

Ako sa k rozptýleným pamiatkam prepravovať?

131 hrobiek spolu s ostatnými historickými pamiatkami pokrývajú obrovské plochy púšte, preto obísť to všetko pešo ani nie je možné. Do oblasti hrobiek Madain Saleh sa nakoniec bez sprievodcu alebo v rámci organizovanej skupiny ani nedostanete, no pokojne to môže byť aj malá privátna skupinka, či už autobusom alebo džípom. Vstupné lístky si môžete zarezervovať v Turistickom informačnom centre. Ďalej je tu niekoľko možností, ako sa prepravovať po Al Ula z Medain Saleh k ostatným pamiatkam, pričom jednou z nich je špeciálny Uber Vintage. Keď budete v historickej oblasti, objaví sa vám v teleféone aj táto možnosť a vyzdvihnúť vás príde krásny bledomodrý retro džíp. Určite taká jazda stojí za to. Ďalšou možnosťou je kyvadlový autobus hop on/hop off, ktorý vás postupne prevezie po všetkých pamiatkach. Zakúpiť si môžete celodenný (170 SAR) alebo 3-dňový lístok (410 SAR).

Kedy je najlepší čas zavítať do Al Ula?

Kedykoľvek počas celého roka, okrem letných mesiacov, kedy je vonku neznesiteľne horúco. Rozhodne však najlepší čas na návštevu je počas Festivalu Winter at Tantora… Vtedy si spolu s lístkom na koncert svetovo známych hudobníkov môžete v jednom balíku zakúpiť aj špeciálnu poznávaciu túru k historickým pamiatkam, kulinársky zážitok a ďalšie luxusné aktivity.

Zima v Tantore

Tento festival známy pod anglickym názvom Winter at Tantora po dobu dvanásť týždňov vždy počas predĺžených víkendov prináša to najlepšie z umenia, kulinárie a zábavy. Festival zvyčajne beží v zime až do začiatku marca a návštevníkom zo Saudskej Arábie aj celého sveta ponúka nezabudnuteľný zážitok.

Zrkadlová koncertná hala Maraya

Fatamorgána? Nie, iba unikátna architektúra, ktorá rešpektuje a zvýrazňuje krásu okolitého prostredia namiesto toho, aby súťažila s prírodou. Táto ohromojúca novo postavená zrkadlová hala stojí uprostred púšte a sama sa stáva nielen dôležitým výstavným centrom, ale ďalšou mimoriadne obľúbenou, často fotografovanou pamiatkou v Al Ula. Bohužiaľ, zatiaľ jedinú šancu pozrieť a odfotiť si halu máte len s lístkom na koncert v ruke. Koncerty svetových hudobníkov sú hlavným lákadlom festivalu Winter at Tantora. A Maraya, čo v arabčine znamená odraz alebo zrkadlo, zatiaľ hostila naozaj významné mená ako Jamiroquai, Andrea Bocelli, Enrique Iglesias a Gipsy Kings, Lionel Richie a Craig David alebo hudobnú skupinu Kool and the Gang. Každý víkend tu dostane priestor iný umelec svetového mena. Hala je vybavená najmodernejšou zvukovou technikou a stojí na pozadí púštnych skál. Večere v Maraya hale začínajú slávnostnou recepciou, pokračujú koncertnom a končia veľkolepou gala večerou v reštaurácii Maraya. Mimo koncertných hodín je však hala pre verejnosť uzavretá, keďže často slúži aj ako sídlo dôležitých politických a kráľovských stretnutí. Mne sa podarilo do jej blízkosti dostať aj mimo koncertu iba vďaka mimoriadne priateľským domácim z organizačného štábu, ktorí ma prepašovali do areálu a dokonca tak nepatrne porušili zopár zákazov, len aby som sa mohla domov vrátiť spokojná a šťastná.

Ako získať identifikačnú kartu na festival?

Hneď ako vstúpite na územie Saudskej Arábie, na obidvoch medzinárodných letiskách v Riáde a Džide nájdete registračné pokladne k festivalu Winter at Tantora, kde vám dajú identifikačnú kartu alebo náramky ešte pred tým, než nastúpite do lietadla, čím sa značne urýchľuje registračný proces v Al Ula. Pokladne nájdete hneď vedľa check-inu. Ak to na letisku nestihnete, dostanete svoj náramok na letisku v Al Ula. Vždy svoju identifikáciu noste so sebou!

Kde sa ubytovať?

V súčasnosti v Al Ula nájdete len zopár luxusných rezortov, ktoré ponúkajú tradičný spôsob ubytovania v luxusných arabských stanoch, medzi ktoré patria aj dva napopulárnejšie rezorty Shaden a Sahary Al Ula a niekoľko makeshift penziónov. Viac možností ubytovania pribudne v priebehu najbližších rokov, momentálne stále prebieha výstavba aj ekologického rezortu Aman, ktorý by mal byť hotový do roku 2023. S Abdullom sme sa rozhodli pre Shaden resort, a hoci nebol ešte kompletne dokončený, i tak nám svojou krásou zasadený do surreálneho prostredia skál a púšte vyrazil dych. Najviac som si zamilovala mimoriadne štedré raňajky. Na bufetových stoloch tu nájdete to najlepšie z medzinárodnej aj tradičnej kuchyne. Ďalšou veľmi atraktívnou možnosťou, kde sa ubytovať, najmä ak radi ostávate v blízkom kontakte s prírodou, je Canyon camp. Len čo vstúpite do kampu, pohľadu neuniknú alumíniové fasády, ktoré odrážajú slnečné lúče a perfektne kontrastujú s divokou sklanatou krajinou. Tieto luxusné RV obytné prívesy skrývajú pomerne priestrannú kúpelňu, sprchový kút, rozkladateľnú jedáleň a dve pohodlné lôžka na vyvýšenej platforme pred prívesom, pretože nič nie je krajšie ako zaspávať pod hviezdnou oblohou. Raňajky sa servírujú priamo na izbu.

Kulinársky zážitok v Al Ula

Ak chcete zažiť poriadny gastronomický orgazmus, potom zainvestujte trošku viac a doprajte si posednie v jednej z viacerých exkluzívnych reštaurácií v okolí. Všetky sú zasadené do unikátneho prostredia arabskej púšte a polahodia nielen vaším chuťovým pohárikom, ale i očiam. 

Annabel’s Desert Garden

Slávny člen privátneho klubu z Londýna je už aj v Al Ula. Dizajn tejto reštaurácie a lounge sa nesie v téme orientálnej záhrady uprostred skál a púšte. V menu nájdete jedlá z ingrediencií priamo zo záhrady. Rezervácia je možná len počas víkendov a pre hostí, ktorí majú tento kulinársky zážitok vo svojom balíčku. Jedlo sa na stôl podáva tradičným spôsobom na vzájomné zdieľanie. Reštaurácia je otvorená počas obedov a večerí od štvrtka do soboty.

Cena: 1200 SAR na jednu osobu

Sass Café Al Ula

Z Monaka priamo do Al Ula. Táto vychýrená štýlová reštaurácia má v púšti svoju novú verziu. Aby ste našli jej vchod, musíte najprv prejsť cez pasáž pomedzi skaly. Ponúka stredomorskú kuchyňu, mixologické vychytávky, barbeque menu navrhnuté šéfkuchárom Diegom Perezsosom a živé vystúpenia. Jedlo sa opäť podáva tradičným spôsobom na vzájomné zdieľanie a reštaurácia je otvorená počas obedov a večerí od štvrtka do soboty. 

La Cantine Du Faubourg Al Ula

Cenami ovešaná francúzska reštaurácia, so stálym sídlom v Paríži a Dubaji, má nový koncept s výhľadom na púštne scenérie. Šéfkuchár Gilles Bosquet vytvoril pre návštevníkov exkluzívne obedové a večerné menu. Jedlo sa opäť servíruje tradičným spôsobom. 

Cena: 800 SAR na osobu.

Awna

Hlavným konceptom tejto reštaurácie je vytvoriť sériu kulinárských zážitkov každý víkend. Každý víkend tu iný svetovo známy šéfkuchár ocenený Michelinovou hviezdou príde vytvoriť jedinečné neopakovateľné menu. 

Čo všetko sa ešte dá v Al Ula robiť?

Navštívte jednu z mnohých ďatľových fariem. Odhadom sa v týchto končinách nachádzajú milióny ďatlových paliem. Husté palmové sady v kontraste s holými skalami na pozadí vytvárajú spolu neskutočné scenérie. A niektorí domáci farmári vás ochotne nechajú ochutnať vypestované ovocie priamo zo stromu. Napríklad, farma Al Ula Fresh je krásnou oázou, ktorú jej saudský majiteľ, oduševnený farmár a podnikateľ sprístupnil zvedavým návštevníkom. Môžete sem prísť ochutnať z každého druhu ovocia, ktoré sa tu vypestuje. A ani zďaleka nejde len o rôzne druhy ďatlí, v Al Ula sa dobre darí aj šťavnatým pomarančom, citrónom, granátovým jablkám, jablkám a iným. Dokonca sa im dobre darí aj s bavlnou, ktorá je na pestovanie dosť náročná. 

Vstupné: 180 SAR na osobu, deti do 12 rokov zadarmo

Let veteránom ponad Al Ula

Už keď budete pristávať na letisku, všimnete si tam parkovať aj niekoľko lietadiel – veteránov. V Al Ula totiž máte možnosť zažiť let v jednom z takých lietadiel a pozrieť si krásne prostredie destinácie zhora. Môžete buď preletieť ponad historické pamiatky alebo letieť ešte ďalej k čiernej a bielej sopke. Nezabudnite prísť na letisko aspoň 30 minút pred plánovaným odletom.

Cena: 1365 SAR na osobu

Východ slnka v balóne

Počas festivalu balónov v rámci festivalu Winter at Tantora vzlietlo k oblohe počas vychádzajúceho slnka až sto balónov. Záujemci o let sa mohli vyviesť na oblohu celkom zadarmo. Vznášali sa vo výške čosi vyše kilometra a mohli sa pokochať rozľahlosťou celej Hegry. Ak medzi nimi na budúci ročník chcete byť vy, nezabudnite sledovať aktualizácie na stránkach: experiencealula.com alebo blinkexperience.com. 

Umelecká exhibícia inšpirovaná Coachellou

Desert X Al Ula je prvou umeleckou interaktívnou exhibíciou svojho druhu v Saudskej Arábii. Ide o jedinečný umelecký prierez miestnou kultúrou a medzinárodný dialóg medzi umelcami zo Saudskej Arábie a okolitých krajín a umelcami, ktorá v rámci projektu Desert X pravidelne vystavujú na festivale Coachella v Kalifornii. 

Dôležité otázky

Koľko dní človek potrebuje?

Pre plnohodnotný zážitok odporúčam aspoň štyri dni. Pridajte viac dní a choďte objaviť ešte nedotknuté ostrovy v Červenom mori, ktoré svojou krásou prevyšujú aj Maldivy.

Musia tu ženy nosiť abaye?

Abaye už viac nie sú povinné, napriek tomu odporúčam niečo skromné, nie príliš priliehavé na telo, s dlhým rukávom, pod kolená a bez výstrihu. Majte úctu k tunajšej kultúre, veď ešte prednedávnom tu ženy museli chodiť od hlavy po päty plne zahalené a mnohé tak uprednostňujú chodiť doteraz. 

Ako rozvoj turizmu do procesu zahrnul lokálnu komunitu?

Kráľovská komisia pre domácich vytvorila jeden z najrozsiahlejších vzdelávacích programov na svete, aby z nich vyškolila profesionálov v oblasti cestovného ruchu, turzimu a pohostinstva. Stovky ľudí v súčasnosti študuje na školách po celom svete, aby sa potom vrátili domov a pracovali v Al Ula. 

IDEÁLNY FESTIVALOVÝ ITINERÁR

ŠTVRTOK

13:00 – prílet na letisko Al Ula

15:00 – obed v La Cantine du Faubourg

17:00 – návšteva Hegry

18:00 – západ slnka pri Slonej skale

20:00 – večera v reštaurácii Awna

PIATOK

9:00 – raňajky v reštaurácii Al Ban 

11:00 – Rock Art Trail a jazdenie na koni v Ashar

13:00 – obed v Annabel

16:30 – túra po Madain Saleh s divadelným predstavením

20:00 – hudobný koncert v hale Maraya

20:30 – recepcia v Maraya

21:00 – koncert

SOBOTA

9:00 – raňajky v rezorte Shaden

10:30 – Jebel Ikmah

11:30 – návšteva farmy Al Ula Fresh

13:00 – obed v Sass Café

15:00 – odchod na letisko

Praha. Ale počula som aj pomenovanie ‘Amsterdam východnej Európy’. Lenže prečo porovnávať Prahu s Amsterdamom? Praha je predsa oveľa lepšia!

Osobne považujem Prahu za veľmi spirituálne mesto, s bohémskou, trochu ‘hippie’ atmosférou, kde sa bohatá história, kultúra a zachované tradície stretávajú s voľnomyšlienkárstvom, moderným pokrokom, umením a krásnou prírodou. Kedysi sa Českej Republike zvyklo hovoriť Bohemia – pravdepodobne pre jej nesporne bohémskeho ducha.

Praha je jednoznačne liberálne mesto. A hoci tu marihuana zatiaľ nebola zlegalizovaná, prechovávanie malého množstva sa dekriminalizovalo. Ak si svoj joint zapálite hoci aj rovno na hlavnej výhliadke pod Pražským hradom, pretože si hodláte vychutnať oboje – výhľad aj cigaretu – nikto vás v tom nezastaví. Dokonca aj ostatné drogy v malom množstve sú tu celkom tolerované a prehliadané, najmä v okolí populárnych nočných klubov. Avšak, narozdiel od Amsterdamu, ceny sú v Prahe priam neporovnateľne nižšie. Za jedlo, ubytovanie a dokonca i zábavu tu utratíte o polovicu menej než hocikde inde na západe. A verte mi, na kvalite sa to nijako neodráža. Niet divu, že turisti z celého sveta sem prichádzajú nielen za poznávaním, ale i za zábavou a vychýrene najlepším pivom na svete… 

V mnohých drobných obchodíkoch s liehovinami a suvenírmi (a ázijskými predavačmi za pultom) v centre mesta môžete nájsť povestné fľaštičky zeleného Absintu (s 50-80 % obsahom alkoholu) spolu s produktami marihuany. Všetky tieto vychytávky sú však legálne, a teda nepravé. Ide skôr o suveníry pre turistov, než omámne látky. Ak túžite po niečom poriadnom, musíte sa popýtať u dílerov na ulici. Ľahko ich nájdete v blízkosti populárnych nočných klubov. Niektoré takéto obchodíky na Žižkove však ukrývajú aj podpultový tovar, napríklad šialené huby. Jeden z takýchto obchodíkov stojí neďaleko električkovej zastávky Lipanská – nemôžem napísať kde presne, ale nebude to ťažké nájsť. Iba sa trúfalo opýtajte, že hľadáte šampióny… 🙂 Takisto viem o jednom ukrytom mieste, kde si môžete nie len kúpiť poriadnu trávu, ale i ušúľať svoju cigaretu a celé to spláchnuť dobrým českým pivom. Môj priateľ našiel toto miesto celkom náhodou, keď som ho nechala na hoteli samého a odišla som na stretko s mojou mamou. Malo by to byť niekde na Ulici Seifertova, neďaleko od hotela Ariston & Ariston Patio. Z vonku to však nijako nepripomína krčmu, ale naopak, je tam dokonca nápis na dverách, že nezamestnaní majú vstup zakázaný. Skúste to a užite si. 🙂 Alebo ako by povedal môj priateľ, najlepšou vstupenkou je nadviazanie priateľstva s niekým, kto vyzerá na to, že takéto miesta pozná. 

…je bezpochyby to české! Dokonca populárny Budweiser bol pôvodne vyvinutý podľa originálnej českej receptúry (Budvar), ale potom podnik odkúpili Američania. Mojím obľúbeným je trochu horké Pilsner Uruquell. A kde teda môžete nájsť poctivé české pivo? Takmer všade, v každej krčme. Ale ak hľadáte niečo ozaj lokálne a špeciálne, potom vyskúšajte nejaký malý domáci pivovar. Jedným s dlhoročnou tradíciou je napríklad pivovar ‘U Medvídku’. Pod rovnakým názvom nájdete o poschodie vyššie aj hotel, čo sa neskôr môže hodiť. Omámení to nebudete mať do postele ďaleko. Pivo je možno lokálnou špecialitou, ale ani koktejlovej scéne sa v Prahe nedarí najhoršie. Mojím obľúbeným je mixologický bar v hoteli U Prince, ktorý sa nazýva Black Angel’s Bar a nachádza sa priamo v centre mesta rovno oproti Orloju. Čo mám na tomto bare najradšej, je nielen jeho zaujímavý nápojový lístok, ale takisto nezabudnuteľná atmosféra, barokovo-gotický dizajn a živý pianista. Ďalším vychýreným koktejlovým barom je Bugsy’s na prestížnej Parížskej ulici, a keďže osobne som zanieteným fanúšikom latina a mojita, určite odporúčam aj Hemingway bar alebo La Bodeguita del Medio s kubánskou atmosférou a salsa muzikou. Príjemnou krčmičkou so živou hudbou každý večer je Redroom neďaleko od Václavského Námestia. 

Nočný život v Prahe je bláznivý a veľmi liberálny. 🙂 Kedysi dávno bol najvychýrenejším klubom Sasazu (a stále dobre fičí), no v súčastnosti je skôr klub Roxy to miesto, kde chce každý v piatok v noci byť. Vo vnútri v záujme dobrej nálady môžete robiť (takmer) čokoľvek a nikto vás za to súdiť nebude. Ide o jedno z pražských najhorúcejších miest. Energická atmosféra, techno-house hudba, nezameniteľný umelecký interiér… Aspoň takto sa o Roxy vyjadrujú média a i mnohí moji medzinárodní kamaráti si toto miesto chvália. Ale keď som bola v Prahe naposledy vo februári tohto roku, dali sme si s kamošom malý ‘tour-de-bar’ a v klube Epic sa nám páčilo oveľa viac. Ďalšou variantou môže byť Chapeau Rouge. Z vonku možno nevyzerá až tak vábne, ale to preto, že sa na to pozeráte iba z jedného levelu. Nižšie sa ukrývajú ďalšie barové pulty a tanečné stejdže. Čím hlbšie idete, tým bláznivejšie to je. Ak však pred house hudbou uprednostňujete retro a oldies, potom radšej zvoľte Lucernu na skok od Václavského námestia. Práve tu sa často konajú i hudobné koncerty a na zozname hostí sa objavujú veľké mená. Väčšina klubov v Čechách zatvára okolo piatej rána, ale žiaden strach, v Prahe sa nájdu aj takzvané ‘after party’ miesta, iba nasledujte dav. Alebo noc zakončite štýlovo v niektorom z kasín na Václavskom Námestí. Možno niečo vyhráte – ak nie v rulete, tak aspoň raňajky, ktoré sú zdarma.  

Kedysi dávno, keď som ešte bola mladé neskúsené dievča na spontánnom výlete v Prahe, stretla som v bare jedného zlatého chalana. Bol to bartender, ktorý mi sľúbil, že mi po šifte ukáže ten najlepší bar s najlepším výhľadom v meste, ktorý je otvorený celú noc. Hádajte, kam ma vzal! Na ikonický Karlov most. A tam na moste vybral z batohu dva sklenené poháre, ktoré potiahol z baru, a k tomu fľašu Šampanského. Sedeli sme na celkom opustenom moste uprostred horúceho leta, pozerali sme na hviezdy, rieku pod nami a pritom popíjali bublinky a čakali na východ slnka. Na takú noc sa len tak zabudnúť nedá. Ale verte mi, na Prahe je niečo magického, nemusíte sa opíjať, aby ste si ju poriadne užili. 

Najikonickejšie sú rozhodne tieto dve miesta – už spomínaný Karlov most s pouličnými umelcami a Pražský Orloj. Obidve miesta sú však počas dňa zúfalo preplnené, preto odporúčam odložiť si návštevu mosta na východ slnka po prebdenej noci. Orloj, to sú vlastne astronomické hodiny (tretie najstaršie na svete a prvé najstaršie, čo stále fungujú) so zábavným mechanizmom, ktorý sa pre potešenie turistov spúšťa každú celú hodinu. Buďte tam a sledujte toto malé predstavenie zo Staromestského Námestia spolu s ďalšími desiatkami turistov. Kostra vám k tomu zazvoní na zvonček. Mojou najobľúbenejšou lokalitou na prechádzky mestom je Malá Strana na druhej strane Karlovho mostu. Povedala by som, že ide aj o najfotogenickejšiu štvrť Prahy. Ak vás fotenie baví, toto miesto vás bude tiež. V uličkách pod Pražským hradom nájdete kopec fotogenických miest. Mojou obľúbenou je výhliadka na celé mesto hneď vedľa Pražského hradu. Starbucks tu má krásnu vysunutú terasu. Sadnite si na múrik a zapáľte si…

Najužšia ulička v Prahe je zaujímavou lokalitou pre turistov a na fotky, klaustrofobici si ju však neužijú. Je tak úzka, že dvaja ľudia popri sebe neprejdú. Stlačená medzi dvoma budovama na Ul. U Lužického Semináře má v šírke sotva 50 cm. Práve preto tu prepravu koordinuje semafór.

Najlepší výhľad na staré mesto v celej Prahe má rozhodne reštaurácia Terasa u Prince v rodinnom Hoteli u Prince… Jedlo je tu výborné, ceny primerané ale výhľad je ten najlepší. Podľa niektorých magazínov ide o reštauráciu s jedným z najpôsobivejších výhľadov na svete! Strešná terasa je z časti krytá a vyhrievaná, preto môže byť otvorená počas celého roka. Predtým ste si museli zarezervovať konkrétny stôl v rohu terasy, aby ste tak obsadili najlepší výhľad a zaručuli si najlepšiu fotku na Instagrame, no pre vysoký dopyt sa majitelia rozhodli stôl presunúť a miesto v rohu vyhradiť iba na fotenie a výhliadku (#bubblepointview). Ak sa sem chystáte na večeru, stále budete potrebovať rezerváciu, ale ak vám ide len o pôsobivý výhľad (a fotku), stačí prísť a zaplatiť vstupné. V cene 300 Čk máte pohár Prosecca alebo koktejl. 

Druhý najlepší výhľad zo strechy na celé mesto ponúka Galéria tancujúci dom. Vstupné je 100 Čk alebo akýkoľvek drink z menu, čo je vždy lacnejšia možnosť. Za jeden drink získate vstup na terasu, kde sa môžete usadiť a pozorovať úchvatný západ slnka nad mestom s pivom v ruke. Netradičná architektúra budovy je sama o sebe zaujímavá. Svojho času, keď sa stavebné práce dokončovali (1996) išlo o celkom kontroverznú stavbu, keďže moderná budova dosť vytŕča medzi ostatnými barokovo gotickými “stovežatými” domami, ktoré sú pre Prahu typické.

Chcete zapôsobiť na svoju novú priateľku? Kúpte jej zmrzlinu alebo rovno československý trdelník a vezmite ju na romantickú prechádzku do Nového Sveta – tak sa volá jedna z uličiek pod Pražským hradom. Určite sa do vás zamiluje! Tichá, čarovná a takmer neznáma ulička bude perfektnou kulisou pre vaše prvé bozky. A niekde v strede ulice narazíte na malú kaviareň s rovnakým názvom a rozkošnou terasou. V ponuke majú aj vegánske alternatívy. Všetko, čo sme vyskúšali, chutilo skvele, ale najlahodnejšia bola atmosféra.

Nie u Tiffanyho, ale rozhodne v kaviarni Letka na Letohradskej ulici v Holešoviciach, neďaleko od centra (fotka od kamarátky @tereza_polakova). Ešte viac než raňajkové/brunch menu, na mňa na tomto mieste zapôsobil celkový dizajn, ktorý je veľmi originálny. Steny ako by tu rozprávali príbeh času, tak sa nechajte inšpirovať. Ak si však toto originálne prostredie chcete naozaj vychutnať a okrem toho spraviť pár kúlových fotiek, priďte sem zavčas rána, lebo po večeroch toto miest zvyčajne praská vo švíkoch. Podobne štýlovým miestom je aj kaviareň Venue v centre, neďaleko od Staromáku. Osobne ma zaujala aj atmosféra Kaviarne Čekárna s ukrytou záhradou na dvore, ktorá sa rozprestiera popri pôvodných mestských hradbách. 

Určite miestne špeciality. Tradičné české jedlo je obyčajne poriadne sýte, ale lahodné. Národným jedlom je Sviečková na Smotane s knedlíkmi, krémovou omáčkou a brusnicami. V meste nájdete kopec dobrých reštaurácií s domácim poctivým jedlom, ale osobne odporúčam najmä reštauráciu U dvou sester na Melantrichovej ulici, ktorá v kuchyni používa organické mäso z domácej farmy. Po dobrej večeri, ak vám ostane v žalúdku ešte nejaké miesto, určite vyskúšajte československý Trdelník/Trdlo z jedného z mnohých stánkov, na ktoré narazíte po ceste. Podľa mňa najlepší je ten s vanilkovým krémom. 

Či sa rozhodnete pre bežný hotel alebo súkromné miesto z Airbnb, cenovo vás to vyjde približne rovnako. Pohodlná izba na prestížnej adrese priamo v centre mesta vás na jednu noc vyjde okolo 70 Eur. Osobne sa mi veľmi páčilo v Old Town Boutique Apartments s romantickou patio terasou iba niekoľko krokov od Orloja. Ďalším dobrým hotelom, ktorý môžem odporúčiť na základe vlastných skúseností je Vintage Design Hotel Sax priamo pod Pražským hradom. A ak disponujete s nižším rozpočtom, zlé to nebolo ani v hoteli Ariston & Ariston Patio 10 minút od centra.

Preprava v Prahe je jednoduchá, dobre zorganizovaná a lacná. Môžete si odchytiť taxi, zavolať Uber alebo využiť mestskú dopravu ako električky (tramvaj) a metro. Lístok si môžete zakúpiť priamo v električke vďaka zariadeniu na bezkontaktné kreditné karty, alebo na zastávke v automate na lístky (na kreditné karty alebo mince). Ak sa rozhodnete pre lístok z automatu, nezabudnite si ho v električke alebo pred vstupom do metra označiť!

Česi vo všeobecnosti nie sú práve veľmi priateľskí k cudzincom, ale o Slovákoch to neplatí. To sú bratia. A špeciálnu slabosť majú českí muži pre Slovenky. Kedže Praha je dosť turistické miesto, stretnete sa tú s oveľa väčšou otvorenosťou než hocikde inde v Čechách. Česi majú svoj typický zmysel pre humor, sú dosť liberálni a tolerantní, takže sa nemusíte báť, že vás za váš výzor bude niekto súdiť. A hoci sa Česká Republika pokladá za najateistickejšiu krajinu vo východnej Európe, to neznamená, že Česi nie sú duchovne založení, o čom vás presvedčí množstvo spirituálnych a podivných obchodíkov. Čarodejnícke umenie tu má takisto dlhoročnú tradíciu. Už ste boli v prvom Čarodejníckom obchode? (Bělehradská ulice vo Vinohradoch).